I. Ideový návrat

Árie mimovládnych organizácií o narodeninách rakúskeho maliara, menšia operetka rady vlády na doskách ministerstva zahraničných vecí, lesno-rožné trúbenie svedomitých ochranárov na poplach pred rušením pokojného párenia súľovských svišťov či pohoršenie žilinskej diecézy – ktorá je súčasťou Cirkvi, a tá Tisu slávnostne pochovala v krypte kanonikov pod Katedrálou sv. Emerána v Nitre (s dôvetkom, že pohreb nie je posúdením osobnosti) – nad memoriálovou úprimnou modlitbou za spásu duše – to všetko by bolo na osobitný článok – avšak, nechajme bludárov a dvojtvárnych farizejov, nech kráčajú svojou vlastnou cestou. Nech bojujú za homosexuálne manželstvá, za jazdecké súsošia Márie Terézie, prípadne za zrušenie celibátu či za pestrejšiu liturgiu a napudrované kňažné v sutanách. Registrovaní čitatelia – ak majú chuť na zväčša nechutné – môžu sa k mediálnym ohlasom na memoriál vrátiť na tomto odkaze.

Vieme, že to, čo sa na okraji spoločnosti spustilo pred Memoriálom mučeníka Jozefa Tisu vzhľadom na skromnosť plánovaného podujatia, nemohlo vzísť z tohto sveta, ale muselo mať a malo základ v motivácii nie ľudskej, ale v tej, prameniacej v otcovi lži – v diablovi. Potemnené mysle útočníkov sa cielenými mediálnymi ranami snažili najmä diskreditáciou odradiť potenciálnych účastníkov od účasti, a jednak irelevantnými trestnoprávnymi vyhrážkami odradiť usporiadateľov od uskutočnenia memoriálu – a to stoj čo stoj. Tieto skutočnosti nás prinútili vyzvať pútnikov do duchovnej zbroje na pozadí encykliky veľkého bojujúceho pápeža Leva XIII. Humanum Genus, ktorá v prvý deň memoriálu slávila svoje 129 výročie vyhlásenia. A jednako vydať po poslednej inštrukcii pred štartom aj záväzné organizačné ustanovenia pre účastníkov memoriálu a na vyvrátenie mediálneho zavádzania o porušovaní zákona o zhromaždení tiež pamflet určený príslušníkom mestskej a štátnej polície k práve prebiehajúcej činnosti občanov.

Každý mediálny výpad proti nám bol presne navážený a poctivo zabalený do celofánu ako humenský štipák – to znamená, že mal udrieť a zaštípať na konkrétne mienených miestach bez toho, aby zároveň prílišnou medializáciou podujatie zviditeľnil hoc negatívnou reklamou.

Prvotné vyjadrenie rady vlády, na ktoré sme reagovali ihneď po jeho zverejnení, a ktoré sa celkom irelevantne zjavilo na stránkach ministerstva zahraničných vecí, splnilo účel akéhosi medzinárodného komuniké, ktorým vláda Róberta Fica v prvom rade v deň 65. výročia vzniku teroristického izraelského štátu chlácholila svojich rabínskych bratov a sionských patrónov, ktorí modlitbové kampane katolíkov – či už oficiálne alebo neoficiálne – „príliš nemusia“. To v rámci deklarácie samostatnosti a neodvislosti našej vnútornej politiky...

Tým si minister zahraničných vecí, pán Miroslav Lajčák, miesto rukávov vysúkal svoju lóžovú zásteru a ponúkol na trhu mimovládnych organizácií svoje telo za stavebný kameň tejto ofenzívy svojich spálňovo-lóžovo-lodžiových bratov a sestier.

Nasledovný pomyselný triptych hodný svojou argumentačnou úrovňou výtvarného stvárnenia špachtľovou technikou na lukratívnom papundekli – Peter Marianek zo združenia Human, Jaroslav Franek z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí a Monika Vrzgulová z Dokumentačného strediska holokaustu – udrel cielene a priamo cez memoriál na bustu JUDr. Ďurčanského na Námestí SNP v Rajci a nepriamo na pamätnú tabuľu na Rodnom dome prezidenta Tisu vo Veľkej Bytči. Veď oba tieto artefakty slovenského národa sa v minulosti neúspešne snažili skupiny blízke rodovo indiferentným sťahovavým primátom odstrániť. Zväzácki Židia a bradatí radcovia vlády totiž najlepšie poznajú slovenské ľudové múdrosti, a tak, keď chceli psa ďalej biť, palicu museli chvíľu hľadať. Síce neradi, ale bez ostychu sme im ju podali, pretože sa nestotožňujeme s názormi kompromisníkov, ktorí by síce pamätné miesta nášho národa a pútnické miesta našej viery udržovali, ale najradšej v tichosti a zabudnutí, čím by trocha inou cestou však docielili to, za čo bojujú tieto frontové figuríny liberálnej avantgardy – za potrat slovenského národného sebavedomia odjakživa prameniaceho v našom kresťanskom náboženstve.

Takisto sme sa nenechali vtiahnuť do zradných olympijských hier „na spoločenskú a názorovú pluralitu“, keďže veríme v jedinú Pravdu, jediného Boha a jeho Cirkev, v jeden život a jednu spásu. Aj keď to nie je naša obľúbená spoločenská hra, poznáme jej pomyselné pravidlá, ktoré jej výrobca opakovane porušuje a švindľuje vtedy, keď v rámci ním hlásanej „hry na pluralitu“ chce spoločenskú, náboženskú, ideovú či rasovú rôznorodosť potierať a potláčať pri pohári vína, v dobrej nálade a za stolom, na ktorom je táto jeho spoločenská hra na pluralitu rozložená. Je tragédiou niektorých z nás, že sú ochotní si sadnúť za takýto stôl rovno s otcom lži a svoje práva odvodzovať od luhárskej hry na rúhavú demokraciu a pomýlenú pluralitu.

Naše práva sú od Boha a Božie práva stoja nad právami ľudskými. Časom, kedy bol víťazný dvojkríž na bielo-modro-červenej trikolóre považovaný za „fašistickú handru“ odzvonilo, a na to si musia súdruhovia aj so svojím zbožšteným pracovným náčiním na červenom plátne zvyknúť. Ich čaká zabudnutie a azda i zatratenie večné, zatiaľ čo ľud dvojkríža čaká trpezlivo na konečné víťazstvo skrze svojho Pána a na spásu večnú.

Na záver ideového návratu za prvým ročníkom Memoriálu mučeníka Jozefa Tisu je preto potrebné zdôrazniť, že podujatie začalo už 14. marca 2013 Modlitbovou výzvou pre všetkých katolíkov a slovenské katolícke farnosti , ktorá sa vďaka dobrému katolíkovi a nemenej oddanému Slovenovi – podpredsedovi Slovenskej ligy v Amerike Ivanovi S. Králikovi – rozšírila po slovenských ostrovčekoch v Spojených štátoch amerických a v Kanade. Pritom duchovná výstavba memoriálu bola ešte skôr načrtnutá v článku Tempus fugit! a každý jeden úkon a modlitba na memoriáli sa riadili predpismi revidovaného ordinária.

Nech teda katolíci rozsúdia sami, či je modlitba za dušu „poblúdeným radikalizmom“ – ako sa vyjadril hovorca Žilinskej diecézy dp. Holbička – alebo výslovným príkazom lásky k blížnemu svojmu a dobrým skutkom.

II. Reportážny návrat

My sme sa stretli 20. apríla 2013 preto, aby sme naplnili poslednú vôľu mučeníka viery katolíckej a národa slovenského – a spomínali si teda na neho v našich modlitbách korunovaných fyzickým strádaním – bez ohľadu na to, čo si bude myslieť zvyšok tohto sveta, ktorého pánom je onen prvý padlý osvietenec.

Po posledných úpravách priestorov v Rodnom dome prezidenta Tisu vo Veľkej Bytči sa skupinka okolo ceremoniárov presunula do žilinskej katedrály, aby podľa predpisu najmä prevádzač podstúpil sviatosť zmierenia a prijal eucharistickú sviatosť. V tomto príklade ho priamo na mieste nasledovali ďalší asi traja dorazivší pútnici.

Posledným nočným autobusom sme v sobotu o 22:30 vyrazili zo Žiliny do Rajca. Počas cesty tam naša skupina mladých pútnikov uvedomelo uvoľňovala miesta na sedenie miestnym, ktorí sa po dvanásťhodinovej šichte strávenej na nohách v žilinských nákupných strediskách vracali rovnakým spojom domov.

Tesne pred Rajcom náš autobus predbiehalo novinárske auto TASR.

Na zastávke Rajec – poliklinika sme zhruba okolo 23:15 vysadli a zoradili sme sa do dvojíc , aby sme na rajecké námestie putovali organizovane pod slovenskou vlajkou a najmä pod slovenským dvojkrížom. Na námestí nás už čakali naši ceremoniári, prevádzač Radovan Novotný a páža Milan Žiak z občianskeho združenia Nové slobodné Slovensko, niekoľko novinárskych vyslancov a jedna štátna policajná hliadka. Ceremoniári ešte pred naším príchodom absolvovali rad predpísaných modlitieb.

Po príchode sme prevádzačovi odovzdali prinesenú vlajku na znak toho, že sa zverujeme do jeho rúk.

Na mieste prebehla dodatočná registrácia pútnických dvojíc, po ktorej bolo do registračných listín zanesených celkom 22 mien. Ďalší štyria pútnici v organizovanej skupinke nevedeli pri registrácii predložiť občiansky preukaz. Vzhľadom na to, že išlo spolovice o skôr narodených, vyznel argument o zabudnutom občianskom preukaze zvláštne, veď za pohyb bez neho sa ešte pred pár rokmi pokutovalo ak nie rovno zatváralo do CPZ-tky. Podľa našich pravidiel sme však týchto pútnikov nemohli ďalej považovať za súčasť našej organizovanej skupiny, avšak nijakým iným spôsobom sme im nemohli zabrániť, aby do lesa vstúpili s nami.

Musím podotknúť, že to, čo sa tu javí ako malichernosť, môže v nočnom lese skutočne znepríjemniť situáciu usporiadateľovi, najmä ak by takíto neregistrovaní účastníci predčasne opustili našu skupinu bez ohlásenia. Na exponovaných miestach sme totiž vždy prerátavali počet dorazivších pútnikov, keďže tento postup bol kratší než menná kontrola, a samovoľné opustenie memoriálu nejakým účastníkom by nám takúto kontrolu len skomplikovalo.

Registrácia však ukázala i nedisciplinovanosť pútnikov, ktorí neboli vybavení predpísaným vybavením ako reflexná vesta či náhradné svietidlá, nemali na sebe odporúčanú obuv a v prípade dažďu ani pršiplášť či dokonca, ako sa ukázalo neskôr, nemali so sebou jedlo či dostatok vody. Keďže šlo o prvý ročník, usporiadateľ prižmúril obe oči, naším cieľom do ďalších ročníkov je však pod hrozbou vylúčenia prinútiť účastníkov, aby rešpektovali vopred stanovené pravidlá, podriadili sa aktuálnym nariadeniam a boli na prechod dostatočne pripravení ako po materiálnej, tak po duchovnej stránke.

Po registrácii prebehol bez problémov pred bustou JUDr. Ďurčanského Ceremoniál zasvätenia do tajomstva púte, ktorý dokumentovali asi 5 novinári. Na pokyn pážaťa sme sa napokon vybrali vpred v ústrety havranej noci. Ešte v centre sme pod rúškom noci nesprávne odbočili, a tak sme najskôr smerovali k starej rajeckej fare, na ktorej je osadená pamätná tabuľa mučeníkovi Jozefovi, ktorý tu v rokoch 1911-1912 „kaplánkoval“. Pred odbočkou na starú faru už stála štátna policajná hliadka, ktorá sa tu ocitla najskôr na príhovor Mons. Kutiša, správcu rajeckej rímsko-katolíckej farnosti, ktorý niekoľko dní predtým po našej komunikácii kontaktoval mestskú políciu. Inak si umiestnenie tejto hliadky nemožno vysvetliť, keďže stála mimo verejne avizovanú trasu púte.

Náš zástup už ale pokračoval ďalej okolo kúpaliska Veronika a transformátorovej stanice do lesa. Prvé prudké stúpanie po kamenistom podloží prinútilo pútnikov zvážnieť a spôsobilo, že nariadenie prísnej mĺkvosti dodržal naozaj každý jeden pútnik až do Roháčskeho sedla. Vskutku v týchto prvotných chvíľach nebolo nikomu do reči, a i keď by pútnik zabudol na prevádzačove slová z námestia, v ktorých ho vybádal ku kontemplácii, váha doliehajúcich dojmov z okolia a uvedomenie si, kde sa človek práve nachádza a kam vlastne počas noci bude smerovať – urobila s dušou človeka svoje. Tichá príroda a nepoznaný svet vôkol akoby od tej chvíle začali pracovať pre usporiadateľov a samé kládli pútnikom otázku: Kto je toho príčina, že Kristus na kríži umiera?

Dovtedy súvislý špagát zoradených pútnikov sa začal trhať podľa toho, ako komu sily stačili. Pod Dubovou na lúke som sa obhliadol za seba – ten obraz bol výnimočný, keď na pozadí rozpíjajúceho sa nočného mesta a ešte stále cukrom zaprášených martinských holí padali a vstávali malé, ale výrazne sa v odrazoch reflexných viest ligotajúce iskrice nádeje nasledujúce jedna druhú, dvíhajúc mašinálne nohy v tomto vskutku pre materiálny svet absurdnom výpade proti noci. V túto noc pod nehotovým mesiacom skutočne pútnici nad Slovenskom pohlteným tmou zažali svojou odhodlanosťou hneď niekoľko papršelkov úprimného svetla, ktoré, ak Boh vo svojej milostivosti dá, tak ľahko a rýchlo samo nezhasne a ani ho temnota zvedených už nikdy celkom nepohltí.

Potok z nedávno roztopeného snehu, ktorý si urobil koryto z lesnej cesty, nás trocha zaskočil – už-už sme si mysleli, že sme zišli z cesty – keď prieskumník Ján Gaľa overil, že cesta napriek našej neviere vedie skutočne pozdĺž tohto potôčiku.

Tempové stúpanie na Žibrid a nekonečná cesta na Kečku boli pred nami. Kým sme nocou už bez väčších orientačných problémov dorazili do Roháčskeho sedla, tak sa nám naozaj „z kečky parilo“.

Svitanie a východ slnka do nás znovu vliali v noci stratený pocit istoty i nové sily. I keď sme zhasli čelovky a, hej, svitol deň, ešte stále sme nemali zodpovedané otázky z prešlej noci. Tie sme si v úkonoch kajúcnosti zodpovedali pred Bohom a jeho krížom na kolenách, aby sme následne v úprimných modlitbách naplnili pravý zmysel púte Ceremoniálom prosieb k Pánovi a všetkým svätým na úmysel vyzdvihnutia na oltár mučeníka viery katolíckej a národa slovenského.

Po naplnení povinností, ktoré si pútnici predsavzali, začala sa denná vyhliadková časť púte cez krásnu prírodnú sústavu Súľovských skál. Cestu do Rodného domu prezidenta Tisu vo Veľkej Bytči sme si ozvláštnili ešte návštevou lurdskej jaskynky Panny Márie, kde sa niektorí pomodlili Zdravas a Otčenáš a iní dokonca stihli zavítať na nedeľnú svätú omšu v jablonovskom kostole nad jaskynkou.

Na Nádvorí mučeníkov národa sa za prítomnosti väčšiny pútnikov a poslucháčov, ktorí sa už schádzali na prednášku Branislava Michalku a vdp. Václava Kociana, uskutočnil Ceremoniál zloženia poklony.

Nasledovalo požehnanie, a samotné prednášky. Najskôr vystúpil známy tradicionalistický autor Branislav Michalka so svojou prednáškou na tému „Nezlučiteľnosť sociálnych a kultúrnych revolúcií s kresťanstvom. Jozef Tiso ako autentický zástupca konzervatívnej a kontrarevolučnej tradície na Slovensku“ . Po ňom vystúpil nemenej známy autor publikácií z najstarších slovenských národno-kresťanských dejín ako Zabudnutý kráľ Rastislav a jeho dielo, Pod víťazným dvojkrížom, Zlatý kľúč v srdci Európy či Svetlo zo Solúna, rímsko-katolícky kňaz vdp. Václav Kocian so svojou prednáškou na tému „Kráľ Slavomír (Sv. Naum) dejinným predobrazom Jozefa Tisu“.

Ak by čas a okolnosti dovoľovali, pútnici i prednášajúci by sa isto radi zdržali vo vzájomnej rozhovore i dlhšie, avšak únava pútnikov a povinnosti prednášajúcich napokon rozhodli o tom, že prednášková časť Memoriálu mučeníka Jozefa Tisu sa skončila krátko po 17-tej hodine, a ňou de facto i celý prvý ročník memoriálu.

Už dnes vzhliadame smelo k budúcim ročníkom!

Kristu-Kráľu na stráž!

III. Podčiarknuté a zrátané

Na Dubovú z Rajca cez les sa vydalo celkom 26 pútnikov. Traja pútnici sa odpojili už v sedle Pastúch, aby zišli do rajeckej doliny. Skupina štyroch neregistrovaných pútnikov sa odpojila v Roháčskom sedle. Traja pútnici napriek absolvovaniu celej dĺžky trasy boli dodatočne penalizovaní, keďže sa v Roháčskom sedle nemodlili, avšak vzhľadom na to, že šlo o prvý ročník, bol im vydaný pamätný odznak, ale bez pôct. Nebudú tiež ďalej honorovaní osvedčením. Usporiadatelia napokon uznali splnenie podmienok celkom 16-timi účastníkmi, ktorých mená budú zanesená na pamätnú dosku memoriálu osadenú v Rodnom dome prezidenta Tisu.

Priemerný vek účastníkov bol 26 rokov. Najmladší účastník mal 18 rokov a najstarší zas 62 rokov. Pán Rudolf z Ilavy absolvovaním celého memoriálu a s príchodom do Veľkej Bytče o 12:23 hod. podal na svoj vek skutočne obdivuhodný výkon! Rovnako je potrebné vyzdvihnúť správanie sa jeho pútnickej dvojice – mladého Jána z Košíc, ktorý poctivo staršieho pána čakal a dokonca ho zásoboval i vodou.

Nuž, čo dodať?

Azda mi zostáva Vás už len pozvať 29. augusta 2013 na Memoriál Jána Šmigovského, tento raz 60-kilometrový pochod z Prešova do Spišského podhradia k hrobu podplukovníka skutočne Slovenskej armády, ktorý sa odmietol pridať na stranu vrahov slovenskej slobody v Povstaní.

Ján Šmigovský – zabudnutý slovenský bojovník

Dva návraty k prvému ročníku Memoriálu mučeníka Jozefa Tisu

I. Ideový návrat

II. Reportážny návrat

III. Podčiarknuté a zrátané

Inzercia

Odber noviniek