Vicepremiér M. Lajčák za Radu vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť dnes pre médiá vyhlásil:
"Úcta k obetiam druhej svetovej vojny patrí medzi nespochybniteľné hodnoty historickej pamäte slovenskej spoločnosti. Pripomínajúc si pamiatku obetí slovenského vojnového štátu rada vlády považuje podujatia, akým je pripravovaný memoriál Jozefa Tisu, za neprijateľné a neetické."
Ako usporiadatelia memoriálu musíme s p. Lajčákom súhlasiť v tom, že úcta ku skutočným obetiam druhej svetovej vojny patrí medzi nespochybniteľné hodnoty našej historickej pamäte, ktorú sa Memoriálom mučeníka Jozefa snažíme zachovávať ako duchovné dedičstvo pre ďalšie generácie slovenského národa, a rovnako ako dedičstvo Cirkvi – veď sanguis martyrum semen christianorum! – ktorej údmi sme.
Pán Lajčák ďalej uvádza, že memoriál je v duchu demokracie „neprijateľný a neetický“.
Tvrdenie, že memoriál je neprijateľný, z úst p. Lajčáka vskutku chápeme, veď p. Lajčák a jeho „rodná strana v umění a lásce“ si musia najlepšie uvedomovať, že čas hrá proti ich diablovi, a naopak, čas hrá pre Pravdu a nášho Pána Ježiša Krista, ktorý vo večnosti naveky zvíťazil nad diablom a smrťou. Parafrázujúc parafrázujúceho sv. otca Františka: „Kto sa nemodlí ku Kristovi, modlí sa k diablovi.“
Pánu Bohu na žiaľ nás neprekvapila ani ďalšia časť tvrdenia p. Lajčáka, a síce že memoriál je „neetický.“ Veď už v roku 1986 v Novom slove (č. 48 zo 4. decembra) sa vyslovil popredný marxistický ideológ Bohuš Trávniček na margo novej morálky a etiky, o ktorej hovoril aj p. Lajčák, takto:
„...dnes je morálne všetko, čo pomáha realizovať urýchlenie sociálno-ekonomického rozvoja spoločnosti... A nemorálne je všetko, čo škodí socializmu, čo ho dehonestuje, čo cez činnosť jednotlivcov vrhá naň tieň. V tejto drsno lakonickej skratke je aj vyjadrené, ako sa má správať a ako má konať komunista, každý čestný človek.“
Je preto pre nás cťou, že v duchu takejto boľševickej a pokrokovo demokratickej definície morálky je náboženský memoriál za dušu mučeníka pro Deo et Patria neetický. Pravdu povediac, divili by sme sa, ak by tomu bolo v očiach komunistov a pokrokárskych demokratov inak. Bohu vďaka, že nie sme takíto ďalší „čestní komunisti“...
Vskutku nemôžeme nechápať, že po Leninovom vzore aj p. Lajčákovi prekážajú kulty svätých, ich relikvie a sila ich príhovoru u Najspravodlivejšieho Nebeského Sudcu. Modlíme sa však, aby táto ich nenávisť nezašla tak ďaleko ako svojho času v boľševickom Rusku, kedy komunisti cielene ničili relikvie a kulty svätých.
Sledujúc učenie veľkých našich pápežov, aj týmto kuvičím povykom z najvyšších štátnych slobodomurárskych miest sa potvrdzuje encyklika bojujúceho pápeža Leva XIII. Humanum genus:
„Pokolenie ľudské sa rozdelilo na dva tábory stojace v ostrom protiklade, a to už vtedy, keď závisťou diablovou hanebne odpadlo od svojho Stvoriteľa a Darcu nebeských darov, od svojho Boha. A z týchto táborov jeden sa ustavične bije za pravdu a cnosť, druhý za to, čo je s pravdou a cnosťou v rozpore. Prvý tábor je kráľovstvo Božie na zemi, pravá to Cirkev Ježiša Krista, a tí, kto k nemu túžia prináležať z hĺbky duše svojej a cieľavedomým úsilím o spásu, sú nabádaní k tomu, aby slúžili Bohu a Jeho Jednorodenému Synovi celou svojou mysľou, s najvyšším vypätím svoj vôle.
Druhý tábor je kráľovstvom Satanovým, ktorému sú poddaní všetci tí, ktorí sa riadia neblahým vzorom svojho vodcu a prarodičov, vzpierajúc sa poslúchnuť večného Zákona Božieho a mnoho vecí podnikajúc bez ohľadu na Boha, mnoho tiež proti Bohu. Toto dvojaké kráľovstvo, ktoré sa podobá dvom spoločenstvám, riadeným protichodným zákonodárstvom a sledujúcimi protichodné ciele, jasne nazeral a popísal sv. Augustín a týmito slovami stručne a výstižne vyjadril príčinu, ktorá obom dala vznik:
Dve lásky splodili dve obce: pozemskú totiž lásku k sebe, ústiacu až v pohŕdaní Bohom, nebeskú opravdivú lásku k Bohu, ústiacu až k pohŕdaní sebou. (De civitate Dei, XIV 17)
Kresťania vravia „poznáte ich po činoch“ a tu, hľa, členovia rady vlády stojac v tábore Satanovom dokonca vyzývajú príslušné „inštitúcie, aby venovali pozornosť snahám, ktorých cieľom je obhajoba historických zločinov proti ľudskosti“. Pýtame sa preto pána Lajčáka či má byť toto vyhrážka, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiaden boľševik? Ako si ju máme interpretovať? Vari nám chce rada vlády zákonom zakázať vstúpiť do lesa a protiviť sa tak ich samej pokrokovej a osvietenej panovníčke Márii Terézii, ktorá vyhlásila vstup do štátnych lesov za slobodný?
A prečo pán Lajčák, tento „medzinárodný diplomat“ a minister zahraničných vecí Ficovej vlády, vypustil svoje vyjadrenie o neetickom memoriáli „až“ v deň výročia „nezávislosti“ teroristického štátu Izrael už 65 rokov vyhladzujúceho systematicky palestínsky ľud? Vari prekáža Izraelu slovenská úcta k Tisovi ako záchrancovi 30-tich tisícov židov, ktorého zakladateľ Ben Gurion vyhlásil, že jemu je bližšia krava v Izraeli ako aškenazskí Židia v Poľsku?
Chcú nás teda na niečí zahraničný telefonát pri modlitbe na kolenách palicovať a rozháňať vodným delom?
Naši otcovia a dedovia takéto frázy a takúto ich „pokrokársku ľudovú demokraciu“ a „náboženskú toleranciu“ zažili 25. marca 1988. Ale tak ako vtedy, i dnes je s nami Boh, a Vy, pán Lajčák, kajajte sa, ale nie Izraelu, lež Pánu Bohu nášmu!
Slovensko bolo, je a bude – znovu – katolícke! Zasvätené šaštínskej Sedembolestnej Panne Márii, premožiteľke vrahov tureckých!
Kristu-Kráľu na stráž!