„Musíme sa brániť dvoch krajností: Sú ľudia, ktorí milujú svoj národ. Zabarikádujú sa za heslá, za kulisy zásad a nevyjdú von, aby videli, čo sa tam robí. Práve preto život ide vedľa nich a oni do neho nezasahujú. Sú dobrí, upevňujú úzadie a zásady nielen zdôrazňujú, ale ich aj milujú.

Proti nim stoja ľudia samého pohybu. Stále pohotoví vyraziť, neoddýchnu si, ale preto si aj veci dostatočne nedomyslia. Žijú len z toho, čo sa deje pred nimi, neopierajú sa o minulosť.

Treba nám spojiť oba druhy ľudí. Spojením oboch vzniká sľubná aktivita.“

mučeník Jozef,
mladým v Žiline

„Keď som tieto vnútorné váhania v sebe premáhal, aj tie zvonku na mňa narážky akési pochybovačné a otázky teoretické, lebo však som ich nemal možnosť fyzicky ani prak­ticky počúvať od niekoho, ale ako rozmýšľajúci človek o predmete, staviam si i otázky teoretické, ako som to počas mojej dlhoročnej rečníckej praxe mnoho ráz v rečiach robil. Teraz som si staval tú otázku, ako by sa ma ktosi pýtal: či sa zmôže tento človek ešte k slovu? Po tom všetkom, čo sa tu povedalo a čo sa tu stalo. Tento zbabelec, ako mi to obžaloba výslovne povedala tu. Tento zbabelec, ktorý uteká od svojho diela. Teraz, keď je už tu podaný návrh na trest smrti, či zmôže sa tento zbabelec ešte teraz k slovu vôbec?

Keď len sama tá skutočnosť, že je tu podrobený krížovým otázkam, privádza ho do takej psychologickej situácie, mnoho ráz, tak sa zdá, akoby nevedel, čo má povedať. Ako­by zatajil sa dych, nielen fyzický, ale i psychologický – či tento človek bude v stave tu hovoriť, ešte slovo povedať? Bude v stave tento človek hovoriť, ktorého ubíjali tu vlastne encyklikou, teda encyklikou, ktorá mu iste k srdcu najväčšmi prirástla, a ktorá ho drží v jeho celej duchovnej výstavbe. Bude v stave tento človek hovoriť tu, keď sa mu zdelí, že je opustený Vatikánom, že Vatikán nemá na ňom záujem? Že hľadí na tento prípad veľmi rezervovane a hovorí: ruky preč, nemám s tým nič dočinenia. Či sa tento človek nezrútil už a bude v stave ešte tu hovoriť?

A konečne musel som si zodpovedať ešte jednu otázku takúto pochybovačnú: a konečne, čo vie ešte povedať ten človek, ktorého charakterizovala obžaloba slovami: nevedomosť, fušerstvo, lajdáctvo celý jeho režim, celý jeho postup, ktorý tu vystupuje v úlohe priemerného sprosťáka, ktorý nič nevedel, nič nečítal, o ničom nepočul, ani toľko, čo pán richtár z Detvy vedel, on nevedel, on tu hrá úlohu priemerného sprosťáka, on o tom nič nevedel. Či vie tento človek teraz ešte niečo povedať?“

mučeník Jozef
v záverečnej obrannej reči pred súdom,
ktorá obsahuje cez 60-tisíc slov, čo je viac než 370-tisíc znakov,
a ktorej prednesenie trvalo celkom dva pojednávacie dni

Jozef Tiso. Muž prenasledovaný, popravený obesením a muž zakázaný. Ale i muž milovaný, vyzdvihovaný na oltár a svätý muž. Jozef Tiso – muž, ktorého meno nejde zo slovenských sŕdc odstrániť či ho na papieri dejín zahladiť. Jozef Tiso, to je totiž meno, ktoré dodnes žije v národe svojím vlastným životom. Tiso, to on má svoj ľudový kultus živý aj 65 rokov po svojej mučeníckej smrti, ba vďaka nej. A čo jeho vrahovia či jeho vtedajší politickí oponenti? A čo tí dnešní posmievači, tie politické karikatúry, tí novinoví škrabopisci či akademickí vedátori? Ba horšie, a čo tí dnešní takzvaní „vodcovia národa“? Kto z nás sa za nimi obhliadne o dve či tri desaťročia? Kto z ľudu spomne na ich slová, na tie pochábeľčiny? Ktorý z ich skutkov pretrvá a ich prežije? Avšak najväčšmi paradoxné – ako by sa im všetkým vykrikovalo a chriakalo po okolí tie nezmysly, keby v osudových rokoch nášho národa nebolo tohto muža – Jozefa Tisu?

Tempus fugit!

Pretrvanie ideí jedného katolíckeho muža – to je podnet, z ktorého vzniká pri príležitosti 125. výročia jeho narodenia (13. októbra 2012) myšlienka pamätného memoriálu. Jej autormi je zoskupenie mladých ľudí pri Rodnom dome prezidenta Tisu.

V tento deň nastáva zvrat, kedy pôvodcovia myšlienky memoriálu opúšťajú Jozefa Tisu ako časného politika a svetského prezidenta. Opúšťajú nádeje deväťdesiatych rokov minulého storočia – kedy na Tisu hľadeli mnohí plní elánu vitálu, že reku, čo rozostavané bolo, dobuduje sa v obnovujúcom sa štáte dnes a zajtra, a preto tuná, hľa, máme vzor jedného národného pracovníka, politika a nášho prezidenta.

Tempus fugit!

Čo rozostavané bolo, zbúralo sa a dnes Slovensku bije hodina dvanásta, aby v Tisovi uzrelo opäť a najmä rímsko-katolíckeho kňaza a nadčasového mysliteľa. Prosto svojho pastiera.

Hlavne v súčasnosti, kedy je práca politika cez dnešné politické karikatúry natoľko sprofanovaná, že zúfalý pekár a vyčerpaný montážny operátor sú odhodlaní „vziať si späť svoju krajinu“ do svojich zaprášených a umazaných rúk v akejsi „priamej demokracii“, stráca zmysel hovoriť o Tisovi ako o politikovi. Na druhej strane, rovnako nemôže byť smerodajné riadiť sa rozkazmi terajších morálne ufúľaných politikov, ktorí sú podozriví z nájomných vrážd svojich sokov v podnikaní či v láske, z arcikrádeží na národe a slušnom človeku a zo zrady vlasti.

Naopak, v čase rozvratu svetského i duchovného, na pomedzí dôb, medzidôb a epoch, potrebujeme sa oprieť znova o skalu, o pevný bod, z ktorého jediného je možné znovu pohnúť svetom... ale prv duchom – a k tomu rozhodne potrebujeme prostredníka – kňaza. Ak nie priam nebeského patróna, ktorý by z našej národnej pozície orodoval u samého Stvoriteľa za slovenský národ!

Tempus fugit!

Teraz dožadujeme sa svojho práva na vyznanie a náboženské cítenie, a ako takí, apelujeme na našu povinnosť slúžiť Bohu a jeho ľudu mnohých, ktorí budú spasení. Pri plnení si tejto povinnosti, zaumieňujeme si pestovať a zveľaďovať duchovnú väzbu k tomu, v ktorom vidíme nášho najmocnejšieho spojenca v Kristovi, a ktorý svojou mučeníckou smrťou za vieru katolícku a národ slovenský ako vodca slovenského národa najpevnejšou možnou väzbou oddal nás pred Bohom Cirkvi, svojej i Kristovej nevesty.

Stalo sa tak v jeho rozjímaní tesne pred smrťou, kedy sľúbil, že bude za nás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému v životnej borbe ,za Boha – za národ' žehnal; aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.

V jeho mučeníckej smrti, najmä dnes, kedy rozvody prevyšujú oddania, vidíme obranu sviatosti manželskej, ktorá je určená vernosťou, oddanosťou až po hrob a nerozlučnosťou, keď mučeník Jozef odvísa práve preto, že odmietne v ťažkých časoch oddeliť, čo Boh spojil – náš národ od Boha.

Mučeník Jozef chce za to od nás jediné: prosí, aby sme na neho v našich modlitbách spomínali. A tak 25-kilometrovou púťou nočným lesom v období výročia popravy tohto verného služobníka Božieho, konečne dbáme jeho prosby, a úfame, že sa modlíme nielen za spásu jeho duše, ale vlastne skrze neho za spásu mnohých slovenských duší narodených, žijúcich a mrúcich v národe slovenskom.

Tempus fugit!

A pritom dnes nanovo premýšľame jeho slová, tie, z predných strán tejto brožúry, ktoré adresoval mladým v Žiline, ale i tie, ktorými začínal svoju záverečnú obrannú reč pred súdom.

Berieme si ich k srdu, pretože nechceme sa rútiť bezhlavo, bez rozmyslu vpred, za pokrokom spolu s moderným svetom do istej záhuby; rovnako však nechceme sa nadmieru uzavrieť do svojho súkromného sveta, nechceme zostať sami v sebe, ale chceme a musíme vyjsť von, do ulíc k ľuďom, našim blížnym, ktorí ako stroskotanci uviazli na plytčine.

My berieme na seba za cenu strasti a výsmechu povinnosť zatiahnuť blížnych na hlbinu.

Berieme si pritom príklad z mučeníka Jozefa, ktorý opustený svetom, Vatikánom a v podstate i svojím národom nevzdáva sa pred súdom, neklesá na duchu napriek urážkam, pľuvancom a výčitkám obžaloby, nerozplače sa, nekajá sa vrahom, lež iba Bohu.

Sám si stavia tú otázku, či ešte je v stave tuná vôbec niečo povedať, majúc sto chutí zložiť už tu na tomto svete svoje uťahané kosti, nie, už nelipne na živote, už hľadí cezeň na druhý breh, na cestu tam sa pripravuje, na ten súd pred Ním...

Nemá už chuť, možno i my už často krát nemáme chuť niečo hovoriť, niečo robiť, ale tak ako on, i my cítime povinnosť; prekonávame vnútorný odpor, zas a znovu sa povznášame nad výsmech okolia, nad svoju slabosť a zas a znovu vysvetľujeme, objasňujeme, čo už tisíc ráz objasnené bolo, samých seba presviedčame a upevňujeme, že áno, je potrebné a my preto musíme byť tuná v stave stále niečo povedať...

Čo je však to niečo, čo je potrebné tuná stále hovoriť a zvestovať?

Trvalo nám vskutku dlhú dobu, kým sme na to prišli; bolo na to načim nielen veľa obrátených listov kníh, ale najmä zastavenie sa. Stíchnutie. A Božia milosť.

Teraz už vieme naisto, čo chceme povedať, ba priam vykričať do všetkých tých preplnených nákupných stredísk, kde trávia svoju mladosť nové generácie slovenskej krvi: chceme na nich mocne kričať – hej, stojte, zastaňte, počúvajte, hľadajte ticho, vy blázni, veď vy neviete, že jestvuje život po živote?!

Memento mori!

Salus animarum suprema lex!

Veru, čas beží, kosti starnú, ale koľkí pamätajú na to, že musia tuná zomrieť, že prach sú a na prach sa obrátia; ale že tým to nekončí, ale že tým začína večnosť; naše večné muky, a či naša večná blaženosť?!

Veru, čas beží, a v procese Jozefa Tisu sa advocatus diaboli sťa promotor apostázy so svojou suitou verejne angažuje od roku 1947, aby mu priťažil, aby odradil živých od modlitby za neho.

Je preto vari trúfalosťou či azda neprávosťou, ak v týchto rokoch znovu do procesu zapojíme aj inštitút advocatus Dei prostredníctvom sily úprimnej modlitby a osobnej obete?

Alebo necháme činiť nedokvasené súdy a preklínania všakovakých samozvaných a jednohrbých promotores iustitiae, ktorí nás zvádzajú uveriť, že nieto života po živote, že niet spravodlivosti nad svetským súdom? Že zabitý bol a mŕtvym má ostať?