Prevádzač stojí po pravej strane busty prof. JUDr. Ferdinanda Ďurčanského v Rajci (v pravej ruke má fakľu, v ľavej zas toto ordinárium), vlajkonosič stojí po jeho pravej ruke, páža zas po ľavej strane busty (v ľavej ruke má benediktínsky kríž s korpusom, v pravej zas relikviár s ostatkami mučeníka Jozefa Tisu), správca stojí po jeho ľavej ruke, účastníci stoja v tichosti zoradení oproti nim, pokrývky hlavy majú zložené.

Na začiatku tohto ceremoniálu spájajú páža i prevádzač svojimi replikami pútnikov s duchovným odkazom našich predkov, ktorý, uchovaný v slove, menil rôzne v čase svoju formu.

[1] Páža ako prvé zdraví pútnikov tradičným kresťanským pozdravom po latinsky, čím sa odpoveďou pútnici prihlásia k prvopočiatku Cirkvi katolíckej a k jej Zakladateľovi a jedinému pravému Bohu, Ježišovi Kristovi (r. 33), k prvým kresťanským mučeníkom prenasledovaným v pohanskom Ríme (do r. 313) a k univerzálnemu jazyku Cirkvi, ktorým má zostať latinčina dodnes.

[2] Prevádzač začína svoj prejav prvými slovami sv. Evanjelia podľa sv. Jána v prvom zapísanom znení nášho jazyka (9. stor.) – v liturgickej staroslovenčine (Jn 1, 1), a pútnici sa, odpovedajúc mu druhým veršom toho istého sv. Evanjelia taktiež v staroslovenčine, prihlásia ku cyrilo-metodskému apoštolátu medzi starými Slovenmi a k vyvedeniu našich predkov z temných bludov pohanstva skrz svetlo Slova, ktoré sa Telom stalo.

[3] Prevádzač ďalej zdraví pútnikov slovami [Spev prvý, verše 178-179], ktorými sa Konštantín, sv. Cyril, prihovára v básnickej Cirillo-metodiade (r. 1835) Jána Hollého (1785-1849) k byzantskému cárovi Michalovi III. (v r. 862), ktorý na Rasticovu (820?-870) žiadosť predvoláva si učených solúnskych bratov, aby ich poslal na naše územie kázať v našom jazyku, aby nám v našom jazykom vysvetlili pravú kresťanskú vieru.

Prevádzač sa pozdravom zaväzuje prevziať počas Memoriálu na seba cyrilo-metodský kríž apoštolátu medzi pútnikmi.

[4] Pútnici v odpovedi vítajú slovami kniežaťa Rastica z Hollého Cirillo-metodiady [Spev prvý, verše 321-322] solúnskych bratov vo Veľkoslovenskej ríši (r. 863), a tým prijímajú apoštolát prevádzača medzi nimi počas Memoriálu a spájajú sa s najstaršou slovenskou diecézou so sídlom v Nitre, ktorú zriadil pápež Ján VIII. v roku 880 bulou Industriae tuae a s veľkolepou starobylou kresťanskou ríšou našich predkov, ktorej kultúra a jazyk prežili vďaka múdremu rozhodnutiu panovníka Rastica tisíc rokov, aby mohli byť básnikom Hollým oslávené v prvý raz v moderných dejinách kodifikovanej podobe nášho jazyka – v bernolákovčine (r. 1787) katolíckeho kňaza a slávneho národného buditeľa Antona Bernoláka (1762-1813).

[5] Napokon prevádzač víta pútnikov v štúrovčine, v historicky druhej kodifikovanej podobe nášho jazyka (r. 1846) evanjelickým jazykovedcom a národným buditeľom, Ľudovítom Štúrom (1815-1856), užívajúc pritom verše ideológa austroslavizmu a veľkého slovenského básnika, Jána Kollára (1793-1852), z jeho básnického veľdiela Slávy dcera (r. 1832).

Alúzia na Kollára nie je prihlásením sa k jeho duchovnému odkazu, ale naopak, užitie jeho slov v štúrovčine, je pripomienkou jeho bludu a symbolom triumfalizmu slovenského živlu nad renegátstvom, národnou zradou a konceptom čechoslováckej identity, s ktorými v spoločnom štáte s Čechmi zápasila aj hlinkovská generácia.

[6] Prevádzač následne zdraví pútnikov pozmeneným znením orolskej zdravice, zámerom rozšírenia ktorej je upriamenie pozornosti pútnika na večné hodnoty, akými sú Boh ako Kristus a Pravda ako Jeho kráľovstvo, ktorým postaviť sa na stráž je hodno v každom veku a v každej dobe.

Pútnici napokon spojac sa v odpovedi s prevádzačom slovami Stráž!, prihlásia sa orolskou zdravicou k úspešnej politike hlinkovských ľudovcov, vodcovia ktorých slávnostne obnovili  slovenskú svojbytnosti najskôr 6. októbra 1938 a neskôr potvrdili i tradíciu slovenskej štátnosti 14. marca 1939.

Desať minút pred polnocou sa začína otvárací obrad memoriálu nasledonými slovami:

TisoTube | YouTube | Stiahnuť |

Páža: Laudetur Iesus Christus! [1]
Pútnici: In sæcula! Amen. [1]
Prevádzač: Iskoni bjaše slovo, i Slovo bjaše ot Boga, i Bog bjaše Slovo. [2]
Pútnici: Se bje iskoni ot Boga. [2]
Prevádzač: Buď Bohu chvála daná, že ve dobrém srdci Slovenov toľkú kresťanskéj rozpáľil známoti žádosť. [3]
Pútnici: Zdrav buď, Konštantíne, buďiž zdrav bratre, Metóde, zdrav buď i váš císar, vrúcné čo prosbi visľichnul! [4]
Prevádzač: Vitaj Ti, ktorí si prišjeu pred tvár predkou sláviť slávňe slávu Slovenou slávnich! [5]
Pútnici: Sláva! Sláva! Sláva!
Prevádzač: Vitaj Ty, ktorý si pripravený postaviť sa na stráž Kristu-Kráľu, Cirkvi, národu i rodine! Kristu-Kráľu na stráž! [6]
Pútnici: Stráž!
Prevádzač: Nijakého iného zmyslu totiž nemá ísť v noci lesom, lež zmyslu prípravy. A príprava, tá je podstatou Memoriálu mučeníka Jozefa Tisu. Čo teda môžeš čakať? O akú prípravu to vlastne pôjde?

Memoriál mučeníka Jozefa Tisu je 25-kilometrovou nočnou púťou cez hustý tmavý les z Rajca do Veľkej Bytče, ktorá má byť každým jedným účastníkom obetovaná na úmysel vyzdvihnutia mučeníka Jozefa na oltár. Tvoje očakávania teda nemali by v prvom rade smerovať k pocitom vzrušenia a dobrodružstva z budúceho zažitia nového, ale skôr by si sa mal v nich zamerať na hľadanie svojho osobného, vnútorného vzťahu k obeti mučeníka viery katolíckej a národa slovenského – Jozefa. Zladiť svoje očakávania s pravou podstatou veci je tou najdôležitejšou zložkou nielen prípravy, o ktorej bola reč, ale i celého nášho života. Je dôležité, predtým než vstúpiš na pôdu Memoriálu, aby si pamätal, prečo si dnes vlastne v lese, prečo podnikáš pre vonkajší svet vskutku absurdný tento výpad proti noci.

Čakať teda máš a musíš istý druh sebazaprenia najmä v únave, menšej bolesti, strachu, vnútornej pochybnosti či v nerozhodnosti, s ktorou sa častokrát pri strate návestidla z dohľadu budeš stretať. Teda samotný priebeh púte je ďalšou zložkou prípravy, ktorá započala prípravou Tvojho ducha na očakávania, pokračuje prípravou Tvojho ducha na únavu, drobnú bolesť, strach, vnútornú pochybnosť a nerozhodnosť a končí prípravou Tvojho ducha na tvrdý stret s realitou, keď si v cieli spomenieš na všetky svoje slabosti, ktoré Ťa počas noci a dňa sužovali a premáhali a Ty si im bol podľahol.

Týmto životom pripravuješ sa teda do života budúceho veku, ku ktorému vedie veľmi úzky chodník po strmom svahu zahalenom krovím a tmou. Ale neboj sa, veď si dobre pripravený! Pútnik, prečo potom ale Tvoja tvár po týchto slovách zosmutnela? /Uvádzač sa po týchto slovách presunie aj s fakľou za skupinu pútnikov./

Pútnici: Ach, beda mne nešťastnému, – hriešnikovi preveľkému, – hľa, pre moje previnenie – trpí Ježiš umučenie.
Páža /hlbokým hlasom; zdvíha kríž nad hlavy pútnikov/: Kto je toho príčina, – že na kríži umiera?
Prevádzač /robí fakľou za zástupom 3-krát znamenie kríža/
Pútnici: Hrôza v mojom srdci vstáva, – keď sa Ježiš na smrť dáva; – od Judáša je zradený – a falošne poľúbený.
Páža /hlbokým hlasom; zdvíha kríž nad hlavy pútnikov/: Kto je toho príčina, – že na kríži umiera?
Prevádzač /robí fakľou za zástupom 3-krát znamenie kríža/
Pútnici: Ach, jak Kristus je viazaný – ukrutnými reťazami, – vojaci ho bijú zlostne, – udierajú neľútostne.
Prevádzač /hlbokým hlasom; robí fakľou za zástupom 3-krát znamenie kríža/: Kto je toho príčina, – že na kríži umiera?
Páža /hlbokým hlasom, dvíha relikviár nad hlavy pútnikov/: Kto bol toho príčina, že pod krížom umrel i ten, koho kosti moja ruka zoviera?
Prevádzač: Ó, ľude môj, národe môj, azda som ja nepriateľ tvoj, že ma na smrť odsudzuješ?
Pútnici: Spočiň vodca náš v tej dobe, v svojom tmavom, tichom hrobe.
Prevádzač: Ja som Ti dal berlu do rúk, mne ty za to hrozný trest múk. Ja som Ti dal hodnosť trónu a ty z tŕnia mne korunu.
Páža: Kto bol toho príčina, že slovenský Veľký piatok práve sa nám začína?
Prevádzač: Toľké muky, bolesti, trápia Krista Pána, ľudské hriechy, neresti, Ježiša vždy rania; každý ľutuj Ježiša, ktorý z kríža hľadí, jeho oči rozlíšia dobré od zlých rady! Buďte ticho, pútnici, od polnoci do rána a premýšľajte, hriešnici, čo odpoveď postráda!
Páža /relikviár i kríž drží nad hlavami pútnikov a čaká na zvony polnoci, kedy dav pomkne k púti/: Verní sebe –
Pútnici: ...svorne napred! 

/Pútnici sa vydajú v tichosti na púť podľa vytýčenej trasy. Snažia sa nerozprávať až do ranného príchodu na Roháčske sedlo (6:45), ale premýšľajú: Kto je toho príčina, - že na kríži umiera?/