Keďže v slovenskej spoločnosti panuje nejednotnosť v skloňovaní priezviska prezidenta Slovenského štátu, Msgr. ThDr. Jozefa Tisu, sme nútení z našej pozície správy Rodného domu prezidenta Tisu vydať k sporu vlastné stanovisko a dožadovať sa jeho všeobecnej platnosti.

Samotný spor o správne skloňovanie priezviska prezidenta Tisu sa odohráva na poli gramatickom v rámci širšieho sporu o prijatie všeobecného pravidla pre správne skloňovanie mužských priezvisk, či už domácich, cudzích a či zdomácnených, zakončených na samohlásku -o.

O nastúpivšom trende v skloňovaní tomto vedie sa celkom pálčivá diskusia medzi jazykovedcami už desiatky rokov. My, na pozadí ich univerzálnej rozpravy, zaujať zaujmeme postoj individuálny, konkrétny k historickej jednotlivosti z množiny takýchto mužských priezvisk – a to výlučne k menu prezidenta Slovenského štátu, Msgr. ThDr. Jozefa Tisu.

Skloňovanie priezviska prezidenta Slovenského štátu včera a dnes

Je neodškriepiteľným faktom, podloženým nespočtom dochovaných historických reálií, že priezvisko prezidenta Slovenského štátu sa počas jeho života skloňovalo vo verejnom diskurze podľa vzoru hrdina, kde genitív a akuzatív singuláru končili na -u, teda ako Tisu.

S používaním tohto tvaru sa nestretneme len v archívnych materiáloch z oných historických časov a v súdobých dokumentoch, ale i v novších, najmä historických prácach, ktorých autormi sú napr. profesor Milan S. Ďurica či docent František Vnuk. Obaja ako súčasníci vtedajšej doby vo svojich publikáciách používajú skloňovanie historické, podľa vzoru hrdina, končiace v genitíve a akuzatíve singuláru na -u.

Na druhej strane sporu stojí dnešná jazyková prax, kedy sa mužské priezviská zakončené na -o skloňujú tak ako mužské domácke mená s týmto zakončením (Jano, Laco, Fero, Timo), čiže podľa vzoru chlap. To znamená, že v genitíve a akuzatíve jednotného čísla majú príponu -a: Jana, Laca, Fera, Tima, Tisa. S takýmto skloňovaním sa stretávame čoraz častejšie a osvojujú si ho najmä súčasné liberálne médiá. Od nich preberá toto skloňovania ich divák či čitateľ.

...môžeme konštatovať, že pri skloňovaní mužských priezvisk na -o možno v jednotnom čísle pozorovať jednosmerný vývin. Od skloňovania podľa vzoru hrdina prechádzajú tieto slová ku skloňovaniu podľa vzoru chlap. Tento vývin v tejto skupine slov je v súlade s celkovým vývinom pri substantívach vzoru hrdina, ktorých skloňovanie sa približuje ku skloňovaniu slov vzoru chlap, čo vidieť napr. na tvaroch inštrumentálu plurálu (popri prípone -ami sa pri niektorých slovách používa prípona -mi, napr. hrdina – hrdinami, ale poeta – poetmi, husita - husitmi atď.).

Ladislav Dvonč v článku Skloňovanie mužských priezvisk na -o v spisovnej slovenčine, ktorý vyšiel v časopise Kultúra slova, 1977, roč. 11, č. 2, s. 45 – 48.

Vývin skloňovania mužských priezvisk zakončených na -o

Za o niečo širší vstup do pozadia tejto problematiky po odbornej stránke volíme si odpoveď PhDr. Kataríny Kálmánovej z jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave zo 6. 11. 2012 na náš list:

Skloňovanie mužských priezvisk zakončených na o prešlo v minulosti istým vývinom. Kým Ľudovít Štúr vo svojej gramatike z r. 1846 skloňoval všetky takéto priezviská podľa vzoru sluha (dnes hrdina), neskoršie sa v gramatických a jazykových príručkách rozlišovali priezviská cudzieho pôvodu, ktoré sa skloňovali podľa vzoru chlap, napríklad Picasso – Picassa, Ševčenko – Ševčenka, a pri domácich priezviskách sa naďalej uprednostňoval vzor hrdina, ako Botto – Bottu, Krasko – Krasku, prípadne sa pripúšťala možnosť skloňovania podľa jedného i druhého vzoru. Tak aj v Morfológii slovenského jazyka z roku 1968, ktorá má dodnes platnosť kodifikačnej príručky, na s. 78 sa uvádza, že niektoré domáce priezviská zakončené na -o sa v genitíve a v akuzatíve jednotného čísla skloňujú podľa vzoru chlap alebo podľa vzoru hrdina; napr.: Krasko – Kraska/Krasku, Krno – Krna/Krnu, Stano – Stana/Stanu, Šebo – Šeba/Šebu. Vzor chlap, podľa ktorého sa skloňujú pomenovania osôb mužského rodu zakončené na samohlásku o ako strýko a dedo, sa však postupne presadzoval aj pri skloňovaní domácich mužských priezvisk. Jedným z dôvodov bolo skloňovanie domácich rodných mužských mien Jano, Stano, Ferko a pod. podľa vzoru chlap. Ich skloňovaniu sa logicky prispôsobili aj mužské priezviská na -o, ako Ferko, Marko, Stacho, ktoré vznikli z rodných mien, a napokon sa k vzoru chlap pridali aj ostatné mužské priezviská zakončené na samohlásku o. Pádovou príponou -a sa dnes mužské priezviská zakončené na -o odlišujú v genitíve jednotného čísla od mužských priezvisk zakončených na -a, ktoré majú v genitíve príponu -u (porov. Ján Benko – G. Jána Benka, ale Martin Benka – G. Martina Benku). Posun k vzoru chlap konštatovali jazykovedci v odbornej literatúre už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Písal o ňom napríklad Ladislav Dvonč v článku Skloňovanie mužských priezvisk na -o v spisovnej slovenčine, ktorý vyšiel v časopise Kultúra slova, 1977, roč. 11, č. 2, s. 45 – 48. Článok, v ktorom sa autor podrobne zaoberá procesom prechodu mužských priezvisk zakončených na -o od vzoru hrdina k vzoru chlap, nájdete na našej stránke http://www.juls.savba.sk/ediela/ks/1977/2/ks1977-2.lq.pdf. V priebehu uplynulých štyridsiatich rokov sa o danej téme viackrát písalo v odbornej literatúre s rovnakým záverom: mužské priezviská zakončené na -o sa odporúčajú skloňovať podľa vzoru chlap.

Jazykovedná poradňa nám v závere odporučila prikloniť sa pri skloňovaní priezviska Tiso k dnešnému trendu, a teda skloňovať ho podľa vzoru chlap.

Jediné správne skloňovanie priezviska prezidenta Slovenského štátu, Msgr. ThDr. Jozefa Tisu, je to historické!

Oboznamujúc sa so sporom, zariadili sme sa heslom: „Keď si krokom vpred poblúdil, načim sa Ti vrátiť o dva späť.“

Neupierame pritom jazyku jeho právo na svoj život, veď nebyť tohto jazykového života, nevznikla by ani naša krásna slovenčina!

Meno Msgr. ThDr. Jozefa Tisu však písmenko po písmenku, literu za literou považujeme za neodlučnú historickú výbavu slovenského národa, ktorý, ak chce rásť zo zeme, hlavou hore smerom k nebu, musí sa vrátiť bezpodmienečne ku koreňu.

A akýže je Tisov koreň? 13. októbra dala matka Terézia, rodená Budíšková pokrstiť syna Gašpara Tisu menom Jozef. 6. októbra 1938 zatriaslo Slovenskom meno budúceho ministerského predsedu autonómnej vlády Jozefa Tisu z balkóna Katolíckeho domu v Žiline. A tak mohla 14. marca 1939 obletieť celý svet tá dobrá novina, že slovenský národ si do svojho svojstojného vedenia vybral práve prezidenta Tisu!

A napokon, 18. októbra 1947 stavali odpadlíci pod rúškom čechoslováckych blúznení a sociálnej demokracie benešovskú šibenicu pre už legendárneho vodcu slovenského národa – Tisu.

To oni nám popravili Tisu a nie Tisa – a s ním do večnej pamäti zapísali národu krvou i toto jeho meno – za Tisu, to je synonymom za Boha a za národ celým svojím žitím od počiatku až dokonca!

Za Tisu, to je to zakázané písmeno, s ktorým nám zakázali snívať.

Za Tisu, to je jasný odkaz dejín slovenskému národu.

Lebo za Tisu, to zaňho nás budú súdiť všetky svetské inštancie, kým z Tisu nestane sa v očiach národa konečne poslušný syn Boží, mučeník viery katolíckej a národa slovenského – Jozef Verný!

Jediné správne skloňovanie priezviska mučeníka viery katolíckej a národa slovenského – Jozefa Tisu – je nasledovné:

N: Msgr. ThDr. Jozef Tiso
G: Msgr. ThDr. Jozefa Tisu (a nie Tisa!)
D: Msgr. ThDr. Jozefovi Tisovi
A: Msgr. ThDr. Jozefa Tisu (a nie Tisa!)
L: o Msgr. ThDr. Jozefovi Tisovi
I: s Msgr. ThDr. Jozefom Tisom