Jozef Tiso. Muž prenasledovaný, popravený obesením a muž zakázaný. Ale i muž milovaný, vyzdvihovaný na oltár a svätý muž. Jozef Tiso – muž, ktorého meno nejde zo slovenských sŕdc odstrániť či ho na papieri dejín zahladiť. Jozef Tiso, to je totiž meno, ktoré dodnes žije v národe svojím vlastným životom. Tiso, to on má svoj ľudový kultus živý aj 65 rokov po svojej mučeníckej smrti, ba vďaka nej.

A čo jeho vrahovia či jeho vtedajší politickí oponenti? A čo tí dnešní posmievači, tie politické karikatúry, tí novinoví škrabopisci či akademickí vedátori? Ba horšie, a čo tí dnešní takzvaní „vodcovia národa“? Kto z nás sa za nimi obhliadne o dve či tri desaťročia? Kto z ľudu spomne na ich slová, na tie pochábeľčiny? Ktorý z ich skutkov pretrvá a ich prežije? Avšak najväčšmi paradoxné – ako by sa im všetkým vykrikovalo a chriakalo po okolí tie nezmysly, keby dnes neboli jestvovali vďaka marcovým dňom roku 1939 a mužovi týchto dní – Jozefovi Tisovi?

Tempus fugit!

Pretrvanie ideí jedného katolíckeho muža – to je podnet, z ktorého vzniká pri príležitosti 125. výročia jeho narodenia (13. októbra 2012) táto internetová stránka. Zakladá ju zoskupenie mladých okolo Rodného domu prezidenta Tisu.

Prvý správca Rodného domu prezidenta Tisu, nebohý pán Mirjanský, z príležitosti 109. výročia narodenia Jozefa Tisu, presne 12. októbra 1996 pri otváraní muzeálnej expozície v dome na ul. 1. mája 35/4 v Bytči prehlásil, že Tisu má dom predstavovať v prvom rade ako politika a prezidenta. Pán Mirjanský tak hovoril v atmosfére tých dní obnovovania slovenskej štátnosti – plný nádejí a elánu vitálu, že reku, čo rozostavané bolo, dobuduje sa dnes a zajtra, a preto tuná, hľa, máte vzor jedného národného pracovníka, politika a nášho prezidenta.

Tempus fugit!

Čo rozostavané bolo, zbúralo sa a dnes Slovensku bije hodina dvanásta, aby v Tisovi uzrelo opäť a najmä – ako bol vravel pán Mirjanský „v prvom rade“ – rímsko-katolíckeho kňaza, duchovného vodcu a cirkevnú autoritu. Prosto svojho pastiera.

Hlavne v súčasnom čase, kedy je práca politika cez dnešné politické karikatúry natoľko sprofanovaná, že zúfalý pekár a vyčerpaný montážny operátor sú odhodlaní vziať vládu do svojich zaprášených a umazaných rúk v akejsi „priamej demokracii“, stráca zmysel hovoriť o Tisovi ako o politikovi a štátnikovi. Na druhej strane, rovnako nemôže byť smerodajné riadiť sa rozkazmi terajších morálne ufúľaných politikov, ktorí sú podozriví z nájomných vrážd svojich sokov v podnikaní či v láske, z arcikrádeží na národe a slušnom človeku a zo zrady vlasti.

Naopak, v čase rozvratu svetského i duchovného, na pomedzí dôb, medzidôb a epoch, potrebujeme sa oprieť znova o skalu, o pevný bod, z ktorého jediného je možné znovu pohnúť svetom... ale prv duchom – a k tomu rozhodne potrebujeme prostredníka – kňaza.

Tempus fugit!

Teraz dožadujeme sa svojho práva na vyznanie a náboženské cítenie, a ako takí, apeluje na našu povinnosť slúžiť Bohu a jeho ľudu mnohých, ktorí budú spasení. Pri plnení si tejto povinnosti, mienime zhromažďovať materiály zo života a o živote a smrti rímsko-katolíckeho kňaza Jozefa Tisu a slobodne o nich rozvažovať, aby z tejto našej činnosti mohla v Rodnom dome prezidenta Tisu v Bytči vzniknúť oduševnená expozícia. Expozícia so srdcom a duchom, ktorá bude raz môcť poslúžiť pre vnútornú potrebu Cirkvi a národa slovenského.

Veď v procese Jozefa Tisu sa advocatus diaboli sťa promotor apostázy so svojou suitou verejne angažuje od roku 1947. Je preto vari trúfalosťou či azda neprávosťou, ak v roku 2012 znovu do procesu zapojíme aj inštitút advocatus Dei? Alebo necháme činiť nedokvasené závery všakovakých samozvaných a jednohrbých promotores iustitiae?