Svätú omšu nám odslúžil kapucínsky páter Edimbert z kláštora sv. Konráda v Altöttingu aj s nemeckými miništrantami, ktorí nám nahrádzali slovenských duchovných, pretože púte sa nezúčastnil ani jeden slovenský duchovný.
Páter Edimbert sa nedal zahanbiť a povedal o mučeníkovi Jozefovi Tisovi takú homíliu, že sme všetci až žasli nad jeho súcitom k slovenskému národu a nad jeho vedomosťami o slovenskej histórii, o Slovenskej republike, o jej zrode a vláde, ako aj o prezidentovi Dr. Tisovi.
Zúrivá a nepriaznivá politická víchrica vyhnala nás i naše deti z rodiska našich otcov, z nášho rodného, slovenského, domova, do tvrdej cudziny, ktorá dýcha na nás chladom a núti nás, za ťažkých podmienok, stavať si nové domovy, ktoré sa stávajú naším bojiskom za práva človeka, za slobodu národa, a za uskutočnenie samostatného slobodného štátu.
Mnohí z nás sa k svojmu slovenskému pôvodu hlásia hrdo, verejne a nebojácne. Ale sú medzi nami aj takí, ktorým tvrdé začiatky naštrbili vieru v existenciu svojho národa a štátu.
Oznámenie tretej púte nám prinieslo nielen veľké nadšenie z príchodu mnohých listov, plných chvály, obdivu a nadšenia z tohto podujatia, ale aj prísľuby účasti na tejto púti, ako aj odplatu za to, že nás doteraz šikanovali.
Začali prichádzať aj prosby zabezpečiť nocľahy v Altöttingu, lebo pútnici mienili prísť so vzdialených nemeckých miest a obcí, ale aj zo zahraničia.
Deň púte bol priamo očarujúci, keď sa od včasných ranných hodín po uliciach Altöttingu ozývali slovenské rozhovory a smiech, čo mi dávalo pocit, že sa nachádzam v slovenskom meste.
Po prihlásení sa viacerých spolupracovníkov, najmä z nepriateľského tábora, ako bola Rada slobodného Československa, rozhlasová stanica Slobodná Európa a Hlas Ameriky, tí boli veľmi dobre informovaní, robili mi veľké služby už aj tým, že novoprišlých informovali o falošnej propagande týchto organizácii a inštitúcii, ku ktorým sami patrili, ale po presvedčení sa o zámernom zavádzaní neinformovaných ľudí, od nich odišli a viac nechcú mať s nimi nič spoločné.
Ani piata slovenská národná púť nemala na ružiach ustlané. Ešte od poslednej púte všetko vrelo a smerovalo proti tomuto i budúcim podujatiam, lenže odpor bol akosi slabší a nenachádzal toľko sympatizantov ako zo začiatku.
Najviac ma tešilo, že teraz nielen príslušníci SOV-u, ale aj iných slovenských organizácii sa tohto podujatia všade zastávali, a tiež sa na ňom sami zúčastňovali.
Aj tu sa najlepšie prejavilo, kto je Čechoslovák, a kto pochádza z pravej slovenskej rodiny. Komunistickí Čechoslováci sa nezúčastňovali žiadnych slovenských politických či kultúrnych podujatí. Ak sa kde-tu nejaký našiel, hneď bolo každému jasné, že je tam buď nejakou českou organizáciou poslaný na výzvedy, alebo sa tam snaží na silu votrieť. Pod pláštikom veľkého slovenského národovca, aby sa čím skôr mohol dostať do výboru, potom do neho pritiahnuť svojich spolupracovníkov, aby sa napokon zmocnil celého vedenia, a tak nehatene rozkladal organizácie a spolky až k ich úplnému zániku.
Oznámenie budúcej púte v roku 1984 pod nezmeneným pomenovaním mnohých nemilo prekvapilo, ale viacerých potešilo. Spočiatku boli badať menšie reakcie, ale čoskoro všetko utíchlo, odmlčalo sa, ako kedy sa nebolo nič dialo. Ani ja sám som nič podozrivého nespozoroval, ani nepočul, až na nepatrné poznámky, ale čoskoro som pocítil, že som dostal veľkú pomoc a istotu zo strany niektorých slovenských kňazov, ako je Vojtech Zeman, Msgr. Bucko, páter Štefan Zloch, páter Sebastián Labo z Nemecka, páter Anton Baník, Martin Mazák zo Švajčiarska, prof. Dr. Milan Ďurica a ešte dvaja kňazi z Ríma, ktorí sa plno postavili za ďalšie konanie a rozšírenie púte na celonárodnú púť za mučeníka Jozefa Tisu v Altöttingu. Ostatní kňazi v západnej Európe sa dištancovali nielen od púte, ale aj od slovenskej štátnej samostatnosti ako od všetkého, čo s ňou súviselo.
Oznámenie termínu púte na 20. 4. 1985 opäť rozbúrilo hladinu slovenského politického života v zahraničí. RSČ (Rada slobodného Československa) a jej slovenskí pomáhači sa opäť vzopreli a podnikli nové útoky s cieľom znemožniť púť, ale aj všetko, čo by pripomínalo slovenskú štátnu samostatnosť. Do kampane sa zapojili všetky im po ruke idúce slovenské i československé inštitúcie, ako je Slobodná Európa, Hlas Ameriky, a ich ľudia v slovenských organizáciách, ktorým prekážalo, že Slováci sa zaoberajú slovenskou štátnou samostatnosťou, lebo Slovenská republika bola „fašistická“ a jej prezident „vojnový zločinec“. To vraj škodí súčasnej slovenskej veci a budúcemu usporiadaniu európskych problémov.
Ani prípravy ôsmej púte v r. 1986 neprebiehali hladko a bez problémov, ba práve naopak, viacerí krajania zo slovenských národných organizácií a spolkov sa veľmi negatívne stavali k pomenovaniu púte, na púť za mučeníka Jozefa Tisu, dôvodiac, že toto pomenovanie nám viac škodí ako osoží, plne si osvojili čechoslovácke stanoviská k tejto púti.
Skoro väčšina proti pomenovaniu protestujúcich boli za premenovanie na „Púť spolupatričnosti“ alebo na „Púť k Panne Márii“, len nie k Tisovi, lebo už teraz nás vraj označujú za fašistov a nacistov, a preto nás nikto nechce uznať za národ, nie to ešte štát.
V poradí už ôsma púť sa veľmi vydarila a každý sa mohol presvedčiť, že ich poriadanie sa už nedá len tak zastaviť, a tiež jednoducho premenovať, najmä keď sa to už udomácnilo a ľuďom sa to páči. Naši neprajníci mohli vidieť, že púť každým rokom je mohutnejšia a ľudia sú ňou nadšení, a preto ľudia so zdravým rozumom, vidiac, že politický vývoj smeruje k slovenskej štátnej samostatnosti, mali dávno zakopať vojnovú sekeru a hľadať iný spôsob komunikácie, a nie samé nadávky, vyhrážky organizátorovi pútí.
V tomto som sa ale zasa zmýlil a podceňoval nepriateľov, keď som sa nazdával, že keď tento rok je akosi čudne ticho, nepočuť žiadne nadávky a vyhrážky, že všetko je už v poriadku.
Upozorňujeme, že označenie „svätý“ ako prívlastok k menu mučeníka viery katolíckej a národa slovenského, Jozefa Tisu, je na týchto stránkach používaný v ľudovom význame ako vynikajúci cnosťami, mravnosťou, bezúhonnosťou, vzbudzujúci vážnosť svojou silou, oprávnený, spravodlivý. Prívlastok „svätý“ v ľudovom význame je na týchto stránkach prisudzovaný Jozefovi Tisovi bez odobrenia pápežského úradu Cirkvi. Jeho používaním si správca Rodného domu prezidenta Tisu a týchto stránok nedovoľuje predchádzať úsudku Cirkvi, lež zverejneným dokumentuje kultus svätosti Jozefa Tisu, ktorý dodnes panuje v národe a svojou vlastnou cestou hľadá a nachádza si svoje vlastné výrazové prostriedky.