Oznámenie termínu púte na 20. 4. 1985 opäť rozbúrilo hladinu slovenského politického života v zahraničí. RSČ (Rada slobodného Československa) a jej slovenskí pomáhači sa opäť vzopreli a podnikli nové útoky s cieľom znemožniť púť, ale aj všetko, čo by pripomínalo slovenskú štátnu samostatnosť. Do kampane sa zapojili všetky im po ruke idúce slovenské i československé inštitúcie, ako je Slobodná Európa, Hlas Ameriky, a ich ľudia v slovenských organizáciách, ktorým prekážalo, že Slováci sa zaoberajú slovenskou štátnou samostatnosťou, lebo Slovenská republika bola „fašistická“ a jej prezident „vojnový zločinec“. To vraj škodí súčasnej slovenskej veci a budúcemu usporiadaniu európskych problémov.

Je ale zaujímavé, že tento názor zastávali nielen laici, ale aj prevažná väčšina slovenských katolíckych kňazov v západnej Európe, ktorí boli obrovskou oporou čechoslovakistov v útokoch proti všetkému, čo pripomínalo Slovenskú republiku a mohlo by prispieť k štátnej samostatnosti Slovenska.

Takto posilnení nepriatelia slovenskej púte nemravne a pod ľudskú dôstojnosť používali aj tie najpodlejšie metódy odhovárania a zastrašovania ľudí, ktorí sa s nadšením pripravovali na túto púť, aby si popritom urobili aj pekný výlet s celou rodinou. Vyhrážali sa organizátorovi púte smrťou, terorom rodiny, ak sa organizovania púte čo najskôr nevzdám. Ale ani teraz som nekapituloval, ba ani moja rodina nemala v úmysle sa vzdať toho, na čom sme roky pracovali, a čo môže slovenskému národu v súčasnosti, ale aj v budúcnosti len osožiť a všetkým roduverným Slovákom a Slovenkám urobiť radosť, že sa môžu pokloniť pamiatke prvého slovenského prezidenta, mučeníka Jozefa Tisu.

Hneď na začiatku, po oznámení termínu siedmej púte, prihlásili sa aj takí, čo doteraz boli proti jej konaniu. Mnohí sa mi aj zverili, že oni proti púti nič nemajú, a radi by sa jej zúčastnili, ale nemôžu tak urobiť kvôli niektorým ľuďom zo Slobodnej Európy, ktorí im pomohli k lepšiemu bytu a práci.

Iní sa zas vyhovárali, že keby sa nesnažili vycestovať do zámoria a nemali by obavy o bezpečnosť svojej rodiny na Slovensku, nik by ich od účasti na púti nemohol odhovoriť. Presvedčivo hovorili, že plne sa stotožňujú s programom SOV-u a s púťou, ale voči niektorým ľuďom sú sľubmi zaviazaní.

Protivný tábor bol len jeden, a tým boli rozhlasové stanice Slobodná Európa a Hlas Ameriky.

Ale najviac ma potešilo slovenskými pútnikmi skoro úplne zaplnené námestie v Altöttingu, z ktorých  podaktorí prišli v slovenských ľudových krojoch ako aj početná skupina slovenských Nemcov z Bavorska.

Svätú omšu o 11. hodine celebroval páter Vojtech Zeman, so štyrmi koncelebrantami, medzi ktorými bol aj Msgr. Jakob Bauer.

Počas svätej omše pútnici ako aj slovenský spevokol z Zürichu, v sprievode organu a dychovej hudby spievali slovenské omšové piesne.

Veľmi dojímavú homíliu povedal páter Štefan Zloch, správca študentského internátu v Mníchove. Náboženské obrady zakončili piesňou „Kto za pravdu horí“ a slovenskou národnou hymnou „Hej Slováci“.

Tohoročná návšteva Tisovej izby bola priamym pôžitkom šťastia a radosti. Už na chodbách u všetkých prítomných bolo vidieť nedočkavosť, zvedavosť a pocit uľahčenia. Po všetkých chodbách kláštora sa ozývali modlitby, ktoré pútnici zakončili piesňami „Kto za pravdu horí“ a „Hoj, vlasť moja“.

Aj keď na púti boli aj takí, čo na ňu chodievajú každoročne, nik si ale neodpustil, aby sa šiel pozrieť do izby znova. Teraz najväčší záujem o izbu prejavili slovenskí Nemci, i keď to boli väčšinou evanjelici, ale aj tí mučeníkovi Tisovi vzdali patričnú úctu, lebo on bol aj ich prezidentom, lebo bol dobrým prezidentom všetkých občanov Slovenskej republiky.

Po návšteve izby pútnici zašli k zázračnej kaplnke, kde sa pomodlili za blahorečenie mučeníka Jozefa Tisu, a za oslobodenie Slovenska z českej okupácie.

Väčšina pútnikov sa zúčastnila krížovej cesty okolo kaplnky, aby tým umocnili svoje prosby.

Po krížovej ceste sa zúčastnili slávnostnej akadémie, ktorú otvoril Ing. Aristid Zelenay z Zürichu. Bratským pozdravom prítomným a zdôraznením dôležitosti každoročných pútí. Po ňom prehovoril Pavol G. Dobiš, ktorý pútnikom priblížil Tisov boj za slobodu a štátnu samostatnosť Slovenska od študentských čias po jeho popravu. Msgr. Dr. Vojtech Bucko zas vyzdvihol jeho posvätný život od detstva, lebo on svoj život zasvätil len Kristovej Cirkvi a slovenskému národu.

Vedecký referát a vyhodnotenie Tisovho života nielen ako príkladného kňaza, ale aj ako politika a štátnika svetového formátu, v širšom rámci urobil aj náš krajan, slovenský Nemec, Johann Kawasch.

Napokon Ing. Karol Reimer z Mníchova amatérsky zarecitoval báseň Andreja Žarnova: „Vlasť moja“, a malý Tonko Hrnek z Zürichu dojímavým detským hláskom Žarnovovu báseň „Hospodár do domu“.

Akadémiu sme zakončili poďakovaním sa pútnikom za účasť, namáhavé cesty a výlohy, finančné náklady s nimi spojené a výzvou, aby sa zúčastnili aj budúcej púte aspoň v takom počte ako teraz.

Táto výzva našla veľký ohlas a prevádzali ju búrlivým potleskom a nadšením.

Na záver, ako obvykle zaspievali „Kto za pravdu horí“ a „ Hej, Slováci“.

Mnohí pútnici sa aj tentokrát zdržali v Altöttingu až do neskorých večerných hodín a vymieňali si svoje zážitky z emigrácie a problémy spojené s vyhnanstvom alebo s útekom pred čechoboľševickou okupáciou Slovenskej republiky.

Gramaticky upravené.