Aj keď sa aj nad Slovenskom začínalo brieždiť, vychádzali prvé lúče slobody a chýlilo sa k zániku krvavého komunizmu a českej okupácie Slovenska, prevažná väčšina slovenského národa, tak na Slovensku, ako aj v zahraničí sa zomkla a snažila sa čím-skôr túto príšernú pohromu striasť zo seba a otvoriť dokorán brány slobody, aby sa raz-navždy zbavili svojho otrokára, českej nadvlády počas skoro 70-tich rokov.

Aj keď slovenský národ akokoľvek trýznili, odnárodňovali a ožobračovali, ale pahreba slovenského národného povedomia, cítenia, ešte tlela, nebola ešte vyhasnutá, a preto sa v tieto dni rozblčala mohutnými plameňmi po celom Slovensku. Občania sa dožadovali slobody a štátnej samostatnosti.

Azda najviac sme sa tomu tešili my, zahraniční Slováci, aby sme sa mohli vrátiť do slobodnej vlasti, ku svojim príbuzným, známym a priateľom, z ktorých mnohí z nás tak nemohli urobiť počas 45 rokov.

No, bohužiaľ, nie všetci. Aj v týchto šťastných a nádeje plných chvíľach politických napätí, stretávali sme sa s nemilými prekvapeniami, ktoré nás z národného cítenia priamo zrážali k zemi, lebo ešte aj teraz vyliezali z čechoslováckych kanálov slovenskí potkani, aby mohli i v tejto rozhodnej chvíli zožierať, za judášsky groš, aj tú poslednú kvapku nádeje na slobodu a štátnu samostatnosť.

Kto by sa bol nazdával, že týmto zradcom a zapredancom je milší judášsky žold, ako sloboda svojho národa? A že aj teraz sa budú všemožne usilovať, aby slovenský národ zostal aj naďalej v českom područí. Ani jednému roduvernému Slovákovi sa ani v tom najstrašnejšom sne neprisnilo to, čo robili naši čechoslovakisti z českého oddelenia rozhlasovej stanice Slobodná Európa, Hlas Ameriky i z Rady slobodného Československa, síce páni: Dr. Jozef Šrámek, páter Dr. Anton Hlinka. Dr. Imrich Kružliak, Dr. Štefánek, MUDr. Ivan Fiala a mnohí ďalší, ktorí nás denno-denne napádali, a prichádzajúcim sa vyhrážali rôznym sťažením emigrácie a poskytnutia azylu.

Ba išli až tak ďaleko, že ohrozovali samotnú existenciu Slovenskej katolíckej misie v Mníchove, kde vyvolávali rôzne šarvátky, nezhody, incidenty, či dokonca konflikty medzi veriacimi. Páter Dr. Anton Hlinka v r. 1989 na schôdzi Slovenskej katolíckej misie vyhlásil, že táto misia sa nesmie obmedzovať len na Slovákov, ale musí byť prístupná aj Čechom, Maďarom a rôznym iným národnostiam.

Napokon vyhlásil, že táto misia sa musí odo dneška menovať: česko-maďarsko-slovenská misia. Ak sa tak hneď nestane, že on to hneď zariadi na mníchovskom biskupstve.

Keď im ani táto vyhrážka nepomáhala, posielali na misiu provokatérov, aby tam vyvolávali hádky a bitky, aby potom biskupstvo malo dôvod misiu zatvoriť.

Títo ľudia nielenže sa ani teraz nevedeli zmieriť s politikou zahraničných Slovákov, ale ani so Slovenskou katolíckou misiou, a tým menej s púťou do Altöttingu.

Aj teraz našli proti nej argument, ktorým sa snažili odstrašiť Slovákov od púte fámou, že práve teraz nie je pre slovenský národ nič nebezpečnejšie, ako podujatia, pri ktorých sa spomína bývalá fašistická Slovenská republika a jej predstavitelia, čo paktovali s Hitlerom a jeho fašizmom.

Ktokoľvek vraj podporí túto púť, či už svojou účasťou na nej, alebo iným spôsobom, podporuje teroristické protidemokratické hnutia, ktoré sú v rozpore so západoeurópskym demokratickým zriadením spojenej Európy, a tým poškodzuje aj slovenské záujmy.

Aj teraz sa môžem poďakovať Pánu Bohu za to, že slovenský národ bol taký vyspelý, že nenaletel a nedal sa zviesť ani v ťažkých chvíľach pokušeniami a vedel sa odhodlane postaviť na svoje miesto a zabránil tak zlomyseľným účinkom, ktoré zahraniční zapredanci očakávali, spoliehajúc sa na prichádzajúcich, že pri svojej neinformovanosti o živote na západe Európy im ľahko sadnú na lep, a preto sa púte zúčastní len nepatrné percento pútnikov, čo bude dôkazom, že Slováci toto podujatie odsudzujú.

Vďaka Bohu, že aj teraz sa zmýlili, lebo mladí nováčikovia, či starší Slováci, až na malé výnimky, mali veľmi dobré informácie o politickej koncepcii, ktorú presadzuje, vedie a propaguje slovenská politická emigrácia.

Preto sa veľmi rapídne rozrastali slovenské národné, politické a kultúrne organizácie. Najväčší prírastok zaznamenala ZMS, a to nielen v západnej Európe, ale aj všade na západe.

ZMS sa vždy a všade najviac a najradikálnejšie postavila na ochranu národne kultúrnych záležitostí, za povzbudenie národného povedomia a slovenskú štátnu samostatnosť. Dôkazom toho je aj púť do Altöttingu, ktorú sme uskutočnili už po jedenásty krát, a na ktorej sa zúčastnilo o 20% viac pútnikov než predošlej.

Na naše milé prekvapenie na púť prišlo aj 37 pútnikov zo Slovenska, aby vzdali úctu pamiatke Dr. Tisu. Na otázku, či sa nebáli sa zúčastniť púte, odpovedali:

„Nie, nebáli, lebo dnes nám je už všetko jedno, stratili sme všetko, už nemáme čo stratiť. Stratili sme nielen majetky, ktoré si nadobudli naši rodičia, ba aj prarodičia, ale strácame už aj vieru a slobodu, čo nám nikto nemôže nahradiť.

Na púť sme prišli preto, aby sme sa mohli nášmu najmilovanejšiemu rodákovi, mučeníkovi Tisovi, vyžalovať za celý národ, čo s nami robia a čo nám spôsobili naši tzv. českí bratia a ich slovenskí čechoslovácki komplici, ktorí sa stali našou národnou pohromou a našimi brutálnymi otrokármi.

Zo zúfalstva a s veľkou nádejou sme prišli sem mučeníka Tisu prosiť o radu a pomoc, aby sa za nás prihováral u Všemohúceho a jeho matky Panne Márie, aby vyorodovala u neho pomoc a záchranu slovenského národa pred národnou a hospodárskou záhubou.“

So svojimi prosbami urobili 9 krížových ciest okolo zázračnej kaplnky, pričom sľubovali, že odteraz budú sem každoročne putovať a prosiť o vypočutie ich prosieb.

Svätú omšu, ktorá tento roka bola slávnostnejšia, s otcom Vojtechom Zemanom koncelebrovali otec Anton Baník, Dr. Vojtech Bucko, otec Štefan Zloch, a pri svätej omši ešte asistoval aj diakon Ing. Reimer.

Na svätej omši spieval spevokol Slovenskej katolíckej misia z Zürichu, altöttinská dychová kapela a slovenskí pútnici, ktorí počas obradov, za sprievodu organu, spievali slovenské omšové piesne.

Pútnikov zvlášť zaujala kázeň otca Antona Baníka o kňazskej a politickej činnosti mučeníka Tisu, ktorú charakterizoval ako obetu za dobro slovenského národa. Hrobové ticho počas jeho kázne bolo prerušované hlasitým plačom pútnikov, ktorí priamo žasli, čo sa v kázni o mučeníctve prezidenta Tisu dozvedeli, a poznamenávali, že také niečo počas 40 rokov nepočuli. Vyjadrovali svoju radosť, že sa svätej omši mohli zúčastniť, a tak sa dozvedieť pravdu o prezidentovi Tisovi.

Veriaci svätú omšu zakončili hymnami „Kto za pravdu horí“ a „Hej, Slováci“.

Potom nasledovala návšteva Tisovej izby, v ktorej sa pútnici nevedeli dosť nasýtiť obdivovaním pamiatok po prvej Slovenskej republike, čo sprevádzali spomienkami na šťastný život, ktorý vtedy prežívali vďaka mučeníkovi Tisovi, a s plačom líčili udalosti, ktoré potom nasledovali, a ktoré vyhnali z krajiny nielen slovenskú vládu a prezidenta, ale aj výkvet národa, slovenskú inteligenciu, ktorá sa musela zachraňovať pred boľševickou Červenou armádou a krvilačným Benešom.

Pútnici potom odišli na altöttingské námestie k zázračnej kaplnke Panny Márie Omilostenia, kde sa už stalo mnoho zázrakov vyzdravenia chorých, ktorých vyliečiť sa vzdala lekárska veda, záchrany úrody pred ľadovcom, vyschnutia časti poľnohospodárskej úrody a mnoho iných, čo dokazovali tabuľky vďaky, ktoré sú pripevnené na vnútorných, ale aj na vonkajších stenách kaplnky.

Slovenskú pútnici najprv sa pomodlili krížovú cestu okolo kaplnky, aby si vyprosili uzdravenie svojich príbuzných, priateľov a známych, za skoré vyslobodenie slovenského národa z českej okupácie a za skoré blahorečenie mučeníka Jozefa Tisu.

Slováci z Nemecka, Rakúska, Švajčiarska, Holandska a iných krajín pozvali krajanov zo Slovenska na obed do reštaurácie hotela 12 apoštolov na znak spolupatričnosti, a za účelom nadviazania priateľských vzťahov. Pri obedňajšej prestávke sa mnoho hovorilo o tamojšom živote slovenského národa, kde je považovaný len za druhoradých ľudí československej mašinérie. Bratským a srdečným rozhovorom nebolo konca kraja, ani nezbadali, že začínala akadémia, kde sa dozvedia, čo im doteraz zamlčovali.

Akadémiu otvoril dlhoročný exilový spolupracovník Valentín Berko, privítal pútnikov a slovo odovzdal diakonovi Ing. Reimerovi, ktorý majstrovsky zarecitoval báseň Ignáca Grebáča-Orlova: „Klesol orol“, za čo ho pútnici odmenili dlhotrvajúcim potleskom.

Potom sa ujal slova prof. František Michalovič, ktorý svojim prejavom, s námetom „Od kolísky po šibenicu mučeníka Jozefa Tisu“ natoľko zaujal prítomných, že po častých pasážach musel vyčkávať na utíšenie prítomných, aby mohol pokračovať vo svojom skoro dvojhodinovom prejave. Nebolo vidieť človeka, ktorý by si nebol viac razy utieral slzy od dojatia.

Po prednáške prof. Michaloviča viacero prihlásených rečníkov sa vzdalo svojho prednesu príspevku, aby sa mohlo pokračovať v programe kým sa nezotmie, lebo mnohí pútnici boli časovo viazaní na spoje a chceli sa dostať domov.

Záverom Irenka Tomiská z Mníchova krásne zarecitovala báseň Andreja Žarnova „Tiso“, za čo zožala veľký potlesk, a Evička Katrincová z Mníchova zaspievala pieseň „Ave Mária“.

Na záver organizátor akadémie poďakoval všetkým prítomným za účasť na púti a slávnosť pútnici uzavreli zaspievaním hymny „Hej, Slováci“.

Niektorí pútnici do neskorých večerných hodín ešte debatovali, lebo sa nemohli odpútať od zaujímavých debát, museli v Altöttingu prenocovať, aby mohli na druhý deň v prerušených debatách pokračovať.

Túto púť nemôžem doložiť fotografiami, lebo náš fotografista sa púte nezúčastnil a nikto z prítomných nemal fotoaparát.

Gramaticky upravené.