Oznámenie tretej púte nám prinieslo nielen veľké nadšenie z príchodu mnohých listov, plných chvály, obdivu a nadšenia z tohto podujatia, ale aj prísľuby účasti na tejto púti, ako aj odplatu za to, že nás doteraz šikanovali.

Začali prichádzať aj prosby zabezpečiť nocľahy v Altöttingu, lebo pútnici mienili prísť so vzdialených nemeckých miest a obcí, ale aj zo zahraničia.

Deň púte bol priamo očarujúci, keď sa od včasných ranných hodín po uliciach Altöttingu ozývali slovenské rozhovory a smiech, čo mi dávalo pocit, že sa nachádzam v slovenskom meste.

Teraz na púť sa prihlásili aj slovenskí Nemci z Mníchova a okolia na čele s predsedom katolíckeho združenia slovenských Nemcov, Msgr. Jakubom Bauerom, vtedy už 88 ročným, veľkým ctiteľom slovenskej štátnej samostatnosti a jej prezidenta, Dr. Tisu.

Ani švajčiarski Slováci sa nedali zahanbiť, a zúčastnili sa osemčlennou delegáciou, ktorých možno vidieť aj na niže uverejnenej fotografii, urobenej na námestí v Altöttingu.

Aj táto tretia púť sa začala, rovnako ako predošlé, po slovensky spievanou svätou omšou za sprievodu organu. Ako raritu som pozval aj altöttingskú dychovú hudbu, čo bolo pre pútnikov milým prekvapením, ako aj spestrením a oživením kostolných obradov, ktoré pútnici zakončili hromovým zasievaním hymnickej piesne: „Kto za pravdu horí“ a slovenskej národnej hymny: „Hej Slováci“, doprevádzaných hudobnými nástrojmi.

Potom všetci sa odobrali na návštevu Tisovej izby, ktorá i teraz na pútnikov zapôsobila tak intenzívne, že viacerí museli za pár minút vyjsť z izby na chodbu kláštora. Pútnici na rozlúčku zaspievali pieseň „Hoj vlasť moja“ a s príjemnými pocitmi odchádzali na námestie k zázračnej kaplnke, kde sa všetci spoločne pomodlili za skoré oslobodenie Slovenska a za blahorečenie mučeníka Jozefa Tisu.

Po modlitbe v kaplnke omilostenia, všetci zašli do hotela Münchnerhof, kde bola pietna spomienka na mučeníka Tisu.

Po krátkej obedovej prestávke, pietnu spomienku otvoril a pútnikov pozdravil organizátor púte.

Slávnostnými rečníkmi boli Msgr. ThDr. Vojtech Bucko a Pavol G. Dobiš, ktorí pútnikov oboznámili ako s kňazským, tak aj politickými životom mučeníka Tisu, a zdôraznili jeho zásluhy na záchrane slovenského národa pred zánikom v r. 1939 - 1945.

Aj Msgr. Jakob Bauer vo svojom prejave vysoko ocenil prácu a boj za dobro všetkých občanov Slovenskej republiky, čo mu doteraz nepriznávajú nepriatelia slovenskej štátnej samostatnosti.

Akadémiu sme zakončili poďakovaním organizátora pútnikom a zaspievaním hymnickej piesne: „Kto za pravdu horí“ a slovenskej národnej hymny „Hej Slováci“.

Na záver organizátor púte ešte poprosil všetkých pútnikov, aby každý z nich vo svojom okolí sa stal organizátorom a informátorom o púti, a snažil sa vplývať na svojich známych, ktorí pracujú v slovenských organizáciách, aby oni prevzali budúce vedenie pútí, lebo nikto z nás nevie, čo a kedy sa môže niekomu z nás prihodiť, a tak sa môže stať, že v organizovaní pútí nebude mať kto pokračovať. A tak púť bude odsúdená k zániku, čo by bolo pre náš slovenský zahraničný odboj nenahraditeľná strata.

Na veľkú radosť zakladateľa a doterajšieho organizátora púte výzva nedala na seba dlho čakať, lebo už o dva mesiace sa o túto púť zaujímali viacerí ľudia, ale aj organizácie. No, niektorí mali voči nej výhrady s tým, aby som ja zaplatil všetky výlohy, a oni by ju viedli pod mojím menom, samozrejme pod zmeneným názvom púte ako aj spôsobu jej vedenia.

Iní zas prichádzali s návrhmi, že púť sa musí za každú cenu premenovať na púť československého bratstva alebo dokonca svätoštefanskej koruny.

Keď sa im tieto pokusy nedarili, pokúšali sa o to u guardiána kláštora sv. Konráda v Altöttingu, ako aj u kapucínskeho provinciála v Mníchove, kde im však povedali, že musia mať k tomu splnomocnenie od jej zakladateľa, Štefana Valku, alebo jeho osobné vyhlásenie, čo si ani jeden z nich netrúfal žiadať. Tak sa presvedčili, že bezo mňa to nemôžu realizovať.

Ale ani teraz sa nevzdali nádeje a podnikali všetko možné, aby sa púte zmocnili, a tak ju zlikvidovali.

Je mi však aj doteraz záhadou, prečo sa aj počas týchto jednaní o prevzatie vedenia púte, vyhrážanie mojej rodine ešte zvýšilo a ohrozovali nás aj vytĺkaním oblokov a prepichovaním pneumatík auta.

Toto ich počínanie som si vysvetľoval ako formu nátlaku, aby som sa vzdal ďalšieho organizovania pútí a zveril ich organizovanie niekomu inému.

Tak moja manželka, ako aj ja sme sa však rozhodli organizovanie púte neprepustiť nikomu, ale práve naopak ešte intenzívnejšie pracovať na jej zveľadení a obsahovom obohatení.

Aj keď to nebolo nijako ľahké, pán Boh nám v tom pomohol, lebo odvtedy sa začalo naše prenasledovanie zmierňovať a len z času na čas nám niekto ešte vyhrážal a nás napádal.

Nazdávam sa, že ich to nakoniec omrzelo, lebo nikde a nikomu som sa nesťažoval, čo robia s mojou rodinou a so mnou.

Keď som sa spočiatku bezpečnostným orgánom sťažoval a žiadal, aby zaznamenávali nám telefonicky adresované vyhrážky, vždy sa ma spýtali na mená páchateľov. Nakoniec som na bezpečnostné orgány zanevrel a viac som sa na nich neobracal, aj keď sa neskôr sami presvedčili, že nám porozbíjali okná a poprepichovali pneumatiky alebo poškodili karosériu auta.

Tiež bolo zaujímavé, že ani tí, čo sa o túto púť tak veľmi zaujímali, sa ani inak neprejavili ako kedykoľvek predtým. Vždy sme sa priatelili, aj púte sa zúčastňovali, preto som nemal ani najmenší dôvod sa na nich hnevať alebo ich ignorovať.

Najviac ma však tešilo, že sa o púť čím ďalej, tým viac ľudí zaujímalo, takže som ani nestačil odpovedať na všetky listy, ktoré som dostával. Jedny boli plné chvály a blahoželania, v iných sa dožadovali informácii o dni budúcej púte a jej programu. No, najviac bolo takých, čo svoju účasť na púti brali ako svoju národnú povinnosť uvedomelého Slováka.

Najviac ma ale tešilo, keď túto púť najviac a dokonale obhajovali tí, čo ešte pred rokom alebo dvomi nám nadávali do fašistov a nacistov.

Len čo sa aj tí najzarytejší odporcovia zúčastnili tejto púte, postupne sa stávali z nich úplne iní ľudia, a nielen, že sa prihlasovali do našich národných radov, ale stávali sa aj členmi národne orientovaných slovenských organizácii. Neskôr nám robili veľké služby už v presviedčaní aj tých druhých, že nie je to tak, ako ich učili doma a v zahraničí informovali československé médiá, ale že my sme vlastne tí, čo pre národ chcú dobre, ako to robili Štúr, Štefánik, Hlinka a Dr. Tiso, ktorého to stálo život.

Gramaticky upravené.