Svätú omšu nám odslúžil kapucínsky páter Edimbert z kláštora sv. Konráda v Altöttingu aj s nemeckými miništrantami, ktorí nám nahrádzali slovenských duchovných, pretože púte sa nezúčastnil ani jeden slovenský duchovný.

Páter Edimbert sa nedal zahanbiť a povedal o mučeníkovi Jozefovi Tisovi takú homíliu, že sme všetci až žasli nad jeho súcitom k slovenskému národu a nad jeho vedomosťami o slovenskej histórii, o Slovenskej republike, o jej zrode a vláde, ako aj o prezidentovi Dr. Tisovi.

Kostolné obrady sme ukončili zaspievaním hymnickej piesne „Kto za pravdou horí“ a slovenskou národnou hymnou „Hej Slováci“, k zaspievaniu ktorej nás priamo vyzval páter Edimbert slovami: „Slováci, a teraz chceme počuť vašu národnú hymnu“.

Potom nasledovala návšteva Tisovej izby, ktorá sa nezmenila od jeho posledného pobytu.

Vzdali sme mu úctu a modlitbami poďakovali za jeho dobročinnosť, spásu národa a za položenie života na oltár vlasti.

Za pobytu v izbe, v ktorej Tiso býval, bolo na každom vidieť dojatie, žiarivú tvár a dojem sebaistoty, národného povedomia a zvláštnej sily. O zvláštnom pocite, v tejto izbe, sa zmienilo už mnoho ľudí a našli sa aj takí, ktorí sa od návštevy v tejto izbe charakterovo úplne zmenili, a dnes sa cítia najšťastnejšími ľuďmi na tejto zemi.

Napokon, všetci slovenskí pútnici sa odobrali do zázračnej kaplnky, ktorá je v strede námestia Altöttingu, a kde sa všetci modlili za skoré vyslobodenie Slovenska z čechoboľševického otroctva, a za skoré blahorečenie mučeníka Jozefa Tisu.

Potom všetci zašli do neďalekého hotela „Altöttingerhof“, kde už bola rezervovaná sála na pietnu spomienku na zavraždeného mučeníka Dr. Jozefa Tisu.

Prítomných pútnikov a hostí pozdravil organizátor púte, Štefan Valko, v mene SOV-u. Prednášku o mučeníkovi Tisovi povedal Pavol G. Dobiš z Rakúska.

Obšírny referát, o slovenskom národe a o jeho snažení a neustálych bojoch za slovenskú štátnu samostatnosť, povedal organizátor púte, ktorý všetkým prítomným poďakoval za účasť, nebojácnosť, odvahu, obetavosť a námahu zúčastniť sa tejto púte.

„Königzelle“ (Kráľovská izba) bola miestom posledného pobytu na slobode prezidenta Slovenskej republiky, odtiaľto začala jeho mučenícka cesta po amerických koncentračných táboroch a čechoboľševických väzniciach až na drevo šibenice, dňa 18. 4. 1947 ráno o 5. hod.

Zariadenie tejto izby pamätihodnosťami Slovenskej republiky i osobných vecí jej prvého prezidenta z vlastných prostriedkov zadovážil, a doterajších 18 pútí z 85% financoval z vlastných prostriedkov, zakladateľ púte Štefan Valko.

Prvá slovenská národná púť za mučeníka Jozefa Tisu širokú verejnosť, priateľov i nepriateľov veľmi prekvapila, lebo skoro každý očakával, že nás nemecké úrady za toto podujatie budú stíhať, prípadne nás uväznia.

Na milé prekvapenie prevažnej väčšiny zahraničných Slovákov prebiehala v najväčšom pokoji a vo veselej atmosfére.

Prvej slovenskej púte za mučeníka Dr. Tisu v Altöttingu sa zúčastnilo len 13 Slovákov a Sloveniek, ktorí sa k púti verejne hlásili. Ale celého podujatia sa zúčastnilo omnoho viacej ľudí, ktorí tam boli buď ako pozorovatelia, niektorí ako priami československo-komunistickí špicli, niektorí len ako diváci, ale najviac bolo zvedavcov, ktorí čakali, kedy a ako nás budú zatvárať.

Nech to bolo akokoľvek, ale púť sa vydarila nad všetko očakávanie. Na každom kroku nás fotografovali, to sme si však nevšímali a nenechali sme si tým skaziť náladu.

Uskutočnením tejto prvej púte začali sa mnohé a dlhoročné šikanovania a terorizovanie, nielen mňa samého, ale ešte viacej celej mojej rodiny. Terorizovanie trvalo celých 8 rokov. Nespočítateľné telefonické vyhrážky, zastrašovanie, informácie o rôznych nehodách členov mojej rodiny. No najviac si toho vytrpela moja manželka, ktorej viac razy dennodenne volávali, že som mŕtvy, ťažko zranený na niektorej diaľnici, alebo na iných cestách... Mnoho razy ju informovali, akoby z nemocnice, o mojom ťažkom zranení pri autohavárii, alebo o infarkte, a to najviac v nočných hodinách.

Týmito metódami chceli prinútiť moju manželku, aby ma odhovorila od organizovania týchto pútí, a aby som sa vzdal akejkoľvek politickej činnosti.

Podobne aj mňa chceli šikanovať, ale ja som bol pre nich tvrdší oriešok, ako moja manželka, a ja som bol tým tvrdší a neúprosnejší aj voči mojej manželke.

Pravdaže, so mnou to mali oveľa ťažšie, lebo ja som veľmi často menil pobyt a pracovisko, a len veľmi málo som sa zdržiaval doma alebo v byte, v mieste, kde som pôsobil.

Ale ani guardiána kláštora sv. Konráda alebo provinciála Dr. Stracka v Mníchove neušetrili od týchto metód, lebo Vatikán nebol pre nich ďaleko, aby sa nemohli dovolávať cirkevného zákroku a zákazu tejto púte.

Popri všetkých iných nepriateľských a teroristických osobách, organizáciách a spolkov do značnému zásahu a protestu proti tejto púti, sa zapojil aj prezident židovskej obce v Nemecku, Ján Galinski, ako aj americko-židovský Holocaust, na čele s položidom Martinom Zapletalom, ktorý sa počas Slovenskej republiky ukrýval na Orave, a po skončení vojny bol prvým námestníkom hotela Polom v Žiline.

Aj tento pán bol jedným z najnebezpečnejších a najradikálnejších odporcov slobody a štátnej samostatnosti Slovenska.

Od začiatku svojej emigrácie do Ameriky bol aktívnym spolupracovníkom českej politickej organizácie Rady slobodného Československa a slovenskému odboju za štátnu samostatnosť Slovenska spôsobil nesmierne škody.

Slovákov, čo boli za slovenskú štátnu samostatnosť, nazýval len fašistami a nacistami.

Gramaticky upravené.