V poradí už ôsma púť sa veľmi vydarila a každý sa mohol presvedčiť, že ich poriadanie sa už nedá len tak zastaviť, a tiež jednoducho premenovať, najmä keď sa to už udomácnilo a ľuďom sa to páči. Naši neprajníci mohli vidieť, že púť každým rokom je mohutnejšia a ľudia sú ňou nadšení, a preto ľudia so zdravým rozumom, vidiac, že politický vývoj smeruje k slovenskej štátnej samostatnosti, mali dávno zakopať vojnovú sekeru a hľadať iný spôsob komunikácie, a nie samé nadávky, vyhrážky organizátorovi pútí.

V tomto som sa ale zasa zmýlil a podceňoval nepriateľov, keď som sa nazdával, že keď tento rok je akosi čudne ticho, nepočuť žiadne nadávky a vyhrážky, že všetko je už v poriadku.

Bol som však nemilo prekvapený, keď sa mi ľudia sťažovali, že sú spracovávaní a odhováraní od účasti na púti nielen Čechoslovákmi zo Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, ale aj niekoľkými slovenskými kňazmi v zahraničí. Prehovárali ich, aby púť bojkotovali a snažili sa prevziať jej organizovanie a ju zlikvidovať.

Tomuto sa dalo ľahko veriť, lebo z niekoľko desiatok slovenských kňazov v zahraničí sa púte zúčastňovali len páter Vojtech Zeman, Dr. Vojtech Bucko, páter Štefan Zloch, páter Šebastián Labo z Nemecka a páter Anton Baník z Zürichu.

Tlak na prevzatie púte a jej premenovanie sa stále zosilňoval aj od našich slovenských národných kruhov. Už som sa časom aj zapodieval myšlienkou prenechať organizovanie pútí slovenským národným skupinám, ktoré ju chceli pomenovať „Púť spolupatričnosti“ alebo „Púť Panny Márie Šaštínskej“.

Keď som niektorých požiadal o prevzatie organizácie pútí, tak sa okúňali, vyhovárali, zdráhali s tým, že je to predsa jedno, kto púť poriada, hlavne aby to nebola púť vedená pod Tisovým menom, lebo podľa politikov Slobodnej Európy to brzdí celý slovenský politický vývoj, že v nás cudzinci vidia fašistov a nacistov.

Týmto sa mi podarilo zistiť, odkiaľ vietor fúka, kto rozsieva všetko zlo, čo môže spôsobiť zánik púte.

Po rozhovoroch s krajanmi som napísal jedno vyhlásenie a poslal ho na viacero adries a vo švajčiarskom Bázeli som ho dvanástim odovzdal do vlastných rúk.

Na moje nemilé prekvapenie vyhlásenie nepodpísal ani jeden z prítomných s tým, že je neprijateľné, a preto ho sťahujú. Ale ani z ostatných miest mi neprišlo podpísané ani jedno.

Po tejto mojej listovej akcii sa nátlak na mňa značne znížil, a prestali sa o to aj iní zaujímať, až istého dňa sa niekoľkí delegáti Svetového kongresu Slovákov zo Švajčiarska v Linzi, na ceste na generálne zhromaždenie SKS (Svetového kongresu Slovákov) vo Viedni, pustli do mňa a žiadali okamžité premenovanie púte na „Púť spolupatričnosti“ alebo „Púť Panny Márie Šaštínskej“, alebo vzdanie sa ďalšieho organizovania pútí za mučeníka Tisu.

Ing. Aristid Zelenay a Ladislav Cibulka z Lausan, obaja zo Švajčiarska, mi povedali, že toto si praje aj biskup Dominik Hrušovský, ktorý bol vtedy hlavným predstaviteľom slovenských katolíkov v západnej Európe, a ich poveril previesť túto zmenu.

Pravdaže, ani tomuto tlaku som nepodľahol a zakrátko som napísal biskupovi Hrušovskému, aby som si overil jeho postoj k púti. Čo som očakával sa aj stalo, biskup Hrušovský na môj list vôbec neodpovedal.

Týmto sa mi potvrdilo podozrenie, prečo sa aj z našich radov dožadujú premenovania.

Po tomto nemilom rokovaní s predstaviteľmi slovenských organizácii som ešte viac zanevrel na čechoslovakizmus, a šiel som svojou cestou ďalej, tak ako doteraz, bez toho, aby som sa obzeral napravo alebo naľavo, a ešte intenzívnejšie som sa pustil do organizovania púte v r. 1987, aby som im dokázal, že slovenský národ nie je ani za Masaryka, Beneša alebo tzv. ČSR, ale za svojho vodcu a prezidenta Dr. Tisu.

Na púť v r. 1987 pozval som prof. Dr. M. Ďuricu z Padovy, ako aj veľmi aktívneho slovenského národovca, Jána Belianskeho z USA, a tým sa podarilo zvýšiť počet pútnikov na 350, čo bol najväčší počet za celých 9 rokov.

Tohoročná svätá omša bola zvlášť slávnostná už aj tým, že kostol sv. Konráda bol preplnený slovenskými pútnikmi, tak, že tretina pútnikov, čo sa do kostola nevošla, stála ešte pred kostolom. Ulice Altöttingu sa ozývali slovenskými náboženskými piesňami.

Kázeň otca Baníka tak zapôsobila na pútnikov, že keď som sa na nich pozeral, aj mňa zaliali slzy a hrdlo mi zvierala tieseň nad tým, čo sa stalo s mučeníkom Jozefom Tisom. Otec Baník koncelebroval svätú omšu s ďalšími šiestimi kňazmi v kostole, za sprievodu organu a dychovej hudby, spievali slovenské náboženské piesne a pútnici boli priamo očarení touto slávnosťou.

Návšteva Tisovej izby trvala jeden a pol hodiny, čo sa noví pútnici nevedeli nadívať a obdivovať pamiatky z obdobia prvej Slovenskej republiky.

Sprievod pútnikov k zázračnej Panne Márie Omilostenia bol sprevádzaný slovenskými náboženskými piesňami.

Pútnici potom usporiadali krížovú cestu okolo kaplnky s prosbami za oslobodenie Slovenska spod českej okupácie a za blahorečenie mučeníka Jozefa Tisu.

Pôžitkom pre pútnikov bola akadémia, ktorú sme usporiadali v hoteli „Zur Post“, ktorý je priamo na námestí Altöttingu a je najpopulárnejší v tomto meste.

Krátky, ale výstižný príhovor, pred zahájením akadémie, mal profesor František Michalovič, vtedajší predseda Združenia Slovákov vo Švajčiarsku, ktorý bol moderátorom akadémie.

Pútnikov privítal organizátor púte, Štefan Valko, obšírnou históriou tejto púte.

Prof. Michalovič vo svojou príhovore ocenil prácu a zásluhy za organizovania každoročnej púte a s tým spojených finančných nákladov a nepríjemností, zo strany nepriateľov slobody a samostatnosti Slovenska.

Potom prehovoril šéfredaktor slovenského exilového časopisu „Slobodné Slovensko“, Koloman Murgaš z Kolína nad Rýnom, ktorý vo svojom prejave vysoko vyzdvihol prácu, úspechy, ale aj obetu mučeníka Jozefa Tisu, za jeho dlhoročné úsilie o slobodu a štátnu samostatnosť Slovenska, za čo zaplatil najvyššiu daň, potupnú smrť na československej šibenici a svojmu milovanému národu poslal odkaz i výstrahu, aby bol svorný a jednotný za svoje práva na slobodu a štátnu samostatnosť, lebo je to aj Božia vôľa.

Prejav Jána Belianskeho bol ešte presvedčivejší a dôslednejší, pri hodnotení Tisu počas celého jeho pohnutého života, po boku Andreja Hlinku, ale najmä počas jeho politického boja za slovenskú štátnu samostatnosť a hlavne počas 6-ročnej existencie Slovenskej republiky v podmienkach 2. svetovej vojny, kedy všetky národy hladovali, zomierali na cestách, slovenský národ až do posledného dňa žil v slobode a blahobyte. Za toto mu z tohto miesta ďakujeme a sľubujeme, že zostaneme verní jeho odkazu až do jeho uskutočnenia.

Potom zarecitovala Zuzka Genčíková z Bazelu báseň neznámeho bratislavského študenta v prvý deň popravy Dr. Tisu „Prezident -mučeník“, potom nasledovalo hudobné pásmo spevokolu Slovenskej katolíckej misie vo Švajčiarsku pod taktovkou dirigenta Kamila Hrneka.

Nakoniec prehovoril prof. Dr. M. Ďurica, ktorý na základe dokladov z mnohých archívov rôznych štátov viedol svoj referát tak, že ho mohol pochopiť každý a urobiť si svoj jasný úsudok nielen o príkladnom a zbožnom živote mučeníka Jozefa Tisu, ale aj jeho politickej a kultúrnej, celoživotnej činnosti, ako politika svetového formátu.

Druhú časť svojho prejavu venoval politickému, hospodárskemu a kultúrnemu vývoju slovenského národa od r. 1918, po prvej svetovej vojne až do roku 1939, pričom nezabudol pripomenúť a poukázať na nepriaznivé a neblahé postavenie slovenského národa v spolužití s českým národom v jednom štáte, v ktorom boli Slováci okrádaní a ožobračovaní viac ako kedykoľvek predtým.

Ale ani vtedy sa slovenský národ nedal zlomiť a už v samých začiatkoch sa začal brániť. Najprv pod vedením Dr. M .R. Štefánika a Andreja Hlinku, ktorí sa dožadovali prirodzených práv na samosprávu vlastného územia, politických, hospodárskych a kultúrnych inštitúcii v autonómii, ktorú česká strana nikde nemala v úmysle akceptovať a snažila sa slovenský národ pretvoriť na národ český. Boje o národné práva trvali celé desaťročia.

Namiesto prirodzeného práva na samosprávu, odplácali sa Slovákom väzeniami, zámerne manipulovanou nezamestnanosťou a vyvolávaním neznesiteľnej biedy vyľudňovali územie vysťahovalectvom.

V tretej časti svojho prejavu sa prof. Ďurica venoval prvej Slovenskej republike od jej vyhlásenia až po jej okupáciu Červenou a čechoboľševickou armádou.

Slovenskú republiku, jej vládu a prezidenta, jeho politickú, hospodársku a kultúrnu štruktúru zhodnotil vo vtedajšom čase za najlepšiu a najdemokratickejšiu, aké boli doteraz v ľudských dejinách.

Zavraždenie prvého prezidenta v r. 1947 bolo politickou vraždou českej vlády, ako dôkaz smrteľnej nenávisti všetkého, čo by mohlo pripomínať slobodu a štátnu samostatnosť Slovenska a hatilo opätovné podmanenie si nielen slovenskej krajiny, ale i slovenského národa a jeho začlenenie do českých krajín.

To bol hlavný dôvod, prečo musel Tiso zomrieť. Tisu síce zavraždili, ale jeho duch žije a bude žiť naveky v srdciach všetkých slovenských generácií, lebo sa stal symbolom slobody a štátnej samostatnosti Slovenska a slovenský národ naň nikdy nezabudne.

Aj keď nie úplne týmito slovami, ale v tomto duchu prednášal profesor Dr. Milan Ďurica v Altöttingu.

Gramaticky upravené.