Slováci a Slovenky!

Zúrivá a nepriaznivá politická víchrica vyhnala nás i naše deti z rodiska našich otcov, z nášho rodného, slovenského, domova, do tvrdej cudziny, ktorá dýcha na nás chladom a núti nás, za ťažkých podmienok, stavať si nové domovy, ktoré sa stávajú naším bojiskom za práva človeka, za slobodu národa, a za uskutočnenie samostatného slobodného štátu.

Mnohí z nás sa k svojmu slovenskému pôvodu hlásia hrdo, verejne a nebojácne. Ale sú medzi nami aj takí, ktorým tvrdé začiatky naštrbili vieru v existenciu svojho národa a štátu.

Nech je cítenie jednotlivca akékoľvek, každý z nás vie, že nám, Slovákom, nikdy nebolo tak potrebné, ako teraz, toto slovenské povedomie upevňovať a zdôrazňovať.

Zdá sa, že nadišiel ten rozhodný čas, aby sa každý z nás prebudil zo spánku nečinnosti a zbavil mútnych snov, ktoré škodia celému národu v borbe za slobodu.

Tak ako Svätopluk, v poslednej chvíli svojho života zvolal svojich synov, aby im dokázal na zväzku prútov silu jednoty, tak aj my voláme všetkých Slovákov do našich radov a do boja za slobodu ujarmeného slovenského národa a za obnovenie samostatnej Slovenskej republiky.

Samostatná Slovenská republika už aj v minulosti, na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom, za hrozných vojnových čias, dokázala svetu, že sme národom schopným samostatne, kultúrne, hospodársky, spoločensky, sociálne, politicky a demokraticky lepšie žiť, ako ktorékoľvek iné národy, či už malé alebo aj veľké.

Tento hrdinský čin slovenského národa nesmieme zabudnúť pripísať aj jeho vodcom a bojovníkom po celé stáročia.

Jeden z týchto bojovníkov bol aj prvý slovenský prezident Dr. Jozef Tiso, ktorého českí Piláti a kati, nevinného, odsúdili na smrť povrazom, a 18. apríla 1947 o 5. hod. ráno potupne zavraždili.

Keďže slovenskému národu doma, na Slovensku, je nemysliteľné, verejne si spomínať na tento najsmutnejší deň v slovenských dejinách a nasledovať jeho posledný odkaz, ktorý apeloval celému slovenskému národu v posledných minútach pred popravou, my synovia a dcéry tohto ujarmeného národa, žijúci na slobode, máme povinnosť vzdať česť tomuto veľkému synovi a martýrovi slovenského národa.

Preto dňa 19. apríla 1980 poriadame púť do nemeckého mestečka Altöttingu, do kláštora sv. Konráda, ktorý bol jeho posledným pobytom na slobode až do jeho zaistenia americkou tajnou službou a jeho vydania československej vláde v Prahe pod vedením Dr. Eduarda Beneša.

Na túto púť pozývame každého Slováka, v ktorom bije slovenské srdce a v ktorého duši žiari malá aspoň iskrička slovenskosti.

Oznámenie termínu druhej púte vyvolalo u Čechov a slovenských Čechoslovákov v Rade slobodného Československa a rozhlasovej stanice Slobodná Európa a Hlas Ameriky a iných čechoboľševických organizácií ešte väčšie pobúrenie a útoky na všetko, čo bolo slovenské, lenže nám už nemohli nič nebezpečné urobiť alebo proti nám podnikať.

Tak ako oni brojili proti nám, tak sme sa aj my proti ním poisťovali úradnými vyhláseniami bavorských administratívnych ako aj cirkevných úradov, čo nás pred akýmkoľvek nepriateľským náporom chránili, pretože my sme nepodnikali nič, čo by sa priečilo bavorským a cirkevným zákonom, nariadeniam a Ústave.

Ale ani teraz nekapitulovali, ale zamerali sa na moje telefonické terorizovanie a moju rodinu. Rôznym zastrašovaním, vyhrážkami a krátko pred termínom vypustením množstva zlomyseľných bublín, jedovatých vyhrážok, že vr. 1980 na slovenskú národnú púť pripravuje sa prísť niekoľko desiatok československých exulantov, ktorí tu urobia výtržnosti, poškodia nemecký majetok, výlohy obchodov, rôzne verejné zariadenia a to všetko pripíšu na vrub púti, aby nemecké úrady mali dôvod túto púť v budúcnosti zakázať a organizátorov brať na zodpovednosť.

Pravdaže ani ja som túto vyhrážku nebral na ľahkú váhu, ale ihneď som sa obrátil na bezpečnostné úrady a požiadal o bezpečnostné protiopatrenia, aj keď som si bol istý, že si tam nikto nedovolí robiť nejaké výtržnosti alebo demonštrácie. Toto opatrenie sa osvedčilo, aj keď chvála pánu Bohu, počas 15 rokov neprihodilo sa nič podobného, a môžem s hrdosťou vyhlásiť, že my, Slováci, máme v Altöttingu doteraz najlepšie meno.

Za túto disciplinovanosť slovenského národa vzdávam česť všetkým pútnikom, čo najsrdečnejšie im ďakujem i v mene všetkých roduverných Slovákov, nech sa kdekoľvek na svete nachádzajú, ktorí sa o toto dobré meno zaslúžili.

Keďže už prvá slovenská národná púť v Altöttingu vyvolala aj u mnohých našich ľudí po slovenských centrách Nemecka určitú neistotu, nadobudol som dojem, že účasť pútnikov na budúci rok bude ešte slabšia ako v tomto roku.

Spočiatku sa to aj tak ukazovalo lebo mnohí ma začali ignorovať, vyhýbať sa mi a chrániť sa akéhokoľvek stretnutia sa so mnou. Iní, z tých najbližších priateľských kruhov, snažili sa ma presvedčiť, že nemám pravdu o potrebe púte, a tak sa ma snažili od nej odhovoriť, lebo že táto akcia môže mať zlé následky. Preto mi navrhovali, aby som s organizovaním pútí nejakú dobu počkal. Potom uvidíme, čo sa dá robiť, a ako máme postupovať, aby sme neurobili nesprávny krok, ktorý by nám v budúcnosti viac uškodil ako osožil.

Ale moje presvedčenie mi nedovolilo ustúpiť a vzdať sa toho, po čom som celé desaťročia túžil a už skoro tri roky na tom pracoval aj s mnohými inými ľuďmi, ktorí mi pomáhali pri výstavbe tohto nám Slovákom tak vzácneho diela, ktoré je už de facto hotové a stojí na pevných základoch, a teraz mám všetko zrúcať a o pár rokov znova stavať?

No, to by som musel byť už opravdivý politický analfabet alebo blázon. Aj keď som vedel, že takýmto tvrdým postojom stratím niekoľko priateľov, ako aj oslabenie mojej pozície, predsedu v SOV-e, kým sa sami nepresvedčia, že tento môj postoj je správny, lebo tým sme dosiahli to, po čom skoro celý slovenský národ túžil už celé desaťročia.

V opačnom prípade, bol by som dal nepriateľom na vedomie, že sme slabosi, a že ani sám národ s tým nesúhlasí a žiada si zabudnúť na slovenskú štátnosť.

No, túto radosť som im, v žiadnom prípade, nechcel urobiť.

Ale nekapitulovali ani nepriatelia, ba práve naopak, ešte zvyšovali aktivitu útokov na všetky možné a nemožné miesta, v nádeji, že prerazia bariéry, ktoré chránili právo usporiadať každoročne slovenskú púť, lebo jej realizovaním sme neporušovali žiadne zákony.

Aj v radoch slovenského exilu nastala zmena náhľadov a presvedčení skoro o 180 stupňov.

Mienkou mnohých krajanov, vzdať sa pútí, som sa zaoberal na slovenských podujatiach z príležitosti osláv vzniku Slovenského štátu, dňa 14. marca 1939, na pietnych spomienkach na našich slovenských národovcov, akými boli Ľudovít Štúr, generál Dr. M. R. Štefánik a mnohých iných, a podarilo sa mi ich presvedčiť, že je to jedine správny spôsob, ako v národe živiť myšlienku slovenskej štátnej samostatnosti, čo nakoniec viedlo k uznaniu dôležitosti slovenskej národnej púte do Altöttingu.

Týmto sa mi dostalo rešpektu i uznania aj u tých, ktorí ma najviac nenávideli, ako boli Čechoslováci z Rady slobodného Československa, Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a mnohých tzv. exilových zlatokopov, ktorí sa zameriavali na rýchle zbohatnutie.

Druhá národná púť sa vydarila nad všetko očakávanie. Vedenie púte sa riadilo podľa presne vopred vypracovaného plánu, aby nedošlo k nedorozumeniam.

Mojím vrodeným zvykom je, že všade prídem načas, ba o niečo skôr, aby som mohol prekontrolovať všetky detaily podujatia či prebiehajú podľa plánu.

Tak som preto najprv navštívil guardiána kláštora sv. Konráda, kde mi oznámili, že tam bol Msgr. prof. ThDr. Vojtech Bucko z Mníchova, ktorý bol aj predstavený slovenskej katolíckej misie pre západné Nemecko v Mníchove, a chce prevziať vedenie celej púte, teda aj slúženie sv. omše za mučeníka Dr. Tisu ako aj kázeň.

Nakoľko dovtedy sa Dr. Bucko nijako neohlásil, túto zmenu programu som hneď zrušil, lebo odslúžiť sv. omšu a povedať aj kázeň bol poverený guardián kláštora sv. Konráda, páter von Ballestrem.

Vyhovel som žiadosti Dr. Bucku, aby on kázal a svätú omšu odslúži gauardián, páter Balestrem ako bolo dohodnuté.

Potom som zašiel do hotela Munschnerhof, v ktorom mi rezervovali sálu na pietnu spomienku, a tam som našiel aj prof. Dr. Bucku, ktorému som zmenu poradia bohoslužieb hneď aj ohlásil. Keďže videl, že konal nesprávne, uspokojil sa aj s kázňou, aj keď sa mu to nijako nepáčilo. Ale bol si vedomý toho, že musí rešpektovať vedenie púte, lebo sa neprihlásil.

Kostolné obrady vyzneli veľkolepo, aj keď kostol bol len napolo plný, organ a spev slovenských pútnikov vyplnil všetky medzery.

Msgr. prof. ThDr. Vojtech Bucko vo svojej homílií vysoko vyzdvihol a ocenil osobnosť Dr. Tisu, prezidenta Slovenskej republiky nielen po stránke cirkevnej, ale aj národnej. Zvlášť kládol dôraz na jeho záchranu slovenského národa v tej najkritickejšej dobe, keď šlo o rozdelenie Slovenska medzi Poľsko, Maďarsko a Nemecko v r. 1938 -1939.

Púte sa zúčastnilo 47 Slovákov a Sloveniek z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska.

Kostolné obrady sme zakončili zaspievaním slovenskej národnej hymny „Hej Slováci.“

Po svätej omši pútnici navštívili Tisovu izbu, ktorá bola vyzdobená Tisovým portrétom, informačnými tabuľkami, kto a ako túto izbu zariadil, ako aj zarámovaného posledného odkazu a pozdravu slovenskému národu, ktorý napísal 3 hodiny pred svojou smrťou, ako aj skrinkou, nahradzujúcou múzeum najcennejších vecí Slovenskej republiky, ako aj niekoľkých osobných vecí mučeníka Jozefa Tisu a veľkou tabuľou, na ktorej je uverejnený Tisov posledný odkaz a pozdrav v piatich rečiach od rev. Jozefa Kováča z Paríža.

Páter von Ballestrem pred dverami Tisovej izby pútnikom vysvetlil význam tejto izby, ktorú obývali len králi, a že túto izbu 90 rokov nikto neužíval až prvým bol slovenský prezident Dr. Tiso.

Návšteva tejto izby bola i teraz zvláštnym zážitkom pútnikov, lebo a mnohí z prítomných mali neopísateľné zážitky a ovládnutie tela i duše zvláštnou silou, čo si z prítomných nikto nevedel vysvetliť.

Pri tomto zjave je zvláštnosťou, že ešte ani jeden návštevník nebol ovládnutý nejakým strachom, ale zvláštnym ľahkým a príjemným ovzduším aj napriek tomu, že táto izba je ponajviac zatvorená a necítiť tam nijaký zápach plesne alebo nečistého vzduchu.

Po návšteve Tisovej izby všetci pútnici sa spoločne odobrali na námestie k zázračnej kaplnke, kde v modlitbách prosili Pána Boha a Jeho matku, Pannu Máriu, o skoré vyslobodenie slovenského národa spod čechoboľševickej a komunistickej okupácie, ako aj za skoré blahorečenie mučeníka Jozefa Tisu.

Po krátkej obedňajšej prestávke, pietnu spomienkovú slávnosť, s pozdravom pútnikov, oslovil a so životom prezidenta Dr. Tisu, oboznámil usporiadateľ púte. Potom zarecitovali báseň neznámeho študenta, ktorý ju skoncipoval 2 hodiny po zavraždení mučeníka Dr. Tisu.

Prítomných oslovili Pavol G. Dobiš, ktorý sprítomnil Tisovu politickú činnosť za slobodu a štátnu samostatnosť Slovenska.

Pietnu spomienku zakončil poďakovaním sa pútnikom za hojnú účasť organizátor púte, Štefan Valko, a pútnici ju ukončili zaspievaním hymnickej piesne: „Kto za pravdu horí“ a slovenskej národnej hymny „Hej Slováci“.

Druhá slovenská národná púť v Altöttingu sa mimoriadne dobre vydarila a nadšení pútnici pri rozchádzaní sa sľubovali spoluprácu a pomoc pri organizovaní a propagovaní ďalšej púte, čo aj splnili a aktívne spolupracovali na jej zveľadení.

Pravda, ani naši nepriatelia nespali, ale začali ešte intenzívnejšiu kampaň ako doteraz, lebo nielenže sa osopili na moju rodinu, ale aj na bavorskú vládu, nemecké cirkevné úrady, ba až na Vatikán so žiadosťami, aby nariadili provincialátu kapucínov v Mníchove a guardiánovi kláštora sv. Konráda okamžite zrušiť povolenie na poriadanie budúcich slovenských pútí, spojených s Tisovým a národným menom.

Na základe týchto českých, maďarských a židovských útokov guardián v Altöttingu a provinciál kapucínov v Mníchove nás požiadali o vyhlásenie našej politickej organizácie SOV-u.

Vyhlásenie som urobil to isté ako v r. 1979, s čím úplne súhlasili s tým, že sa naň môžu odvolávať, a zároveň nás chrániť, lebo v tom vyhlásení nie je nič protizákonné, priečiace sa bavorským úradom a cirkevnej správe.

Naše vyhlásenie obsahuje aj požiadavku záruky, že iné organizácie alebo osoby nemôžu nič také podnikať, čo by mohlo ísť v neprospech SOV-u, tento kompromitovať alebo mu úmyselne škodiť u nemeckých úradov.

Za krátky čas som obdržal písomné povolenie nielen zariadiť Tisovu izbu pamätihodnosťami Slovenskej republiky, ale aj každoročnej púte, v najbližšiu sobotu k 18. 4. ku dňu popravy prezidenta Dr. Tisu.

Zdá sa, že toto bol posledný nátlak na bavorské a cirkevné úrady, lebo odvtedy sa už nikto o ničom nezmieňoval, ale tým viac sa sústredili na moju rodinu.

I keď počas organizovania a realizovania prvej i druhej púti nás zastrašovali, ale v treťom roku pútí zastrašovanie a vyhrážanie dosiahlo vrchol, lebo nebolo týždňa, aby sa mojej rodine a mne aspoň 3-4 razy, najviac v nočných hodinách, nevyhrážali a zastrašovali nás. Keď ani odhlásenie telefónu alebo tajné telefónne číslo nepomáhalo, a chcel som manželku ako-tak uchrániť, presťahoval som ju k dcérke do Mníchova.

Netrvalo však ani 14 dní a už sa jej znovu vyhrážali. Moja rodina sa dostávala pomaly do zúfalstva. Nakoniec sme si zaumienili, že teroru sa nepoddáme, že ona nebude na telefonické vyhrážky reagovať, a ja si s nimi akosi poradím, najmä že nebudem reagovať, a jeden raz ich to skôr unaví ako mňa.

Po čase som zamýšľal, že organizovanie prenechám iným našim organizáciám, a tak odvrátim ich pozornosť odo mňa, to sa mi však nepodarilo, lebo nikto, a tým menej naše slovenské organizácie, nemali o to záujem.

Čiže, či som chcel alebo nechcel, národné povedomie mi nedovolilo vzdať sa už zabehnutého podujatia, toto nechať zaniknúť, z čoho by naši nepriatelia mali nesmiernu radosť. Bolo by to aj mojím národným smrteľným hriechom, a preto som púte nehatene ďalej organizoval.

Gramaticky upravené.