Ani prípravy ôsmej púte v r. 1986 neprebiehali hladko a bez problémov, ba práve naopak, viacerí krajania zo slovenských národných organizácií a spolkov sa veľmi negatívne stavali k pomenovaniu púte, na púť za mučeníka Jozefa Tisu, dôvodiac, že toto pomenovanie nám viac škodí ako osoží, plne si osvojili čechoslovácke stanoviská k tejto púti.

Skoro väčšina proti pomenovaniu protestujúcich boli za premenovanie na „Púť spolupatričnosti“ alebo na „Púť k Panne Márii“, len nie k Tisovi, lebo už teraz nás vraj označujú za fašistov a nacistov, a preto nás nikto nechce uznať za národ, nie to ešte štát.

Túto štváčsku propagandu vyrábali na príkaz Rady slobodného Československa v rozhlasovej stanici Slobodná Európa a Hlas Ameriky, ktoré boli čisto čechoslovácke, a v ktorých mohol byť zamestnaný len preverený, čistokrvný Čechoslovák, ako boli S. Belluš, Dr. J. Šrámek, Dr. I. Kružliak, páter Dr. Anton Hlinka, K. Grónský, Magdolen a ďalší, ktorých bolo cca 100. Okrem týchto, okolo Dr. M. Kvetku a Rady slobodného Československa sa grupovali ďalší Čechoslováci, poväčšine z masovej emigrácie po roku 1968, a ešte ďalší po nich, ktorí sem prišli rozoštvávať už staré národné organizácie a spolky ako bol SAV, neskôr premenovaný na SOV, ktoré združovali až 95% emigrácie z rokov 1945 - 1972, kedy založili novú tzv. celonárodnú organizáciu v zahraničí „SKS“ (Svetový kongres Slovákov).

Túto organizáciu sa im podarilo rozložiť, dezorientovať a nakoniec priviesť k zániku v r. 1989.

Títo ľudia sa snažili, pod rôznymi záštitami, púť zlikvidovať, čo sa im nemohlo podariť, lebo už pri jej zakladaní som bol dobre informovaný, kto sú títo ľudia, prečo ich poslali do emigrácie, a preto som sa tak poistil, aby som im znemožnil rozvrat alebo násilné prevzatie organizovania púte. Tým som mohol udržať púť a chrániť ju pred akýmkoľvek nátlakom a násilím, čo som plne využil, a tak zachránil dnes už tradičnú púť pre budúcnosť.

Tohoročná púť sa vydarila nad všetko očakávanie.

Už v časných ranných hodinách bolo v Altöttingu niekoľko desiatok skupín pútnikov z rôznych krajín a štátov západnej Európy i zámoria, v krojoch a so slovenskými zástavkami. Veselo sa bavili, vzájomne sa spoznávali a vymieňali si spomienky a zážitky z rodnej vlasti, ale aj z rôznych častí sveta.

Napokon sa ozvali zvony kapucínskeho kostola, ktoré oznamovali začiatok slovenskej sv. omše za mučeníka Jozefa Tisu, ktorú o 11. hodine začal celebrovať veľký slovenský národovec a ctiteľ Dr. Tisu, páter Anton Baník zo Slovenskej katolíckej misie v Zürichu. Spolu s ním koncelebrovalo ďalších päť kňazov, medzi nimi aj vtedy už 89 ročný kňaz, slovenský Nemec, Msgr. Jakob Bauer. Pútnici a spevokol slovenskej katolíckej misie pod taktovkou Kamila Hrnku z Zürichu, za sprievodu organu a nemeckej dychovej hudby zaspievali slovenské omšové piesne.

Homíliu povedal otec Baník, z ktorej si pútnici odniesli tieseň srdca, ale aj zarosenú tvár. Mnohí si šepkali, „No, toto som ešte nepočul,“ z jeho homílie sa každý poučil. Je to prvá kázeň, ktorú si budem pamätať do smrti. Otec Baník sa rozhovoril o celoživotnej dráhe mučeníka Jozefa Tisu.

Veriaci svätú omšu zakončili hymnickou piesňou „Kto za pravdu horí“ a slovenskou národnou hymnou „Hej, Slováci“.

Po kostolných obradoch pútnici šli sa pozrieť do Tisovej izby. Aj teraz na mnohých pútnikov zapôsobila mocným dojmom, že sa ani nevedeli spamätať a uvedomiť si aké zvlášť príjemné ovzdušie ich ovanulo, a že majú pocit šťastia. Mnohí na nevedeli dosť nasýtiť prezeraním pamiatok po Slovenskej republike ako aj niekoľkých osobných vecí Dr. Tisu, ktoré sú tam uložené.

Len s veľkou námahou sa mi podarilo prehovoriť posledných pútnikov, že sa majú zaradiť do sprievodu k zázračnej kaplnke Panny Márie na námestí v Altöttingu a na krížovej ceste okolo kaplnky vyprosiť slobodu pre svoj národ a blahorečenie mučeníka Jozefa Tisu.

Potom všetci šli do hotela 12 apoštolov na akadémiu, ktorú viedol moderátor Ing. Aristid Zelenay z Zürichu. Po privítaní pútnikov oboznámil so životom a prácou Dr. Tisu za národ.

Potom prehovoril historik Dr. Jozef Palkovič z Carouge (Švajčiarsko), ktorý v obšírnom a vysoko vedecky podloženým referátom odhalil mnohé zatajené veci, ku ktorým sa normálny človek nikdy nemôže dostať, aby pohol odkryť nespravodlivosť a klamstvá svetových falošných masmédií, ktoré sa dodnes považujú za pravdivo ľudu servírované ako pravdivé, čo je v neprospech slovenského národa, ktorý dodnes musí nevinne trpieť, znášať príkorie a zodpovednosť za to, čo nikdy neurobil, ani urobiť nemohol, lebo také politické chyby a zverstvá mohli robiť len veľmoci a víťazi druhej svetovej vojny, ku ktorým Slovensko nepatrilo.

Prejav Dr. Palkoviča mnohým otvoril oči a dvere do sveta práve tým, že každú vetu doložil faktami ešte z nezverejnených písomností, aktov, archívov rôznych národov, za čo ho odmenili dlhotrvajúcim potleskom.

Program spestril spevokol Slovenskej katolíckej misie viacerými slovenskými ľudovými piesňami, dojímavými recitáciami básní, z ktorých 10-ročná Kamila Herdová zarecitovala Posledný odkaz mučeníka Jozefa Tisu slovenskému národu, 11-ročný Tonko Hrnek (syna dirigenta spevokolu) „Zem krásna“ a Štefan Janáček z Zürichu zarecitoval báseň „Verím“, za čo boli všetci odmenení dlhotrvajúcim potleskom.

Akadémiu sme zakončili poďakovaním pútnikom za účasť, želaním šťastného návratu ku svojim rodinám, prianím opätovného stretnutia na budúci rok a zaspievaním „Kto za pravdu horí“ a „Hej, Slováci“.

Gramaticky upravené.