Po prihlásení sa viacerých spolupracovníkov, najmä z nepriateľského tábora, ako bola Rada slobodného Československa, rozhlasová stanica Slobodná Európa a Hlas Ameriky, tí boli veľmi dobre informovaní, robili mi veľké služby už aj tým, že novoprišlých informovali o falošnej propagande týchto organizácii a inštitúcii, ku ktorým sami patrili, ale po presvedčení sa o zámernom zavádzaní neinformovaných ľudí, od nich odišli a viac nechcú mať s nimi nič spoločné.

Takto sa naše rady značne rozšírili, čím sa rozrástla a zosilnela myšlienka obnovy slovenskej štátnej samostatnosti a poriadania pútí do Altöttingu.

Ale najväčšia pomoc prišla zo Švajčiarska, zo slovenskej národnej organizácie „Priateľov Slovákov vo Švajčiarsku“, ktorí sa na púti začali hromadne zúčastňovať aj s ich duchovným z Zürichu, dôstojným pánom Antonom Baníkom i s jeho speváckym súborom. No, tým radostnejšie bolo, že aj niektorí členovia ÚNČ (Ústavu Matúša Černáka, predtým SNRvz) sa aktívne zapojili do spolupráce pri organizovaní slovenskej národnej púte.

Tým sme sa natoľko rozrástli a zosilneli, že sme už nemali obavy o zánik alebo iné ohrozenie našej činnosti.

Aj keď som sa akokoľvek tešil, že teraz sa mi už podarí nájsť nástupcu, ktorý by po mne organizoval usporiadania pútí, a tak sa zbavil vyhrážok, nadávok a terorizovania mojej rodiny, na moje nemilé prekvapenie, aj teraz som sa mýlil, lebo čoskoro sa ukázala aj táto pomoc čisto formálna, lebo niektorí sa pridali na stranu tých, ktorým terajšie pomenovanie púte nevyhovovalo.

Avšak aj tak som napísal a poštou zaslal všetkým členom k podpisu vyhlásenie, že s podmienkami prevádzania púte súhlasia, a tak preberajú vedenie púte. Aj teraz som sa sklamal, ani jedno vyhlásenie sa mi nevrátilo s podpisom, čo bolo dôkazom toho, že ani jeden z nových nadšencov nemá záujem na zveľadení púte, ale chce pomôcť tým, čo ju chcú zlikvidovať.

Tiež som si robil nádej, že spoločnými silami sa nielen zbavím útokov a represálií, ale docielim aj zveľadenie púte.

Aj keď sa moje sny nesplnili, ale malo to aj dobré stránky, lebo už som nemusel posielať stovky pozvánok, lebo značná časť informácii o púti prevzali ich noviny, a síce Slovenské Zvesti a Slobodné Slovensko, čo bolo badať aj na prírastku pútnikov.

Tak ako v predošlé roky, tak aj tento rok sa svätá omša slúžila o 11. hodine za sprievodu slovenských piesní, organu a nemeckej dychovej hudby, čím celé podujatie sa stávalo lákavým, zaujímavým, ale aj majestátnym.

Svätú omšu celebroval Msgr. Vojtech Bucko a s ním koncelebrovali aj dvaja kňazi, p. Vojtech Zeman, zakladateľ a predstaviteľ slov. kat. misie v Mníchove a Msgr. Jakob Bauer, hlavný predstaviteľ slovenských Nemcov v západnom Nemecku, ako aj diakon Karol Reimer z Mníchova.

Evanjelium prečítal diakon Karol Reimer a homíliu povedal Msgr. Dr. Vojtech Bucko, ktorý povedal o Tisovom kňazskom a národnom živote, vyzdvihol jeho nábožný a mučenícky život a zdôraznil, že Tiso si zasluhuje, aby ho národ uctieval ako mučeníka, ale aj ako svätca. Púte sa zúčastnilo cca 100 pútnikov.

Počas bohoslužieb účinkoval spevácky súbor slovenskej katolíckej misie z Zürichu pod vedením dirigenta Kamila Hrneka. Na záver, za sprievodu organu a dychovej hudby, pútnici zaspievali hymnickú pieseň „Kto za pravdu horí“ a slovenskú národnú hymnu „Hej Slováci“.

Aj teraz pútnici šli navštíviť Tisovu izbu, pred jej dverami ticho zaspievali „Kto za pravdu horí“, „Hoj vlasť moja“ a staroslovenský Otčenáš.

Návšteva izby trvala hodinu, lebo pútnici sa nevedeli dosť nadívať a v spomienkach prihovárať a skladať úctu prvému prezidentovi a neskoršiemu mučeníkovi Jozefovi Tisovi, ktorý položil svoj život na oltár vlasti, za nás a naše budúce pokolenia.

Po návšteve izby odišli pútnici ku kaplnke omilostenia, kde sa pomodlili za skoré oslobodenie slovenskej krajiny spod čechoboľševizmu a za blahorečenie mučeníka Jozefa Tisu, spoločne chodili s krížmi na pleciach, aby im boli vyhovené ich prosby.

Po krížovej ceste pútnici sa zhromaždili v hoteli 12 apoštolov, v ktorom po krátkej obedňajšej prestávke začala sa akadémia, ktorá bola spojená s generálnym stretnutím Zahraničnej Matice slovenskej.

Keď niekedy, na pozvánkach uvedení koncelebranti neprišli, zastúpili ich iní. Toto vysvetlenie ospravedlňuje niektoré odchýlky z uvedeného programu.

Akadémiu zahájil organizátor púte, Štefan Valko, týmto prejavom:

„Drahí bratia a sestry, dovoľte mi, aby som Vás v tomto posvätnom meste Altöttingu čo najsrdečnejšie privítal a pozdravil nielen v mojom mene, ale v mene všetkých roduverných Slovákov a Sloveniek ako v rodnej vlasti, tak aj v zahraničí a zaželal vám príjemný pobyt v tomto najväčšom pútnickom mieste v Nemecku..

Aby ste si do domov odniesli tie najkrajšie spomienky a zážitky z tohto nám tak drahého mesta, kde najväčší syn slovenského národa prežil posledné dni na slobode, a kde začala jeho dvojročná, mučenícka cesta po amerických koncentračných táboroch v Mníchove, Freisingu a Garmisch-Patenkirchene, v ktorých ho Američania bili, kopali a kuchársky personál sa na ňom nosil ako na koni po mokrej betónovej podlahe kuchyne.

Pod hrozbou bitky drevenými i gumovými obuškami americkej vojenskej služby bol donútený olizovať a umývať kuchynské kotly a iné náradie i podlahu po celé dni. Jedlo mu podávali v plechových konzervách bez lyžice, vidličky či noža. Jedlo si musel z hlbokej konzervy vyberať holými rukami.

V nedeľu a vo sviatky musel kľačať v strede kasárenského dvora alebo tábora s drevenými barakmi a stáť so zdvihnutými rukami 4 až 5 hodín, od 10. do 5. hodiny, či boli horúčavy alebo dažde. Takéto tresty a trýznenia musel prezident Slovenskej republiky, Dr. Jozef Tiso, prežívať a znášať počas 5 mesiacov amerického žalárovania, až kým ho vydali českej komunistickej vláde v Prahe, ktorá s ním nezaobchádzala o nič lepšie.“

Potom sa ujal slova Msgr. Jakob Bauer, zakladateľ a doterajší predstavený rím. kat. spoločnosti slovenských Nemcov v západnom Nemecku. Msgr. Bauer je nielen veľkým priateľom Slovákov, ale aj ctiteľom mučeníka Jozefa Tisu, a práve v tieto dni sa dožil 88 roku života, a vo svojom prejave Tisovú osobu povýšil na najvyšší stupeň mravnej aj politickej hodnoty a činov posledného tisícročia.

Z rečníckeho pódia apeloval na celý slovenský národ i na všetkých občanov Slovenska, aby si nielen uctievali jeho pamiatku, ale aby sa modlili, že zostali národom, ktorému Tisa všetci susedia závidia.

Msgr. Bauera za svoj veľkolepý prejav a svedectvo o mučeníkovi Tisovi odmenili dlhotrvajúcim potleskom. Napokon mu všetci prítomní zaželali dobré zdravie, dlhý život a úspech jeho prianiu, slobodný návrat do rodnej vlasti, Slovenska a priateľské spolunažívanie oboch národov.

Potom prehovoril Pavol G. Dobiš, ktorý vo svojom prejave krátko, ale výstižne, rozobral celú politickú činnosť Dr. Tisu od študentských čias až po smrť. No najviac pozornosti venoval českej politike od r. 1918 do r. 1938, a potom až do r. 1950, pričom zdôraznil, že politika Československej republiky, po celé desaťročia jej trvania, bola vždy namierená proti záujmom a potrebám slovenského národa, lebo Česi Slovensko považovali len za český životný priestor. Preto nebyť Štefánika, Hlinku a zvlášť Tisu, slovenský národ by sa doteraz nebol udržal, lebo by sa bol vlial do českého národa, čo mali Česi vo svojom programe. Nebyť Hlinku a Tisu, nebola by nielen Slovenská republika, ale ani slovenský národ...

Akadémiu zakončil organizátor púte, Štefan Valko, ktorý poďakoval pútnikom za obete a námahu, ktorú podstúpili na viac dňových cestách, ako aj za finančné obete a pútnici ju zakončili slovenskou národnou hymnou „Hej, Slováci“.

Gramaticky upravené.