Ani piata slovenská národná púť nemala na ružiach ustlané. Ešte od poslednej púte všetko vrelo a smerovalo proti tomuto i budúcim podujatiam, lenže odpor bol akosi slabší a nenachádzal toľko sympatizantov ako zo začiatku.

Najviac ma tešilo, že teraz nielen príslušníci SOV-u, ale aj iných slovenských organizácii sa tohto podujatia všade zastávali, a tiež sa na ňom sami zúčastňovali.

Aj tu sa najlepšie prejavilo, kto je Čechoslovák, a kto pochádza z pravej slovenskej rodiny. Komunistickí Čechoslováci sa nezúčastňovali žiadnych slovenských politických či kultúrnych podujatí. Ak sa kde-tu nejaký našiel, hneď bolo každému jasné, že je tam buď nejakou českou organizáciou poslaný na výzvedy, alebo sa tam snaží na silu votrieť. Pod pláštikom veľkého slovenského národovca, aby sa čím skôr mohol dostať do výboru, potom do neho pritiahnuť svojich spolupracovníkov, aby sa napokon zmocnil celého vedenia, a tak nehatene rozkladal organizácie a spolky až k ich úplnému zániku.

Táto skupina ľudí bola tá najhoršia a najnebezpečnejšia, lebo pracovali pod kepienkom veľkého národného povedomia, čo ľuďom imponovalo, a tak sa oveľa skôr dostali do najdôležitejších pozícii, z ktorých mohli nerušene na svojich úlohách pracovať. Je ale nesporné, že títo ľudia boli za tieto úlohy dobre platení, ale aj výborne vyškolení v českoboľševických centrách v českých krajinách. Iní boli len štafetou československého bratstva, ktorá hrala úlohu masovej väčšiny československej reprezentácie RSČ (Rady slobodného Československa), ktorí tam robili štafáž za zlepšenie sociálnych možností, buď jednorazového honoráru, skoršieho vycestovania do Ameriky, Kanady, Austrálie alebo nehateného navštevovania príbuzných v rodnom kraji a iných výhod, ktorí sa hnali za rýchlym obohatením, aby sa mohli doma vyťahovať, ako západní milionári, čo ich aj k tejto národnej zrade najviac hnalo.

Treba však pripomenúť, že táto vlna utečencov, či zlatokopov pochádzala 90% z emigrácie po roku 1968, ktorá sa nazývala mladá inteligencia. Títo mladí ľudia pochádzali z komunistických rodín alebo z čechoboľševických a z partizánskych odbojárov či lupičov, záškodníkov slovenského ľudu, ktorý sa im nemohol ubrániť.

Na tejto veci je najzaujímavejšie, že táto mladá garnitúra inteligencie si už od začiatku emigračného pobytu v západných krajinách počínala tak, ako bola naučená od svojich rodičov a príbuzných, že od prvého dňa sa dopúšťali rôznych podvodov a intríg. Niektorí mali falošné dokumenty a akademické tituly. Iní vylákali rôzne pôžičky a sociálne podpory v tvrdých valutách a o niekoľko dní sa bez akéhokoľvek odhlásenia vracali s nabalenými kuframi, autami, späť do komunistického raja, čím narobili obrovské politické škody svojmu národu doma, ale aj národnému odboju politickej emigrácie z rokov 1945 a neskôr, čo nám vytýkali a poukazovali na to, že neskoršia emigrácia, hlavne po roku 1968, z 90% zapierala slovenskú národnosť, lebo sa hlásili za Čechoslovákov.

Kým slovenský zahraničný politický odboj bojoval za slovenskú štátnu samostatnosť a zvádzal tvrdé boje o uznanie slovenskej národnej identity, ktorú nám už všade priznávali, ale šmahom ruky nová emigrácia nám to opäť znemožňovala.

Aj keď sa nám po čase táto štrbina dala napraviť a boli sme opäť považovaní za Slovákov a slovenský národ, ale československý biľag nám dali častejšie cítiť, čo trvalo až do vyhlásenia druhej Slovenskej republiky, 1. 1. 1993, teda až o 25 rokov neskôr.

Rozdiely medzi prvou a druhou masovou emigráciou, po roku 1945, bolo najlepšie vidieť pri slovenských, národných podujatiach, ako boli oslavy 14. marca, dňa vzniku prvej Slovenskej republiky, pietne spomienky na Antona Bernoláka, Ľudevíta Štúra, Andreja Hlinku, Dr. Jozefa Tisu a mnohých ďalších, na ktorých sa z novej emigrácie zúčastnilo len nepatrné percento účastníkov.

Z nových emigrantov 90% sa nepodarilo získať za členov slovenských politických organizácii, a títo akékoľvek slovenské podujatia bojkotovali.

Títo najviac inklinovali k českým organizáciám, lebo od nich očakávali rôzne sociálne výhody, za ktoré im robili cenné služby proti slovenskému národnému odboju v zahraničí, a proti národným podujatiam, menovite proti slovenskej národnej púti za mučeníka Jozefa Tisu, ktorú najviac hanobili a bojkotovali.

Ani tohoročná púť sa veľmi nelíšila od predošlých, všetko prebiehalo ako na páse, aj náboženské obrady, aj slovenský spev v sprievode organa a dychovej hudby sa v ničom nelíšili. Ba ani návšteva Tisovej izby a naša pobožnosť pri kaplnke omilostenia, ako aj pietna spomienka na mučeníka Jozefa Tisu v hoteli 12 apoštolov. A predsa sme sa tam odlišovali jeden od druhého.

No, najviac sa od iných odlišoval synovec kardinála Jozefa Tomku, Ing. Kamil Tomko.

Keď som na túto púť hľadal dobrého a spoľahlivého Slováka ako rečníka, Slovenský ústav Matúša Černáka mi doporučil Ing. Kamila Tomku z Izerlohna (Nemecko), že je to vraj skutočný expert slovenskej historickej vedy.

Plný nádejí a šťastia, napísal som Ing. Tomkovi veľmi priateľský list s pozvánkou na púť a s prosbou, aby sa zúčastnil našej púte aj s rodinou a aby sa stal slávnostným rečníkom na našej piatej celonárodnej púti, ktorej dňom konania bol 16. apríl 1983.

Po otvorení pietnej spomienky, privítaní pútnikov a hostí krátkym príhovorom, som požiadal Ing. Kamila Tomku, aby predniesol slávnostný prejav.

Za veľkých ovácií a volaní mu na slávu slovami: „Nech žije Tomko, nech žije Ing. Tomko,“ začal svoj prejav Ing. Kamil Tomko, ktorý svojimi výrokmi, že „slovenský národ bol národom fašistickým a nacistickým, že s Hlinkovou gardou vraždili nielen partizánov, ale aj chudobný slovenský ľud a živých ľudí hádzali do horúcich pecí vápenky, prenasledovali obyvateľstvo a vypaľovali dediny“ priamo šokoval prítomných pútnikov.

Ozvali sa výkriky, protesty proti týmto nezmyslom, pútnici ho žiadali, aby prestal rečniť, že oni také nezmysly nechcú počúvať, pri čom mnohí vstávali z miest a odchádzali zo sály. Týmto vystúpením pokazil celú pietnu spomienku. A jeho vystúpenie malo aj neskoršie neblahé následky v menšej účasti terajších pútnikov na ďalšej púti.

V prejave sa Ing. Kamil Tomko od všetkých prítomných Slovákov, čo majú aspoň štipku národnej hrdosti a povedomia, veľmi odlišoval a bolo vidno, v čom vlastne bol tým historickým expertom, ktorý šmahom ruky zničil celú pietnu spomienku, čo sa doteraz nepodarilo ani tomu najnebezpečnejšiemu nepriateľovi Slovákov „čechoslovakizmu“, na čele so Slobodnou Európou a Hlasom Ameriky.

Bola to jeho úloha, alebo bola to naivita, že chcel sa dačím ukázať alebo bezodná zlomyseľnosť, že vlastný národ potupil, ponížil, označil ho za brutálneho teroristu a barbara? Či nie to je národný smrteľný hriech akademicky vzdelaného človeka, ktorý takto ponížil vlastný národ?

Teda to, čo sa nepodarilo nepriateľom za celé obdobie pútí, to sa podarilo „expertovi histórie,“ synovcovi kardinála, Ing. Kamilovi Tomkovi.

Aj vzdor nepríjemnostiam, jubilejná slovenská národná púť do Altöttingu sa vydarila.

Už v ranných hodinách prichádzali do hotela 12 apoštolov, a pred kapucínsky kláštor, skupiny slovenských pútnikov, ktorí prišli vzdať hold a česť svojmu rodákovi, mučeníkovi Jozefovi Tisoví, z príležitosti 35. výročia jeho potupného zavraždenia.

V kostole sv. Konráda bolo vyše 80 pútnikov, po obede sa na akadémii zúčastnilo len 51 pútnikov. Viacerí krajania z ďalších krajín a štátov sa akadémie nemohli zúčastniť, z časových dôvodov, mali pred sebou ďaleké cesty. Aj keď tohto roka bola väčšia účasť pútnikov ako vlani, nemôžeme byť s účasťou úplne spokojní.

I keď prípravné, organizačné práce fungovali podľa našich prianí, vo viacerých krajinách nenašli odozvu. Zo Švajčiarska, odkiaľ sme pútnikov najviac čakali, prišli len dvaja. Zato sme však mohli radostne konštatovať väčšiu účasť z Rakúska, a hlavne mladých ľudí z Nemecka, ktorí prejavovali neobyčajný záujem o život a dielo nebohého prezidenta a o slovenskú národnú činnosť v slobodnej časti Európy.

Svätú omšu celebroval farár novozriadenej Slovenskej katolíckej misie v Mníchove, páter Vojtech Zeman, ktorý v úvodných slovách vyzdvihol obrovský význam tejto už tradičnej púte a jednoznačne sa osvedčil za dedičstvo prvého slovenského prezidenta Dr. Tisu.

Napokon k mikrofónu pristúpil páter Godehard, pôvodom Nemec, zástupca guardiána kapucínskeho kláštora, ktorý vrúcne privítal slovenských pútnikov v chráme sv. Konráda a vyslovil veľké uspokojenie, že si slovenskí exulanti pravidelne, každý rok, uctievajú hlavu svojho národa a štátu, ktorý zaň obetoval vlastný život. Páter Godehard odovzdal pozdrav guardiána kláštora Gašpara von Ballestrema, ktorý je tiež Nemec zo Sliezska, ale dobre pozná slovenský národ, lebo jeho rodičia a ujko mali veľké majetky na Slovensku, kde prežíval svoju mladosť a aj ako študent často chodieval na Slovensko aj mimo prázdnin.

Provinciál kapucínov Dr. Bonifacius Straek a guardián von Ballestrem sa už natrvalo zapísali do dejín slovenského národa, nielen preto, že sa najviac zaslúžili o povolenie každoročnej púte a vyzdobenia Tisovej izby pamiatkami dejín slovenského národa, ktorá bude trvalým múzeom slovenských pútnikov. Aj počas prvej návštevy pápeža Jána Pavla II. v Altöttingu tohto informovali, že v jeho susednej izbe býval až do svojho zaistenia americkou armádou prvý prezident Slovenskej republiky, Dr. Tiso, muž svätého života.

Teda aj tu sa sv. Otec dozvedel, od veľkých hodnostárov katolíckej cirkvi, že Tiso nebol vojnový zločinec, ako sa ho usilujú predstavovať svetu nepriatelia slovenského národa, ale že to bol bezúhonný sluha Boží, ktorý už počas svojho života žil ako svätec a samaritán drobného ľudu.

Počas svätej omše pútnici spievali slovenské omšové piesne, na organe ich sprevádzal Kamil Hrnek zo Švajčiarska a nemecká dychová hudba, ktorá spestrila spoločný spev. Svätú omšu zakončili zaspievaním „Kto za pravdu horí“ a „Hej, Slováci“.

Veľmi dojímavú homíliu mal prof. Dr. Vojtech Bucko, ktorý pútnikov, mnohých mladších, oboznámil z im úplne neznámymi jeho osobnými zážitkami s prezidentom Tisom. Medzi iným povedal, že Tiso nikdy nechcel mať osobnú stráž, a v mnohých prípadoch sa počas jeho ciest po dedinách, z Bratislavy, z Bánoviec alebo z Veľkej Bytče, od svojich rodičov, potajomky stratil a navštevoval okolité dedinky sám, aby mohol nehatene hovoriť s občanmi, a tak sa dozvedieť, čo im chýba, čo by sa malo zlepšiť alebo napraviť. Na svoje tajné cesty, po slovenských dedinách, cestoval osobným vlakom alebo tzv. železničnou drezinou, ktorá bola určená len pre železničných zamestnancov.

Počas jeho žalárovania a po hanebnej poprave čechoboľševickí mocipáni darmo hľadali jeho bankové vklady. Nenašli nič, lebo ani žiadne nemal, čo je dôkazom jeho skromného života.

Svoj prezidentský plat rozdal chudobným. Kazateľ sa rozhovoril aj o jeho vydaní tzv. ľudovodemokratickej vláde v Prahe. Pospomínal niekoľko konkrétnych prípadov, ako ho kápovia českej štátnej bezpečnosti bili, mučili a ponižovali. Slzy mu zaliali tvár a slová mu uviazli v hrdle, bola obava, že nebude môcť kázeň dokončiť. Aj medzi pútnikmi nastalo zdesenie a utieranie si slzí dojatia.

Slovenskí pútnici sa na ofere poďakovali peňažnými darmi, ktoré páter Zeman odovzdal správe kláštora ako dar slovenských pútnikov.

Po bohoslužbách pútnici navštívili Tisovu izbu. Je to klasická kláštorná cela kapucínov s nízkymi dverami na chodbu. Nakoľko Altötting je známe pútnické mestečko, kapucíni musia často požičiavať kňazom svoje voľné cely, Tisova izba je pomenovaná „kráľovská izba“, v ktorej môžu prenocovať len hlavy štátov a vysokí cirkevní hodnostári, ako to bolo v čase prvej pápežovej návštevy v Altöttingu, keď v izbe prenocoval mníchovský kardinál Ratzinger. Ináč Tisova izba zostáva neobývaná a nám, Slovákom, slúži ako pamätné miesto posledného pobytu prezidenta Tisu.

Od vlaňajška sa toto slovenské múzeum rozšírilo o jednu skrinku s pamiatkami po prvej Slovenskej republike, ako je zbierka poštových známok, kovových a papierových peňazí a iných pamiatok.

Pútnici po návšteve izby zašli do malej kaplnky omilostenia Panny Márie na hlavné námestie Altöttingu, ktorá popri Čenstochovej, Mariazelli a Šaštíne je rovnako vyhľadávaným pútnickým miestom ctiteľov Matky Božej.

Tohto roku sa tu, po prvý raz, zhromaždil tak veľký počet Slovákov, aby sa verejne, vrúcne pomodlili k Matke Božej a zaspievali na jej počesť aj mariánsku hymnu ku cti Sedembolestnej Panne Márii, patrónke Slovenska.

Slovenskí pútnici sa počas krížovej cesty okolo kaplnky pomodlili za ťažko skúšaný slovenský národ a prosili svoju nebeskú ochrankyňu, aby svojim orodovaním u svojho syna, vyprosila skrátenie múk Slovákov vo vlasti.

Po spoločnom obede, ktorý prebiehal v znamení národnej spolupatričnosti, na akadémii, pútnikov privítal organizátor púte, oboznámil ich s programom ako aj s posolstvom hlavného predsedu Zahraničnej matice slovenskej, Msgr. Františka J. Fugu z Kanady, ktorý sa chcel púte osobne zúčastniť, ale povinnosti vo vlastnej fare mu to neumožnili. Namiesto toho poslal pre Tisovú izbu slovenskú zástavu a 100 dolárový šek na pohostenie pútnikov.

V posolstve čítame: „Túto zástavu schválili všetky slovenské organizácie v slobodnom svete a ju uctievajú, lebo to bude jediná, ale najlepšia reprezentantka slovenského národa vo svete a bude tiež strážiť a ozdobovať izbu svojho prezidenta v tomto kláštore a v krátkej budúcnosti i celý národ a jeho vlasť“.

V ďalšej časti posolstva, predseda ZMS, Msgr. Fuga, ktorý je generálnym vikárom slovenskej gréckokatolíckej diecézy sv. Cyrila a Metoda pre celú Kanadu, pozdravil všetkých pútnikov a želal im, aby sa čoskoro dožili nielen zázračných uzdravení, ale aj skorého oslobodenia slovenského národa spod komunizmu, ale aj českej okupácie.

Nedovolíme špiniť Tisovu česť. Druhý rečník, šéfredaktor Slobodného Slovenska, Koloman Murgaš, v úvode svojho prejavu povedal, že zatiaľ národ v ujarmenej vlasti nemôže verejne kričať do sveta, že mu zavraždili najmilovanejšieho svojho syna, ale aj tak si v tichu spomína 35. ročné výročie potupnej smrti svojho prezidenta a mlčky, s bolesťou srdca, uzavretý do seba verí, že slovenský exil sa nedá umlčať a bude naďalej dvíhať slovenskú zástavu a dožadovať sa pravdy, slobody a skorej obnovy štátnej samostatnosti Slovenskej republiky, lebo to je nielen mravnou povinnosťou, ale aj Božím príkazom mu pomôcť.

Preto dnes, z tohto posvätného mesta Altöttingu, vyhlasujeme, že sa budeme snažiť nepremeškať žiadnu príležitosť a využiť každú možnosť, odvrátiť akékoľvek útoky, ponižovania a osočovania slovenského národa čechoboľševickými bezbožníkmi a slovenskými komunistickými zradcami a zapredancami národa, ktorí sa za judášsky groš zapredávajú odvekým nepriateľom svojho národa.

Druhý prehovoril Pavol Struhár z Weissenburgu, BRD, ktorý pútnikov oboznámil, že prvá Slovenská republika vznikla legálne podľa vtedy platnej Ústavy ČSR, a síce, v decembri 1938 sa v Bratislave zišiel Slovenský snem, zvolený podľa vtedy platnej federálnej Ústavy ČSR, a ten potom 14. 3. 1939 vyhlásil slovenskú štátnu samostatnosť, Slovenský štát.

Nám vytýkajú, že Slovenská republika vznikla na nátlak Veľkonemeckej ríše, teda veľmoci.

Na rozdiel od mnohých štátov pred druhou a aj po druhej svetovej vojne, ktoré vznikli za vojenskej pomoci veľmocí, Slovenskú štátnu samostatnosť nám Nemecko, Hitler nenanútil, len nám ju umožnil vytvoriť a zaručil sa za jej existenciu.

Slovenská republika si slobodne vypracovala Ústavu, na základe pápežských encyklík „Rerum novarum“ a „Quadragesimo anno“. Túto slobodne a demokraticky odhlasoval zákonodarný orgán, Snem Slovenskej republiky, a tá zaručovala občianske cirkevné a rodinné práva. Slovenská republika bola slobodná, mala neobmedzenú suverenitu na poli kultúrnom (prioritou bolo školstvo), hospodárskom, slobodu tlače, zhromažďovania, náboženskú slobodu atď.

Slovenskú republiku uznalo de jure a de facto 31 štátov vtedajšieho sveta a bola slobodná, od Tretej ríše závislá len v zahraničnej politike, až do 29. 8. 1944, do banskobystrického puču, tzv. SNP. Slovensko malo takú prosperitu ako neutrálne Švajčiarsko.

Slovenská republika vyviezla do Švajčiarska za 2 milióny frankov viac tovaru ako doviezla zo Švajčiarska, ktoré bolo na Slovensko odkázané v dovoze mazacích olejov, bez ktorých by nebola mohla existovať ich strojárenská výroba, dovozom zo Slovenska kryli jednu štvrtinu spotreby cukru celého Švajčiarska. Vďaka slovenskej diplomacii Švajčiarsko od nás odoberalo tiež stavebné železo, drevo, uhlie atď., na cukre si i bývalý povereník Fraštacký a Dr. Jozef Kirschbaum zarobili 4 milióny švajčiarskych frankov.

Za Slovenskej republiky v nej ilegálne žilo veľa Čechov, Židov. Za protištátnu činnosť trestali 6 mesiacmi, 2 rokmi, zriedka 3 alebo 4 rokmi väzenia. Za obdobné protištátne trestné činy v ČSR, po roku 1945, to boli tresty hrdelné, doživotné alebo niekoľko desiatok ročné.

Režim, ktorý sa po roku 1945 v ČSR vytvoril, kruto postihol všetky vrstvy národne orientovaného obyvateľstva Slovenska.

Menovite sa zamerali proti katolíckej a gréckokatolíckej cirkvi, ktorú úplne zlikvidoval. A za pomoci zradných kňazov z hnutia Pacem in terris, snažili sa katolícku cirkev zlikvidovať, uväznili biskupov Buzalku, Gojdiča a Vojtaššáka.

Prvé objektívne informácie o pomeroch na Slovensku priniesol dekan Steinhuebel z Handlovej, poslanec za nemeckú národnostnú menšinu, ktorého v r. 1945 odsúdil tzv. Národný súd na doživotné odňatie slobody. V júni 1955 dostal amnestiu a odsunuli ho do SRN, a teraz je dekanom v Stuttgarte, ten dodával správy Ďurčanskému a finančne kde mohol, ho podporoval.

Slovenská republika ani mučeníckou smrťou prezidenta Dr. Tisu nezanikla, lebo pokiaľ ju máme v srdci a vo vedomí, žije a bude žiť.

Pavol Struhár vo svojom príspevku oboznámil prítomných s hospodárskymi a sociálnymi pomermi na Slovensku v dobe verejného pôsobenia prezidenta Tisu, od čias jeho kaplánovania až po prezidentstvo, to jest za bývalej monarchie, za prvej ČSR ako aj za slovenskej štátnej samostatnosti.

Zmienil sa aj o Tisových zásahoch do sociálnej politiky. Tiso nehľadal vo svojej práci cudzí vzor, ale svojský. Vo svojej sociálnej činnosti vedel vždy spájať dobrotu Božiu s vrúcnou láskou a spravodlivosťou, ako to vyžadovala tisícročná cyrilometodská tradícia kruto prenasledovaného slovenského národa. Všetky túžby, žiale a radosti vkladal do rúk Sedembolestnej Panny Márie, Patrónky Slovenska, a do rúk vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda. Tiso budoval na tvrdom základe kresťanstva. Nielen žula a tvrdá hmota sú trvalým základom, ale najmä mravné a duchovné hodnoty, kresťanská viera, boli jeho podporou pri politickej a národnej práci. Tiso konal vždy svojsky, slovensky a vždy s oživujúcim duchom kresťanstva.

Náš prezident vedel, že chrbtovou kosťou sociálneho života a spokojnosti je hospodársky poriadok a prosperita.

Aby sa hospodárska moc nepostavila proti právnemu poriadku, bolo treba hľadať rovnováhu s rozumnými sociálnymi potrebami národa. Bol vždy proti absolutizmu a jeho egoistickým záujmom, proti aristokracii, zemianstvu a peňažnej moci. Tiso hľadal rovnoprávnosť a usiloval sa odstrániť kasty z minulosti, to je tzv. pánov vykorisťovaných robotníkov, Tiso konal podľa hesla francúzskej revolúcie o voľnosti, rovnosti a bratstve¹. Vedel, že liberalizmus nevyrieši pálčivé sociálne problémy, preto zaviedol sociálny poriadok podľa pápežských encyklík. V roľníctve sa mu podarilo zvýšiť výnos pôdy, preto sa roľnícka chudoba mohla postaviť na vlastné nohy. Všemožne podporoval remeslá a moderný priemysel a ako podstatu vypracoval spravodlivý sociálny poriadok pre robotníctvo, štátnych zamestnancov a úradníctvo. Tým sa mu podarilo urobiť zo slovenského ľudu kultúrnych a sociálne slobodných a nezávislých občanov.

V politike sa usiloval o rovnováhu moci a slobody. Moc nesmie zadusiť slobodu, a naopak, niet slobody bez dozoru moci a moc potrebuje zas protiváhu slobody. Preto jeho sociálny poriadok ustanovoval: Všetci patríme pospolu. Hodnoty spolkárske i duchovné patria celku, lebo vznikajú spoločnou prácou rúk a ducha. Osobná sloboda jednotlivcov musí byť zabezpečená a možno ju obmedziť iba zákonom štátu. Avšak zákony štátu musia chrániť prácu a vykorisťovanie sa musí pred zákonom zodpovedať a v prípade potreby i zakázať

Na záver svojho prejavu vyzval prítomných, aby sa nedali klamať a zavádzať rôznymi štváčmi a profesionálmi československo-komunistickými agentmi, ale aby sa pridržiavali posolstva, ktoré nám zanechal mučeník Tiso krátko pred svojou smrťou.

Za prejav bol odmenený búrlivým potleskom a sľubmi vernosti odkazu.

Na koniec pán Štefan Patyk z Rakúska profesionálne zarecitoval báseň „Vlasť moja“ od Andreja Žarnova a krátkym, ale výstižným príhovorom sa poďakoval pútnikom za účasť a obete pri prekonávaní ďalekých ciest a za prísľub, že odteraz sa budú púte každoročne zúčastňovať a k účasti nabádať aj druhých.

Akadémiu zakončili hymnickou piesňou „Kto za pravdu horí“ a národnou hymnou „Hej, Slováci“.

Niektorí pútnici zostali v Altöttingu až do druhého dňa, aby v spomienkach na mučeníka a Slovenskú republiku debatovali až do neskorých nočných hodín, pri čom sa niekoľko dobrovoľníkov prihlásilo k organizovaniu budúcej púte.

Gramaticky upravené.

1 ↑ Tisovo politické počínanie si v duchu tu uvedeného hesla „veľkej francúzskej revolúcie“ nemožno nijak dokázať, ba naopak, Tiso vo svojich politických prejavoch a krokoch počínanie v akomkoľvek revolučnom duchu negoval. Pre verný opis Tisovej politiky pozri Medzi revolúciou a kontrarevolúciou. Hľadanie kontextu politického myslenia Jozefa Tisu respektíve Nezlučiteľnosť sociálnych a kultúrnych revolúcií s kresťanstvom. Jozef Tiso ako autentický zástupca konzervatívnej a kontrarevolučnej tradície na Slovensku [AUDIO]