Bol som veľmi nemilo prekvapený, keď som zistil, že tu z nich nik nie je, lebo sa vydal na Slovensko, za účelom nakupovania lacných hotelov, reštaurácii, tovární, obchodov, nákupu akcií, obsadzovania poslaneckým a ministerských miest a za nejakými obchodmi.

Ale predsa nezostal som opustený a osamotený. Už koncom deväťdesiatych rokov začalo mi prichádzať veľa listov, telefonických hovorov s dotazmi o termíne budúcej púte.

I vzdor hroznej, priamo katastrofálnej hospodárskej kríze, keď pri prepočítaní československých korún na nemecké marky, ceny tovarov sa dostávali do veľmi vysokých čiastok, a preto cestovať si len málokto mohol dovoliť. Veď cesta autobusom sem a späť na Slovensko sa vyšplhala do veľmi vysokých čiastok, do jednomesačného zárobku robotníka.

Ale aj tak sa mnohí nevzdávali nádeje a predsavzatia po toľkých rokoch poroby, strachu a žobračenia v československom raji a obetovali aj to posledné, len aby sa mohli pokloniť a vyžalovať svojmu rodákovi mučeníkovi Tisovi, a prosiť ho, aby slovenskému národu u Všemohúceho, u Pána Ježiša a Jeho Matky Panny Márie vyprosil čím skoršie vyslobodenie Slovenska z českej okupácie.

Nadľudské obete a prenikavé prosby našich krajanov zo Slovenska obmäkčili srdcia niektorých zahraničných Slovákov z USA, Kanady, západnej Európy ako aj niektorých altöttinských kláštorov, ako je kláštor Anglické dievča a Svätého kríža, ktoré slovenským pútnikom spríjemnili pobyt v Altöttingu pripravením 600 obedov a organizátor púte 200 obedov. O smädných pútnikov sa postaral slovenský vlastenec František Babič z Regensburgu tisíc štvrťlitrovými pohármi piva a limonády.

Organizátor púte vyprosil pre pútnikov v hoteloch a v mládežníckych ubytovniach na 3 roky až 70% zľavu na ubytovaní s raňajkami, čo sa doteraz nikomu nepodarilo.

Slovenskí pútnici však neprichádzali kvôli tomuto pohostinstvu, ale aby vzali hold svojmu rodákovi. Už 20. apríla 1991, v piatok poobede začali sa zapĺňať všetky altöttinské ulice pútnikmi zo Slovenska. Stred mesta zaplavovali krojované skupiny slovenských pútnikov s hudobnými nástrojmi, slovenskými zástavami, Tisovými portrétmi, transparentmi, ale aj štandardou prezidenta republiky a s radostnými úsmevmi na perách robili občanom mesta príjemné a priateľské dojmy. Slovenskí pútnici sa rozchádzali prehliadať si mesto i blízke okolie s mnohými kostolmi a kaplnkami, múzeami, kultúrnymi centrami a na vysokej úrovni upravenými hotelmi, reštauráciami, i kaviarňami, kde všade boli priateľsky prijatí a milo obslúžení.

V stredu ráno stred mesta už bol zaplnený Slovákmi a množstvom slovenských zástav, krojovaných skupín z celého Slovenska. Hudobné a tanečné súbory sa postarali o zábavu a nadšenie mestského obyvateľstva, ktoré ich obdarovávalo srdečnými úsmevmi a potleskom.

Je veľmi potešiteľné, že tohto roku sa púte zúčastnili pútnici zo všetkých častí Slovenska, od Záhoria až po Čiernu nad Tisou.

Pre neočakávane veľký počet pútnikov zo Slovenska namiesto kostola sv. Konráda museli slovenskí kňazi celebrovať svätú omšu v mestskom kostole „Stieftskirche“, ktorý je priamo na námestí s kapacitou 2000 miest, ale ani tá nestačila pojať všetkých vyše 3-tisíc pútnikov, preto niekoľko stoviek pútnikov muselo sa zmieriť s miestami pred kostolom.

Krátkym, ale veľmi výstižným a priateľským pozdravom a príhovorom pútnikov privítal mestský farár, prelát Max Axmayer, ktorého príhovor pretlmočil diakon Dr. Karol Reimer.

Svätú omšu s ôsmimi kňazmi, väčšinou zo Slovenska, celebroval páter Vojtech Zeman. Po evanjeliu kázali otec Zeman a otec Ladislav Šimomčík. Kázne slovenských veriacich tak dojali, že málokto z pútnikov nezaslzil.

Slovenské omšové piesne, doprevádzané organom, a menovite hymnické piesne „Kto za pravdu horí“ a „Hej, Slováci“ sa z vyše 3-tisíc hrdiel slovenských pútnikov rozliehali nielen v preplnenom farskom kostole, ale aj po celom altöttinskom námestí.

Po svätej omši pútnici vykonali krížovú cestu okolo kaplnky Omilostenia, za ktorej prosili o vyliečenie ich chorých príbuzných, za ochranu pred rôznymi pohromami a za rozkvet slovenského, komunistami, zruinovaného hospodárstva.

Po skončení krížovej cesty otec Zeman odviedol skupinu pútnikov z altöttinského námestia do neďalekého kláštora sestričiek „Svätého kríža“, ktoré ho už netrpezlivo čakali, aby pútnikov pohostili.

Lenže do kláštora prišlo oveľa viac pútnikov, ako očakávali a s čím počítali. Ale aj tak s Božou pomocou to zvládli, slovenskí pútnici sa u nich dobre cítili, a na toto pohostenie dlho spomínali. Otec Zeman sa sestričkám, za pohostenie pútnikov, poďakoval a tie boli zas šťastné, že pútnikom poskytli, čo bolo v ich silách, a že sa im aspoň trocha odmenili za príkorie, ktoré znášali počas neľudského, komunistického, režimu.

Organizátor púte zas priviedol pútnikov na autobusové parkovisko „Dultzplatuz“, kde pre pútnikov poľná kuchyňa altöttinského červeného kríža a sociálne organizácie varili, už zďaleka dobrú vôňu šíriacu, gulášovú polievku, ktorú šikovní kuchári rozdávali pútnikom s dvomi žemľami.

Aj sem prišlo ďaleko viac hladných a smädných pútnikov ako očakávali, ale pohotoví kuchári si s tým poradili a s trocha síce menšími dávkami guláša nasýtili všetkých vyše 700 pútnikov.

Náklady za občerstvenie pútnikov spolovice uhradili sme z príspevkov Slovákov z USA, Kanady, Nemecka, značnou čiastkou prispela ZMS z Kanady a polovicu uhradil organizátor púte.

Pivo a malinovku pre všetkých zaplatil slovenský rodoľub, František Babič z Regensburgu.

Všetci sa tešili, jedni, že si dobre pochutnali a druhí, že mohli spôsobiť radosť svojim krajanom.

Po svätej omši, organizátor púte oboznámil pútnikov s ďalším programom ako aj o poskytnutí teplého jedla na dvoch miestach, a síce 500 pôjde s otcom Zemanom k sestričkám Sv. Kríža a 600 s organizátorom púte na autobusové parkovisko, čo sa potom aj zrealizovalo.

Pútnici, ktorým pre neočakávane veľký počet pútnikov nebudeme môcť poskytnúť teplé jedlo, budú sa musieť, bohužiaľ, o jedlo postarať sami.

Na prehliadku Tisovej izby pútnici mali vyhradené dve hodiny, ale tie nestačili, aby všetci si mohli izbu pozrieť, a preto organizátor ich vyzval, aby tam šli najprv len tí, čo v nej ešte neboli, aby každý mohol izbu aspoň raz uvidieť.

Po obede Dr. Jozef Palkovič z Carauge, Švajčiarsko, otvoril slávnostnú akadémiu s výstižným prejavom o význame tejto púte pre budúci vývoj slovenského politického života a snáh po slobode štátnej samostatnosti Slovenska. Srdečne privítal a pozdravil hlavne pútnikov zo Slovenska, ktorí ho odmenili potleskom a dve krojované dievčatá slovenskými ľudovými piesňami.

Moderátor Dr. Palkovič akadémiu viedol v precítenom kresťansko-národnom duchu.

Príspevky prednášateľov striedali kultúrne vložky, hudba, spev, ľudové tance krojovaných skupín z Levíc, Ostratíc, Kysuckého Nového Mesta a z iných miest a dedín Slovenska. Recitovali aj básne Andreja Žarnova a iných slovenských básnikov.

Ako prvý prehovoril Albín Kovačič z Kanady, ktorý vo svojom prejave zhodnotil Tisovu národnopolitickú prácu nielen na americko-kanadskom kontinente medzi slovenskými osadníkmi, ale aj v departmente vlády.

Druhý prehovoril Ing. František Vnuk z Austrálie, ktorý tak rozvíril trojtisícový zástup pútnikov svojím prejavom o politickej činnosti mučeníka Jozefa Tisu za slobodu a štátnu samostatnosť, že ho veľmi často prerušovali skandovaním hesiel s požiadavkami: „Preč od Prahy“, „Dosť bolo Prahy“, „My chceme samostatné Slovensko“, „Nikdy viac ČSR“, „Hanba im“ a mnohými ďalšími protestovali proti českej nadvláde, proti zločinom, ktoré spáchali na predstaviteľoch prvej Slovenskej republiky, a vôbec na celom národe. Počas svojho prejavu prítomným citoval z archívnych dokumentov tak bývalej ČSR z rokov 1918-1938, 1939-1945 a neskorších rokov, ako aj z cudzích archívov.

Potom prehovorili ďalší, páter Anton Baník, páter Ladislav Simončík, poslanec Stanislav Pánis, Elena Kozánková, predsedníčka Tisovej spoločnosti, Elena Krištofová, Ing. Ivan Zamba a ďalší, ktorí podklady ku svojím vystúpeniam čerpali z pohnutej slovenskej histórie, z vyše tisícročného boja slovenského národa o emancipáciu a slovenskú štátnu samostatnosť. Nezabudli pri tom spomenúť nespočetné, obrovské, maďarské a české krivdy, či už národohospodárske, cirkevné, kultúrne a politické.

Z týchto reálií vychádzali aj všetci vystupujúci v snahe na tejto púti upozorniť svetovú verejnosť na krivdy, ktoré nám páchajú, a nad ktorými zatvárajú nielen oči, ale aj uši, aby nevideli, nepočuli náreky slovenských duší, že ich cudzí topia v bahne ľudskej nespravodlivosti, keď víťazné veľmoci dovolili vraždiť synov a dcéry kresťanského slovenského národa.

Takto umučili a popravili pred 47 rokmi o 5. hodine ráno aj mučeníka Jozefa Tisu.

Na akadémii vystupovali slovenské krojované, hudobné, spevácke a tanečné skupiny, ktoré obveseľovali pútnikov, ale aj domorodé altöttinské obyvateľstvo.

Na záver akadémie sa organizátor pútnikom poďakoval za námahu, ktorú museli podstúpiť pri prekonávaní niekoľkohodinových ciest autobusmi, bez spánku, lebo väčšina do Altöttingu a späť precestovala dve noci, zaželal im príjemnú cestu, šťastlivý návrat k svojim rodinám a dovidenia na nasledujúcej púti.

Gramaticky upravené.