Promo
promo-tisovci-003.jpg
promo-tisovci-005.jpg
promo-tisovci-006.jpg
promo-tisovci-004.jpg
promo-tisovci-007.jpg
promo-tisovci-008.jpg
promo-tisovci-009.jpg
promo-tisovci-011.jpg
promo-tisovci-012.jpg
promo-tisovci-010.jpg
promo-tisovci-013.jpg
promo-tisovci-014.jpg
Takzvané audioknihy sú čoraz populárnejšie už aj u nás na Slovensku. Ale pre tých, ktorí ešte s audioknihou nemali tú česť sa stretnúť, uvediem, že pod týmto označením sa myslí zvukový záznam hovoreného slova, ktoré pochádza z čítania printovej predlohy pôvodného vydania knihy. Od rozhlasovej inscenácie sa audiokniha líši čo najminimálnejším zásahom do hovoreného slova inými zvukovými ruchmi, ale o to viac sa vyznačuje bohatosťou intonácie a dikcie hlasového prejavu predčítavača.
Pochopiteľne, audiokniha nikdy nenahradí klasickú knihu a aktívne čítanie s porozumením, ale napočúvanie kníh zaneprázdneným ľuďom bez času nazvyš napomáha zoznámiť sa s obsahom knihy bez vynaloženia nadbytočného úsilia a tak vzácneho času, keďže audioknihy možno počúvať v hluchých chvíľkach nášho života, medzi ktoré patria napríklad presuny do a z práce či školy, služobné cesty, všeobecne hodiny strávené cestovaním, ale i chvíle venované aktívnemu oddychu pri športovaní, či už pri behaní, na bicykli, v posilňovni, ap. Audioknihu môžete počúvať v aute, resp. ju mať stále so sebou stiahnutú vo vašom mobilnom telefóne, tablete či v prenosnom počítači...
Ako pilotný celok budovaného zvukového fondu pre vás Rodný dom prezidenta Tisu pripravil tematické pokrytie hovoreným slovom dejinných udalostí – ktorých výročie sme si nedávno pripomenuli, alebo si zanedlho budeme pripomínať – od prípravy cez vyhlásenie autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938 až k prijatiu záverov Viedenskej arbitráže prvou slovenskou vládou z 2. 11. 1938. Keďže tieto pre národ význačné termíny – a spolu s nimi i termín inštalácie prvého prezidenta Slovenského štátu v moderných dejinách, 26. októbra 1939 – v súčasnosti stále ohlušujú októbrové pripomienky 28., resp. 30 októbra 1918, kedy sme sa pripojili k Česko-Slovensku, resp. oslavy súčasného novembrového štátneho sviatku zo 17. dňa toho mesiaca, ponúkame náročnému čitateľovi, poslucháčovi a bádateľovi menej známe narácie v celkom 23 nahrávkach spolu trvajúcich temer 3 a pol hodiny:
Výkonný výbor HSĽS na zasadnutí v Žiline v dňoch 5.-6. októbra 1938 prijal MANIFEST SLOVENSKÉHO NÁRODA a požadoval prijatie zákona o autonómii podľa návrhu HSĽS z júna 1938. Medzitým si stanovisko HSĽS osvojili aj predstavitelia vládnych strán na Slovensku a podporili prijatie ústavného zákona o autonómii Slovenska. Spoločné stanovisko HSĽS, SNS, agrárnej, živnostenskej, fašistickej a čs. národnosocialistickej strany potvrdil druhý dokument – ŽILINSKÁ DOHODA. Tento pozostával z dvoch častí, resp. z dvoch dokumentov: VYHLÁSENIA ZÁSTUPCOV PRÍTOMNÝCH POLITICKÝCH STRÁN V ŽILINE a NÁVRHU ZÁKONA O DECENTRALIZÁCII VLÁDNEJ MOCI.
Gejza Medrický (1901-1989) je známy ako minister hospodárstva prvej Slovenskej republiky a jeden z hlavných organizátorov jej hospodárskeho života. V národnom hnutí, i v katolíckospolkovej a sociálnej činnosti, sa angažoval od roku 1919. Od roku 1925 pracoval ako žurnalista v národne orientovanej tlači, hlavne v orgáne HSĽS Slovák. Od roku 1935 pôsobil ako člen Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny (za HSĽS) a aj ako člen Krajinského výboru. Angažoval sa tiež pri zrode Národohospodárskeho ústavu Slovenska. V rámci HSĽS patril medzi najoddanejších stúpencov Tisovho konzervatívneho krídla. Dôležitú úlohu zohral aj v dňoch 5.-6. októbra 1938 v Žiline. Uvedený dokument pod názvom O zrode Žilinského manifestu. Podrobnejšie poznámky a detaily napísal niekedy v 70. rokoch ako súčasť cyklu spomienok na svoju politickú činnosť. Spomienkové práce, ktoré podnes ostali zväčša v rukopise, písal jednak s úmyslom uchovania historickej pravdy, jednak ako polemiku s dobovou československou marxistickou propagandou, či už na poli historiografie, alebo publicistiky. Originál dokumentu sa nachádza vo vlastníctve jeho rodiny.
Martin Sokol (1901-1957) bol jedným z čelných predstaviteľov HSĽS; od roku 1929 bol generálnym tajomníkom strany, členom predsedníctva i výkonného výboru strany. V roku 1935 bol zvolený za banskobystrický kraj za poslanca Národného zhromaždenia ČSR v Prahe. Tu sa stal tajomníkom klubu poslancov HSĽS. Ako vyštudovaný právnik bol autorom niekoľkých návrhov zákonov a spolutvorcom zákona o autonómii Slovenska. Onedlho, v decembri 1938, bol zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny a v januári 1939 za jeho predsedu. Dňa 14. marca 1939, po hlasovaní poslancov, z titulu funkcie oficiálne vyhlásil samostatnosť Slovenska.
Prepis prejavu Dr. Martina Sokola, prednesený v rozprave o vyhlásení predsedu vlády Dr. Milana Hodžu na 135. schôdzi poslaneckej snemovne (dňa 4. marca 1938), z dňa 9. marca 1938 vydal (ako brožúrku) ešte v roku 1938 Klub poslancov HSĽS vlastným nákladom.
Jadro národa vtedy myslelo len v slovenských dimenziách, nie v triednych, stavovských alebo náboženských. Každý pochopil, že na tie časy bola na Slovensku možná len jedna politika: politika ľudovej strany s národným puritánstvom mŕtveho Hlinku, ale živého Tisa a Sidora. Nikto vtedy nezapochyboval o čistote ich úmyslov zachrániť v tejto ničivej situácii to, čo sa zachrániť dalo. A každý vedel, že zachrániť sa dá omnoho viac, ako mohli zachrániť Česi vo svojej situácii a pre seba.
Lebo medzinárodná konštelácia sa vytvorila tak, že za českým národom a českou vecou nestojí nikto vo svete, český národ nemá priateľov, len samých nepriateľov, alebo takých, ktorých jeho osud nezaujíma.
Preto ponechať v ich rukách osud Slovenska zdalo sa vtedy nebezpečné a neúnosné.
A tak každá zbytočne stratená hodina, v ktorej sa neriešila slovenská otázka a odovzdanie rozhodovania o slovenskom osude do slovenských rúk, nezáležalo na tom v akej forme, zvyšovala ohrozenie národa, vyvolávala na Slovensku napätie.
V slovenskej otázke mal Beneš fiktívny plán, ktorý nechcel nechať stroskotať. Záležal v tom, že rokovania preťahoval tak dlho, kým sa neobjaví na obzore nejaký priaznivejší fakt, ktorého by sa chytil. Odkiaľ vtedy takúto skutočnosť čakal, ťažko čo i len domyslieť. Jeho list Karlovi Čapkovi z londýnskej emigrácie pred Vianocami r. 1938 je dokladom fantastických metamorfóz Benešových politických plánov.
Počas septembrovej krízy r. 1938 sa Beneš aj vláda báli len jednej vnútropolitickej komplikácie: aby komunistická strana neovplyvnila široké masy a nezasiahla na vlastný spôsob do krízy. I pre Beneša bolo väčším nebezpečenstvom než hitlerizmus dostať sa do podozrenia, že Sovietsky zväz pomocou Československu robí vpád do Európy, aby v nej nastolil komunistický poriadok.
Ale v liste Karlovi Čapkovi potom napísal takéto názory:
Neudělal jsem Československo Španělskem, ačkoliv jsem byl přesvědčen, že československý lid by se hrdinností vyrovnal španělskému... Ale já jsem přesvědčen, že proces, který uvedl v život r. 1917 Sovětský svaz a který jsme konec konců i my podporovali, se neskončí v marasmu, nýbrž ve vítězství té světové třídy, která, majíc nejvíce povinností, tak jako tak získá pro sebe nejvíce práv. Chci a budu pracovat pro onu část národa, v jejíž budoucnost véřím a která ve spojení s obdobnými vrstvami ostatní Evropy bude míti dosti sily, aby se ujala vlády nad zasněnou Evropou.
Jednou z udalostí minulosti, o ktorej sa na Slovensku dlhodobo klame na oficiálnej úrovni, vrátane učebníc dejepisu, je augustové povstanie v r. 1944. To má úradný názov Slovenské národné povstanie. Klamstvá o povstaní sa začínajú týmto názvom. Ním sa vytvára dojem, že väčšina slovenského národa z vlastnej vôle povstala alebo ho aktívne podporovala. Ale v skutočnosti z vlastnej vôle sa do povstania zapojilo len niekoľko promile slovenského národa. Pritom značná časť z nich sa do povstania zapojila nie z politických ale osobných materiálnych dôvodov: nalúpiť si alebo získať výhody na strane budúcich víťazov. Väčšina slovenského národa k povstaniu bola neutrálna. Na niektorých miestach Slovenska povstanie malo rozsiahlejšiu podporu, ale z celoslovenského hľadiska to nebolo smerodajné.
Sloveni,
Popolcovou stredou, ktorá pripadla toho roku na 5. marca, pripomíname si, že prachom sme, a že bez viery na prach sa i obrátime, a zaodievame sa preto v nadchádzajúce pôstne dni do rúcha rozjímaní a hlbších modlitieb, aby sme skrze štyridsaťdňové sebazapieranie dosiahli (znova) svoje (dokonalejšie) obrátenie a skrze vrúcne prosenie zas milostivé Božie odpustenie našich hriechov – to všetko „pre Krv Kristovu“.
Činíme tak nielen z „akéhosi“ predpisu Cirkvi, či „len“ na akúsi svetskú pamiatku Umučenia Krista, ale najmä pre (1) svoju vlastnú duševnú spásu, aby sme na veky spočinuli v Božej milostivej prítomnosti a (2) pre vlastné fyzické vzkriesenie, aby sme ešte raz a naposledy vytvorili „vojsko nadmieru veľké“ (Ez 37, 7-10) z popola všetkých tých, ktorí zostali verní Pravde.
Slovenský kňaz, profesor Dr. Jozef Papin, doktor teológie, bol dlhé roky profesorom teológie na katolíckej univerzite Villanova v štáte Pensylvania, USA. Zomrel 2. septembra 1982. Bol veľkým znalcom Sv. Tomáša Akvinského a veľkým ctiteľom o. Jozefa Tisu. Otca Jozefa Tisu pokladal za pravého mučeníka v teologickom ponímaní. Jeho pravé mučeníctvo dokazuje v jednej konferencii podľa učenia Sv. Tomáša Akvinského. Cituje nám definíciu pravého mučeníka poľa učenia Sv. Tomáša Akvinského a túto definíciu aplikuje na prezidenta Tisu.
Svedecká výpoveď arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku dňa 6. januára 1947 v politickom retribučnom procese s prezidentom a kňazom Dr. Jozefom Tisom bola podľa jeho vyjadrenia pre neho zásadnou a rozhodujúcou. Dňa 11. januára 1947 Dr. Tiso pred súdom vyhlásil: „Po svedeckej výpovedi pána arcibiskupa Dr. Kmeťku je, ako som povedal svojmu obhajcovi, vlastne tento proces pre mňa skončený, lebo som dostal rozsudok tak vo veci národnej, aj v kňazskej1“ Dr. Tisovi išlo predovšetkým o posúdenie jeho konania z hľadiska kresťanskej morálky a to bolo pre neho priaznivé.