Utečenecká slovenská vláda v Kremsmünsteri, Rakúsko

Generálovi Walton H. Walkerovi z U. S. armády, pre veliaceho generála XX. korpu U. S. armády.

V mene utečeneckej slovenskej vlády v Kremsmünsteri, Rakúsko, ja, Dr. Štefan Tiso, ako ministerský predseda podrobujem samého seba, členov svojej vlády, naše rodiny, našu vládnu politiku, úplne veliacemu generálovi XX. korpu III. Americkej armády.

Čítať ďalej...

Výkonný výbor HSĽS na zasadnutí v Žiline v dňoch 5.-6. októbra 1938 prijal MANIFEST SLOVENSKÉHO NÁRODA a požadoval prijatie zákona o autonómii podľa návrhu HSĽS z júna 1938. Medzitým si stanovisko HSĽS osvojili aj predstavitelia vládnych strán na Slovensku a podporili prijatie ústavného zákona o autonómii Slovenska. Spoločné stanovisko HSĽS, SNS, agrárnej, živnostenskej, fašistickej a čs. národnosocialistickej strany potvrdil druhý dokument – ŽILINSKÁ DOHODA. Tento pozostával z dvoch častí, resp. z dvoch dokumentov: VYHLÁSENIA ZÁSTUPCOV PRÍTOMNÝCH POLITICKÝCH STRÁN V ŽILINE a NÁVRHU ZÁKONA O DECENTRALIZÁCII VLÁDNEJ MOCI.

Čítať ďalej...

Gejza Medrický (1901-1989) je známy ako minister hospodárstva prvej Slo­venskej republiky a jeden z hlavných organizátorov jej hospodárskeho života. V národnom hnutí, i v katolíckospolkovej a sociálnej činnosti, sa angažoval od roku 1919. Od roku 1925 pracoval ako žurnalista v národne orientovanej tlači, hlav­ne v orgáne HSĽS Slovák. Od roku 1935 pôsobil ako člen Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny (za HSĽS) a aj ako člen Krajinského výboru. Angažoval sa tiež pri zrode Národohospodárskeho ústavu Slovenska. V rámci HSĽS patril medzi najodda­nejších stúpencov Tisovho konzervatívneho krídla. Dôležitú úlohu zohral aj v dňoch 5.-6. októbra 1938 v Žiline. Uvedený dokument pod názvom O zrode Žilinského mani­festu. Podrobnejšie poznámky a detaily napísal niekedy v 70. rokoch ako súčasť cyklu spomienok na svoju politickú činnosť. Spomienkové práce, ktoré podnes ostali zväčša v rukopise, písal jednak s úmyslom uchovania historickej pravdy, jednak ako polemiku s dobovou československou marxistickou propagandou, či už na poli historiografie, alebo publicistiky. Originál dokumentu sa nachádza vo vlastníctve jeho rodiny.

Čítať ďalej...

Martin Sokol (1901-1957) bol jedným z čelných predstaviteľov HSĽS; od roku 1929 bol generálnym tajomníkom strany, členom predsedníctva i výkonného výboru strany. V roku 1935 bol zvolený za banskobystrický kraj za poslanca Národného zhromaždenia ČSR v Prahe. Tu sa stal tajomníkom klubu poslancov HSĽS. Ako vyštudovaný právnik bol autorom niekoľkých návrhov zákonov a spolutvorcom zákona o autonómii Slovenska. Onedlho, v decembri 1938, bol zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny a v januári 1939 za jeho predsedu. Dňa 14. marca 1939, po hlasovaní poslancov, z titulu funkcie oficiálne vyhlásil samostatnosť Slovenska.

Prepis prejavu Dr. Martina Sokola, prednesený v rozprave o vyhlásení predsedu vlády Dr. Milana Hodžu na 135. schôdzi poslaneckej snemovne (dňa 4. marca 1938), z dňa 9. marca 1938 vydal (ako brožúrku) ešte v roku 1938 Klub poslancov HSĽS vlastným nákladom.

Čítať ďalej...

Jadro národa vtedy myslelo len v slovenských dimenziách, nie v triednych, stavovských alebo náboženských. Každý pochopil, že na tie časy bola na Slovensku možná len jedna politika: politika ľudovej strany s národným puritánstvom mŕtveho Hlinku, ale živého Tisa a Sidora. Nikto vtedy nezapochyboval o čistote ich úmyslov zachrániť v tejto ničivej situácii to, čo sa zachrániť dalo. A každý vedel, že zachrániť sa dá omnoho viac, ako mohli zachrániť Česi vo svojej situácii a pre seba.

Lebo medzinárodná konštelácia sa vytvorila tak, že za českým národom a českou vecou nestojí nikto vo svete, český národ nemá priateľov, len samých nepriateľov, alebo takých, ktorých jeho osud nezaujíma.

Preto ponechať v ich rukách osud Slovenska zdalo sa vtedy nebezpečné a neúnosné.

A tak každá zbytočne stratená hodina, v ktorej sa neriešila slovenská otázka a odovzdanie rozhodovania o slovenskom osude do slovenských rúk, nezáležalo na tom v akej forme, zvyšovala ohrozenie národa, vyvolávala na Slovensku napätie.

V slovenskej otázke mal Beneš fiktívny plán, ktorý nechcel nechať stroskotať. Záležal v tom, že rokovania preťahoval tak dlho, kým sa neobjaví na obzore nejaký priaznivejší fakt, ktorého by sa chytil. Odkiaľ vtedy takúto skutočnosť čakal, ťažko čo i len domyslieť. Jeho list Karlovi Čapkovi z londýnskej emigrácie pred Vianocami r. 1938 je dokladom fantastických metamorfóz Benešových politických plánov.

Počas septembrovej krízy r. 1938 sa Beneš aj vláda báli len jednej vnútropolitickej komplikácie: aby komunistická strana neovplyvnila široké masy a nezasiahla na vlastný spôsob do krízy. I pre Beneša bolo väčším nebezpečenstvom než hitlerizmus dostať sa do podozrenia, že Sovietsky zväz pomocou Československu robí vpád do Európy, aby v nej nastolil komunistický poriadok.

Ale v liste Karlovi Čapkovi potom napísal takéto názory:

Neudělal jsem Československo Španělskem, ačkoliv jsem byl přesvědčen, že československý lid by se hrdinností vyrovnal španělskému... Ale já jsem přesvědčen, že proces, který uvedl v život r. 1917 Sovětský svaz a který jsme konec konců i my podporovali, se neskončí v marasmu, nýbrž ve vítězství té světové třídy, která, majíc nejvíce povinností, tak jako tak získá pro sebe nejvíce práv. Chci a budu pracovat pro onu část národa, v jejíž budoucnost véřím a která ve spojení s obdobnými vrstvami ostatní Evropy bude míti dosti sily, aby se ujala vlády nad zasněnou Evropou.

Zaregistrujte sa, ak chcete pokračovať v čítaní ...