K prvému bodu teda, že proces sám bude ako predmet úvahy slúžiť, dovoľujem si poznamenať toľkoto: od prvej mocnosti stretnutia sa s našimi vyšetrujúcimi orgánmi a po­tom počas vyšetrovania opätovne mi bolo povedané, že všetko, čokoľvek vo vyšetrovaní sa vezme do zápisnice, bude sa na hlavnom pojednávaní čítať. A ja som sa na toto spolie­hal, preto som určité veci do zápisnice vyšetrovania dával s tým úmyslom a v tom povedo­mý, že sa to bude na hlavnom pojednávaní čítať, že sa to dozvie nielen predseda súdu, ale ja prísediaci súdu a keď sa to bude čítať, dozvie sa to nielen súd, ale dozvie sa to ja verej­nosť a preto som do tejto zápisnice dával určité veci, aby to takto prišlo do verejnosti. Ja nemám síce podkladu k tomu, aby som pochyboval alebo nepochyboval, či prísediaci sú informovaní o týchto mojich zápisniciach alebo nie, ale z toho faktu, že sa to tu nečítalo, usudzujem aspoň toľko, že verejnosť o tom nieje informovaná a istá vec je, že je záujem, aby o týchto mojich podaniach do zápisnice bola i verejnosť informovaná.

Bol som vypočúvaný najprv samým povereníkom Národnej bezpečnosti Dr. Viktorým a tomuto som dal do zápisnice určité veci, ktoré, ako som sa dozvedel neskoršie, neboli ani obžalobcovi, poťažne vyšetrujúcemu Národnému súdu ani doručené. Teda, že tieto moje udania zapadli celkom a preto som povinný a nútený na tieto udania teraz sa rozprestrieť.

Po niekoľkých dňoch uväznenia vo väznici bol mi predložený zoznam 27, alebo 30 otázok, aby som ich zodpovedal. Na tomto základe som si potom napísal, čo som potom do zápisnice i vyšetrujúcemu orgánu dával: z niektorých otázok dňa 4. novembra 1945, k zodpovedaniu mi predložených, súdim, že je tu snaha zrekonštruovať duševnú základňu mojej politickej činnosti. Či som veril vo víťazstvo Hitlerovo a dokiaľ som mu veril, ako by som všetko, čo som robil alebo nerobil len preto robil, lebo som veril vo víťazstvo Hitlera.

Duševná základňa mojej politickej činnosti za štátnu samostatnosť korení v ideovom zameraní dvadsaťročnej mojej politickej činnosti v minulosti a preto je dôsledným pokra­čovaním tejže. Táto je ale nasledovná, a tuto teraz spomínam niektoré také hlavné veci, zásadne, všeobecne, prosím, venujte im pozornosť, ja viem, že sú to nie veci také hrozitánske, snáď senzačné, ale iste k poznaniu môjho politického charakteru a k posúdeniu mojej politickej činnosti isteže dosť závažné.

V politickej činnosti videl som vždy službu národu a keďže som bol do nej vyzvaný v roku 1918, najprv predstavenstvom mesta Nitry a potom veliteľom prvej českosloven­skej jednotky v Nitre po obsadení, ponímal som ju ako svoju povinnosť, ktorej som sa snažil vyhovieť dľa svojich najlepších síl a dľa svojej základnej povahy. Teda nehľadal som ju a nepridržiaval som sa jej, chcel som ja jej vzdať opätovne, v roku 1919, 1921, 1939, pred 14. marcom, po 14 marci, Salzburgu atď. V tejto politickej činnosti nikdy som nepoužíval tajných organizácií za celú činnosť, ani len náznakovite nevie mi nikto doká­zať, že som niečo tajného robil. Nepestoval som osobnú politiku, nepestoval som nikdy politiku kliky, alebo úzkych kruhov, hoci mi to bolo v minulosti vytýkané tými, ktorí údajne išli za mnou, že sa neusilujem kliku tvoriť, neusilujem sa utužiť to spoludržanie tých, ktorí idú za mnou. Násilné prevraty, alebo vojna nebola medzi mojimi výpočta­mi, ale opačne. Aktivisticky budovateľský program, ten bol mojím politickým krédom a ten bol mojím politickým prostriedkom, i za bývalej Republiky národohospodárske župy slovenské vyvierali z môjho návrhu. Politické bloky, ktoré som sa usiloval tvoriť na pôde parlamentu i mimo parlamentu, vyvierajú z mojej idey. Teda všetko aktivizmus, nie tajne, nielen heslovite, nielen agitačne, ale niečo tvorivého vytvoriť. Preto som i za samostatnosti písal, rečnil a forsíroval budovateľskú prácu každého druhu: meliorácie, regulácie, elektrizácia, družstevníctvo, stavby hospodárske a kultúrne, práca vedecká atď. I napriek vojne. Toto som forsíroval. Neviem, či budem mať príležitosť článkami svojimi toto dokazovať, ale tým väčšmi by to bolo potrebné, lebo z tých niekoľkých článkov, ani nie článkov, ale z úryvkov niekoľkých mojich článkov, ktoré tu boli prečítané, by ľahko mohol vzniknúť ten dojem, že tento človek nevedel nič inšie ako nadávať, menovite na boľševikov, ako Nemcov, Hitlera oslavovať atď. Ja sa pokúsim práve článkami dokázať, že toto bola mizivá menšina, neviem, percentuálne by som to nevedel povedať, že toto všetko akú čiastku tvorilo v tých mojich ostatných článkoch, v ktorých som túto budova­teľskú prácu fosíroval, a robil som to i vtedy, keď vojna zúrila. Nedal som sa mýliť, aby som neforsíroval tieto veci i vtedy, keď vojna zúri, i vtedy, keď nás zamestnáva, i vtedy, keď nám rušivé zasahuje do našich podnikov, aby som toto forsíroval, lebo v tomto som videl záchranu národa. Preto v mojom duchovnom svete otázka vojny a víťazstva nehrala žiaden zástoj. Reči za vojnovú účasť boli vykupovaním našej väčšej aktívnej účasti. Som si myslel, radšej budem písať a písaním ukazovať, že sa zúčastňujeme, ako vskutku viac divízií ešte posielať tam. Môže byť, písal som už vtedy, v štyridsiatompiatom roku, že som sa v tejto svojej činnosti dopustil i chýb, no tieto neboli ani vedomé, ani dobrovoľné, lebo rešpektoval som vždy mienku odborníkov a rozhodoval som vždy tak, aby som zabránil väčšiemu zlu, teda nie dobrovoľne som sa rozhodoval pre zlo, ale keď som tomu zlu vyhnúť nemohol, pripustil som menšie zlo, aby som odvrátil väčšie zlo. Že som mienku odborníkov rešpektoval, boli tu svedkovia, ktorí to dokázali, že som ich odbornú mienku vždycky prijal, vždycky schválil a celou svojou politickou váhou podporoval a dopredu tisol. Že som niekedy nemal sily zlu vôbec zabrániť, že napriek tomu zlo sa robilo, že som tomu zlu nemal možnosť ubrániť, vyhnúť, to nieje mojou vinou, a nemožno preto obťažovať môj účet zodpovednosti za tieto činy. Takýto bol môj postoj k vojne a teda i k ví­ťazstvu, lebo však nie od nás záviselo jedno i druhé. A keďže ani vojna nezávisela od nás, ani víťazstvo, nezaoberal som sa s týmito otázkami práve preto, lebo nie odo mňa záviseli, ale som si bol povedal: Národ zveľaďovať a udržovať prácou, to jedine od nás závisí. To nebudú druhí robiť namiesto nás, túto prácu musíme si sami robiť a toto je tá požehnaná práca, ktorá nám národ zachráni a preto som sa tejto práci venoval v prvom rade. A preto, jestli aj počas pojednávania bolo pýtané: A čo si čítal, čím si sa zaoberal? Nech mi odpustí každý tázateľ, či to zo stránky obžaloby, alebo inej prišlo, alebo čo si teda čítal, keď si toto nečítal? Odpustite, že mimo toho, čo vás zaujímalo, alebo či by vás aj dneska zaujímalo, alebo vtedy bolo zaujímalo, mohlo zaujímať mňa aj niečo inšie, že som namiesto toho, čo mi tzv. literatúra, ktorú som tu pomenoval týmto menom, že naproti takejto literatúre viac ma zaujímali tieto veci a viac som sa staral o tieto veci. Isteže, každý kto poznal moju činnosť, mi uverí a dá mi za pravdu. Aby som osvietil svoju politickú činnosť, rozprestrel som sa tu už v tom podaní, teda prvého výsluchu na ďalšie veci. Píšem: Hlavné zásady nášho politického boja za autonómiu boli nám i za samostatnosti smerodajnými. Teda nie nové zásady sme začali hlásať. Stavali sme národ nad štát, za bývalej Republiky česko­slovenskej táto zásada bola mi vedúcou myšlienkou, i za samostatnosti, hoci ju kedysi nazvali za prvej Republiky politickí odporcovia frivolnou hrou so životom Republiky. Za samostatnosti mne ešte i na stĺpcoch Slováka bolo vyčítané, že to je povera, štátovedecká povera a že táto téza nijako nieje fašistická.

Hlavnou zásadou mojej politickej činnosti bolo to naše staré: Slovensko Slovákom, teda úrady, majetok, dôchodok patrí Slovákom. Hospodárska sebestačnosť a udržanie ve­rejného poriadku až do konca vojny, ako novými pomermi vyvolané potreby, vyplývajú len z tých prvých. Nič nového toto nie je, ale pomery toto vynútili, aby sa na toto dôraz kládol. Hospodárska sebestačnosť a udržanie verejného poriadku. Zásady tieto plynuli z nášho programu, do popredia nášho politického záujmu boli však postavené politickými okolnosťami. Hospodársku sebestačnosť popierali nám Maďari i Česi. Jej uskutočnenie bolo teda pre národ prvoradou nutnosťou. Maďari stále rozširovali po svete, že v dunajskej kotline musí byť jedna poriadok udržiavajúca moc, a to môžu byť len oni. Slovákov musia oni ovládať, lebo Slováci sú nespokojní, pre pokoj tohto územia nespoľahlivý živel. Preto mi záležalo natoľko na udržaní verejného poriadku, preto som písal, rečnil a napomínal k pokoju, spokojnosti, práci a sociálnej vyrovnanosti cieľom udržania tohože poriadku, len aby Maďari nemali pod týmto titulom prístup k nám. Nová zásada našej politickej činnosti bola daná situáciou - nútená spolupráca s Nemeckom a s Nemcami. To bola prvá zásada. I keď to som písal vtedy a teraz po prevedení dokazovania a všetkých svedkov, ktorých sa obžaloba tu usilovala doviesť, aby sa dokázalo, sme s Nemcami spolupracova­li, držím to aj dnes ako som to napísal v novembri 1945, keď som nevedel, čo všetko bude predmetom obžaloby. Táto nová zásada vyvolaná situáciou, že sme boli nútení s Nemec­kom a Nemcami spolupracovať, diktovaná bola po prvé našou geologickou situáciou po Mníchove, že sme sa stali bezprostrednými susedmi Nemecka a po druhé odkázanosťou na ochranu proti Maďarom. Takto ponímanú zásadu spolupráce som v najdôvernejšom krúžku priateľom znázornil podobenstvom o zelenej žabke v tlame leva. Toto som dal do zápisnice vtedy, lebo sa mi to v pamäti udržalo, že som toto podobenstvo použil, isteže len v kruhu priateľov. Boli vypočutí tí priatelia tu a ako sa pamätám, nepoložil som na nich, ani na jedného túto otázku, či sa pamätá, lebo som predpokladal a predpokladám, že na čo sa pamätajú, povedia, aby sa nezdalo, že vyťahujem z priateľov násilím nejaký pozitívny prejav.

Predseda: Vyhlasujem desaťminútovú prestávku.

Po prestávke

Predseda: Znovu otváram pojednávanie. Prosím, ráčte sa ujať slova.

Dr. Tiso: Pri tom všetkom známe je moje stanovisko, že strana o riadení štátu neroz­hoduje, ale zastupuje len poradné vótum, ktoré patričnému zodpovednému štátnemu čini­teľovi slúži za pomôcku pri rozhodovaní, ktorý ovšem musel odôvodniť, prečo nerešpek­toval prípadne vótum strany. Toto stanovisko mnohí činitelia strany nechceli honorovať, no pri mnohých príležitostiach opätovne som toto stanovisko zdôraznil, aby bolo známe menovite štátnym činiteľom, ktorí majú tak dobrého poradcu pri posúdení miestnych po­merov, ako je strana. Pri svojom rozhodovaní ju (stranu) použiť, aby ich rozhodovanie bolo čo možno najsprávnejšie. Strana videla svoju úlohu v tomto: slúžiť národu a pomá­hať štátu. Nebola autoritatívnou, ani exkluzívnou v zmysle nemeckom, i keď pri politickej výchove použila metód týmto podobných: menovanie činiteľov na návrh, prípadne i proti návrhu, aby sa práve upozornilo na nedostatočné chápanie základných smerníc strany. Týmto sme chceli odviesť ľudí od pôsobničkárstva, kastovníctva, rodinkárstva, klikárstva. Moje prejavy na politických školách a článočky v Organizačných zvestiach toto sledovali. Že zákonodarným opatrením strana dostávala formy autoritatívne, vyplývalo zo snahy od­rážať nápor proti nej, udávaním zaostalosti a reakcionárstva. Túžba po samovláde nepre­chovávala a odmietala každý ponúkaný pokus v tomto smere. Dôkazom tohto sú odborné organizácie a ich samostatné riadenie. Zostala demokratickou a všenárodnou, v duchu ich spôsobov jednania; všeobecná samospráva dľa možnosti a čím skoršie vybudovanie tejže. Povaha jednotlivých funkcionárov dávala ovšem na mnohých rozličný náter i samej stra­ne. Príslušníci strany nepracovali za odmenu. Že im zle padlo uprednostňovanie nestra­níkov alebo novostraníkov mnoho ráz, možno pochopiť. Táto okolnosť ale tiež dokazuje, že strana vcelku nekoristila zo situácie, výnimky v tomto ohľade len potvrdzujú pravidlo, ktoré, nakoľko mi boli známe, nikdy som nielenže neschvaľoval, ale vždy verejne i súk­romne pranieroval.

Na osvetlenie si určitých pochybností, ktoré v otázkach boli stanovené, som musel uviesť ďalej: Do verejného života som nezasahoval ako prezident Republiky a ako pred­seda strany. Pre rôznorodosť dvoch funkcií náhodile v jednej osobe spojených, ale treba rozlišovať medzi nimi, aby sme ich správne posúdili. Ako prezident Republiky mal som právomoc ústavnou listinou presne vymedzenú, ten rámec som vždy plne zachovával. Môže sa proti tejto mojej činnosti namietať, že som dľa ústavy nerobil, hoci to bolo mojou právomocou, ale nikdy nie, že by som niečo robil proti ústave, nešetriac platných zákonov. Že som napr. neprepustil vládu alebo niektorého ministra, objasnil som už na inom mieste o blokovaní mojej právomoci paragrafom ústavnej listiny a následkom salzburskej uda­losti. Ako predseda strany zasahoval som do verejného života v relácii k štátnym úradom a iným verejným ustanovizniam mimo strany činnosťou intervenčnou na to len v tých najvážnejších alebo miestne odôvodnených prípadoch. Stránky, ktoré sa osobne, alebo pí­somne obracali na mňa so svojimi žiadosťami, som v prevažnej väčšine obrátil na patričný úrad, alebo na orgány strany, aby tie zakročili v rámci intervenčného poriadku. Intervenč­ný charakter nielen zákrokov strany, ale i svojich osobných, som vždy čo najdôraznejšie prízvukoval, takže po tejto stránke nemožno ma obviniť z neoprávneného ovlivňovania slobodného rozhodovania patričného štátneho činiteľa autoritou prezidentskou. Na inter­venčný charakter činnosti strany som už tiež poukázal, že patričné úrady tiež takto chápali moje intervencie, dokazujú tie mnohé prípady, v ktorých patričný úradný činiteľ odôvod­nil svoje odlišné stanovisko osobne, alebo písomne, hoci som intervenoval, mali toľko nielen smelosti, ale mali toľko možnosti prístupu ku mne, kde odôvodnili, že nemožno takto, lebo vec sa má takto.

Že tento postup nebol ovlivňovaný funkciou prezidenta vidieť i z prípadov buď bezúspešných, alebo veľmi dlho ťahajúcich sa intervencií. Odstránenie Morávka, Joštiaka, Ministerstvo financií, priestupkové oddelenie, ktoré už bolo tu spomí­nané, daňové priznanie živnostenských ústavov, na Ministerstve hospodárstva záležitosti Thybergien¹⁰ z Trenčína, NÚZ, Pozemkový úrad, rozličné miestne obce, ktoré sa na mňa obracali a ktoré záležitosti trvali roky a roky, pridelenie prameňa Salvator mestu Prešov, napr. tiež taká zvláštna intervencia, ktorá nešla tak ľahko, a vidieť, že sa úrady nestracho­vali, že prezident zasahuje, teda musíme to spraviť, lebo videli, že nikdy protizákonne ale­bo nevecne neintervenujem. Nakoľko teda táto intervenčná činnosť nezneužívala perso­nálnej únie prezidenta Republiky, zákonom zakázaná nebola, proti zákonitým predpisom v ničom sa neprevinila, službu konala verejnému záujmu, majúc na mysli to, aby poradný hlas strany ako znalca miestnych pomerov bol pri rozhodovaní práve v záujme dobrého mena úradov rešpektovaný, lebo týmto sa len prehlbovala dôvera občanov v objektivitu úradovania, čo je iste prvoradý verejný záujem. Ako predseda strany bol som i najvyšším veliteľom Gardy, ktorá funkcia bola dľa organizačného poriadku Gardy viac len ideove reprezentačnou. Skutočnú moc mal a vykonával hlavný veliteľ, ktorému som zdeľoval jednotlivé prípady mne hlásené cieľom nápravy. Teda jestli v mojom úrade alebo v mojej prítomnosti boli prejednávané otázky verejného života, nespadajúce do právomoci funkcie prezidenta Republiky, tak ich treba ponímať, že boli predostierané ako predsedovi strany a moje prípadné stanovisko v nich zaujaté, bolo a je treba ako intervenčnú činnosť poní­mať, ktorá nebola rozhodujúceho charakteru a pred ktorou patričný štátny činiteľ vždy ob­stál so svojim zákonitým stanoviskom. Jestli sa teda priklonil k môjmu stanovisku, musel som v zmysle horeuvedeného vždy predpokladať, že ono zodpovie platným zákonom a ja som bol vždy toho presvedčenia, že nič protizákonného nežiadam, poťažne nekonám, lebo vedel som, že konám dľa návrhu alebo stanoviska autoritou prezidentskou neznásilneného patričného odborníka. A v politickej činnosti, keďže bolo v otázkach tiež niečo nadhode­né, mal som túto úvahu, ktorú som chcel do konštitútu dostať, bolo mi ale povedané, že je to úvaha, aby som to povedal na hlavnom pojednávaní, preto robím to teraz.

Každý samobytný, sebavedomý a sebestačný národ vidí v samostatnosti vrchol svojich snáh. Preto za ňu bojuje, keď ju nemá, bráni si ju, keď ju má, keď je v nebezpečenstve a vidí v tom národnú katastrofu, jestli ju stratí. Táto prirodzená zásada, platná pre všetky národy, platí samozrejme i pre národ slovenský, a preto výslovne ani nebola teoreticky slovenskému národu odopretá.

Na otázku, prečo sa považuje u Slováka za hriech, keď sa domáha svojej samostatnosti, odpovedané bolo tým, že poprené boli dve z horeuvedených vlastností, a to samobytnosť a sebestačnosť, a preto bolo povedané: domáhať sa pre slovenský národ samostatnosti je preto nerozumné, ba trestné, lebo Slováci sú nie samobytným národom, ani kultúrne, ani hospodársky, aby mohli samostatne žiť. Preto, kto sa domáha samostatnosti pre slovenský národ je nielen vlastizradcom z hľadiska jestvujúceho štátneho zväzku, v ktorom Slováci žijú, ale je i škodcom svojho národa, lebo pracuje na zániku svojho národa. Takto znela jednoznačne politická zásada proti samostatnosti slovenského národa tak počas maďarskej nadvlády, ako i počas prvej Československej republiky. Dôkazov pre samobytnosť národa slovenského boli sme vstave priniesť dosť. Už sama dejinná skutočnosť, že Slováci viedli národný, politický boj za Uhorska, bola dostatočným dôkazom toho, že Slováci boli si ve­domí svojej národnej samobytnosti. Už horšie to bolo s dôkazmi pre sebestačnosť. Pre ne­prístupnosť ku štatistickým výkazom o hospodárskom živote Slovákov tak počas Maďa­rov, ako i Čechov bolo nám znemožnené, iste len dočasne priniesť dôkazy o sebestačnosti slovenského národa. Preto sme sa odhodlali vždy len k boju za autonómiu a neboli sme, nechcejúc hazardovať so životom národa, za samostatnosť. Toto je vecný podklad nášho stanoviska, keď sme program autonómie tvorili a toho sa pridržiavali. Toto sme hlásali za bývalej Československej republiky, ako som to verejne a opätovne povedal aj za štátnej samostatnosti. Som to opätovne hovoril. Povedal som: za Československej republiky boli sme úprimne za autonómiu Slovenska v rámci Československej republiky, hoci nám to neverili. Dokázali sme to skutkami v rozhodujúcich chvíľach, ba čo viac, vyhlásili sme my ľudáci, autonomisti za zradcov národa tých, čo za hranicami za samostatnosť bojovali.

Nedostatok dôkazov o sebestačnosti nás držal na tomto stanovisku, aby sme svoj národ do katastrofy neuviedli. Až do konca sme to držali. Ešte i pri Seyss-Inquartovej návšteve táto okolnosť bola pre mňa, ako i svedok Hrnčár dokázal svojím svedectvom, presved­čujúca. No situácia sa zmenila. Vývojom európskych politických pomerov národ má byť postavený pred voľbu: buďto sa dať rozdeliť na troje, alebo nastúpiť cestu samostatnosti, a keďže pre národ tak malý ako národ slovenský, rozdelenie na troje znamenalo rýchlej­šie zamknutie ako odhodlanie nastúpiť na samostatný život, volili zákonití predstavitelia národa - snem slovenský - cestu samostatnosti nastúpiť. 14. marec 1939 bol teda dňom veľkého odhodlania slovenského národa uniknúť okamžitému životnému nebezpečenstvu riskovania a podujatia sa na smerodatný život, čo za akýchkoľvek ťažkostí a obetí. Veril, že Boh, ktorý riadi osudy národov, keď dá i trpieť národu chcejúcemu žiť, zahynúť mu ale nedá, pretože sa sám pred zahynutím bráni, a bolo teraz na nás, aby sme priniesli dôkaz sebestačnosti slovenského národa. Precítili sme všetci jednoznačný osudový vý­znam tohto podujatia pre náš národ a preto sa vzbudilo v nás živelné odhodlanie, vyvie­rajúceho z pudu sebazáchovy, vypnutím všetkých síl v národe, dokázať sebe i svetu, že sme sebestační. Ak sa nám to podarí, tak nielen že zachránime sa od okamžitého zániku, ale zachránime pre národ pre všetky časy samozrejmú zásadu samostatnosti, platnú pre každý samobytný, sebavedomý a sebestačný národ, a to sa nám podariť musí. Preto uro­bíme všetko, aby sa nám to podarilo, lebo ak by sa nám to nepodarilo, nielen že sme sa zrútili do nebezpečenstva zániku, ale tiež i pre budúcnosť stratíme predpoklad pre náro­kovanie pre svoj národ samozrejmej zásady samostatnosti. Z tohto precitnutia vyšľahol ten nebývalý oheň budovateľskej horlivosti na každom poli národného života, ktorý za 6 rokov štátnej samostatnosti tvoril hodnoty a priniesol utešený vzrast národného života na každom poli. Tomuto precitnutiu osudového významu sebestačnosti treba pripísať i moju osobnú zaujatosť výlučne len budovateľskou prácou bez ohľadu na ťažkosti, prekážky a súčasne politické pomery, že som nič inšie nemal pred očami, len budovateľskú prácu a že som všetko ostatné a teda i vojnu z hľadiska záchrany národa podceňoval, jedine dokázanie sebestačnosti národa som držal za jedinú potrebnú záležitosť a starosť zod­povedného činiteľa. Že sa to národu za 6 rokov samostatného štátneho života podarilo, uznať musí každý nepredpojatý pozorovateľ domáceho života slovenského národa, čím splnili sme dejinné poslanie žijúceho pokolenia, ktoré malo preukázať, že pre národ slo­venský splnený je i tretí subjektívny predpoklad samostatnosti: sebestačnosť. Platí teda i pre národ slovenský samozrejmá zásada samostatnosti tak, ako pre všetky ostatné ná­rody. Otázka samostatnosti slovenského národa týmto je ale len po subjektívnej stránke vybavená. Slovenský národ dokázal, že ovláda všetky tri vlastnosti, na základe ktorých sa národom nárok na samostatnosť pririeka, t. j. samobytnosť, sebavedomie a sebestačnosť. K realizovaniu samostatnosti ale mimo tohto subjektívneho predpokladu vyžaduje sa ešte i objektívny predpoklad, stojaci mimo národa samého, t. j. uznanie a priznanie nároku na samostatnosť ostatnými národmi, menovite veľmocami, ktoré riadia svet. Boli sme v tom položení, že prirodzené toto právo slovenského národa početné národy hneď uznali, ve­dené buďto absolútnym priznaním prirodzeného práva každého národa i nášmu národu, ako Vatikán, Švajčiarsko, SSSR atď., alebo nám týmto uznaním preddavkovali nárok na toto právo, čakajúc na prinesenie dôkazu sebestačnosti. Jedným i druhým boli sme podlžní týmto dôkazom, a preto hnaní i zahraničnou reputáciou slovenského národa, vynaložili sme všetko, aby sme tých. čo dôveru svoju skladali v nás, nesklamali, tým ale , ktorí snáď s nedôverou hľadeli na nás pekne, nedali príležitosť ku škodoradosti, nepodnecujúc ale ani ten ohľad , že prinesenia dôkazu sebestačnosti prerazíme i u tých národov, ktoré nás buďto vôbec nepoznali, alebo pre iné politické zámery náš národ tak jednoducho uznať nechceli, že tento ohľad tiež nie malým popudom slúžil ku stupňovaniu budovateľského elánu, je jasné. Dôkaz nároku slovenského národa na samostatnosť sa podaril. Subjektívny predpoklad samostatnosti je bezpochybný, vojnovými udalosťami zlikvidovaný bol až na najmenšiu mieru, objektívny predpoklad totižto: uznanie samostatnosti slovenského náro­da ostatnými národmi, v prvom rade veľmocami, k čomu nás zaväzuje na tejto situácii sa­mozrejmá zásada, platná pre všetky národy? Kládol som si otázku. A tuto isteže bez toho, že by som myslel, že budem toto kedysi pred súdom obšírnejšie rozvádzať, dal som si tieto tri veci sem. Keď sa ma kto pýtal pred 6. októbrom 1938 na stanovisko vo veci samostat­nosti, odpovedal som záporne, lebo som nebol presvedčený o sebestačnosti národa. Keď sa ma kto pýtal 14. marca 1939, a potom na stanovisko vo veci samostatnosti, odpovedal som kladne, lebo len v samostatnosti som videl záchranu slovenského národa. Keď sa ma kto pýtal po viditeľných výsledkoch budovateľskej práce na stanovisko vo veci samo­statnosti, odpovedal som: Som za samostatnosť, lebo vidím, že táto samozrejmá zásada, platná pre všetky národy je požehnaním i pre slovenský národ. Po splnení subjektívnych predpokladov samostatnosti slovenského národa som za ňu teoreticky bezpodmienečne, prakticky ale závislé od uznania ostatnými národmi, a to v prvom rade od uznania práva na samostatnosť veľmocami. Praktické priznanie práva na samostatnosť týka sa už konkrétne organizácie medzinárodného života, majú do toho čo hovoriť teda ostatné národy a v pr­vom rade veľmoci. Domáhať sa máme priznania práva samostatnosti slovenskému národu veľmocami bez toho objektívneho predpokladu, subjektívne predpoklady samostatnosti nestačia realizácii samostatnosti.

Tu je jeden z dôvodov, prečo som išiel na západ. Ja viem, že povedia: veď si povedal predsa, lebo si mal starosť o svoj život. Ale dobre, myslím, že každý človek pripustí, že u človeka pri jednotlivých činoch obyčajne viac dôvodov sa uplatňuje, nielen jeden. Ja nehovorím, že to bol jediný môj dôvod, ale jeden z dôvodov. Toto bol, prečo som išiel na západ. Východná veľmoc, ZSSR, naše právo uznala, západné veľmoci nie, Amerika, Anglia de facto, ale menovite išlo o Ameriku. Nemali sme k nim dosiaľ prístup, trebárs boli pokusy dostať sa s nimi do styku a nárok slovenského národa na samostatnosť bez­prostredne im predniesť, aby sme mimo subjektívnych predpokladov zaistili i objektívny predpoklad: uznanie Slovenska veľmocami. Vykonal som i túto povinnosť. Náš záväzok voči národu slovenskému bol založený na rodovej príslušnosti k nemu, trvá za každých okolností. Cieľ je: blaho národa vždy a všade. Záväzok určuje teda, že povinní sme ná­rodu svojmu poskytovať prirodzené prostriedky, aby svoje blaho čo možno v najvyššej miere docielil. Takýmto prostriedkom je i samostatnosť, o ktorej, keď národ tak súdi, že za daných okolností, zvlášť medzinárodných, nemôže svoju suverenitu uplatniť, musí hľa­dať, nájsť svoj spôsob, aby zo samostatnosti čo najviac pre seba zabezpečil, tým väčšmi, keďže sa už prakticky presvedčil o blahodarnom účinku samostatnosti na rozvoj národné­ho života. Prostriedok tak jedinečný pre povznesenie blaha národa, ako je samostatnosť pri plnení subjektívnych a objektívnych predpokladov, stáva sa neoceniteľnou hodnotou národa. Záväzok voči svojmu národu pobáda každého príslušníka národa, aby pomáhal národu svojmu, aby prostriedok k samostatnosti uplatňovať mohol. To je hodnota náro­da, ktorú nemožno jednoducho negligovať, jednoducho povedať, že nejestvuje. Nebol by, pravda, dobroprajníkom národa, keď by túto hodnotu, ktorú národ má, neuplatnil. Keďže ide v prvom rade o získanie objektívneho predpokladu: uznanie samostatnosti veľmocami, povinní sme tým ukázať, že vieme a chceme za ňu i obete prinášať. Veľká hodnota národa dostáva svoje puncovanie, aby prešla do hierarchie národných hodnôt a aby nevyzerala tak, že to bolo len chvíľkové zaiskrenie od živelného snaženia sa dvoch protichodných svetov na európskom obzore. Zaiskrila a zmizla. Nič po nej. Nie tak. Táto vzácna hodnota národa práve šesťročným zúrodňovaním národného života preukázala svoju požehnanú silu pre národné blaho a tak ukázala sa byť prirodzenosti národu slovenskému zodpove­dajúcou. Je potrebné teda, aby táto hodnota bola vyzdvihnutá z tohto chvíľkového alebo snáď náhodilého osvetlenia, tým väčšmi, že som presvedčený, že úspešnou budovateľ­skou prácou boli nemilo prekvapení nielen naši odvekí neprajníci, ale to nebolo celkom po chuti ani početným nemeckým kruhom, ktoré tiež počítali s tým, že čo sa im nepodarilo pred 14. marcom: nájsť dôvod k zásahu a obsadeniu Slovenska, pane im do lona tým, že sa ukáže života neschopným a tak budú mať nielen snadný dôvod k svojmu želaniu, ale pred svetom ešte i zásluhu, že od biedy a kultúrneho úpadku zachránili kus územia v srdci strednej Európy. Na úspešnom samostatnom živote národa som zakladal svoju nádej čo do budúcnosti národa, lebo počítal som s tým, že keď kedysi za akýchkoľvek mocenských pomerov skutočnosť úspešného samostatného života bude takým dôvodom pre uznania práva národa na samostatný život, že pred týmto sa budú musieť pokloniť Nemci, meno­vite jestli nie jednostranne budú chcieť diktovať, ale budú musieť aspoň pripustiť mienku iných. Za terajšej situácie skutočnosť samostatného života národa slovenského je vhod­ným nástrojom v rukách každého predstaviteľa slovenského národa, aby úspešne podopie­ral svoje úsilie, čím primeranejšie umiestnenie národa svojho v rodine ostatných národov zabezpečiť. Veď po tomto dôkaze sebestačnosti prestal byť národ slovenský masou ľudí bez minulosti, bez všetkého prejavu životaschopnosti, ale preukázal, že štátotvorné schop­nosti, dokázané ešte pred príchodom Maďarov na toto územie, zachoval si cez tisícročie a uplatnil ich v modernom rámci štátneho zriadenia, a verím, že každý činiteľ, ktorý bez okupačných úmyslov dostáva sa do styku s predstaviteľmi slovenského národa, nielen pripustí dôkaz sebestačnosti samostatných životom prineseným, ale bude ho vítať, vidiac v ňom objektívny podklad pre vecné riešenie medzinárodných problémov a pre trvalé zabezpečenie národného pokoja.

Mám tu ešte niektoré poznámky ďalšie uvedené, z ktorých prečítam ešte jednu krátku stať, nakoľko sa ona týka všeobecnej charakteristiky mojej politickej činnosti. Doteraz som rozviedol asi pozitívne stránky mojej politickej činnosti. Moja politická snaha v ne­gatívnom zameraní sledovala ten cieľ, aby som udržal Nemcov v ich povýšeneckom po­stoji voči Slovensku a tak od nich odvracal nápad siahnuť po Slovensku. Postoj tento bol totižto krajne povýšenecký. Slovensko bagatelizovali, nevideli v ňom pre seba, pre svoje mocenské prostriedky žiaden problém. A vedení súc svojej prevahy a istého úspechu, na­ koľko by zasiahli. Preto sa povýšenecky dívali na nás, ako na malý národ a malý štát. Na druhej strane ale nedržali to pre seba za dôstojné, aby zasiahli do slovenských pomerov dotiaľ, kým tak videli, že pomery na Slovensku neskytajú pre nich žiadne povážlivé zjavy alebo nebezpečenstvá. Bolo teda mojou snahou udržať ich pri tomto už povýšeneckom postoji, aby som takto kryl nerušenú a cieľavedomú budovateľskú prácu Slovenska. Preto som rečnil a písal tak, ako som rečnil a písal, aby som Nemcov uspokojoval, že netreba sa im so Slovenskom zapodievať, lebo tam je všetko v poriadku. Nebolo to klamanie Nemcov, ako by to povrchný kritik tejto mojej taktiky mohol pomenovať, lebo ja som ne­bol povinný Nemcov z ich povýšeneckého zmýšľania vyvádzať, ba bol by som sa previnil proti záujmom národa, keby som bol tak urobil, keby som ich bol od toho povýšeneckého postoja odvádzal.

Po druhé: predstieranie, že Slovensko nie je pre Nemcov problémom zodpovedalo i skutočnosti. Predstieranie toto nebolo teda klamom a nekrivdilo Nemcom, lebo však povýšenecký tento postoj vypestovali si sami v sebe a boli by sa ho pridržiavali i v tom prípade, keby ich bol chcel kto z toho povýšeneckého postoja vyviesť. Teda, to nebolo klamom pre nich, ani ukracovanie ich stanoviska. Teda negatívna stránka mojej politic­kej činnosti bola tedy veľmi cennou hodnotou pre našu pozitívnu budovateľskú prácu. Z tohto povýšeneckého postoja začali Nemci popúšťať v jarných a letných mesiacoch roku 1944, teda pred povstaním. Svoje pozorovanie nám síce nepredvádzali hneď, ale že bedlivo sledovali vývin pomerov, vysvitlo z ostrého memoranda generála Schlieppera,11 ktoré tento asi v júli 1944 poslal do Berlína, keď musel zo Slovenska odísť. Nepamätám sa už, akou cestou mi prišlo memorandum toto do rúk, dosť na tom, pamätám sa na veľmi kritické stanovisko menovaného nielen voči armáde, ale i voči verejnej správe Slovenska, poukazujúc na nedbalosť alebo veľmi slabý záujem Slovenska o zjavy ním konštatované. O ďalších podrobnostiach buď tu už bolo hovorené, alebo ešte k tomu prídeme, ja dovolím si ešte potom na niektoré state tohto podania, ktoré som vtedy ešte písal, vrátiť sa, aby som i týmto dokázal, že i vtedy, keď som toto písal, bolo moje nazeranie na veci práve také, ako teraz, keď tu i po vypočutí mnohých svedkov táto vec sa meritórne a konkrétne prejednávala.

Po tomto predbežnom vyšetrovaní, ktoré sa prevádzalo, prišiel som samozrejme už potom k formálnemu vyšetrovaniu a prišiel som potom - i že som obdržal obžalobu, teda to bol už prvý krok k započatiu samého procesu. A preto pokračujem ďalej v tejto úvahe o procese samom, ako o predmete tejto úvahy. Nech mi je dovolené teraz, aby som v tejto stati vrátil sa k samej obžalobe a k jednotlivým bodom tejto obžaloby, lebo počas priebehu a pojednávania týchto jednotlivých bodov nájdem a budem môcť predniesť ešte také veci, ktoré doteraz neboli buďto dostatočne objasnené alebo vôbec neboli spomenuté a isteže zapadnú vhodne do tej tendencie: doplniť materiál nielen tohto procesu, ale i materiál pre budúce historické skúmanie tejto doby vôbec.

Predseda: Pretože je to nový úsek, považujem za najvhodnejšie, aby som prerušil po­jednávanie teraz a odročujem pojednávanie na 16. hodinu.

O 16.10 hod. pokračovalo pojednávanie pred Národným súdom v Bratislave dňa 17. marca 1947.

Predseda Dr. Daxner: Znova otváram pojednávanie a prosím pána obžalovaného, aby sa ujal slova.

Dr. Tiso: Slávny Národný súd! Prv, než by som pokračoval v započatej časti o obžalobnom materiáli ako predmete tejto mojej úvahy, by som prosil, aby mi bolo dovolené vrátiť sa k jednej časti môjho prejavu následkom toho, že ma môj obhajca Dr. Žabkay upozornil, že som niečo nepovedal dosť jasne alebo stručne. Keďže som sa presvedčil, že nemohol som sa mýliť a zle čítať, lebo to mám práve napísané, prosím, aby sa to zistilo, či je to tak zapísané v stenografických zápisoch, ako som to čítal: „K čomu nás zaväzuje tejto situácie zásada platná pre všetky národy? Keď sama kto pýtal pred 6. októbrom na stanovisko vo veci samostatnosti, odpovedal som záporne, lebo som nebol presvedčený o sebestačnosti národa. Keď sa ma kto opýtal 14. marca a potom na stanovisko vo veci samostatnosti, odpovedal som kladne, lebo som v samostatnosti videl záchranu slovenského národa.“ (Bolo konštatované, že obžalovaný čítal túto stať takisto vo svojej predpoludňajšej reči.)

Dr. Tiso: Slávny Národný súd! Doničená mi obžaloba 11. novembra 1946 v neskorších dňoch zakladá sa na nariadení SNR č. 33/45, poťažne nariadení SNR č. 58/46. Po tejto stránke táto obsahovo opiera sa teda o nariadenie Slovenskej národnej rady, ktoré zase sa opiera o londýnsku tzv. Chartu Spojených národov vo veci stíhania vojnových zločincov. Počas pojednávania bol som oboznámený tak s nariadením SNR, ktoré som dotiaľ nevi­del, tak aj s obsahom dohody Spojených národov z 8. augusta 1945 a bolo mi opätovne zdôraznené, že tento súdny tribunál, zriadený podľa tohto nariadenia SNR je medzinárod­ný tribunál, lebo sa opiera o Londýnsku chartu z 8. augusta 1945.

Predseda: Kto vám povedal, že je to medzinárodný tribunál? To je omyl. Toto je Ná­rodný súd.

Dr. Tiso: Myslím, že pán vyšetrujúci sudca. (Obrátil sa k Dr. Šujanovi.)

Dr. Šujan: Ja?

Dr. Tiso: Nie vy snáď osobne, ale ktosi mi to takto tvrdil. Ja vítam túto spojitosť...

Predseda: To je vnútroštátny súd a súd tento súdi podľa vnútroštátnych zákonov a Charta londýnska, o ktorej tuná bola mienka, už môže prichádzať do úvahy po prípade, jestli sú splnené podmienky tam uvedené; skutková podstata tých trestných činov môže pripadať ako priťažujúca okolnosť.

Dr. Tiso: Ja som sa na základe tohto opieral vo svojich úvahách o túto skutočnosť a prichádzal som potom k záverom k týmto svojim myšlienkam, ktoré nielenže zdeľujem, ale o ktoré sa opieram a síce pán hlavný obžalobca

Dr. Rigan vo svojej zakľučujúcej reči priniesol si niektoré vzácne právnické axiómy, ktoré, samozrejme, že musia byť smerodaj­né nielen pre súd, ale i pre mňa - poťažne nielen pre mňa, ale i pre súd.

Nakoľko ale nariadenia Slovenskej národnej rady vyšli iba v rokoch 1945-46 a trestné činy, z ktorých som obžalovaný, mali byť páchané už dávno predtým, podľa týchto sta­rých axióm, samozrejme, že pre seba nemôžem činiť tieto nariadenia akýmisi na mňa sa vzťahujúcimi, lebo však som o tých zákonoch nevedel, nemohol som predvídať, že aké zákony budú - vtedy, keď som tie údajné trestné činy páchal. Nemohol som si byť vedomý ani dosahu a následku týchto činov.

Podľa týchto axióm samozrejme, tento proces a táto obžaloba pre mňa mravne nie sú záväzné.

Ja viem ako pán predseda raz tu poznamenal, že tento súd je vlastne kompromisom medzištatariálnych pokračovaní a medzi normálnym pokračovaním.

Predseda: Procesuálne pokračovania kompromisný - čo sa týka urýchlenia.

Dr. Tiso: Ja viem, že mohla revolúcia slovenská, ktorá víťazne skončila, mohla robiť jednoducho štatariálnym spôsobom poriadky a nebol by sa mohol ozvať nikto. Boli by hotové veci bývali skončené a vec je vybavená. Ale keď raz prikročujeme myslím k riad­nemu normálnemu súdnemu pokračovaniu, tam nie je možné, aby nebolo vzaté do ohľadu, či ten, ktorý je obvinený z istých činov, či to robil vedome proti zákonu, či to robil vo vedomí, že sa protiví nejak zákonom alebo nie. A tuto samozrejme, musím poznamenať: Pre mňa ako osobu i politika v tom čase, keď sa tieto údajne trestné činy spáchali, boli smerodajné iba zákony: buďto zákony Československej republiky do 14. marca 1939, ale­bo zákony slovenské po 14. marci a nijako nemôžem byť súdený z týchto trestných činov podľa vládneho nariadenia z roku z 1945 a poťažne 1946.

Čo sa týka zákonov bývalej Československej republiky, ja som bol vlastne súdený už a tam celá moja politika bola už súdená už vtedy, predtým. O súdení mojej politickej činnosti budem hovoriť ešte neskoršie, až prikročím k samej politickej činnosti ako takej. Teraz hovorím len o tejto formálnej stránke:

Bez [text nečitateľný] judicata je pre mňa všetko to, čo do 14. marca sa stalo, lebo vskutku tieto veci boli súdené, boli vlastne posúdené. Neobstojí to, čo obžaloba tvrdí, že vraj vtedy nebolo možné autonomistov súdiť, lebo boli tak na koni, že k ním nebolo mož­né pristúpiť. Československá republika si vtedy netrúfala proti ním niečo podujať a ne­mohli byť súdení. Neobstojí toto, lebo fakticky tá Československá republika, čí činitelia vtedy i politickí... [ďalší text vynechaný]

Predseda: Pán obžalovaný! Ako neprávnikovi je vám dovolené takéto vývody si robiť, ale res indicata predpokladá rozsudok aj rozhodnutie súdu.

Dr. Tiso: Aj keď sa nesúdili, pravda, keď sa neodsúdili - odpustite - pre mňa a myslím aj pre neprávnikov, pre verejnosť neprávnickú, to bude tiež do takej miery prijateľné, lebo súdili i vtedy, a súdili aj mňa, lebo pozbavenie funkcie - čo je inšie, ako odsúdenie? Keby ma neboli chceli odsúdiť, nepozbaví ma prezident Hácha predsedníctva vlády. Teda tento jeho akt, že ma vtedy pozbavil predsedníctva vlády, je vlastne tiež výrok, keď nie súdny výrok, ale výrok politickej vrchnosti a takýmto spôsobom dosahoval to isté, lebo to bol pre mňa určitý trest. A nielen mňa súdili, ale súdili v Republike aj iných.

Veď súdili Henleina 16. septembra [1938, pozn. ed.] tým, že vydali naň zatykač, rozpustili stranu. Akým spôsobom si obžaloba predstavuje teraz, že je možné a či je ideo­logicky prípustné, aby vtedy, keď tá spolupráca naša bola taká evidentná, ako si obžaloba pripúšťa, ako to obžaloba takýmto spôsobom podáva, že vtedy na toho Henleina vydáme zatykač, jeho stranu rozpustíme a tých ľudákov necháme tu ďalej šarapatiť? Tú ľudovú stranu, ktorá to isté robí, tu necháme tu ešte zjazd zvolávať, ešte výkonný výbor zvolávať a takýmto spôsobom ďalej pracovať?

A nielen proti Nemcom (sa zakročovalo), Bródyho z Podkarpatskej Rusi zavreli - bol na Pankráci, hoci sme spolu sedeli v ministerskej rade pražskej, a zavreli ho. Teda tiež účinkovali tieto retorsie politické, ktoré by boli mohli účinkovať i proti nám.

A 10. marca (1939) na Slovensku Homolov puč? Mňa nezavreli, ale zavreli mnoho poslancov. Teda ani len politická legitimácia nebola chránidlom u niektorých ľudí, na ktorých si vrhli svoju pozornosť. Na mňa toto sa nevzťahovalo, neplatilo. Na mne to ne­previedli: teda bol som vlastne posúdený a tento posudok pražská vláda i prejavila v tom známom rádiovom prejave, kde vysvetľovala verejnosti, že pre moju slabosť ma museli pozbaviť. Teda pozbavenie funkcie bol tiež trest. Pre mňa teda, toto všetko je res medicata a kto teraz spätnou platnosťou zase ta siaha naspäť - ovšem v osvetlení takom, ako to obžaloba robí, isteže objektivitu v tom nájsť nemožno.

Čo sa týka tých poznámok, ktoré môj obhajca dopoludnia tu ohľadom tohto nariadenia Slovenskej národnej rady, poťažne toho súdneho tribunálu spomínal, ja sa nechcem s ním ďalej zaoberať, ja sa len pripájam k nim a na základe týchto poznámok, ktoré vyvrcholili v tom, že sa odvolával na prejavy a komentáre toho nariadenia SNR, na komentáre dvoch predsedov SNR Dr. Lettricha a Šmidkeho k tomuto nariadeniu, že zostavenie týchto sú­dov má zodpovedať politickému rozvrstveniu celého obyvateľstva, že na základe týchto poznámok môjho obhajcu k tejto skutočnosti a k tomuto predmetu dovolávam sa preto - a myslím, že nebude to prekvapením pre nikoho, keď sa toho dovolávam - vskutku súdu národa, aby to bol vskutku súd národný. Celý národ nech sa prejaví. Nie je to taká nemožnosť.

Ja som si vedomý toho síce, že čo som mal možnosť za posledných týždňov trošku nahliadnuť do prejavov verejnosti, že ako sa verejnosť mnoho razy článkami a správami skreslene informuje, som presvedčený, že ten národ, to národné všeobecné presvedčenie je do istej miery už ovplyvňované, ale napriek tomu práve preto, aby to bol vskutku národ­ný súd a prejav celého národa, ja sa dovolávam tohto súdu národa, lebo verím, že ako si ten národ v minulosti veril vtedy, keď si neverili mocipáni, vtedy, keď politickí protivníci na mňa išli všelijakými spôsobmi, národ mi veril vtedy a som presvedčený, že i dneska mi verí a jestli tento národný súd by prehovoril akýmkoľvek spôsobom, ja sa mu podrobím

Predseda: Dodajte k tomu ešte, že vás súdia boľševici a židia a Česi, ako mi to anony- mi píšu, kde mňa vystavujú ako pokrsteného žida najmenej mňa, Potom Karola Kuzmá- nyho, mňa robia najmenej pokrsteným židom. Dodajte to k tomu ešte a budeme to mať celkom jasné.

Dr. Tiso: Čo som pokladal za potrebné a možné, to som povedal.

Isteže tá súvislosť a po formálnej stránke vyložené moje dôvody k tejto formálnej stránke posudzovania pokračovania súdobného je ešte i po inej stránke povšimnutia hod­né: počas vyšetrovania opätovne bolo zdôraznené, že tento proces je vlastne vedecké za­chytenie, alebo úsilie po vedeckom zachytení dejinného úseku slovenskej histórie z rokov 1918-1945 a že toto je primeraný cieľ tohto procesu; zistenia viny - to je len ako sekun­dárny zjav, ktorý potom, keď sa už proces robí, nemôže byť nepovšimnutý. Keď je tomu tak, vtedy sa proces tento musí viesť vedeckými metódami pragmatickej histórie, lebo však ide o to, aby sa historický charakter a historická pravda udalostí historického úseku 1918-45 zachytil.

A tá vedecká pragmatická história cieľom zistenia skutočnej historickej pravdy má presné pravidlá o poznávaní historickej pravdy. Nielen z historických prameňov, ako sú dokumenty a svedecké výpovede a hodnotenia týchto dokumentov i svedeckých výpove­dí, ale zvlášť kladie táto pragmatická história ako veda veľkú váhu na vzácny prostriedok objasnenia dát, získaných z týchto prameňov, totižto na pohnútky činu, s ktorými sa potom vážna pragmatická história zvlášť zaoberá. Teda táto pragmatická história nielen to zis­ťuje, čo sa stalo, ale zisťuje aj, prečo sa tak stalo. Nielen, že ten a ten čo urobil, ale hľadá pohnútky, čo ho viedlo k tomu. V tom čine, čo ho viedlo, že vytrval. Čo ho viedlo, aký úmysel, aká pohnútka, aký cieľ? A toto je aspoň také vážne, ako zisťovanie samej púhej pravdy, skutočnej pravdy.

Jeden a ten istý čin totižto, keď sa aj vyskytuje v podobných vonkajších okolnostiach, môže mať rozličné pohnútky, lebo duševný život ostane aj pri všetkej všeobecnosti indi­viduálnym a takým, ktorý sa nedá vstrčiť do nejakej šablóny. Preto i právo, ktoré preberá zistenú pravdu pragmatickou históriou, už za starých časov razilo tiež tú jednu starú axió- mu starú, ktorú právnici dobre znajú, ale aj moralisti dobre znajú: „Si duo faciami idea, non est idea“ - jestli dvaja robia to isté, nie je to isté vždy, lebo môžu byť iné pohnútky. Ten púhy čin, tá púha skutočnosť, to môže byť to isté, ale môže byť pohnútka iná, takže ten jeden čin môže byť u jedného celkom inej povahy, celkom iného zámeru, inej hodno­ty. Pragmatická história nazýva toto psychologickým vysvetľovaním udalostí. Teda nie akýmsi púhym materialistickým zachytením udalostí, psychologickým vysvetlením činu, psychologickým podaním toho, čo sa stalo.

Toto ovšem naráža na ťažkosti, a síce na veľké ťažkosti, že takáto pohnútka činu nie je nám vždy daná bezprostredne. Daný je iba čin sám, predchádzajúce alebo vysvetľujúce okolnosti a občas prípadne údaje činiaceho vo veci jeho pohnútok, ale len občas. Obyčajne sú okolnosti také drsné a také silné, že ten, ktorý ten čin sám robí, alebo nemôže, alebo ne­smie, alebo netrúfa si vôbec poukázať na tie pohnútky, ktoré ho viedli k tomu činu, takže tie pohnútky zostávajú v tajnosti, zostávajú utajené: za tými treba ísť, za tými treba pátrať. Z týchto údajov, ktoré sú bezprostredne, alebo prostredne po čine samom známe, alebo z údajov samého činiaceho nejako vysvitli, treba vylúštiť pohnútky. Vylúštiť ich, snažiac sa pochopiť z vlastného duchovného života, že sa sami staviame do tej istej situácie, v kto­rej ten istý čin svoj spáchal, robil, a teraz sám hľadím podľa seba posúdiť toho. Odtiaľ sa zrodilo aj to slovenské: „Podľa seba súdim teba“. Ten záver však je podstatný len z ana­lógie o tom a pri tomto vysvetľovaní dejov ovšem, ako vôbec v historickom zhodnotení veľmi ovplivňuje a veľmi veľkú rolu tu hrá subjektívny postoj bádateľa, subjektívny po­stoj toho, kto súdi o čine, subjektívny postoj toho, ktorý vynáša kritiku, poťažne rozsudok nad tým činom.

Historická reprodukcia nieje iba odzrkadlením udalostí, ale trvalou konštrukciou, kto­rá v niektorom ohľade vybočuje od skutočnosti. Plná realita nedá sa ani v prírodných vedách zachytiť, ktoré prírodné vedy predsa manipulujú a narábajú s objektom, ktorý zachycujú: či je to energia, ktorá tečie, či je to predmet v prírode, ktorý skúmajú, či je to iný hociktorý zjav, ktorý zachycujú, zachycujú predmet pred sebou tieto prírodné vedy - a dobre vieme, že jak málo sú v stave zachytiť z týchto skutočných dejov a skutočných realít, ktoré sú pred nimi. Plná realita teda ani v prírodných vedách sa nedá zachytiť. V his­torických úvahách vyskytujú sa medzery tým väčšmi, že čím väčší časový odstup nás delí od tých udalostí, ktoré súdime a čím komplikovanejšie vplyvy ovplyvňovali toho, ktorý ten čin robil a ktoré vplyvy prípadne sú nám nie všetky známe a ktoré medzery teraz my musíme subjektívne doplniť, keď chceme konštrukciu zhotoviť. Tu sa uplatňuje svojský svetonázor na miesto toho, že by som ja vedel zachytiť zmýšľanie toho činiteľa, ktorý účinkuje, ja musím tú medzeru doplniť, zase vychádzajúc zo seba, vychádzajúc úsudkom svojho svetonázoru, vychádzajúc svetlom, ktoré produkujem ja vo svojej vnútornosti a ta­kýmto spôsobom nevdojak rodí sa a vytvára sa predpojatosť, čo je potom na úkor objek­tivity. Ani nezbadá človek, ktorý- posudzuje takto tieto činy, ktorý takto túto konštrukciu v sebe vytvára, keďže je nútený potom zo seba doplňovať podľa svojho posudku i to, ktoré pohnútky nepozná, takým spôsobom sa vytvára predpojatosť a takýmto spôsobom to ide na úkor objektivity, že ten dej v minulosti nezachytí tak, ako bol, ale že konštruujú ho podľa svojej predstavy.

Túto vážnu skutočnosť musím tu pripomenúť nie preto, ako by som nevedel a netrúfal si predpokladať o slávnom súde, že na toto myslí a s týmto sa zaoberá, ale aby sme si toho boli plne vedomí, že táto povinnosť posudzovať skutky s pohnútkami spolu je taká vážna, ba snáď vážnejšia, ako zistenie samej objektívnej skutočnosti.

Nie vždycky sa to ovšem podarí, lebo aj v tomto procese počas hlavného pojedná­vania, keď som tak pozoroval, jednotlivé svedecké výpovede počúval a pozoroval som reflexy na tieto svedecké výpovede sa kde tu ozývajúce, alebo prejavujúce, videl som a musel som zisťovať, že ako ťažko sa prerážame k tomu, aby sme v skutku prišli k tomu, že pohnútky hľadáme a usilujeme sa tie pohnútky tiež do nášho rozsudku pojať a podľa týchto pohnútok celý ten skutkový stav si zostaviť.

Konkrétne myslím tu na svedectvo Kosorína, ktorý prišiel so svojím svedectvom, so svojimi poznámkami, ktoré si kriticky zhodnotila moja obhajoba, ale ja napriek tomu sa odvolávam na toto svedectvo, lebo je to jedinečný vzácny prípad, kde svedok môže sám na pohnútky svoje poukázať, čo sa tak zriedka môže stať a zriedka sa dodáva súdu takýto materiál. Keď ten svedok ten materiál, ktorý obžaloba tu čítala a tie vety, ktoré sa vzťa­hovali na mňa, že ja som to takto a takto povedal, že keď to sucho pán obžalobca prečítal, svedok sa hlásil k slovu a hovorí: „Nie tak! Čítajte to takto, ako to ja čítam, s takýmto dôrazom, s takýmto tónom, s takýmito prestávkami, s takýmto vyzdvihnutím tej alebo onej súčiastky tejto vety - a budete vidieť, ako to ináč vyzerá a ja by som to chcel takto napísať.“ Bolo ovšem povedané, že tón sa nedá zachytiť, to si my už domyslíme. Ale je práve toto taký jeden vzácny prípad, ktorý znázorňuje nielen, že ako je ťažko zachytiť tú objektívnu pravdu s pohnútkami spolu, ale ako je ťažko sa k tomu prikloniť, aby sme tento moment do svojich výpočtov a do svojich ustanovení brali.

Čo sa týka ešte jedného príkladu, že jestli pohnútky neberieme do ohľadu, potom sku­točne môžeme prísť veľmi k mýlnym a prehnane neobjektívnym záverom. Tento príklad sa vzťahuje na ten môj čin udelenia amnestie počas povstania. Fakt je, že som ja v rádio­vom prejave 30. augusta [1944, pozn.ed.] vyhlásil amnestiu. To, že či formálne správne alebo nie, to je vedľajšie. Teraz sa zaoberám s touto skutočnosťou len po tejto stránke ohľadom pohnútok, ako sa môže posudzovať jestli tú pohnútku neberiem do ohľadu, ale­bo beriem do ohľadu falošne. Počuli ste tu už pred tým zo strany obžaloby, že tento čin som spáchal a urobil som amnestiu preto, aby som oslabil povstanie, aby som takýmto spôsobom odobral chuť ľuďom, poťažne aj keď nie odobral chuť, ale odlákal ich. aby sa nepridali k povstaniu. Jedno vysvetlenie.

Prišiel ale svedok Ludin a svedok Ludin ten istý fakt, to vydanie amnestie posudzoval celkom ináč, celkom z protivného stanoviska. Povedal, že Nemci to chápali tak, že je to privčasné a že následkom, je to vlastne podpora, podpora povstalcov, že ešte som to ne­mal urobiť a keď takýmto spôsobom som to urobil, vlastne som ich podporil a takýmto spôsobom sa odtiahli od trestu. Teda jestli v skutku tak možno vidieť, že s rozličnými pohnútkami, s rozličným vysvetľovaním toho istého činu k určitým rozličným záverom možno prísť a preto pri posudzovaní tejto obžaloby a všetkých tých údajných trestných činov, ktorých som sa musel dopustiť isteže je nemožné posudzovať správne, jestli by sme neskúsili v skutku súčasne i pohnútku, ktorá ma viedla k tomu, alebo onomu zariadeniu k tomu. alebo onomu môjmu pokračovaniu.

Musím tu poukázať pri rekonštrukcii toho činu, pre ktorý si teraz skúmajúci činiteľ z minulosti preťahuje tie udalosti a konštruuje ten čin teraz, aby mal presný obraz o ňom, že vychádza z vlastného postoja, z vlastného presvedčenia a doplňuje tým to, čo nemôže z objektívneho pozorovania a zasahovania do skutočnosti sám zistiť. Veď to je tá veľká druhá prekážka, ktorej sa nesmie dať uniesť ten, ktorý to posudzuje. Tu musí človek takre­

čeno vystúpiť zo svojho bytia, keď chce byť úplne objektívny a menovite pri politických procesoch musí vystúpiť človek zo svojho politického nazierania, zo svojho politického presvedčenia. Isteže, pri iných procesoch, trestných činoch, je toto nebezpečenstvo temer vylúčené, alebo menšené na minimum, ale pri politických procesoch je tu zase nebezpe­čenstvo zväčšené. Práve pre toto, že z vlastného pozorovania, zo svojho svetového názoru musí človek doplniť, čo nezachytil v minulosti objektívne, že tuto je vyložený človek svo­jím záverom, svojím názorom a svojmu politickému presvedčeniu a posudzuje čin iného politického činiteľa, ktorý bol práve inými zámermi vedený a práve preto je tu veľké ne­bezpečenstvo potom neobjektivity. Isteže veľká pripomienka k tomu, aby sme sa takémuto nebezpečenstvu strhnúť nedali, ale je tu mužská, je tu veľmi silná vôľa potrebná k tomu, aby človek vedel sám seba ovládať a nedal sa strhnúť svojimi názormi, svojou - nechcem povedať - predpojatosťou, aby som i protivníka podľa toho súdil a odsúdil. Teda hľadať objektívne pravdu i pri protivníkoch!

Po formálnej stránke, keď sa zaoberám ešte s touto obžalobou, samozrejme, že keď je cieľom tejto obžaloby a to bolo procesu zistenie objektívnej historickej pravdy, vtedy je samozrejmé to, čo pri každom vyšetrovaní, ale menovite pri tomto vyšetrovaní a po­litického procesu je smerodajné, že obžaloba a obhajoba majú byť v rovnováhe. Majú sa vlastne dopĺňať, lebo však obidvom musí ísť o to, aby zháňali prostriedky a otvárali pramene, odkiaľ tu objektívne pravdu môžu posúdiť, odkiaľ ju môžu vziať. Keď je tomu tak a o tomto bola i reč opätovne ja som veril tomu, že v skutku je tu snaha len objektívne zistiť historickú pravdu a preto som predpokladal, že sa bude takto pokračovať. No nielen počas vyšetrovania, ale potom ďalej musel som zistiť - a zisťujem - nech je to nie podané ako kritika, ale zase len ako pripomienka pre slávny súd, aby vedel, podľa toho potom na určitú a patričnú mieru redukovať to, čo obžaloba tvrdí, lebo to chce byť teda pomôckou pre súd, aby súd podľa tejto pripomienky vedel na patričnú mieru uviesť to, čo obžaloba v rozličných spôsoboch, ako v prevahe súca podáva tak, že to nezodpovedá objektívnej pravde.

Obžaloba prevážila obhajobu na úkor obhajoby. Kým obžaloba a obhajoba podľa môj­ho názoru mala byť ako dve váhy, ako dva taniere, dve ramená váhy aby boli v rovnováhe, zatiaľ rameno a tanier obžaloby vysoko vyšiel do výšky na úkor váhy obhajoby. Je to do istej miery - povedané prirodzene, ale táto prirodzenosť musí sa vedieť korigovať v zá­ujme hľadania pravdy. Na doklad toho, že takto rovnováha bola porušená uvádzam: Kým obžaloba mala po ruke všetky pomôcky, všetky noviny, všetky archívy, všetky možné pro­striedky úradnej organizácie, - zatiaľ, pravda, obhajoba a ja sám stál som tu bez všetkých týchto vecí.

Len ako charakteristiku chcem privádzať - myslím, že to nie je na pochvalu síce ob­žaloby, ale na ukázanie, že nijako neišlo o to, aby postavenie obžalovaného uľahčila, že časopis „Slovák“ obžaloba majúc v rukách, kým s ním prichádzala na vypočúvanie, pre­brali sme do roku 1940 a preberali sme ho tak dôkladne, že takrečeno i denné správy - nechcem povedať, že malého oznamovateľa - sme skoro preberali a hľadali, či sa tu ešte niečo nenájde. Ale akonáhle prišli sa v tomto podrobnom hľadaní v „Slováku“ a v skú­maní „Slováka“ k týmto častiam, ktoré sa mohli využiť v prospech môj, menovite ako sa tam zistilo, že som i za slovenskej štátnosti hlásal heslo, to starodávne heslo: „I za cenu republiky“. Viac „Slovák“ do vyslúchajúceho pokračovania neprišiel. Akonáhle sa zistilo, čo predtým bolo tvrdené, že ja som nariadil koncentračné tábory, že som v tej ministerskej rade bol prítomný, že som ja to vyforsíroval na ministerskej rade, aby ministerská rada 30. mája 1940 koncentračné tábory zriadila a aby tie tábory boli naplnené - a akonáhle v tom „Slováku“ sa zbadalo, že bol som na tej ministerskej rade, lebo som ju zahájil, lebo Tuka začal vtedy svoju akciu a taktiku, že nezvolával ministerskú radu a keď som bol na to ministrami upozornený, že per rollom chce vybavovať určité veci a vtedy som použil svojho práva ústavného, že som zvolal ministerskú radu, a aby som dal nejaký titul tomu, prečo ju zvolávam, dal som tam nejaké formálne veci a odišiel som. Po mojom odchode ďalej jednala ministerská rada a vtedy uzavrela, po mojom odchode, v tomto zasadaní to, že sa zriaďujú pracovné tábory. Toto akonáhle takto sa zistilo, tiež „Slovák“ do vyšetrujú­ceho procesu neprišiel, iba vypísané články. Tieto vypísané články, ktoré potom už len tak mohli mi stáť k dispozícii, ako boli vypísané a spôsobom, na ktorý boli vypísané.

Čo sa týka postupu pri tomto materiály, je istá vec...

Predseda: Nedostali ste toho „Slováka“ potom?

Dr. Tiso: Dostával som ho a musím zase povedať, že posledný ročník 1945 ani doteraz som nedostal, hoci obhajoba si ho dodávala, urgovala všelijakým spôsobom a neviem, kde väzí. Tie predošlé ročníky som dostával...

Predseda: Keď chcete byť objektívny, to musíte konštatovať aj to, že ste potom dostal a mal ste možnosť celého „Slováka“ si preštudovať, lebo by ste o tom ani sám nevedel.

Dr. Tiso: Už som to tu aj konštatoval, že som ho dostával. Ovšem nakoľko vyšetrova­nie a výsluch išiel tak rýchlo, som sa musel aj ja s ním ponáhľať. Nemal som času, aby som si bol vypísal reči. Naznačoval som si len dáta, že v tom a v tom čísle sa toto a toto nachádza. To mám tu napísané, tu budem prosiť aj slávny súd, aby mi teraz bolo umož­nené pri týchto svojich záznamoch ten patričný článok z toho, alebo onoho čísla prečítať, lebo ja ho mám obsahovo naznačený, len aký predmet je v tom článku spomínaný a kde je uvedený. Ináč viacej som nestačil.

Čo sa týka ďalšieho pokračovania iste, že boli produkované dokumenty nemecké. Nech mi je nie zazlievaný tento termín; ja som sa trochu tej právnickej terminológie tu poučil. Nech to nie je v zlom zmysle ponímané, keď hovorím tento termín. Aj dnes ho páni obhajci tu použili. Dokumenty nemecké, svedecké výpovede nemecké, samozrejme, že sme my neboli vstave kontrolovať. Môj obhajca k vypočúvaniu niektorých svedkov vô­bec nemal možný prístup. A keď i bol vyzvaný, aby dal otázky, na ktoré má byť nemecký svedok vypočutý - ako generál Berger - z vypočutého materiálu, ktorý bol donesený zase, nevysvitalo, či bol vypočutý, alebo nie a či i na iné otázky, ktoré obhajoba doniesla. Mu­sím konštatovať, že z mojich píšem, ktoré písma som si doniesol so sebou, ale ktoré prišli sem so mnou a ktoré tu správa väznice prevzala a ako som bol prítomný ich aj písomne skatalogizovala, teda uviedla a pri jednom vypočutí som sa odvolával na jedno toto písmo, čo tu bolo spomínané a vtedy pán vyšetrujúci dal doniesť tie písma a konštatovali sme, že práve ten dokument, ktorý som hľadal, kde bol môj prejav k Američanom zdelený, že aké je moje stanovisko k terajšej Republike, kde som povedal to, čo som minule tu prehlásil, že ak sa národ sám osvedčí a veľmoci to tak uzavrú, že majú žiť Slováci a Česi v spoloč­nom štáte, že i pre mňa to bude kategorickým imperatívom pre moje politické zameranie.

Že tento dokument nemám po ruke, a je to veľmi vážne - vážnosť tejto okolnosti mi vysvitla práve preto, že ešte i v záverečnej reči pán obžalobca Rašla odvolával sa na moje spiknutie s Dr. Durčanským, vraj pokračovanie Dr. Durčanského bolo dohovorené so mnou, že ten hlása, podľa memoranda, ktoré tu bolo prečítané, inšie hlása aj vojnu a môj dokument práve, ktorý by dosvedčil, že ja som práve opak toho, teda celkom inšie stanovisko zaujal, ktorý by dokazoval, že je to nepravda a nemôže obstáť, čo obžaloba tvrdí - práve tento dokument chýba.

Boli tu svedkovia predvolaní a boli tu svedkovia vypočúvaní, ktorí na základe svojej výpovede, ako obvinení, tu boli potom ako svedkovia vypočutí. To je úplne, aj podľa môj­ho laického nazerania úplne neprípustné a nemožno, aby niečo, čo niekto ako obvinený hovorí a do zápisnice dáva, aby sa mu dalo do úst, ako svedkovi, a aby teraz to isté musel tvrdiť ako svedok. Nevynímam spod toho ani nemeckých svedkov, ktorí tu boli tiež ako obvinení i keď doteraz neboli ako obvinení vypočutí, ale sú si vedomí toho, že čo tu povie teraz, to sa mu započíta nielen ako svedecká výpoveď, ale prípadne ako jeho obvinenie.

Musím poznamenať okrem toho, čo bolo už tu povedané, že bolo asi znemožnené zao­patriť si veľmi vzácne svedectvo od Ribbentropa ohľadom dokumentu, o ktorom ešte bude reč, že tiež nie z viny môjho obhajcu bolo znemožnené tým preťahovaním, resp. meška­ním termínu 10-12 dní, ktoré sa premeškali, takže potom iste že nebol vypočutý na to.

Je istá vec, že nám, mne, nebolo možné volať takých svedkov nemeckých, ktorí sú nie tu. Obžaloba toto mala možnosť a vyzdvihujem, že napríklad takého generála, ktorý tu bol, mal byť predsa ako prvoradý svedok v tej veľmi vážnej veci nebol vypočutý, as­poň ja som nepočul doteraz, že by bol býval v tejto veci vypočutý. Nemohol som dostať k vypočutiu ani toho budúceho veliteľa nemeckých jednotiek, s ktorým som v Banskej Bystrici jednal.

Celý aparát úradný a zásah polície do tohto vyšetrovania bol už viac než zrejmý. Sotva sa mi hlásili obhajcovia, sotva dostali odo mňa poverenie, už mi prišli ohlásiť, že jeden sa zrieka pre zásah polície. Neodpovedal mi viac, ani dneska neviem, akého charakteru a aký bol ten zásah polície, že sa jeden obhajca sa mi vzdal. Isteže toto nevrhá dobré svetlo na to, aby sa mohlo povedať, že toto pokračovanie je úplne objektívne a plne správne.

Obžaloba bola v tom stave a je v tom stave, že mohla si cestou organizácií celoslo­venských, ako napríklad Zväzu partizánov, dodávať materiál. Obhajobe to nebolo možné, a keď sa takýto pokus stal, viem, že bol vonku zásah zase, ktorý znemožnil takýto pokus.

Nechcem obšírnejšie hovoriť o filme, ktorý tu bol premietaný. Som podotýkal, že ten film, pravda, ako filmová montáž, isteže je produkovaný dokument, lebo takýto dokument nikdy sám samorostlý nejestvoval, ale ho fantázia, poťažne obratnosť autora pozliepala a takýmto spôsobom sa dá dokument zostaviť aký chcem, i keď sú to fotografie a filmová montáž takéhoto druhu všetko je v stave povedať. A toto je úradné tiež. Musím pozname­nať - mne to nemôžete a myslím, že nebudete ani zazlievať, že obhajca môj nemohol sa so mnou bez úradnej asistencie rozprávať: nemohol sa a nemôže, vždycky musel byť ktosi prítomný. A že táto prítomnosť nebola púha prítomnosť, ale že to pravda, bolo intenzívne pozorovanie, videl som z niektorých následkov, ktoré potom v tomto ohľade sa preukázali.

Predseda: Keby ste bol stál pred Norimberským súdom, bolo by to ešte ináč bývalo - s tým obhajcom.

Dr. Tiso: Obžaloba vo svojom pokračovaní narábala - ako to každý pozorovateľ mohol sám pre seba určiť - veľmi obratne s falošným svetlom. Falošné svetlá celými reflektormi vrhá na materiál, ktorý je tu predostieraný aj na obžalovaných. Je potom samozrejmé, že celé spojenie a celé predstavenie pozorovateľov môže byť potom veľmi ovplyvňované týmto falošným svetlom. Aké falošné svetlo používala? Vyrába si ho, to falošné svetlo celkom ľubovoľne. Už tu bolo povedané, že teraz zistené zahraničné udalosti, vtedy nám neznáme a nielen nám, ale i obžalobe neznáme, uvádzam do súvislosti s našou činnosťou, ba priam hovorí: „Preto, lebo to vedeli, preto to tak robili.“ Úplne falošné svetlo, ktoré samozrejme, že tie pohnútky činu celkom skresľuje.

Napríklad: Tak teraz už vieme, čo sa stalo 14. marca. Vieme to všetci. Ale takým falošným svetlom sme privádzali to, že všetko to, čo sa predtým stalo, smerovalo práve úmyselne a vedome k tomu, čo sa stalo, čo teraz už vieme. Že o tom vtedy nikto nevedel, to sa ovšem netvrdí a nehovorí.

Vieme, že bola vojna vypovedaná 1. septembra proti Poľsku. Teda všetko, čo a na Slo­vensku písalo, čo sa kdesi rečnilo, predtým, všetko to bola psychologická príprava k tomu 1. septembru. Darmo mi povie ešte i taký svedok, ako je Čatloš. ktorý na otázku, kedy sa Tiso dozvedel, že bude vojna, povedal: Dňom vypovedania, keď bola vypovedaná. Márne! Lebo to falošné svetlo už dotiaľ účinkovalo, takže keď toto i taký Čatloš povedal, vtedy sa zasmejete na to a poviete: „No, teda naivná odpoveď“, alebo „Bráni sám seba.“

Tak isto aj s výpoveďou ruskej vojny. Falošné svetlo sa tvorilo, keď sa znášal ten materiál, rôznorodý materiál sem, ktorý' buď to nemá žiadnej súvislosti s touto činnos­ťou. alebo len veľmi slabú súvislosť. I také veci napríklad, že Frank vydával kdesi akýsi časopis, v ktorom uverejňuje fotografie i články o Slovensku a toto sa predkladá nie ako dôkaz, to neni dôkaz, ale predkladá sa. aby sa videlo, keď sa tvrdí, že vtedy sa jednalo o dohodu s nemeckou stranou: „Pozrite sa. aké články sa písali, aké fotografie sa uverej­ňovali!“ Teda toto je len vrhanie falošného svetla na to, aby sa doplnila tá udalosť, ktorá je nie zistená.

Takisto v roku 1937, keď som sa odoberal do Ameriky a lúčil som sa doma na verejnom zhromaždení a povedal som vtedy to heslo: „I za cenu Republiky“, že poviem bratom v Amerike, že autonómie sa nezriekneme ani za cenu Republiky, samozrejme, po mojom odchode sa strhla tu polemika medzi redaktormi a medzi časopismi. V tejto polémii sa v Amerike súc, keby to nebolo dnes prišlo na pretras, nebol by som [nečitateľný text] vedel, ale dnes sa to dáva tak, že: polemika Lettrich - Tiso, že Tiso viedol túto polemiku proti Lettrichovi, lebo sa to týkalo mňa, ktorý som bol preč a ktorý som do toho nehovoril, nemal som o tom vedomosť; robili to redaktori medzi sebou. Falošné svetlo.

Keď sa letáky rozličné Úradom propagandy povydávané, o ktorých som počúval teraz a ktoré som prvý raz v živote videl, ktoré sa tu nazhromažďovali, aby sa ukázalo, že ajhľa, pod jeho menom sa vydávali, lebo leták znel „Vodca volá“, pod jeho menom takéto letáky boli vydávané. Falošné svetlo, aby sa vsugerovalo, že on vplýval na to, on to ovplyvňoval, on asi dával k tomu úpravy.

A takýchto prípadov by som mohol viac a viac pripomínať. Nejdem ale sa rozširovať o veci, je isté, že keď obžaloba tvrdí to, „že bolo to v Slováku“ uverejnené, že ako sa za­choval Tiso v tej alebo onej veci, vidieť to z toho, ako o tom písali časopisy - to je nič iné ako takéto falošné svetlo. Potom musí to každý uznať, keď počul to nielen odo mňa, ale aj od svedkov, že tu bola dvojitá koľaj medzi stranou a tlačou strany.

Z tohto falošného svetla obžaloba sa nedá vyraziť a pracuje s ním ešte i v záverečných rečiach, lebo začala tento proces vrhaním takéhoto falošného svetla a musí ho tak i končiť. Začala tento proces s celým reflektorom takéhoto falošného svetla, kde ma predstavova­la ako Maďara, kde maďarské články boli začiatkom tohto procesu, kde tieto maďarské články slúžili k tomu, aby ma predstavili nielen pred verejnosťou: „Však to nie je Slovák, to je vlastne Maďar“ a aby zo mňa vyrazili tiež sebavedomie, aby som si netrúfol hľadať za seba národ a aby som si netrúfal hlásiť sa k tomu svojmu politickému programu, ktorý som 25 rokov prevádzal.

Keď sme už pri týchto maďarských článkoch - aby som na to neskoršie prípadne ne­zabudol, nakoľko je to vážna vec, nakoľko i obžaloba na tieto články toľkú váhu kladie - musím sa s nimi zaoberať a síce v tom zmysle: maďarské články som písal pred 30 rokmi. Takže 30 rokov odstup do minulosti je taký čas, ktorý dnešná generácia dostatočne ani uvážiť nevie. Dnešnej generácii je to ťažko na to vôbec myslieť, že ktosi písal maďarské články, že ktosi maďarsky rozprával, lebo dnešná generácia už celá je vychovaná sloven­skými školami a nevie sa do toho vžiť, že pred 30 rokmi aké iné boli pomery, v akých iných pomeroch študoval, vyrastal a začal účinkovať slovenský inteligent, ku ktorým som sa počítal i ja.

Ako som spomínal vo svojich spomienkach na toto, bol som ako poľný kurát v r[oku] 1914 na ruskom fronte a odtiaľ sa zrodili moje zápisky, ktoré zápisky potom na požiadanie v Nitre, kde som bol už ustanovený za špirituála, som v miestnom maďarskom týždenníku uverejňoval. V týchto mojich memoároch, ktoré som na žiadosť svojho redaktora uverej­ňoval, isteže mal som určitú tendenciu a síce prečo som ich začal uverejňovať?

V roku 1914, koncom roka 1914 bol som ako poľný kurát preložený do Mariboru, teda na južný front a tam som bol medzi Slovincami. Tam do styku som vstúpil so slo­vinským kňažstvom a menovite som sa vtedy oboznámil s vtedajším poslancom, členom ríšskej rady Korošecom,slovinským kňazom, ktorý bol neskoršie juhoslovanským mi­nisterským predsedom. S týmto kňazom som sa tu oboznámil medzi Slovincami a s ním som poznával i slovinské pomery a poznával som menovite účinkovanie slovinského kňažstva medzi ľudom. Toto poznávajúc som sa povzbudil a poučil ako mladá vnímavý kňaz a tieto svoje poznatky, keď som prišiel domov odhodlal som sa, že ich budem usi­lovať sa preniesť, realizovať i u nás v našom ľude, aby sme ľud mali tak zorganizovaný, ako som videl, že slovinský ľud ako je zorganizovaný po časopiseckej, po politickej, po družstevníckej stránke a aby som slovenské kňažstvo priviedol k tomu, aby účinkovalo to, ako som videl, ako účinkuje dolu slovinské kňažstvo. Toto bola moja myšlienka a toto bol môj plán.

Ovšem, aby som mohol k tomu plánu prikročiť, ja som dobre vedel situáciu, že za daných okolností medzi maďarskými vládnucimi pomermi to nepôjde tak ľahko a nepre­razím s tým. Preto som sa musel usilovať, ako si pripraviť pôdu, ako si pripraviť uši tých maďarských vrchností, aby moje návrhy, ktoré neskoršie prídu v tomto smere, aby im boli prijateľné a preto som písal najprv tie maďarské články, aby som takýmto spôsobom pripravil im pôdu, aby som tie uši na prijímanie mojich článkov i v inom smere, i v inom duchu, ich akosi dišponoval, lebo však ráčte si len tých článkov lepšie všimnúť: ledva že tieto články prešli, ledva že som o tom písal niekoľkorazy, už som začal písať o tom, ako sa naši slovenskí kňazi medzi vojakmi slovenskými uplatňujú - ako svedok Randík, môj priateľ, tu potvrdil, že z mojich článkov sa mohli dozvedieť potom i závažné vojnové his­tórie, ktoré by sa neboli ináč dozvedeli a ako som nadhodil už potom myšlienku literárnej činnosti slovenskej zo strany kňazov, ako som potom, ledvaže vyhlásil Wilson svojich 14 bodov v tom videl príležitosť, aby sa sebaurčovacie právo slovenského národa tiež uplat­ňovalo. Tieto články isteže by som si nebol mohol trúfať napísať prv, než by som bol mal tú cestu pripravenú.

Teda neboli to nejaké maďarizačné, neboli to nejaké odnárodňovacie články. Boli to vypočítavé články, ktoré mali mať ten úkol, aby som si takto pripravil cestu pre svoju slovenskú činnosť, ktorú slovenskú činnosť som potom vskutku takýmto spôsobom aj zahájil.

Čo sa týka ešte niekoľkých takýchto udalostí, ja som nútený ešte tu pripomenúť tiež takéto falošné svetlo, ktoré obžaloba i v záverečných svojich rečiach spomína, a síce bolo tu pripomínané duchovné príbuzenstvo Tisu a Hitlera a toto duchovné príbuzenstvo týchto dvoch mužov sa usilovala obžaloba vyzdvihnúť poťfažne] skonštruovať i z takých uda­lostí, o ktorých človek zriedka i rozmýšľa. Napr[íklad], že v tom istom čase študoval Tiso vo Viedni, keď tam aj Hitler študoval. Neviem, čo študoval a neviem, či je to vskutku tak isté alebo nie -ja som nikdy toto nezrovnával - že v tom istom čase, keď Tiso ako študent, ako teológ, ako univerzitný poslucháč vo Viedni obdivoval Luegera¹⁵, toho vedúceho mešťanostu, že v tom istom čase, keď Hitler tam bol a ten antisemitizmus odtiaľto pramení z tohto spoločného prameňa. Ten istý Hitler potom, nie div, že keď našiel takéhoto akéhosi dvojníka, seba samého v tom Tisovi, že mu dal také veľké vyznamenanie akých vyzname­naní len 16 mužov na svete mohlo obdržať od Nemeckej ríše.

Keď to človek takto počúva, v tejto konštrukcii - vskutku úžasné, že aká podobnosť! Zabúda ale na skutočnosť, že tomu nieje tak. Aby som len nakrátko hovoril: Počas sa­mostatnosti práve s jedným nemeckým dôstojníkom, ktorý mal toľko opovážlivosti, že sa priznal, že on nie je nacistom, keď sa dozvedel odo mňa, že som študoval kedysi vo Viedni na univerzite, bol som upozornený, aby som si prečítal románový životopis Luegerov pod tým titulom: Pánboh vo Viedni. Pod týmto titulom vydali nacisti takýto románový životopis Luegerov, kde ho na posmech vyniesli, kde sa píše síce o ňom slušne, ale koniec- -koncov ho odsúdili, že nebol pangermán a kde mu vytýkali, že pod jeho režimom vládli a mohutneli práve české elementy vo Viedni. Nacisti takto chápali Luegera. Jestli je tomu tak, že nacisti takto pozerali na Luegera, ako mohol potom Hitler z toho Luegera čerpať? Veď o ňom mal celkom opačné stanovisko.

Čo sa týka tých vyznamenaní, tých 16 mužov, neviem vám povedať vskutku, či sa to na toto vzťahuje, ale mne sa to tak zdá, tak si pamätám, že mne to starý cár Ferdinand hovoril, ktorý ma navštívil potom (bulharský cár), keď sa dozvedel, že som dostal vysoké vyznamenanie bulharské Sv. Cyrila a Metoda, prišiel mi gratulovať a povedal: „Tento rad som ja založil a toto môže dostať len 16 mužov.“ Ten starý pán takto mi to pripomínal. Len na toto sa pamätám, ale na to, že by nacistické Nemecko malo toľko protokolárnych rešpektov, že by boli ešte aj to ustálili, že len pre 16 mužov to dávajú, nato sa nepamätám. Voľná fantázia, voľné spájanie udalostí! Toto je o falošné svetlo, do ktorého sa to podáva a isteže viac som ochotný to tvrdiť, že toto je snaha, toto môže byť snahou, takáto kom­binácia, takéto voľné kombinácie, spájanie udalostí, spisovateľa, ktorý píše - nechcem povedať, že za riadkový honorár, aby toho čím viac bolo, ale nemôže byť vlastnosťou objektívneho, po historickej pravde skúmajúceho a idúceho právnického posudzovania.

Musím pri tejto príležitosti ako všeobecne niekoľko poznámok spraviť a síce: moja politická činnosť pred 6. októbrom za bývalej republiky bola obyčajne činiteľmi, moji­mi protivníckymi činiteľmi kritizovaná. My sme sa dostali do hádky často, ovšem nikdy nie do hádky osobnej: nikdy som hádky osobné nepestoval a nikdy sin sa do osobnej hádky nedostal, ale vecnej, a táto vecná hádka ovšem išla niekedy ostro a obyčajne keď nestačili na mňa žiadne objektívne argumenty alebo objektívne protidôvody, obyčajne vtedy vystrelili kanón a tie maďarské články, tie prišli: „Že čo chce tento hovoriť, akým právom chce hovoriť a prečo sa mieša do politiky, ktorý takéto maďarské články písal, tento maďarón?“ Tým to chceli odbaviť. Ovšem nezabudnul som vtedy a nezabudnem na to ani dnes, že dotiaľ, kým som išiel smerom s ktorým smerom aj protivníci súhlasili, dotiaľ som nebol maďarón. Keby som prešiel k ním, ako ma na to mnohorazy od r[oku] 1918 boli vyzvali, boli pokusy, aby som slúžil režimu a tomuto smeru, - nebol by som býval maďarón. Ako sa zabudlo na maďarské články iných politických činiteľov v Česko­slovenskej republike, ako sa zabudlo na horšie veci ako boli tieto články, takisto by sa bolo zabudlo aj na moje. Ale boli to dobré zbrane; na miesto nejakých priebojných argumentov jednoducho hodiť tieto články, aby ma takýmto spôsobom zabil a umlčal. No nedal som sa umlčať ani týmto spôsobom.

Slávny súd, keď by som bol takým maďarónom, akým ma vyhlasovali, a nech by som bol býval ešte horším, moje vystupovanie a moje dejstvovanie v Komárne, ako som vtedy držal frontu slovenskej oprávnenosti na územie a ako som odrážal maďarské nároky proti všetkým ich arogantným požiadavkám - toto myslím, že bolo by malo umyť aj ešte horší náter.

Maďarón isteže by bol aj 6. októbra ináč pokračoval. Keby som bol býval maďarónom, nieto ešte Maďarom ako sa to teraz obžaloba usilovala vykrútiť, vtedy by som bol 6. októbra bol by som mohol spraviť inšie ako som spravil; bol by som mohol spraviť to, čo obžaloba teraz tu ako zlé proroctvo dáva, že na Jančeka ¹⁶ sa odvoláva, že vraj senátor Janček povedal, ako vyhrážku v Prahe: „Dajte si pozor, lebo bude čakať vrah na nás aby sme išli do Prahy a my nepôjdeme do Prahy.“ Že sme išli do Prahy a vrátili sme sa do Prahy, práve ja som bol ten, ktorý so nemienil inší zámer dať našej slovenskej politike ako to, že dosiahnutím autonómie chceme i dať ten štát oboch národov držať a v dobrom brat­skom pomere nažívať, ten štát podľa týchto zásad zriadiť, aby im dôvera a spolunažívanie bratské bolo zabezpečené. To bolo mojou snahou. Maďarón by nebol takéto snahy nielen iniciatívne začal, ale by bol im prekážal. A to isté platí o trinástom a 14. marci.

Po 6. októbri sa mi imputuje, že som mal odstredivé snahy, že som etapovite pracoval. Isteže, Slávny súd, každý, kto posudzuje to a ktorý sa vymaní trošku spod dojmov vše­lijakých tých agitácií, ktoré sa okolo tejto otázky už odohrali si dá tú jednoduchú otázku s takým prirodzeným sedliackym rozumom ide na tú vec a pýta sa: „A je to možné, aby ten Tiso, ktorý predsa mohol tú samostatnosť vyhlásiť, veď mu to všetko v Berlíne pripravili, rádiový prejav mu dávali do ruky: „Tu máte, poďte, prečítajte to, je to po slovensky, nemá­te s tým žiadne starosti!“, že ten Tiso, ktorý by bol išiel vraj za Seyess-Inquardom, aby sa od neho niečo dozvedel, že ten Tiso, ktorý išiel preto do Berlína, aby mohol samostatnosť vyhlásiť, že vtedy, keď túto príležitosť mal, keď mu to dali do ruky, vtedy by sa bol ako zdráhal? Bol by sa toho zháčil? Nebol by to urobil?“ Áno, ten Tiso to neurobil, hoci bolo tu povedané opätovne, že Sidor to nevyhlásil, ale Tiso to vyhlásil. Nevyhlásil ten Tiso nič! Tiso vyhlásil, áno, ja mám tu poslanie, aby som zreferoval snemu. Teda nie preto som dal zvolať snem, aby vyhlásil samostatnosť, ale som dal zvolať snem preto, aby som tu mohol referovať, čo som počul. Teda takto sa zdržal pri tých udalostiach a pri tých tak závažných termínoch a nie ináč! A toto zachovanie sa pri týchto závažných termínoch, myslím, že hovorím viac ako akékoľvek vysvetľovanie a akékoľvek hromadenie materiálu, ktorý hromadený materiál môže vzbudzovať síce myšlienky všelijaké, dojmy všelijaké, ale nemôže slúžiť za solídny podklad k vytvoreniu úsudku, že bol zradca, že spáchal zradu, že išiel za tou zradou a musel sa v tej zrade takýmto spôsobom aj utopiť.

6 V rokoch 1935-1938 poslanec Národného zhromaždenia republiky Československej.

Keby som takto po formálnej stránke tohto obžalobného spisu a pokračovania vyšetro­vania bol ukončil, prikročujem teraz k samej obžalobe a k začatiu hlavného pojednávania.

Ako sa ráčite dobre pamätať pri započatí hlavného pojednávania boli na mňa vznesené tieto obvyklé otázky, ktoré otázky dávajú sa každému svedkovi, každému obvinenému. Medzi týmito otázkami bola tá, či sa cítim byť vinným? A na túto otázku som si opýtal vte­dy inštrukciu a rozhodnutie, či môžem odpovedať na toto stručne alebo obšírnejšie, Bolo mi povedané pánom predsedom, aby som sa vyjadril na túto otázku stručne. Pretože mi bolo takto povedané, odpovedal som: „Cítim sa byť nevinný.“ Už vtedy som mal na mysli, keby mi to bývalo dovolené odpovedať obšírnejšie, že prečítam tu, čo teraz prečítam:

„Na otázku viny a neviny a na odôvodnenie, že sa cítim byť nevinným prehlasujem, že keď by mi kedy v budúcnosti bolo ešte súdené, aby som robil politiku a mal by som ju robiť za takých istých podmienok a za tých istých okolností, ako som ju robil v rokoch 1918-1945, že by som ju vo veľkých rysoch takisto robil, ako v týchto rokoch. Nielen preto, že v týchto pomeroch nebolo možné v záujme národa ináč robiť, ale preto, že v po­litike som a vidím povinnú službu národu slovenskému, ku ktorej službe cítil som sa byť následkom rodovej príslušnosti k národu slovenskému mravne zaviazaný, keď ma k nej patriční činitelia povolali.

V politike robil som vždy len to, čo si blaho a záujem národa diktoval. Čo som robil, robil som vždy dľa najlepšieho svojho svedomia a vedomia, že tým slúžim k blahu a pro­spech národa slovenského, pričom riadiac sa vždy predpismi mravouky tak pri chápaní samého záujmu národa, ako i pri zvolení prostriedkov k jeho dosiahnutiu, som vždy vše­možne odporoval a ustúpil som zlu len vtedy, keď národu hrozilo väčšie zlo, aby som teda tomuto väčšiemu zlu zabránil.

V politike nehľadal som nikdy seba, alebo nejaký čiastočný záujem, ale vždy a všade všestranné blaho samobytného národa slovenského bolo mi najvyšším príkazom, ktorým som sa vždy dôsledne riadil.

Jestli som pre túto politiku teraz súdený, vidím v tom posledný svoj osobný príspevok k zdôrazneniu prirodzeného národa slovenského žiť slobodne a svojrázne v rodine ostat­ných národov sveta.

Prikročujúc teraz k samému obžalobnému spisu musím ešte pripomenúť, že robím tak nie preto, aby som obnovil celé vypočúvanie, celý výsluch i tu pred slávnym súdom prevedený, ale preto, aby som doplnil to, čo som mohol vtedy len stručne povedať a preto, aby som prípadne ešte predniesol veci a dokumenty, ktoré som vtedy vôbec nepripomí­nal. Je takýchto okolností - by som povedal - až veľa, lebo na všetky otázky, na všetky dokumenty ani súd sa ma nepýtal a ja sám od seba samozrejme, že som nemal možnosti na ne reflektovať.

Je tu hneď úvod, ktorým mi hneď obžaloba svoje vývody rozvádzať začína, kde sa mi spájajú vlastne tri procesy v jeden proces, kde sa spájajú jednotlivé tieto účinkovania pod svojimi vlastnými menami a kde sa usiluje aj dokazovať, poťažne naznačovať ten dôkazný materiál, ktorý sa proti nám tu vznáša. Z tohto vychycujem:

Keďže počas vyšetrovania a počas pojednávania opätovne tu bol spomínaný Ďurčanský a jeho činnosť v „Nástupe“ a toto sa dáva indirektne do spojitosti aj so mnou, ja som na tento predmet doteraz nereagoval, lebo sa to netýkalo vlastne mňa, ale keď vidím, že s týmto spájaním a narážaním na túto činnosť menovite pri záverečnej reči potom obža­loba vyvrchoľuje v tom, že toto je vlastne stotožňovanie sa s tou akciou, ktorú Ďurčanský teraz prevádza, musím na túto činnosť a na toto spojenie poukázať i menovite preto, lebo čo som povedal o duchovnom príbuzenstve medzi mnou a Hitlerom, spomínanom jedným obžalobcom, druhý obžalobca akési takéto duchovné príbuzenstvo usiloval sa skonštruo­vať i medzi mnou a Durčanským. Iste tu mal väčší základ. Durčanského som ako malého chlapca poznal a vychoval takrečeno - nie vychoval, ale ako katecheta v škole. Neskoršie som sa s ním stretnul na gymnáziu v Nitre. Po odchode z Nitry pretrhli sa naše styky. On na univerzite, pravda, a po svetových centrách chodiac, nemal som možnosti styku s ním, ani sme stykov žiadnych nemali. Keď sa vydával „Nástup“, odo mňa to vyšlo a obžaloba s tým operovala, že strana sa sama pýtala na „Nástup“ a bola zvedavá na finančné pramene tohto časopisu. To sme sa sami dozvedeli, sami sme boli zvedaví, keď si pýtal [Ďurčanský] súhlas k vydávaniu časopisu, isteže sme sa zaujímali aj o to: „Z čoho sa bude vydávať?“ Lebo sa opätovne stalo, že príslušníci strany žiadali, aby mohli vydávať časopis a keď sa im to dovolilo, potom prišli aj so žiadosťou o hradenie finančných nákladov. Aby sme do takýchto nepríjemných situácií a ťažkostí neprišli, samozrejme, keď sme mali sami dosť finančných ťažkostí, pravdaže, museli sme sa zaujímať aj o to, že odkiaľ budete kryť vydávanie časopisu a boli sme ubezpečení, že z vlastných prostriedkov. Nestaral som sa viacej o tento časopis, jeden článok som do tohto časopisu nenapísal, lebo potom po 14. marci, keďže to bolo uverejnené už v „Slováku“, preto nič zvláštneho nebudem hovoriť, keď tento článok zo „Slováka“, ktorý je charakteristickým pre môj pomer k „Nástupu“ pred 14. marcom apo 14. marci prečítam [ten som si tu napísal... text ďalej chýba].

„Slovák“ 18.mája 1939 má tento referát: „V úvode svojej reči - bola totižto nejaká schôdza nástupistov, na ktorú ma pozvali a keďže som bol už prítomný som aj niečo po­vedal a „Slovák“ referuje o tejto schôdzke takýmto článkom: „V úvode svojej reči podal retrospektívny pohľad do činnosti nástupistov. Spomínal, ako predsedníctvo strany pred rokom vyhovelo žiadosti mladých vydávať časopis „Nástup“. Keď žiadali si v zmysle or­ganizačného poriadku strany, bolo im dovolené vydávať časopis bez toho, že by boli pýtali finančnú pomoc a ako často strana z článkov v „Nástupe“ uverejnených čerpala námety pre svoj politický postup. Neskoršie pre prílišný radikalizmus „Nástupu“ išlo aj o to, aby strana verejne vyhlásila, že nestotožňuje sa s „Nástupom“. Strana totižto nemohla reskírovať to, že bude rozpustená, lebo nebolo možno ponechať slovenský národ bez strany. No dnes nemusia sa nástupisti viac skrývať a bolo by len osožné, keby sa plne zúčastnili na budovateľskej práci, ktorá sa v slovenskom štáte, v slobodnom štáte chystá. Zanechať všetko zbytočné kritizovanie, fantázie a postaviť sa do systematickej práce.“ Toto je refe­rát o mojom stanovisku, v ktorom stanovisku som naznačil tak môj pomer k týmto sme­rom, ktoré „Nástup“ reprezentoval.

Toto nechce byť akousi konštrukčnou súčiastkou tohto môjho ďalšieho rozvádzania, ktoré tu chcem v tejto časti uviesť, ale som ho uviedol, len aby som prípadne nezabudol naň, ktorý je isteže potrebný a pre posúdenie situácie charakteristický.

V prvom tomto odseku tvrdí obžaloba, že ma stavia pred súd pre moju politickú čin­nosť, ktorú som rozviňoval počas bývalej republiky od roku 1918 ďalej a preto nazýva obžaloba tento súd politickým procesom, lebo stojím tu pre politickú činnosť.

Keď teda v mojej osobe, stojí tu pred týmto súdnym tribunálom politika mnou zastu­povaná, darmo tvrdí obžaloba teraz, že nie pre autonomizmus súdite, že nie pre autono- mizmus nás súdia, veď to vypovedali, že pre politickú činnosť súdia - a tá moja politická činnosť bola politikou autonómie. Je to politika teda za tehdajšej bežnej frazeológie politi­ka autonomistická, politika Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a v ontologickom zmysle alebo ontologickom ponímaní je to politika prirodzeného práva slovenského národa na svojský samobytný život. V tejto politike som videl, ako som už spomínal, službu svojmu slovenskému národu preukazovanú. Preto, keď som sa jej venoval, prevádzal somju poc­tive a dôsledne za všetkých okolností, ktoré sa okolo slovenského národa vytvorili, tak aby to prospelo národu slovenskému.

K tomuto vyjadreniu som nútený zvláštnymi okolnosťami, za ktorých sa tento proces nastolil, a za ktorých som sa medzi inými i ja pred tento súd dostal.

Tiež len pre historickú reminiscenciu ako skutočnosť uvádzam, že vyšetrujúce americ­ké orgány mi prehlásili, že ma nepovažujú za vojnového zločinca v bežnom zmysle slova. Vyšetrujú ma, aby si vyjasnili svoj postup, aby takto určili a zdelili mi, že oni podávajú návrh na moje prepustenie. Predsa dostal som sa domov ako taký vojnový zločinec a to, vďaka veľkorysosti pražskej polície - v putách, spolu so svojimi priateľmi, takými, ktorí sú už na slobode, alebo nenašlo sa predpokladanej viny na nich aby si od pražskej polície zločinecké putá zaslúžili.

Hneď z prvého kroku našich vyšetrujúcich orgánov som zistil, že obžaloba proti mne vznesená zakladá sa na veľmi mýlnom predpoklade, o čom som tiež hovoril, a preto som sa usiloval svojimi podaniami i dnešným vysvetlením poukázať na to. že je veľmi treba a snaha po objektívnej pravde priamo núti k tomu, aby sme posvietili na pohnútky a hyb­né sily mojej politickej činnosti. Urobil som tak a robím kvôli objektívnej pravde, aby sa vyšetrovanie viedlo nielen na falošných predpokladoch čerpaných z bežnej politickej fra­zeológie a prenášaných na môj prípad, ale aby sa ono dostalo na základ prísnej objektivity a aby sa došlo k želanej spravodlivosti.

Keďže ale tak vidím, že toto prenášanie obvyklých posudkov politických činiteľov prejavuje sa v tom, čo i počas vyšetrovania sa dialo, nútený som zaoberať sa tu svojou politickou činnosťou i teraz, a to od základov a poukázať s tým na pohnútky a hybné sily mojej politickej činnosti, aby som dokázal, že moju politickú činnosť nemožno správne posúdiť dľa obvyklých meradiel politickej kritiky, lebo ona nebola vedená bežnými po­litickými metódami. Robím tak i preto, lebo týmto osvedčením cítim sa byť podlžný ako katolícky kňaz nielen svojmu stavu, ale i kresťanskému svetonázoru, ktoré oba momenty i mali v mojej politickej činnosti prvoradý zástoj a ktoré by falošným posúdením mojej politickej činnosti mohli tak do falošného svetla byť postavené.