Dobré meno slovenského katolíckeho kňazstva a nadovšetko pochybnosť vysoko­postaveného svetonázoru kresťanského čaká odo mňa osvedčenie pre tých, ktorí by si snáď mysleli, že vo mne porania snáď i tieto dve hodnoty nad všetky osoby, teda i nad moju vlastnú osobne postavenú. Keď sa odvolávam na svoj kňazský charakter a keď uvá­dzam, že vo svojej politickej činnosti riadil som sa zásadami kresťanskej náuky, platnými pre politickú činnosť tak pre kňaza, ako aj pre kresťanského politika vôbec smerodajnými, robím tak nie preto, aby som zmenšil vinu alebo zakryl chybu. Ako zatracujeme snahu vylúčiť kňaza a politika len preto, že je kňazom, tak nepripúšťam tézu, že zodpovednosť kňaza v politike je iná. než ktoréhokoľvek iného občana akým je i kňaz, ktorému teda ako inému prináležia tie isté práva ako ktorémukoľvek inému občanovi a obťažuje ho teda i tá istá zodpovednosť ako ktoréhokoľvek iného občana.

Odvolávanie na môj kňazský charakter chce len toľko, aby sa pamätalo, že som robil politiku ako kňaz a že treba ma preto v politike chápať ako kňaza. Treba teda v mojej politickej činnosti pripustiť i také pohnútky, ktoré u politika nekňaza sotva prichádzajú do úvahy. Odvolávanie teda toto chce otvoriť cestu k plnému a k jedine správnemu a prav­divému ponímaniu mojej politiky. Presvedčený som totiž, že by nevystihol moju politiku správne ten, kto by nebral do úvahy tieto špeciálne kňazské momenty, v prvom rade, keď by nepripustil tzv. kňazské pohnútky, ktoré menovite buď sú v činnosti i zjavné úplne aj vysvetlia ináč za nepochopiteľnú alebo dľa obvyklých len noriem posudzovanú činnosť, ako vysvetliteľnú a prijateľnú.

Život cieľavedomého človeka - a odpustite, nech mi je to nie pripisované za namys­lenosť alebo čo, že za takého sa považujem i ja, že som cieľavedomý človek, viem, čo chcem - život cieľavedomého človeka je ako umelecké dielo, ktoré každé má svoj určitý bod ako hľadisko, z ktorého pozerajúc možno ma len porozumieť, ináč stojíme pred ním ako pred začarovaným zámkom, ku ktorému nemáme kľúča. Sú diela umelecké, na ktoré možno z rozličných hľadísk pozerať, kritizovať ich, ale ktoré možno chápať len z urči­tého hľadiska a len vtedy ho chápeme správne, keď ho z toho hľadiska chápeme, ináč nie. Takýto kľúč k posúdeniu mojej činnosti je môj kňazský charakter s jeho pohnútkami a pravidlami pre verejnú činnosť kresťanskou náukou stanovenými.

Že nie takto treba posudzovať politika, ktorý sa k týmto zásadám nikdy nehlásil je sa­mozrejmé, ale že tieto momenty treba do ohľadu brať pri posúdení takého politika, ktorý sa k nim hlásil a ktoré sa v jeho činnosti aj zjavne ukazujú, vyžaduje si snaha po objektivi­te, s ktorou sa každý verejný súd honosí a to i vtedy, keď inší tie pohnútky nehodnotí, ale tie zásady za svoje neuznáva, lebo pre posúdenie obžalovaných sú nevyhnutne potrebné ako také, ktoré jeho zámery ovplyvňovali a ktoré jeho činy usmerňovali, lebo ináč činnosť tú, v ktorej sa nejaví sebeckosť alebo márnivosť, zostala by nevyjasnenou, alebo zostala by odkázaná na vysvetlenie falošné, čo je ovšem pri snahe po objektívnej pravdivosti ab ora neprípustné.

Moja politika bola politikou svojho druhu, lebo bola vedená človekom - kňazom. Za kňaza som sa chystal, a nie za politika. Sem smerovala moja rodina a sebavýchova. Ako kňaz som chcel slúžiť Bohu, cirkvi a národu, z ktorého som sa zrodil a medzi ktorým svoje kňazské povolanie uplatňovať mám. Zásady za Boha - za národ, s ľudom a pre ľud neboli teda len heslom neskoršie nadobudnutým, odpočúvaným, osvojeným, ale vždy a všade platným pravidlom, lebo len takto sa mohol docieliť i ten najvyšší cieľ: sláva božia a po­tom blaho ľudu.

Toto usmernenie nevyvieralo z nejakého politického hľadiska, ale činnosťou z pasto­račnej zásady: stotožnenie sa pastiera so svojím stádom, s vynútením všetkej sebeckosti a márnivosti: záujem ľudu zastupovať, v prospech ľudu napomáhať, blaho ľudu podporo­vať je len logickým dôsledkom tejto pastoračnej zásady. A preto boli tieto motívy samo­zrejmým usmerňovateľom môjho kňazského pôsobenia, ktoré sa nikdy neobmedzovalo len na kostol a školu, ale rozvetvenou spolkovou činnosťou zasahovalo pod zorným uh­lom týchto zásad i do kultúrneho, sociálneho a hospodárskeho života svojho ľudu vôbec.

Rozvádzal som ale zásadu túto i teoreticky ako vychovávateľ mladej kňazskej generá­cie, aby každý mladý kňaz mnou vychovaný bol usmernený zásadou „s ľudom a pre ľud“.

Keď si ma potom v roku 1918 politika vyžiadala za pracovníka rozpracoval som v sebe zásadu tú, predniesol som ju na pole politickej činnosti. Tak som začal svoju poli­tickú činnosť a tak som značil svoju účasť v budovaní Československej republiky. Videl som i tu len záujem ľudu, lebo tak som súdil na základe prirodzeného zákona, že ľud slovenskému lepšie bude žiť v štátnom zväzku s bratským národom českým, než s cudzím neslavianskym národom v cudzom štáte.

Keď po prvých rozčarovaniach a postupne sa uplatňovanom zaznávaní slovenských ľudí pri obsadzovaní štátnych a verejných funkcií politická činnosť dostávala sa čím ďalej tým väčšmi na štátno-právne koľajnice, menovite po odmietnutí realizovania pittsburskej dohody, objasnil som si svoj ďalší postup dľa zásad kresťanskej náuky, čím som nahradil právnické vedomosti. Bolo to správne. Nech sa nikto nad tým nezastaví, že nemal som právnické vedomosti; tie som nahradzoval zásadami z kresťanskej náuky branými, bolo to správne, lebo však kresťanská náuka zásadu pre verejnú činnosť čerpá z toho istého pri­rodzeného zákona, na ktorom sa i solídna právnická štátoveda zakladá a zase kresťanská náuka ako zásadu prirodzeného zákona neskalo podávaného dala mi bezpečné základy pre usmernenie svojho postupu v službe národa slovenského za svoje práva v záujme jeho blaha a prospechu.

Kresťanská náuka podáva známu svoju hierarchiu hodnôt prirodzeného životného po­riadku a to je: jednotlivec, rodina, národ. Všetkým trom od Boha bola daná individualita a sloboda, aby každý z týchto troch v sebe, pre seba a svojím počínaním uplatňoval svo­je sily k ďalšiemu svojmu rozvoju. Individualitu a slobodu týchto troch nielen nerušene zachovať, ale i napomáhať v dosiahnutí ich životného cieľa je povinnosťou ich samých, ale i verejnej moci. Preto kresťanská náuka rozvádzaním zásad, práv a povinností týchto troch činiteľov podrobne usmerňuje postup verejnej moci, ktorá má rozvoj týchto troch činiteľov napomáhať a nie potlačovať.

Z týchto zásad kresťanskej náuky som čerpal objasnenie týchto pojmov právnickej frazeológie: národ, štát, autonómia, záujem celku, záujem jednotlivca alebo čiastky, ako aj prostriedky a metódy k realizovaniu týchto zásad prípustné a tak mravne i politicky bezvadné. Zaoberal som sa týmto predmetom i v reči povedanej dňa 5. júla 1939 na zjazde Ústredia slovenského katolíckeho študentstva ¹⁷ a čím hlbšie som načieral do klenotnice kresťanskej náuky, tým dôkladnejšie som si objasňoval pojmy národ, štát, súkromný záu­jem a verejný záujem atď.

A tým rozhodnejšie som sa pridržiaval vytýčeného autonomistického programu, lebo v ňom som videl jasné prevedenie prirodzeného zákona a tak v ňom som videl i trvalé zabezpečenie spokojného spolunažívania Cechov a Slovákov v jednom štátnom zväzku, lebo ten autonomistický program zabezpečiť chcel pre národ slovenský jeho národnú in­dividualitu a jeho slobodu v spravovaní jeho života, tak, aby ďalší jeho kultúrny, sociálny a hospodársky rozvoj nebol nikým a ničím hatený. Kresťanská náuka bola teda nielen tl­močníkom prirodzeného zákona, ale i vo svojich ďalších úpravách pre verejný život účin­nou kontrolou, aby táto činnosť nevybočovala z medzí prirodzeného zákona. Nie je teda mojou zásluhou, že moja politika bola označovaná za umiernenú autonomistickú politiku, ale stalo sa tak čisto pod vplyvom kresťanskej náuky, ktorá si diktovala, že záujem celku, t.j. záujem národa je nad akýmkoľvek iným záujmom čiastočným a môže byť realizovaný len takým postupom, aby záujem národa škodu neutrpel.

Takto založenú politiku som robil vedený pohnútkami nie sebeckými alebo márnivými hľadiac získať moc alebo slávu, ale zameraním všetkého počínania k blahu slovenského národa.

Na základe autonomistického programu sme sa usilovali upraviť štátny organizmus, ktorý kresťanská náuka pokladá za nástroj v rukách národa pre blaho národa, aby on slúžil národu a aby národ pod jeho egidou napredoval. Politiku takto založenú som mal pred očami tak 14. marca 1939 ako i počas štátnej samostatnosti. Situácia, v ktorej sa národ z času na čas nachádzal, sa menila. Nie naším pričinením sa vynorovala alebo menila, ale zásady prirodzeného práva poťažne kresťanskej náuky zostali tie isté a bolo len povin­nosťou politiky našej tieto zásady uplatňovať v každej situácii. Situáciu sme my netvorili, ale sme boli povinní v každej situácii tie isté zásady, ktoré vyvrchoľujú v záujme národa vždycky zastupovať a brániť.

Táto politika stojí tu v mojej osobe pred týmto súdnym tribunálom; ovšem celkom ne­správne, lebo pred tento tribunál nepatrí politika vôbec a politika mnou sledovaná zvlášť. Prvé obdobie tejto politiky tvorí činnosť za bývalej republiky Československej. Na toto som už v krátkosti poukázal. Politika tohto obdobia nemôže byt súdená dnes, lebo bola súdená tak samým národom slovenským opätovne. Čo boli tie súdy? Voľby. A pri týchto voľbách preukázal národ svoj súhlas. Že sme nedostali väčšinu, o tom tu už bola reč. Jeden svedok ovšem - Korman, ktorého možno pokladať za, povedzme, orientova­ného politika i v tejto praktickej časti tejto politiky - sám povedal, že áno, že sme mali väčšinu voličstva: 50-52 %. To som si vtedy naznačil., lebo o tomto sa hádali. Ja som tú štatistiku tak nesledoval. Mne išlo o to, kto hlása národu a kto má túto ideu národa ako program, v tom som videl vlastne zástupcu Slovákov. Korman tuná povedal, že 50-52 % voličov dostali ľudáci. Mandátov ovšem menej. Mandáte ovšem nie podľa percenta tých obdržaných hlasov, ale podľa geometrie alebo aritmetiky volebnej sa robili, kde prvé, druhé, tretie skrutínium, prvá, druhá, tretia riečica ovšem veľmi, veľmi potom ináč preu­kázala volebné výsledky voličské, hlasové, než sa to potom prejavilo v prideľovaní man­dátov. Teda nie počet mandátov rozhoduje tu - ovšem pri vykonávaní tej moci politickej toto rozhodovalo, ale pri posúdení, že v národe kto mal väčšinu rozhodne musí brať i to, že počet voličov, obdržaných hlasov kto mal väčší, či politika táto, ktorú sme my zastupo­vali, alebo nie. Ja som bol vždycky presvedčený o tom a teraz i s touto výpoveďou je to potvrdené, že áno, i po tejto stránke sme mali tú väčšinu takýmto spôsobom zabezpečenú.

O tejto mojej politickej činnosti, ktorá je tuto teraz súdená a ktorú obžaloba tu úvodom svojej obžaloby uvádza v tom zmysle, že „mal zrejmý úmysel odstrániť demokratický po­riadok v Československej republike a narušiť jej jednotnosť a celistvosť svojimi prejavmi a riadením ľudovej strany vyvíjal takú politickú činnosť, ktorá už vtedy ohrozovala ČSR a svetový mier.“

Moja obhajoba už poukázala na to, že dôkazov na toto sa obžalobe nepodarilo doniesť, že by sme boli mali tento úmysel, že by sme boli za týmto cieľom pracovali. Nepodarilo sa to priniesť, ale keď som už pri tejto politike a o tomto sa rozprávame, ja by som si dovolil - a musím ešte hlbšie k znázorneniu a výkladu tejto politiky trochu zasiahnuť, lebo túto otázku nielen tu pred súdnym tribunálom, ale i pre svoje vnútorné presvedčenie a orientáciu svojho nazerania je nutno hlbšie brať a preto sa pýtam, aby som objasnil celý obsah tejto politiky: Kto to bol, kto túto politiku robil? Kto to boli tie osoby, kto to boli tí viditeľní činitelia, ktorí túto politiku viedli, usmerňovali, ktorí jej dávali náplň a ktorí jej dávali potom motorickú silu, že vedela v národe taký pohyb vyvolať, ktorý pohyb zgrupo­val ten národ do väčšinového celku za týmto politickým programom stojacim.

Nútený som tu spomínať Hlinku, lebo však tohto Hlinku i obžaloba spomínala a takre­čeno mŕtveho ho volala sem, aby ho súdila tu tiež ako spoluvinníka, ktorý nielenže túto politiku držal, ale ktorú mu chcela pripísať, chcela ho akosi usvedčiť z toho, že on bol ten, ktorý s Nemcami, s nemeckou stranou, Frankom, nejakú dohodu urobil. Iste dneska kaž­dému je jasné, že tento dôkaz sa obžalobe nepodaril, lebo žiadneho takéhoto dôkazu nieje; že uvádza sama obžaloba vo svojich odôvodneniach výrok toho istého Hlinku, ktorý mal povedať Pružinskému, na ktorého sa odvoláva, od ktorého vlastne dozvedá sa aj o tejto schôdze ako z prvého prameňa, že Hlinka povedal, že „však sobáš z toho nebude“. Teda ten istý Hlinka, ktorému takýto výrok pripisuje, mal byť pôvodcom nejakej dohody, neja­kej zmluvy s tým Frankom čo ovšem nikto z nás aspoň ja som o tom nepočul ani nevedel, ani fórum strany o tom nikdy nejednalo.

Keďže Hlinka po tejto stránke tu bol apostrofovaný, bol akoby súdený, ja keby som mal reč, aby som sa o ňom vyjadril, nemohol by som inšie povedať, ako by som opako­val reč, ktorú som nad jeho mohylou pri jeho pohrebe povedal, že som ho vyzdvihol ako výkvet politického života slovenského, ako vyvrcholujúci bod slovenského politického ži­vota a isteže o Hlinkovej slovenskosti, o Hlinkovej statočnosti, o Hlinkovom rodoľubstve nemožno pochybovať, ale aj o vernosti k Československej republike nie.

Kto to bol ďalej, kto túto politiku robil? Boli to Slováci. A žije ešte Dr. Vavro Šrobár, ktorý nie s nejakým cieľom aby pochválil tých Hlinkovcov, ale myslím len s úmyslom, aby pražským centralistickým kruhom posvietil, aby chápali správne pohyb ľudovej stra­ny, vtedy napísal a povedal ten významný výraz, ktorý často bol opakovaný v slovenskej publicistike, že „ľudáctvo je vlastne oživený slovenský nacionalizmus“. Teda nebol to inakší zámer tá ľudácka politika nemala nič inšie pred sebou ako skutky nacionálneho záujmu slovenského národa a tieto takým tempom a s takou vervou zastupovala, aké sa dosiaľ v žiadnom inom slovenskom politickom pohybe nepreukázali.

Predmetom toho politického snaženia bol iste - nič inšie a nič menšie ako národ slo­venský a nič inšie, ako národ samobytný, národ sebavedomý a národ sebestačný, aby bol aspoň doprovodený, aby mu bolo dopomožené k tomu, aby mohol morálne a hospodársky byť sebestačným. Toto bol cieľ, toto bola snaha ľudáckej politiky - nič inšie. Za Boha a národ bolo programovým vyjadrením tohto snaženia, aby sa ukázali tie dva póly, že nie­len za týmto hmotným blahobytom ideme, ktorý tak drasticky obžaloba ústami Dr. Rašlu [obrátil sa k Dr. Rašlovi] povedala, že „Len žrať a len sa nažrať, môže to byť program?“, nielen ten hmotný záujem, ale aj to duševné, to kultúrne, to vyššie, ideálne zameranie, toto bolo politickým programom ľudovej strany. Preto si volila túto bifarkáciu: Za Boha a za národ ako heslo charakterizujúce tieto snahy pred sebou mať.

Akými prostriedkami pracovala tá ľudová strana? Prostriedkami: nič pre seba, všetko za národ. Bolo tiež takou popularizáciou tých najintímnejších a najhlbších pohnútok nič pre seba, všetko za národ, národu slúžim, národ dvíham i svojimi vlastnými obeťami i za­budnutím svojich vlastných prospechov a svojich vlastných chúťok.

Keď Hlinka zomieral a mal som príležitosť s ním posledne hovoriť, povedal mi: „Ja odchádzam, vy zostanete. Prežijete veľké veci. A nech vás Pán Boh opatruje a vám po­máha, aby ste medzi týmito veľkými vecami obstáli tak, ako som vás videl doteraz stáť.“

Som si zapamätal tieto slová. Ja som s nimi nehandloval, ja som ich nepísal do memoárov, som ich nerozhlasoval po veľkých zhromaždeniach, lebo som to držal za odkaz a za posledné slovo toho, ktorého som si ctil a ktorého som nasledoval. Dostal som sa takto do politiky ja - Maďar, maďarón odrodilec! No obžaloba i pripustí, že konečne som úprimne reslovakizoval. Že som sa vrátil... [Smiech v obecenstve.]

Predseda: Ticho prosím! Ešte jeden takýto prejav a vyprázdnim celú sieň!

Dr. Tiso pokračuje: Že som sa vrátil. Áno, i ja vrátil som sa tam odkiaľ ma len štúdium vytrhlo do aktívnej činnosti. Vrátil som sa tam, kde som citove dávno bol. A tie svedecké výpovede i iný zistený materiál, ktorý sa tu prebral dokazujú, že som sa nikdy neodtrhol od národa, že som nebol odlúčený, že teda je nesprávne to, čo obžaloba takýmto spôsobom by ma chcela biľagovať.

Čo sa týka činnosti tejto venoval som sa jej s celou dušou úprimne a oddane. Venoval som sa jej celý nie preto, že som to ja chcel. Stal som sa poslancom nie preto, že som sa ja tam tlačil, ale preto, že ma tam Hlinka a vedúci činitelia vtedy postavili na čelo kandidátky najslovenskejšieho slovenského kraja, trenčianskeho, turčiansko-sv.martinského a tento volebný kraj najslovenskejší, ten ma volil po niekoľko volebných období vždycky na pr­vom mieste. Politiku som robil, stal som sa poslancom, lebo tak som musel, tak mi to bolo pridelené. Stal som sa ministrom v prvej republike Československej. Úmyselne som nebol tam na rozhodnutí klubu, keď sa jednalo o vstupe do vlády, lebo som vedel, že asi príde táto personálna otázka na pretras; išiel som domov, aby som nebol prítomný a uprostred mojich kňazských funkcií prišiel posol, poštmajster tehdajší v Bánovciach, že dostáva telefonický rozkaz z Prahy, aby mi zdelil, že ráno sa mám hlásiť v prezidentskej kancelárii ako novovymenovaný minister. Neišiel som za funkciou, ani toľko, nehľadal som ju, ale prevádzal som ja, lebo mi to bolo uložené a robil som ju zase len tak, ako mi to kázalo svedomie, aby som v prospech slovenského národa konal v tom takom merítku, ako mi to vtedy rezort ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy umožňoval. Takto som viedol politiku ďalej a prišiel som do samostatnosti, prešiel som po 14. marci, nenatískajúc sa, keď som bol pozbavený funkcie, aby ma znovu ktosi volil. Zvolili ma, dali mi povinnosť, bral som povinnosť a verne som ju plnil. Stal som sa potom prezidentom, k prehlásil som, myslím, že je to v konštitúte, na porade strany, keď sa o tom jednalo, že prezidenta bude sa voliť, nekandidujem, nieje mojou ambíciou, ba nechcel som, aby boli dve takéto funkcie: predsedníctvo vlády a prezident Republiky, aby boli v našej republike, v slovenskom štáte aby boli stanovené.

Keď ma zvolili, zase som len povedal: Áno, poslúchnem a beriem na seba povinnosť, ktorú mi ukladáte. Vždycky z takejto udelenej povinnosti som robil, čo som robil a nebolo pre mňa ctibažnosti, osobných ambícií, žiadneho zamerania po nejakom inom snažení, ako to, že povinnosť, ktorú mi v mene národa ukladá, som povinný prevziať a statočne plniť. Takto som ponímal vždycky povinnosti politické a preto nech mi je dovolené, že... [text nedokončený]

Predseda: Snáď to poviete po prestávke. Prerušujem na štvrť hodiny.

[Po prestávke]

Predseda: Znova otváram pojednávanie. Ráčte sa ujať slova.

Dr. Tiso: Slávny Národný súd! Takto vždycky predstaviteľmi národa poverený tou- -ktorou funkciou zastával som politickú svoju činnosť vždycky v tom smere, aby som čo najvernejšie tlmočil žiadosti a práva slovenského národa. V tomto ohľade neviedla mňa žiadna stranícka predpojatosť alebo zaujatosť. Nebol som nikdy vyhraneným straníckym politikom. Keby som bol býval straníckym politikom, nebol by som spravil i to, čo som spravil v Žiline, čo mi bolo vytýkané potom mnohými, že som pripustil vôbec iné strany do spoluúčinnosti vtedy, keď mala naša strana také šance, aby mohla sama viesť. Nie stra­nícky záujem mňa tu viedol 6. októbra 1938 v Žiline, ale záujem ten, aby sme do práce za národ zapojili všetkých tých, ktorí sa prihlásili a v toto je i prechod na zodpovedanie otáz­ky, čo bolo vlastným a bližším predmetom našej politiky: Ako som spomínal bol vždycky len národ slovenský, nedeliteľný, samobytný. Národ doma i za hranicami kdekoľvek sa nachádzal, a preto sme sa usilovali nielen pod Tatrami, ale i o národ, menovite o našu menšinu v Maďarsku, menšinu v Rakúsku a vo Francii a Belgii rozhádzaných našich ba­níkov a starať sa menovite o našich bratov v Amerike, s nimi spojitosť, kontakt udržiavať a pomocou tvorby literárnej menovite Spolku svätého Vojtecha dávať prostriedky do ruky, aby mali učebnice pre školy - pomôcky, nie učebnice - ale i pre svoje kostoly, kde sa ich národný charakter spolu s mravnou náboženskou výchovou takýmto spôsobom rozvinul. Ochrana záujmov slovenského národa doma i za hranicami nachádzala výraz menovite vtedy, keď sme v samostatnom štáte vedeli pomocou našej ústavnej listiny zabezpečiť veľkú zásadu reciprocity. A som sa sám divil tomu, že Maďari to jednoducho len tak na známosť vzali a že neboli proti tejto reciprocite prv, než sa zbadali, než skutočne potom aj diplomatické kroky podnikali. Pomocou tejto reciprocity sme najhlbšie zasahovali do obrany našej menšiny v Maďarsku zostavších našich bratov, lebo sme im povedali: Tak ako vy zachádzate s našimi, alebo ako nedáte našim to, to isté budeme uplatňovať my oproti vašej menšine v našom štáte.

Záujmy a ochrana záujmov slovenského národa bola i dotiaľ, kým sme nemali vedo­mosti o Pittsburskej dohode, k základným programom a základným obsahom nášho pohy­bu. Keď sme sa dozvedeli o uzavretí Pittsburskej dohody a dostali sme správy prvé cestou Mamateya od neho, v tomto sme našli len formuláciu, zmluvenú akúsi reprezentáciu tohto politického programu, ktorý stál od tohto okamihu potom v čele nášho pohybu. Nič inšie sme nehľadali ako uzákonenie tejto dohody, ktorú dohodu pod vojnou zahraničný odboj a najpovolanejší jeho činiteľ Masaryk bol uzavrel s našimi spolubratmi v Amerike. Že okolo tejto dohody, Pittsburskej dohody odohravšie sa vlnobytie a rozličné politické boje potom priostrovali boj z roka na rok, nebolo našou vinou.

Keby sa bolo splnilo to, čo sa žiadalo a čo sa, pravda, predvídalo, že táto dohoda bude vskutku realizovaná v utváraní verejnoprávnych pomerov Cechov a Slovákov v Repub­like, myslím, že vývoj udalostí v prvej Republike bol by sa niesol iným smerom, iným tempom.

Nie na nás bola vina, na nás bola len povinnosť to, čo práve dostal národ v tejto doho­de. vzmáhať, za tým právom tých a nie toho práva sa zriekať. Isteže nás tuto pri vymáhaní práva Pittsburskou dohodou stanoveného neviedol žiaden úmysel, aby sme rozvíjali týmto Republiku. Boli sme si predom vedomí toho, že ten základ, na ktorom sa tvorila tá Re­publika, nemôže rozbíjať tú Republiku. Veď ten základ drží tú Republiku a keď aj dohoda

bola dobrá pre to, aby sa tá Republika tvorila, isteže ten základ je aj najživotaschopnejší a najhodnejším podkladom k tomu, aby celá ťarcha života Republiky na ňom stála a po­žehnane spočívala. Toto bol náš program a inšie nič lepšieho sme nehľadali a v tomto sme sa zapojili všetci a všetky vrstvy národa.

O to sa starali tí činitelia, ktorí národy reprezentovali. O náš národ by sa druhý nebol staral, ani druhí činitelia na náš národ by neboli brali ohľad vtedy, keby oni svoje záujmy a svoju politiku robili vo svojich štátoch. Nebolo možné a teda nieje možné od nás oča­kávať, aby sme my, neberúc ohľad na záujmy svojho národa, nestarajúc sa o starostlivosť o svoj národ, mali na zreteli záujmy iných národov, tobôž záujmy celého ľudstva. Týmto sme sa ale nevylúčili z ľudstva, týmto sme, pravda, nenarušili zväzok, ktorý nás s celým ľudstvom spája. Naopak, ten zväzok, ktorý nás s ľudstvom spája, sme takýmto spôsobom len prirodzenou náplňou podporili a posilnili. Teda nebolo to proti ľudstvu, teda nebolo to proti celému ľudstvu ako takému namierené, ale naopak, svojím uplatňovaním svojho práva, zriadením svojho života, oživením a ozdravením tej samej bunky a jednotky, ktorú reprezentoval slovenský národ, isteže sme poslúžili zdravému zriadeniu celého ľudstva a funkcie celého ľudského organizmu.

V tejto práci za národ, že boli zapojení i kňazi, kto to môže zazlievať tomu kňažstvu, kto môže z toho uzatvárať, že teda tá strana, ktorá mala funkcionárov kňazov, že bola kle- rikálnou, ako sa to v tom potupnom zmysle slova podáva, že klerikálna strana, lebo kňazi boli funkcionári, v takomto percente boli kňazi funkcionári?

Myslím, že každý, kto pomery u nás poznal, dobre vedel a dobre vie, že politická práca neplatená menovite, nebola vďačnou funkciou, za ktorou by sa ľudia boli brali a trhali. Za túto politickú prácu chceli si ľudia obyčajne dať zaplatiť. A ľudová strana ako taká nemala týchto prostriedkov, aby platila tú funkciu. Musela teda vďačne prijať každého, kto neplatene preberal na seba funkciu a takýto neplatení funkcionári boli bohužiaľ skoro bez vý­nimky - nechcem povedať bez výnimky absolútne, ale vo veľkej väčšine - kňazi. Teda že oni ale nedávali svojmu stavu prednosť, že sa neobohacovali a neprijímali žiadne výhody z tohto, to dobre každý vie a menovite bola už tu čítaná reč, ktorú som povedal v Holíči a na ktorú som už poukázal, že v tej reči holičskej boli všelijaké momenty, nad ktorými niektorí páni, niektorí ľudia hlavami krútili. Jeden moment nieje v tej reči zachytený, ale sa veľmi dobre pamätám na ten moment a to bol práve tento moment, kde som poukázal na adresu kňazov, ale aj na vysvetlenie ich postavenia v národe. Som hovoril, že áno, kňazi sú v tej strane a kňazi vedú tú stranu v mnohých okresoch a v mnohých funkciách, ale pýtam sa vás: Čo dostali tí kňazi za to? Som vypočítal v tej holičskej reči. čo sme spravili za roľníkov, za robotníkov, za remeselníkov atď., ale som aj verejne povedal prítomným kňazom a celej verejnosti, že som odkázal kňazom až keď všetci budú uspokojení, až keď všetky ostatné problémy budú riešené, až potom prikročíme na riešenie i kongruovanej otázky, ktorá sa súrila a ktorá tiež mala byť riešená a iné otázky, ktoré ich živobytím a s ich životným postavením tak úzku súviseli. Teda nielen, že nič nedostali, ale naopak, skoro museli byť odstrkovaní aby sa ukázalo, že pre seba pracujú, nie za seba pracujú.

Táto činnosť nebola ani konfesionálne nijako zameraná, lebo mala na zreteli celý národ ako taký, ako žil, ako bol zložený, ako reálne existoval a preto kto by bol chcel povedať, že naša politika a naša strana bola nejako konfesionálne zvlášť akosi orientovaná, zase by nepovedal objektívnu pravdu, lebo to sa so skutočnosťou nezrovnáva.

Áno, brala strana na zreteľ celý národ vo všetkom zložení tak ako je i konfesionálne. Známe sú predsa i moje výroky v tomto ohľade a to som chcel uviesť aj ako príklad, lebo však tu bolo spomínané, že konfesionálne nazeranie bolo predo mnou viac, ako nacionál­ne nazeranie, že preto som robil politiku tak, lebo som týmto chránil konfesionálne svoje záujmy.

Na jednej strane bolo mi tu vytýkané encyklikou, že som sa nedržal podľa encykliky. Na druhej strane v súvislosti s tým istým bolo vytýkané, že som konfesionálnu politiku robil. Teda na jednej strane neriadil som sa podľa encyklík, na druhej strane konfesionálnu politiku som mal na zreteli. Že tomu nebolo tak už za prvej Republiky, dovolím si len pri­pomenúť, to bude doklad, že mal som ja aj inšie reči nad ktorými kývali hlavou páni nie­ktorí, pre ktoré ma denuncovali. Známy je môj výrok pri zvolenskom zjazde s národnou stranou Rázusovou, keď som povedal, že mne je Slovák evanjelik bližší ako Čech katolík. Nehorázna dikcia, neslýchaná frazeológia, aby jeden katolícky kňaz povedal to, že jemu je Slovák evanjelik bližší ako katolík Čech. I pousilovali sa moji politickí protivníci túto moju dikciu využiť a zaniesli ju na najvyššie miesta cirkevné, ktoré ovšem mali toľko kritického pohľadu, že pozreli do zmyslu toho môjho výroku a bez toho, že by mňa boli volali, nechali to spočívať a keď som ja prišiel náhodou v nejakej veci do styku s týmito či­niteľmi, vždy mi povedali: „Obžalovali ťa v takejto a takejto veci“, ale som hneď povedal: „Ja viem, čo Tiso myslel a ako to myslí a správne to povedal. „Áno v politike - a to bol premyslený môj program, na základe ktorého som ja potom niektoré také výroky povedal, ktoré na prvý pohľad isteže zarážali, na prvý pohľad a na prvé počutie isteže mnohí kývali hlavou, ako to mohol povedať? Až keď si to rozmyslel lepšie, potom prišiel na pravý zmy­sel a na prijateľný obsah toho. Takýchto rečí ešte by som mohol niekoľko povedať, len aby som znázornil, že nebola to jediná holičska reč, nad ktorou kývali hlavami.

Áno, nebola moja politika konfesionálne zameraná. Aj v tomto ohľade išlo sa tak, že kresťanské cirkve majú v bratskom spolunažívaní každá na svojom poli podľa svojich me­tód a podľa svojich predpisov účinkovať, aby každý jemu zverený ľud dvíhal, lebo takto sme videli, že bude jadro celého národa so všetkých strán lepšie zabezpečené.

Robil som teda politiku, lebo mi bola pridelená. Funkcie, ktoré som prijal, som dostal ako povinnosť a preto som sa nehnal za nimi, ale som ich plnil, usiloval som sa ich vždyc­ky plniť a v nich podľa najlepšieho svedomia svojho obstáť.

Kde sme robili túto politiku? Robili sme ju ako som spomínal všade, kdekoľvek sa Slovák nachádzal. Išli sme za slovenskou dušou či v Rakúsku, či v Belgicku, či vo Fran­cúzsku, či v Amerike, či v Maďarsku, všade, kde nám záležalo na každej slovenskej duši, bola nám vzácna každá, každú sme chceli k slovenskej pospolitosti pripojiť a pri sloven­skom organizme v spojitosti životnej zachovať.

Čo boli naše prostriedky? Akými prostriedkami sme pracovali? Prostriedky naše ne­boli inšie, ako ľud. Opierali sme sa iba o ľud, nie o vyvolené cesty v tom ľude, nie o vy­hranené, vybrané niektoré osobnosti alebo spoločnosti, krúžky, ale ľud celý, ľud v celom rozsahu vo všetkých zložkách a vo všetkých odtienkoch, nielen tí, alebo oni, nielen inte­ligencia alebo meštianstvo, nie roľník alebo len robotník, ale celý ľud. Boli sme vždycky všenárodnou stranou. Celý národ zapojiť, všetky zložky v tom istom smere tým istým tempom, s tou istou starostlivosťou vždycky dvíhať a k lepšej životnej úrovni prispieť. Toto boli naše prostriedky: ľud s jeho drobnými hlasmi a s jeho drobnými korunkami, ktorými túto politiku držalo. Ľudová strana sa neopierala, nemohla sa oprieť o finančných magnátov, o banky, o koncerny, o podpory, nemala prostriedkov, nemala prameňov. Ľud ju držal a tí, ktorí v mene ľudu dostávali mandáty, svojimi príspevkami: o tom tiež isteže verejnosť málo vedela, lebo sa o to nezaujímala a isteže boli myšlienky, že tak, ako druhí, žijú z takých istých prostriedkov.

Áno, nehovorili sme o tom a nehovorím ani dnes, ale musím toľko pripomenúť: Boli i také pokusy, že nám sa boli ponúkali finančné prostriedky mimo našich skromných a pri­rodzených prameňov; ovšem sme si boli vedomí, čo by to znamenalo: závislosť, politická usmernenosť, a preto sme volili: radšej pri skromných prostriedkoch zotrvať, nežli do takej finančnej odvislosti od kohokoľvek prísť, aby sme mohli voľne a vždycky, verne len na záujmy svojho ľudu a svojho národa poukazovať.

Čo boli ďalšie naše prostriedky? Vždycky vnútorná sila a vnútorná organizácia. A to sa zakladalo na tom, že sme boli vždy vernými tlmočníkmi toho prirodzeného práva sloven­ského národa na svojský život. Nič inšie sme nechceli, ale toto bola naša jediná sila, lebo to každý pochopil, toto každý chápal, tomuto každý porozumel a za toto potom každý sa vedel aj oduševniť.

Že sme sa pri tomto nezaoberali zahraničnou politikou ako takou s veľkými nejakými zámermi a zapojeniami, myslím, že je to dostatočne známe. Veď sme boli považovaní, aj zas boli biľagovaní ako provinciálni politikovia, ako nie štátnici, ale najviac snáď národní buditelia, ako nie veľkí štátnici, ktorí to usmerňovať a riadiť, ale len takí obyčajní pracov­níci na dedičnej roli národa. Nehanbím sa za tento titul. Nikdy som nechcel veľké tituly. Národ malý - povedzme si - mal aj politikov malých, ale v srdci, v láske a oddanosti k tomu národu nebolo väčších, ako sme boli my - aspoň sme sa usilovali, aby sme boli takí.

Prečo sme túto politiku robili a prečo smejú začali? Bolo to síce spomínané, že preto sme ju začali, lebo podnet sme dostali zo zahraničia. Prvý podnet vraj bol, tá mentalita maďarónska, ktorú sme preniesli z minulých časov so sebou a táto mentalita sa nevedela uspokojiť s novými pomermi. Neobstojí to! Ako som už povedal, my sme sa vedeli s tým spriateliť a vedeli sme pochopiť, že prirodzené je, aby slovanské národy Čech a Slovák ako bratia žili v jednom štáte, než by stáli v cudzom štáte, ale prv, než by sme sa o Pitts­burskej dohode boli dozvedeli, práve vyplňujúce sa udalosti a skutočnosti v Republike nás donútili k tomu, že sme vystupovali už prv s tými požiadavkami, akosi inštinktívne

precítiac, že v tejto forme sa to bude musieť riešiť, až potom sme sa dozvedeli o Pittsbur­skej dohode, lebo sa začala diať krivda Slovákom: Krivda v obsadzovaní miest, krivda v rozmiestňovaní ľudí, krivda v tom, čo zo štátneho života a štátnej moci môže jednotlivec dostať, že toto sa rozdeľovalo tak, ako by sa to bolo žiadalo, ako by sa to bolo očakáva­lo. Proti tejto krivde, samozrejme, my, ktorí sme žili s ľudom a ktorí sme to pocítili na každom jednotlivom prípade a každý jednotlivý prípad k nám ústil, že to na nás vplývalo. Isteže každý porozumie a pochopí a je to aj samozrejmá vec.

Iste, že táto politika nebola teda inšpirovaná vonkom, ale vnútornými pomermi bola vyvolaná a takto bola aj dirigovaná. K tejto politike ako som už spomínal, za nových po­merov po 6. októbri [1938] pristúpila potom nanútená spolupráca s Nemcami, s Nemcami doma a s Nemcami zo zahraničia. Táto spolupráca darmo bude obžaloba operovať tým, že ľahko bolo komusi nanútiť takú spoluprácu, ktorý už dávno s ním spolupracoval, ale to sa musí najprv dokázať, že kto spolupracoval s nimi.

Keď som pri tejto otázke, že spolupráca s Nemcami, tu bola. Od prvého počiatku čo som tento bod obžaloby počul, som rozmýšľal: predsa som bol vždycky činiteľom v par­lamente a mal som, aspoň tak viem, že som mal vedomosť, čo sa tu odohráva. Ale kde, odkiaľ môže čerpať [obžaloba] tieto dáta, čím môžu podložiť takúto obžalobu, že sme spolupracovali s Nemcami? Teraz, myslím, že v posledných záverečných rečiach ešte od­znelo to, alebo snáď v posledných výpovediach, alebo v písomnom materiále, už sa teraz nepamätám, odkiaľ mi to utkvelo v pamäti, že sa spomínala, že snáď bola na pôde parla­mentu nejaká spolupráca. To je predsa - spolupráca na pôde parlamentu - zvyk, že opozič­né strany medzi sebou sa doplňujú a medzi sebou akosi si pomáhajú. To mi utkvelo akosi v pamäti, aby som rozmýšľal o tom. Ale na tomto poli predsa nebolo ničoho. A ja musím za seba sa osvedčiť tu a musím pripomenúť k tomuto bodu, že ani na takúto spoluprácu nemáme žiadneho dokladu. Môže byť, že ktosi operoval s takýmto snáď odtienkom, že snáď pripomínal, že interpeláciu, na ktorú sme potom už nemali svoj [ich] dostatočný[ch] 21 podpisov, že sme si prípadne dali Nemcami podpísať. Ale to by neboli mohli byť Hen- leinovci, teda tí Nemci, nacisti, z ktorých sa vyvinuli. To mohli byť Mayer-Hartingovci, ¹⁸ s ktorými sme kedysi vo vládnej majorite sedeli. Teda jestli sa stal nepamätám sa, ale pripúšťam, jestli sa mohol stať takýto prípad, že sme práve k tomu, aby sme nejakú inter­peláciu mohli podať a potrebovali sme jeden, dva podpisy, že snáď ten tajomník klubu, alebo kto, požiadal Mayer-Hartinga, alebo niekoho z jeho strany, alebo zo Spinovej¹⁹ stra­ny jedného - druhého takéhoto Nemca, teda aktivistického Nemca, ale nie tých Nemcov, ktorých má obžaloba na mysli, z ktorých vyrástla potom Henleinovská strana atď. Teda nanútená spolupráca s Nemcami takto sa vyvinula potom ako danosťou, skutočnými po­mermi určenými pre nás, ako príkaz, že sme museli s týmto ako s reálnosťou počítať.

Ako sme prevádzali svoju politiku? Svoju politiku sme prevádzali vždycky legálne. Nikdy nič proti zákonu politika Hlinkovej ľudovej strany nepodnikla. Podnikali sme kro­ky pre novelizáciu zákonov, kritizovali sme zákon ako nevyhovujúci, chceli sme mať lep­šie zákony, ale proti jestvujúcim zákonom, menovite čo sa týka štátnosti, jej vnútorného zariadenia. Republiky atď. nikdy nič nelegálneho strana nepodnikla. Jestli podnikali jed­notlivci, za to strana nemohla zodpovednosť znášať, ani ich nekryla nikdy. Nič ilegálneho strana nerobila, vždycky podľa zákona. Tak 6. októbra sme pokračovali podľa zákona ako sme pokračovali i potom vždycky podľa daných zákonných predpisov.

Nevyvíjali sme zo svojej činnosti žiadne násilie. To pripomínam menovite preto, lebo bolo obžalobou niekoľkokrát spomínané, že to, čo oni vybudovali za slovenského štátu, všetky tie inštitúcie teroru, útlaku, to vlastne oni mali na mysli už dávno. To oni už vtedy mali na mysli, lenže to vtedy nemohli previesť. Isteže je to asi obdobné, chce to byť pa­ralela ťahaná k tomu, čo ja tvrdím: Naše zásady boli vždycky tie isté, za prvej Republiky, za autonómie, za samostatnosti, my sme nové zásady nepotrebovali. Tie isté zásady, ktoré boli težejnými bodami našej politiky, tie boli vždycky tie isté. Možno, že paralelne sa z toho chce utvoriť: Aj tie metódy boli tie isté, aj tie ustanovizne boli tie isté, ktoré sme mali za Slovenského štátu, ako boli vtedy.

Nič, žiadne násilnosti proti nám, jestli sa násilnosti spáchali, áno, ale my sme nemali ani možnosti tie násilnosti akosi revanšovať. Násilnosti, ktoré sa odohrávali, menovite môže tu byť reč o nejakých násilnostiach na nejakých zhromaždeniach - tie sa odohrávali proti nám. Tie sa odohrávali také, že naši ľudia podstúpili, pravda, či zraneniu, alebo aj smrť podstúpili. Nie je zaznamenaná a ja neviem, že by na našich zhromaždeniach bola tiekla z našej viny, alebo z viny našich príslušníkov krv. Nie sme my dali podnet k tomu, ale donútení sme boli pomermi, že sme si museli chrániť svojej zhromaždenie svojimi zbormi, ktoré boli tvorené a ktoré práva na ochranu slobodného prejavu politického boli mierené, aby nám ich zabezpečili. Teda nevychovávali sme nikdy k násiliu, alebo k ne­jakým sadistickým metódam. By som prosil, keby bolo z našich spisov, či z úradných alebo súkromných, či z našich článkov politických, v časopisoch alebo revuálnych, alebo v nejakých organizačných zvestiach, alebo kdekoľvek - preukázané, kde sa prívrženci Slovenskej ľudovej strany pobádali k násilnostiam, kde sa pobádali a cvičili k nejakým te­roristickým skutkom. To neboli politické ciele a tým menej prostriedky ľudovej strany. Že takéto prostriedky boli cudzím prvkom, ktoré do nášho života boli prenesené a bohužiaľ, že týmto cudzím prvkom podľahli i mnohí zo Slovákov, to pripúšťam s bôľným srdcom, že nevedeli odolať a že sa na takéto metódy dali. Ale že by to bola výchova ľudovej strany bývala, to môžem s celkom pokojným svedomím popierať, lebo takýto dôkaz nikto nieje v stave nám priniesť.

A preto, keď toto tvrdím, musím reflektovať ešte na slová pána obžalobcu Rašlu, kto­rý sa tu usiloval mňa presvedčiť citovaním starokresťanského hesla: „Sanquis martirum semen christianorum [Krv mučeníkov, semeno kresťanov.]že mali sme my tiež učiť našich prívržencov a národ viesť v tom zmysle, že áno -nebáť sa ani obetovať životy, veď „Sanquis martirum“ - krv mučeníkov, to je vlastne semeno kresťanov. To je vzrast a teda on ako vojak myslím, že je to ľahšie povedať: Bol som upozornený, keď som u jedného armádneho rozkazu počul i slová, že v tom armádnom rozkaze bolo povedané „ľudský materiál“, že to trošku škrípe, či mi to neškrípalo v ušiach. Som na to musel povedať: To je vojenský štýl a vojenská štylizácia. Ako vojak pán obžalobca Rašla to ľahšie povie: Čo tam po tých ľuďoch, ktorých obetu­jem“! Hlavná vec, aby za týmito obeťami vyrástlo to a to v národe: povedomie, súdržnosť atď. Bohužiaľ, ja som takto zmýšľať nemohol, ani som nezmýšľal. Nikdy som na to ne­počítal, že obetujem ľudské životy a čo ma po tých ľudských životoch, len aby to a to sa docielilo. Nie.

A heslo toto staré: „Sanquis martirum semen christianorum“, odpustite pán Dr. Rašla, nemožno aplikovať ani na tento prípad., lebo toto heslo starokresťanské bolo rozumné. „Sanquis martirum semen christianorum“: krv mučeníkov, semeno kresťanov. Každá vy­liata kresťanská krv toho mučeníka isteže bola semenom, z ktorého vyrástli noví kres­ťania. Ale odkiaľ vyrástli tí noví kresťania? Z toho tela, ktoré biologicky tratilo tú krv a obetovalo tú krv? Nie z toho tela vyrástli tí noví kresťania? To semeno tých kresťanov následkom tej vyliatej krvi toho mučeníka to sa poberalo z iného biologického tela; z pohanstva. Teda takto bola možná náhrada a takto bolo možno aj rozumne schvaľovať práve toto heslo, že vyliata krv jedného martýra, mučeníka, nie je stratou, ale naopak, ziskom, lebo z tej vyrastá mnoho a mnoho nových kresťanov, z toho cudzieho tela a pohanského sveta. Takto je to možno rozumné. Ale - ráčte odpustiť - keď zo slovenského tela kvapká krv, to nikdy neposlúži k posilneniu toho tela, lebo za túto stratenú slovenskú krv cudzí organizmus už nič nedodá, ja z cudzieho organizmu nedostanem posilu, lebo tá vyliata krv slovenská na ten cudzí organizmus ani nevplýva. Teda je to len strata a je to len oslabenie toho organizmu, ktorý tú krv prelieva, jestli je tá prelievaná krv nie dostatočne odôvod­nená a podopretá.

Teda takýmto istým spôsobom, bol som tu tiež akosi apostrofovaný, že vraj úzku ces­tu, vlastne širokú cestu som hľadal a mal som predsa podľa tej známej nielen frazeológie Svätého písma, ale aj disciplíny, asketiky, po úzkej ceste viesť národ a tá úzka cesta, to je cesta ťažká, krížová, to je cesta sebazapierania obetí. „A ty si národ varoval od tejto, ty si povedal národu: Nie úzkou cestou budeme chodiť, ale širokou, rozprestierať sa, hľaď­te zbohatnúť“ - vraj som povedal Slovákom. Áno, povedal som im: Hľaďte zbohatnúť! Nasledoval som príklad veľkých politikov, štátnikov predo mnou: Slováci, hľaďte zbohat­núť, Áno, usiloval som sa život Slovákov nie spohodlniť, ale akosi usnadniť, aby lepšie žili a mohli lepšie žiť. Nieje to tá úzka cesta - istá vec - ale dovoľte, keď sme už pri tomto predmete a vysvetľovaní tejto zásady, že sa dostávame vlastne na cestu, na ktorej sa akosi tak lepšie cítim a bližšie stojím.

Ja pre jednotlivca chápem a schvaľujem a držím túto cestu pre jednotlivca, ale nikde nenachádzam žiadne pravidlo, že by to isté pravidlo, čo pre jednotlivca platí, že by to platilo aj pre kolektívum práci politickej. Veď bolo mi tu vytýkané, čo sa týka povedomia

a zodpovednosti, že zodpovednosť jednotlivca môže závisieť od toho, či ten jednotlivec bol si vedomý toho, či mal vedomie viny alebo neviny, teda to môže, ale pre verejného činiteľa to nemôže platiť. Tak isto aj toto: Áno, ja pre národ ako kolektívum nemohol som a nemôžem bez všetkého ďalšieho tomu národu povedať: Poď, národ po tŕnistej ceste!, keď neviem, že z tohto národa koľko, aká väčšina alebo menšina a jak dlhší čas a po akých cestách bude musieť kráčať. Nemohol som reskírovať, aby na tejto ceste zlyhal potom ten národ a aby nielen tí, ktorí by to snáď držali, s tými ostatnými museli odpadať a potom tak tie väčšie škody sebe pripisovať.

Tak isto bolo povedané, a ja som si túto otázku i za samostatnosti častejšie kládol. Či sme 14. marca 1939 nemali pre zásadu vernosti k bratovi obetovať všetko ostatné, teda i život národa. A tu dovoľte zase, keď sme pri tom bode, aby sme prirovnávali. Musí­me prirovnávať správne. Tu sa prirovnávajú dve hodnoty: vernosť a život národa. Isteže, hodnoty vysoké, ale nezabúdajme, že sú nie toho istého druhu tieto hodnoty. Vernosť je hodnota čisto mravná a život národa je hodnota biologická, hmotná. Teda nemožno hod­noty dvojakého druhu, rozličného druhu, brať pod jednu mieru a jednou mierou ich sekať, jednou mierou ich odbavovať. Možno tak robiť len, pravda, keď sú tie hodnoty toho istého druhu, teda hmotné hodnoty spolu, duchovné hodnoty zase spolu a vedľa seba hodnotiť alebo keď je tá hodnota rozličného druhu, ale aj rozličného stupňa, teda vyššia hodnota duchovná vyváži nižšiu hodnotu hmotnú, biologickú a nemožno takýmto spôsobom do falošných záverov prichádzať práve pre takéto kombinovanie alebo voľné narábanie s rôznodruhovými hodnotami. A potom k falošným praktickým záverom prichádzať.

O týchto veciach isteže som uvažoval a mal som k tomu príležitosť aj teraz a nikdy nemôžem schvaľovať to, aby sme takýmito logickými alebo čisto teoretickými kombi­náciami voľnými prichádzali k mýlnym praktickým uzáverom. Isteže som túto politiku prevádzal dôsledne. Za starej, bývalej republiky boli sme dôslední v tom, že chceme au­tonómiu v rámci Československej republiky. Že táto naša snaha nebola chápaná, myslím, že som to dostatočne pri daných príležitostiach už osvetlil. Do konštitútu som dal - to tiež musím zdôrazniť, že keď ma prvý prezident republiky Masaryk menoval za ministra a bol som u neho na nástupnej audiencii, vtedy mi povedal výslovne toto: „Teraz budete vo vláde. Hľaďte v tej vláde tú vládnu väčšinu, ktorú reprezentujete teraz, k tomu dostať, aby ste vyriešili Pittsburskú dohodu.“ To boli jeho vlastné slová. S tým ma takrečeno prepustil a do môjho ministerského účinkovania takrečeno uviedol. Ja som si toto považoval samo­zrejme za povinnosť sdeliť kolegom, ostatným ministrom - Čechom, že mi Masaryk toto povedal. Samozrejme, nebola ozvena tá, ktorú som čakal. Ja som myslel, že Masarykove takéto stanovisko bude akýmsi prísnym rozkazom, aby si vláda väčšinu toto uvedomila a v tomto smere aby zahájila svoje pokračovanie. Naopak. A preto som bol nesmierne sklamaný a tuto začal som sa potom trošku rozhliadať, že čo je to tá politika, aké zámery vedú k tej politike a čomu sa v tej politike slúži.

Tam tá rozpoltenosť stranícka išla tak ďaleko, že jedna strana pred druhou nevedela nič podniknúť, čo by bola druhá strana prakticky alebo fakticky mohla proti nej použiť. Bála sa jedna strana druhej. I proti svojmu lepšiemu presvedčeniu nechcela nič podniknúť, čo by snáď bolo slúžilo úprave pomerov. A toto bolo nešťastie.

A preto sa nedivte, páni, že som zatrpkol takrečeno nad straníckosťou, že táto straníc­ka rozpoltenosť a táto stranícky predpojatosť, že bola mi potom otupnou a keď som mal potom moc v slovenskom národe, aby som ten slovenský národ zdravo upravil, že mne bolo žiadnou akousi neprekonateľnou prekážkou a žiadnym tabu mi nebola strana, ale že som sa usiloval túto stranícku rozpoltenosť, túto stranícku predpojatosť a túto stranícku zámernosť len svoje zámery mať na očiach, aby ten národ pre túto stranícku rozpoltenosť netrpel a do záhuby neprišiel. Nie inšie ma viedlo vtedy keď som hlásal jednotu národa, lebo som úprimne - ako som tu prečítal - áno, všetkých Slovákov som chcel mať v tej istej strane, lebo však tak isto sa uplatňujú ako keď sú v iných stranách. Nie strana dáva ten spôsob, ale dávajú ho jednotlivci, ktorí sa v tej strane uplatňujú. Teda dôsledne sme išli za týmto. Až do poslednej chvíle nič inšie sme nemali na zreteli ak záujem národa vždy a všade všetkými prostriedkami zabezpečovať. V každej situácii.

Povedal som už predtým, že situáciu sme my netvorili; situácie sa tvorili mimo nás a dáva mi obžaloba za pravdu, keď podľa toho, ako sa jej to hodí, nás vychycuje a pripisu­je nám vplyv na zahraničnú politiku ešte aj Anglicka a Francúzska, že sme činitelia, ktorí zasahujú až tak ďaleko - inokedy zase, keď sa jej to lepšie hodí, má nás za maličkých, ktorí sme sa nerozumeli tomu, že sme sa o to nestarali. My sme situáciu pre národ netvo­rili, ale sme držali si za povinnosť v každej situácii národ držať a národu slúžiť. To bolo za Československej republiky, to bolo po Mníchove, to bolo za samostatnosti a toto bolo aj potom po povstaní.

Aby v každej situácii a vždycky sme obstáli, tuto mal som jeden veľký prostriedok, a to bol ten prostriedok, že som sa usiloval vzbudiť v národe slovenské národné pove­domie a utvrdzovať ho. O tomto budem hovoriť neskoršie, keď prídeme na to, ako za samostatnosti musel som ten indirektný boj proti nemeckému vplyvu práve na tomto poli organizovane systematicky a do dôsledkov potom previesť.

Ako z tohto vidieť, naša politika bola vždycky slovenskou, vychádzajúc z domácich koreňov, usilovala sa zachytiť celú prítomnosť a učiť sa z minulosti. Boli sme vždycky proti cudzím ideológiám a usilovali sme sa čeliť tomu, aby naše slovenské zmýšľanie nebolo infikované. Samozrejme, že sme vplyvom tých kurzov a rozličných vplyvov ide­ologických úplne zatvoriť svoj duševný život nemohli. Nemohli sme byť izolovaní. Že nejaké tie reflexy sa aj na nás ukazovali - samozrejme, ale nikdy neprevážili v duši našej. V duši našej vždycky zostal ten pôvodný náš slovenský nacionalizmus zdravý a tento nacionalizmus bol hýbadlom našej politiky až do poslednej chvíle.

Keď takýmto spôsobom prechádzam teraz na obžalobný spis, aby som v jeho jednotli­vých bodoch potom prešiel cezeň, isteže po vypočutí týchto mojich pripomienok odpadá mnoho a mnoho z toho ako také, ktoré buďto nie je doložené alebo po tomto vysvetlení celkom ináč sa chápe. A preto z tejto čiastky by som mohol skoro všetko vynechať, lebo tam takých zvláštnych pripomienok nieje.

Po stránke dôkazovej a právnej moja obhajoba z bodu na bod prešla a preukázala, že bolo by treba len dôkazy doniesť k tomu, čo obžaloba tu v jednotlivých bodoch tvrdí. Tie dôkazy ale neboli prinesené, práve preto teda tieto tvrdenia obžaloby odpadajú.

Čo sa týka len jedného momentu, bol by som rád ešte tuto posvietil, aby sa ukázalo, že nie sú dostatočne všímané ani tie dôkazy, ktoré tu boli svedectvami či písomnými či ústnymi prednášané, že nie sú dostatočne všímané ani v poslednej fáze dokazovacieho po­kračovania. Ten ominózny list, ktorý tu bol spomínaný často, že som písal list so Sokolom prezidentovi republiky a druhý list, ktorý som mal ja dostať, ktorý vraj bol nájdený v pre­zidentskej kancelárii, koľkorazy bol zamieňaný jeden s druhým, potom sa nedivím, že už v poslednej fáze obžalobných rečí zase sa toto zamieňanie týchto dvoch listov objavilo, a preto len cieľom pripomenutia, aby bolo jasné už na pôde týchto dvoch listov, pripo­mínam: jedná sa tu teda o list, ktorý som so Sokolom písal na výzvu - nechcem povedať na popud ale na výzvu - Hodžu prezidentovi republiky, keď sa malo rozhodovať o vojne alebo nevojne, v tej rade, o ktorej sa hovorí, že tam generál Krejčí ^2,svoje dobrozdanie v tomto smere a v tomto zmysle podával. Tento list podľa správy, ktorú sme dostali písom­ne a ktorú obžaloba písomne predostrela, prezident republiky nedostal do ruky. Kancelária republiky nevie o ňom, že by ho bola dostala. Vidieť z toho - neviem, či ten zriadenec, ktorý ho doniesol alebo kto či mal oprávnenie prečítať, čo je v ňom, alebo či ho dostal Hodža do ruky alebo druhý, dosť na tom, že tento list nemohol vtedy ovplyvňovať prezi­denta, lebo ho nedostal. Teda to, čo sa k tomuto listu pripája je nesprávne. Tento list nebol z prezidentskej kancelárie donesený. Keď sa Sokola pýtali - ja som sa ho síce ani nepýtal na to - on povedal, že nie on to bol, teda musel ho niekto druhý priniesť mne. Opis tohto listu mi priniesol ktosi za samostatnosti s tým, že by sme ho mohli teraz uverejniť. No a ja som povedal: „No, pre tento list by nás Nemci nepochválili. Nechajte ho len tak.“ Či to bol - tento list - z archívu z Prahy alebo odkiaľ bol donesený, ja vám neviem povedať, ja sa len na tento moment pamätám, že som povedal: „Pre tento list by nás Nemci nepo­chválili“ a preto sme ho neuverejnili. Ten, kto mi ho doniesol myslel si, že to bude dobré robiť nám u Nemcov, keď ho uverejníme. A preto súdil, že keď obsah toho listu nemohol byť namierený proti mobilizácii ani proti vojne, lebo to by sa nám bolo pred Nemcami práve hodilo, že by sme im boli ukázali: Pozrite, takéto stanovisko sme my zaujali. Obsa­hom toho listu ako sa ja pamätám mohlo byť to. že v tejto historickej chvíli prosíme, aby bol problém slovenský teraz riešený, aby naši vojaci, ktorí majú ísť bojovať aby vedeli, za čo majú ísť bojovať. Ja sa tak pamätám na obsah tohto listu. Toto isteže som nemohol Nemcom veľmi ukazovať a s týmto som pred Nemcov nemohol ísť, teda toto je jeden list.

O druhom liste sa hovorí, ktorého fotosnímka bola aj v „Slováku“ uverejnená, ktorá ovšem pre zlú tlač nemohla byť prečítaná. Tento list je druhý list. ale to nieje môj list, ale to je list prezidenta Beneša. ktorý mi písal, ktorý mi mal poslať koncom septembra s tým náčrtkom tej dohody, ktorá mala byť uzavretá medzi vládou a ľudovou stranou, kde boli aj jeho vlastnoručné poznámky písané. Tento list či dostal Čulen, ktorý to zverejňoval v „Slováku“ koncom roka 1944 z pražskej kancelárie prezidenta, ja neviem, lebo som sa s ním nerozprával, ale predpokladám to, že ho dostal tak, že v Prahe v prezidentskej kan­celárii ten list našli a preto ho dostal do rúk Čulen. Teda tieto dva listy existujú a prosím, aby sa rozlišovalo medzi nimi správne.

To isté sa deje aj s tými dvomi dohodami zo 6. októbra a manifestom zo 6. októbra v Žiline. Toto sa tiež tak často zamieňa a raz sa jedno spomína, druhý raz sa na druhé pou­kazuje a vždycky pravda sa vychycuje, vlastne len polopravda, že aj v jednom aj v druhom dokumente bolo vyzdvihnuté, že v uskutočnení samourčovacieho práva vidíme víťazné zakončenie môjho dlhoročného boja.

Predseda: O ktorom liste ste hovoril, keď ste na pojednávaní povedal, že ste taký list písali so Sokolom a že obsahom toho listu bolo, že ste proti mobilizácii. Na výzvu Hodžu ste tento list vraj písali.

Dr. Tiso: O tom prvom liste som hovoril.

Predseda: Teraz hovoríte niečo iného.

Dr. Tiso: Ale nemohlo to byť proti mobilizácii, lebo už vtedy som povedal, že to by som bol Nemcom ukázal, dovolil ukázať. Na obsah tohto listu sa ani dnes nepamätám.

Predseda: Sám ste nám to povedal.

Dr. Tiso: Na Sokola som čakal. Myslel som, že mi pamäť obnoví, keď sa tak nestalo, zostávam na svojom tvrdení.

Predseda: Sám ste nám to tu predtým povedal.

Dr. Tiso: Neviem ako som povedal, na to sa nepamätám, ale myslím, že som nemohol tak povedať, lebo keby som to povedal takto, bol by som dovolil Nemcom ukázať a súhla­sil s tým, aby sa to uverejnilo.

Pri tejto príležitosti nútený som sa vrátiť zase k tej mojej schôdzke s Hermanom Fran­kom, o ktorej sa tiež toľko všeličoho rozpráva a na ktorú schôdzku sa tiež všeličo pripína. Isté je, že obžaloba s tými svedkami, s ktorými to chcela dokazovať, neobstáva. Tí sved­kovia nič konkrétneho a meritórneho nedoniesli. Isté je, že svedectvá samého Franka nič konkrétneho a meritórneho nedoniesli. Doniesli ovšem jednu vec, na ktorú sa nechce brať ohľad, že sám Frank hovoril [tak sa pamätám], že proti spolupráci je v ľudovej strane protivník práve Dr. Tiso. Toto ovšem komentuje tak, že to je len také tušenie, že to nie je isté tvrdenie. Nemožno ale pri tejto príležitosti nepripomenúť, aby obžaloba videla, že akým spôsobom mnohorazy pokračuje, keď obžaloba tvrdila mi to a aj takým výrazom to povedala, že „bol tak nehanebný Dr. Tiso, že ešte išiel i vtedy k prezidentovi. Bol tak nehanebný, že vyjednával na jednej strane s Nemcami a bol tak nehanebný, že ešte išiel k prezidentovi.“ A neskoršie , o pár riadkov ďalej, keď sa o tom rozpráva, že mal som ísť ešte k prezidentovi, ale že som zase neišiel a telefonicky som sa omluvil. Ja neviem, tuším, ako by sa úmyselne hľadala palica, ktorou ťa budeme biť; či preto, alebo preto, všetko jed­no, ale ťa budeme biť. Keď išiel - bol nehanebník, že išiel, keď neišiel, zase v tom je vina a preto ťa bijeme, že si neišiel. No odpusťte, ale keď je historický proces tento zameraný k tomu, aby sa zistila objektívna pravda a nič inšie, len aby sa zistila objektívna pravda, aby sa zistila skutočnosť, tedy sa s takýmito prostriedkami nedá pracovať.

Je tiež isté, že vypočúvanie Hermana Franka - to druhé - donieslo jeden jediný ten po­zitívny výsledok, že Herman Frank, ktorý pred tým rozprával „per longum et latum“ ako o schôdzke významnej, ako o schôdzke historickej takej a onakej, druhá výpoveď vyznela len v tom zmysle, že Frank povedal - to donieslo aspoň svedectvo - že celá schôdzka trvala iba 10 - 20 minút. Iste veľmi nápadné, že vtedy, keď som ja už tvrdil, že neviem, či som tak bol 5-10 minút, že potom aj Frank vydal svedectvo, že celá schôdzka netrvala dlhšie, že teda musel byť Dr. Tiso prítomný aj pri tom závere, aj pri podpisovaní rezolúcie, lebo celá schôdzka podľa potvrdenia Franka netrvala dlhšie len 5-10 minút. Iste že ani toto vypočúvanie nebolo prevedené tak, ako by to bývalo žiaduce a predpisom zodpovedajúce: v prítomnosti môjho zástupcu.

Čo sa týka tých požiadavkov, že sme tieto žiadali podľa úpravy Ribbentropa a Kundta, myslím, že nemusím opakovať, že obžaloba žiadnych dôkazov na toto nedoniesla. Tu sa narába voľným spájaním udalostí, voľným vysvetľovaním jednotlivých prejavov tak, aby z toho vyšlo to, čo chceme: preukázať, že ste boli v spolupráci. Dôkaz na to ovšem nieje žiadny prinesený.

Že sme nesplniteľné požiadavky kládli, ja by som mal na obžalobu i teraz pri tejto príležitosti tú prosbu: Prosím, ráčte nám ukázať tie nesplniteľné požiadavky! Ja som si vedomý toho, že ani tie splniteľné požiadavky obžaloba nepozná; tým menej tie nesplni­teľné požiadavky.

My vieme - v našich publikáciách bolo uverejnené - že to a to sa žiada, na toto kla­diem váhu, ale že nič žiadne stupňovania v žiadnom ohľade sa nestalo, či bola zahraničná situácia ostrejšia, alebo menej ostrá, vždycky sme stáli na tom istom stanovisku a tie isté požiadavky sme spomínali, aby sme vždycky zachovali svoj postup a svoj program.

Prichádzam k 6. októbru a musím sa so 6. októbrom ešte raz zaoberať, lebo toto dátum i udalosti, ktoré sa odohrali okolo tohto dátumu mávajú zvláštne prifarbenie a zvláštne vysvetľovanie. Už som povedal, že 6. október bol by zostal takým istým dňom obvyklého výborového zasadnutia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, aké sme mávali každý rok 3,4 razy, keby tam neboli prišli ostatné strany a keby ostatné strany neboli [s] nimi túto dohodu uzavreli. Iste, lebo žiadny iný úmysel tu nebol a žiadna iná tendencia s týmto výkonným výborom nebola ako to, že mám zreferovať v Prahe, čo sa od posledného za­sadnutia dialo a mal som si vyžiadať úpravy, čo si výkonný výbor žiada a ako mám postu­povať ďalej. Na tomto by sme sa boli uzniesli a boli by sme pokračovali - ako, to by sme boli videli ďalej. Keď ale strany prišli, žiadali vyjednávať, samozrejme, že sme vítali tú príležitosť, keď môžeme programu svojmu získavať takúto mocnú podporu.

Ale, ráčte dovoliť, ráčte sa vžiť do situácie: ísť za výkonným výborom strany ľudo­vej, chcieť s ním nadviazať styky, vyjednávania a čakať od výkonného výboru ľudovej strany, aby ten výkonný výbor nie svoje požiadavky staval do popredia, ale podkladal sa tomu, čo chcú tí, ktorí chcú vyjedávať a ich požiadavky a ich program prijímal. Myslím, že to nemôže nikto žiadnym politickým úsudkom za prirodzené a za samozrejmé držať. A z toho potom, že ten výkonný výbor alebo ja, že som sa držal svojho a keď som povedal vyjednávačom: Jestli chcete ísť s nami, tak poďte na našom základe, myslím, že to nemô­že zase nikto za diktát kvalifikovať, že to bol diktát od nás. Veď ich nikto nevolal, veď ich nikto nenútil, aby sa pripojili. Keď si mysleli, že je to diktát, že je to nesplniteľné, mohli povedať: „Ideme domov, ideme s pánom Bohom.“ Ale na ľudovú stranu teraz hádzať ka­mene, že diktátom išla na druhých a nútila ich - ja myslím, že toto žiadny podklad nemôže a mať a žiadne opodstatnenie v žiadnom ohľade to nemôže mať a takýmto spôsobom sa to nemôže vysvetľovať.

Čo sa týka tých dvoch rezolúcií, poťažne tých dvoch dohôd a manifestu zvlášť, to len znova pripomínam, lebo som videl počas pojednávania ako často sa to tu miešalo. Ako často sa premieša jedno s druhým a vždycky sa pojmy mätú namiesto toho, aby sa jasne povedalo, že áno, keď sme vyjadrili to, že je vrcholom nášho politického boja dosiahnutie autonómie, poťažne 6. októbra, mali sme to nielen v tých dvoch dohodách, ktoré spomí­nal Ursíny, ale aj v manifeste, ku ktorému sa ani jeden nehlási, na ktorom vraj ani jeden prítomný nebol. A tam sme mali tú vetu: „Víťazstvo samourčovacieho práva znamená víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja.“ Víťazné zakončenie nášho dlhoročného boja! A to je v manifeste! A teraz tvrdia všetci, že to nerobili, nepodpisovali, neboli tam prítomní.

Takýmto spôsobom, keď sa na 6. október díva, potom nemôže obstáť ani to tvrdenie obžaloby na 7. strane, kde sa hovorí, že Dr. Jozef Tiso a obžalovaní ďalší strhli na seba všetku moc na Slovensku. Ako možno toto nazývať, že strhli na seba všetku moc, keď sme túto moc 6. októbra nemali a keď sme tak rečeno išli pre ňu do Prahy, keď smejú nestrhli na seba my, lebo však tú moc sme nielen my dostali do rúk, ale dostali ju aj zástupco­via iných politických strán. Zo začiatku len dvaja agrárnici, neskoršie aj Národná strana k tomu pristúpila a toto môže len toľko znamenať, že sa len násilie a za všetkých okolností chce, pravda, jakási frazeológia tohto Norimberského procesu prenášať i na nás, že ako strhol na seba moc Hitler v Nemecku, tak strhol na seba moc aj ten dvojník toho Hitlera, ten duševný blíženec, ten alter ego jeho, ktorý duchovne tak blízko mu stál, strhol na seba moc. Nestrhol! Ale som ju dostal z rúk legálneho ministerského predsedu Českosloven­skej republiky gen. Syrového a nestrhol som ju ja na seba, ale pekne sme si ju s ostatnými stranami a ostatnými zástupcami akosi podelili.

Čo sa týka, že sme potom začali ten profašistický režim podľa vzoru nacistického Nemecka, toto budem nútený na toto sa obšírnejšie sa rozprestrieť, ovšem nie pri tejto prí­ležitosti, lebo po 6. okt[óbri] myslím, že aj obžaloba musí povedať, že to bolo ešte vtedy skromné rozvíjanie profašistického režimu atď., že sa to ešte nekontrolovalo, ale potom po 14. marci, že sa to malo vtedy podľa obžaloby akosi lepšie ukazovať, a ja si tento predmet podržiavam na ten termín, keď budem hovoriť o politickom vývine po 14. marci.

Ostatné veci boli aj tak dosť ozrejmené, že obžaloba na toto rukolapných dôkazov nemá. Dovolím si len na jednu okolnosť ešte posvietiť, na ktorú okolnosť som pri svojom výsluchu, ani ti, na hlavnom pojednávaní nemohol poukázať, lebo vtedy som ten materiál ešte nemal v rukách. Zo svedeckých výpovedí tu prečítaných alebo výpoveď svedkov, ktorí boli vypočutí v tomto smere, dostal som tieto momenty k dispozícii, ktoré tu dávam teraz na uváženie. A síce: Za jednotnú stranu horlil som. Uviedol som predtým, krátko pred týmto, čo ma viedlo k tomu: rozcapartenosť stranícka, ktorú som videl za bývalej Republiky, tá mi bola pohnútkou, aby som takýto vzor a takého politické zariadenie na Slovensko nepresádzal. Bol som za jednotnú stranu, horlil som za ňu, pracoval som za ňu a povzbudzoval som, áno: buďme jednotní! Nie strana je cieľ, strana je len prostriedok. Cieľ je národ, aby sme celému národu slúžili a aby srne celý národ zachovali. Za túto stra­nu ale keď som horlil, nikdy som nedôvodil, ani argumentáciu nebral z nejakých hrozieb. Potvrdil to tu Korman a ja si len obnovujem v pamäti to svedectvo Kormanovo, ktoré som šija zaznačoval, že jemu Sidor a Čavojský povedali, že „pomery sa tak vyvinujú, že nebudete môcť obstáť.“ Korman sa nie na mňa odvolával, že som mu to ja povedal. Ja nie, že ako by som to zhadzoval zo seba, ale pripomínam to len ako svedeckú výpoveď, že o tomto sa hovorilo, ale nie v spojitosti so mnou a nie mojím pričinením.

Ursínyho svedectvo: „Netvrdím, že by obžalovaný bol povedal, že nás rozpustia“. Nehrozil som. Dôvodil som, argumentoval som i hlbšie som išiel do toho, ale Ursíny sám povedal, že nemôže to tvrdiť, že i agrárnu stranu rozpustíme, keď sa nepripoja, ale nao­pak, môžem k tomu pripojiť ešte svedectvo Teplánskeho, ktorý povedal, že Domovina a iné organizácie Agrárnej strany samé odhlasovali, že sa pripoja, prv, než by to politické vedenie bolo schvaľovalo.

Teda, to zjednotenie strán neišlo tým teroristickým spôsobom, ako sa tu obžaloba tiež usiluje predstaviť.

Čo sa týka tej volebnej čiastky tejto obžaloby, ja musím sa pridržiavať i vtedy, keď i moja obhajoba do istej miery od tohto sa akosi odklonila od môjho stanoviska, že nebolo zjavne žiadneho znásilnenia. Kto tieto voľby vysvetľuje tak, že sa vlastne hlasovalo „Áno - nie“, nevystihuje pravý zmysel, lebo bola riadna kandidátka, teda nie prázdnymi lístka­mi „áno-nie“ sa hlasovalo, ale kandidátkou s menami poslancov sa hlasovalo. Vyzeralo to ako „áno -nie“ - je to iste pravda, ale nebol toto obsah, keďže iné kandidátky neboli poda­né, nemohli ľudia viac kandidátok podávať. A že nebolo znemožnené podať kandidátku, to mi potvrdí obžaloba, ktorá viedla svedka na to, ktorý sa hlásil, že on chcel podať kan­didátku, ale mu to bolo znemožnené. Teda keď chcel podať, mal času. Bolo to prakticky možné, že to nepodal? - neviem, za akých okolností. Mne ich nemohol podať, lebo ja som nebol volebná komisia. Teda neobstojí toto, že by nebol býval čas a že by nebola bývala možnosť. Bol čas aj možnosť. Že nepoužilo sa to, nieje vinou našou, nemožno túto vinu potom pod titulom teroru alebo nejakého ústavného znemožnenia prejavenia politickej vôle na účet náš teraz tuná pripisovať.

Taktiež nepodala obžaloba žiadne konkrétne dôkazy k tomu, že by som bol po 6. októbri k nenávisti proti židom v rečiach alebo akýmkoľvek iným spôsobom prejavoval svoje stanovisko, ktoré som prečítal už čiastočne a ktoré ešte prečítam.

Čo sa týka, že „Vyhľadávali sme vojenských a vedúcich politických činiteľov“ - ne­viem na koho sa to vzťahuje. Na mňa sa to nemôže vzťahovať, lebo na toto dôkazov žiad­nych obžaloba nemá a ja som si toho nie vedomý.

Tak isto tieto dátumy, ktoré sú tu uvedené, tiež nemajú žiadneho podkladu.

Neviem, či obžaloba po tom svedectve, menovite Dr. Krnu o arbitráži Talianska a Ne­mecka, či obžaloba ešte vždycky stojí na tej štylizácii, ktorú tu dala, že sme ich (Anglicko a Francúzsko) my vylúčili z toho. Myslím, že to svedectvo Dr. Krnu je toho dostatočným dôkazom, aby obžaloba od tohto bodu odstúpila, lebo vidieť, že aj Dr. Krno potvrdil toto svedectvo, že tomu nebolo tak, že by sme my ich boli vylúčili, ale vylúčil ich vlastne Hit­ler tým svojím stanoviskom, odvolávaním sa na to, že sa pripojí potom k Maďarsku, jestli by sme my stáli na tom, aby aj Anglicko a Francúzsko v tom boli.

Ja sa vraciam k tomu svedectvu Dr. Krnu aj z inej príčiny a je to tiež charakteristické pre naše vtedajšie politické pomery. Dr. Krno má byť svedkom na to, že vraj francúzske a anglické kruhy mu spomínali, že na ich stanovisko mal vplyv ľudácky zámer, smer ľudovej strany v politike, ktorú prevádzala v Republike. Ja pripúšťam, že Krno takéto svedectvo dal a že predtým sa takto osvedčil. A ja sa pýtam: koho vinou je to, jestli tieto anglické a francúzske kruhy takto boli ovplyvňované? Práve tým, že sa odvolávali na naše stanovisko? Ja myslím, že obžaloba nevie dokázať, že by sme my ich boli ovplyvňovali, že by od nás boli dostávali informácie, ale je to pravdepodobnejšie, že tieto kruhy boli informované podľa toho, ako sledovali politický život, žurnalistiku a politickú agitáciu proti nám vedenú. Proti nám sa viedla agitácia všetkým možným spôsobom a vo všet­kých možných prejavoch tak, že sme proti Republike. Ja sa nedivím potom, že keď toto stanovisko čítali tí Francúzi a Angličania v tých vládnych časopisoch, v tých všelijakých prejavoch tých vládnych poslancov centralistických, že tomu dali za pravdu. Povedali, že však musí to byť pravda, keď to oni tvrdia. Teda nie našou zásluhou boli ovplyvnené tieto kruhy, ale práve zásluhou týchto kruhov a na toto sme my ich ináč aj upozorňovali často, keď sme odrážali tieto útoky, sme im povedali: majte rozum, buďte opatrní v takých prejavoch, veď to nielen nám adresujete a nielen my to čítame, ale číta to aj zahraničie a to zahraničie si potom povie: No, teda, musia mať pravdu, musí to byť tak vskutku, že je tam protištátna činnosť nejaká. Teda nemožno to teraz na náš účet pripisovať. To keď Dr. Krno tvrdí, áno, mal o tom ale aj to potvrdiť, že práve zásluhou a pričinlivosťou týchto kruhov a týchto reprezentantov centralistickej politiky priviedli situáciu tak ďaleko, ako ju nechcel mať nikto.

Čo sa týka potom tej čiastky III., v tomto oddelení iste že je tu tá návšteva rozličných Nemcov už vo februári. A za chrbtom ústrednej vlády, že sme vraj s úmyslom úplného odtrhnutia, atď, atď. Myslím, že toto obžaloba tiež nijakým spôsobom nevedela dokázať a preto takéto výrazy, ktoré sú tu použité, nemajú žiadneho opodstatnenia. Menovite ide tu potom o také tvrdenie, ktoré každý musí na prvý pohľad po vypočutí svedkov tiež ako prehnanú štylizáciu brať, že „Dr. Ferdinand Durčanský a A. Mach s vedomím Dr. Jozefa Tisu spolu s inými koncom februára 1939 nahovorili Ľudovíta Mutňanského...“ teda, že s mojím vedomím a s mojím súhlasom?! Ten Mutňanský, ktorý sa tu osvedčil, že bol mo­jím zarytým nepriateľom, že z viedenského rozhlasu najviac proti mne štval a odôvodňo­val to tým: „Ja som socialista a on je klerikál.“ Toho Mutňanského mne prišívať ako môjho služobníka, že s mojím vedomím tento „netvor ľudský“, ako ho obžaloba pomenovala, že s mojím pričinením a s mojím vedomím fungoval - neviem si to predstaviť a ťažko toto viem uveriť.

Musím tuto potom pri jednom bode tiež opraviť moju obranu, aby sa potom z toho tiež snáď nejaké ďalšie konklúzie neprivádzali: totiž, keď je tu reč o Wesenmayerovi, pán obránca - neviem, či som ho dobre začul, ale tak sa pamätám, že to povedal, že som neznal Wesenmayera. Ja musím toto tu opraviť. Áno, poznal som ho, musel som ho vidieť už pred tým, lebo 13. marca, keď som prišiel do Berlína, keď sme potom v kancelárii dlho diškurovali a debatovali, som si pamätal, že túto tvár som už videl v Bratislave. Na meno som sa ani vtedy nepamätal, ale na tvár som sa dobre pamätal, že tento človek bol a musel byť už v Bratislave a musel som sa už s ním stretnúť. Odtiaľ viem, že som ho musel po­znať. Teda pripúšťam, že bol snáď u mňa, alebo, že som sa s ním stretol, ale že by s takým úmyslom bol prišiel, aby zistil, že ktorého z predstaviteľov autonómnych by si mal A. Hit­ler pozvať cieľom priameho prerokovania otázky odtrhnutia sa Slovenska od Republiky, isteže to nikomu neprezradil, keď mal takéto poslanie. A jestli mal takéto poslanie a bol s takýmto poslaním u mňa, vidieť, že asi nevybrali si mňa. Potom Hitler pravda podnikol tie jednania inou cestou.

Čo sa týka tej návštevy Seyess Inquartovej atď, nemám k tomu nateraz, ani teraz nič poznamenať, len to, čo som tvrdil a nemôžem sa odkloniť od toho ani teraz, lebo moja pamäť ma takto upamätúva a ja nemôžem hovoriť ináč, len tak, ako ma moja pamäť infor­muje. A takto som hľadel vtedy na tú návštevu a takýmto duchom som ju viedol.

Neviem pri tejto príležitosti či je vhodné, aby som spomínal, ale myslím, že je vhodné, aby som pripomenul, že jestli by bola pravda - a to isté aj obžaloba vo svojej dôvodovej správe vyzdvihuje, že je ťažko mysliteľné, aby Tiso bol išiel do Brucku aby tam dostal správy, lebo on mal tu Seyes Inquarta v Bratislave pod rukou - a jestli by to bola pravda, vtedy by ten Dr. Tiso nebol až na tretie pozvanie dvanásteho v noci (12. marca 1939) sa dal zlákať, poťažne donútiť, aby sa pohnul z Bánoviec do Bratislavy a z Bratislavy do Berlína, jestli by to bolo bývalo takto pripravené už návštevou Seyess Inquarta.

Len ako kuriozum, že Seyess Inquart samozrejme tiež o tom hovorí, že o tomto nebola reč. Ja uznám, že obžaloba na to odpovedá, že ako obvinený nemôže sa k tomu priznať, že nemohol hovoriť, že vás k tomu primäl, ale nemôžem inšie tvrdiť ako toto, hoci Sidor vo svojich poznámkach to tiež ináč podáva. Je len charakteristické, pravda, že Sidor, keď som sa rozprával so Seyess Inquartom, bol so mnou len sám. Ja som sa rozprával so Seyess Inquartom a Sidorovi som musel tlmočiť, lebo on však nemecky nehovoril, on potreboval tlmočníka tak, ako i pri Brückelovej a Kepplerovej návšteve. Teda ja som mu hovoril, on si to poznamenal podľa môjho hovoru a ja sa na to nepamätám a jeho záznamy sú také. Tie záznamy ovšem, ako sa aj priznáva, ako aj ostatné záznamy boli vykresľované, boli pristrihované, boli pomerom a zámerom určované - to sa samozrejme neberie do ohľadu, ale tvrdím, že žiadne takéto vyjednávania neboli. Že o hospodárskej samostatnosti auto­nómneho Slovenska sa mohlo hovoriť Že som na toto potreboval aj dôvody od Hrnčára, aj to pripúšťam, ale konečný výsledok Hrnčárovho svedectva, ktorým som potvrdil, že obavy moje od hospodárskeho neúspechu boli tie, ktoré mňa sprevádzali ešte i v tento deň, to je teda Hrnčárovým svedectvom tiež dostatočne preukázané.

Čo sa týka bodu 7 a obsahu tohto, že „zaranžovali nepokoje a rozbroje medzi Čechmi a Slovákmi“ - bohužiaľ, ja o takýchto nepokojoch ani vtedy som nevedel, ani dneska neviem a že sme si vytvorili situáciu vnútropolitickú v dňoch 9. až 12. marca takú, ktorí nemeckí vojenskí činitelia využili k zákroku proti Československej republike. Myslím, že Homolov puč nie je možno nám pripísať; myslím, že Homola nie na náš popud spravil to, čo spravil a myslím, že ani nemožno na náš účet potom pripísať, jestli v Čechách sa stalo to, čo sa stalo, že zasiahli do slovenskej politiky. Jestli tomuto môžem pripomenúť, len toľko chcem pripomenúť, že iste tu nehral záujem Republiky prvoradú úlohu, ale hrali tu nejaké postranné úmysly väčšiu rolu, o ktorých snáď nemysleli, že to bude mať takýto koniec.

Dôkazy, ktoré by tu boli potrebné isteže obžaloba vôbec neprináša, menovite o tých nemeckých zbraniach atď. Tam ináč mňa výslovne nespomína, ale musím sa tomu vracať i sám, lebo o tom som ja vôbec žiadneho ani tušenia nemal, ale musím ísť k tomu, lebo ešte aj v závere obžaloba operovala týmto momentom, že som 10. marca vraj s úsmevom - ja s úsmevom! prijal dekrét prezidenta, ktorým ma pozbavil funkcie a pridala obžaloba: „Satanský úsmev, chladný satanský úsmev“, neviem, či to tí dvaja úradníci prezidentskej kancelárie, ktorí si ten dekrét dávali boli informátorom obžaloby, alebo Sidor, či od týchto čerpala informácie, či Sidor o tom píše a Sidor nebol prítomný. Odkiaľ a akým spôsobom mohol on o tom písať, to by mohol jedine on odpovedať, ale toto dôkaz pre mňa nemôže byť taký, aby som ho záväzne prijal.

Čo sa týka, že som odtiaľ dával výzvu k náporu gardistom, Hlinkovej garde, že som prikázal, aby len jeho počúvala - pardon, to je o Ďurčanskom. Ale tu sa aj o mne hovorí, že som dával príkazy. To je v 13. bode, že „pre HG dával rozkazy na prevádzanie odporu a demonštráciám proti zosilneným vojenským a četníckym oddielom. Myslím, že keby sme sa boli Murgaša pri jeho vypočúvaní opýtali na toto, bol by ako vtedajší šéf protesto­val proti tomu, že by som ja bol dával garde príkaz, ktorých (gardistov) si on pravda držal v hrsti. Že som Kirschbauma, ktorý ma prišiel navštíviť a ktorý bol náčelníkom tzv. aka­demickej gardy, že som toho mal na rozhovore - áno, to potvrdzujem, ale sa odvolávam aj na referát „Slováka“ - článok Slováka zo 14. marca 1940, teda o rok neskoršie, keď ako rozpomienkový článok o týchto udalostiach píše, kde je napísané, ako sa toto odohralo a kde sa pripomína, že prišiel ku mne a našiel [u] mňa breviár modliaceho a že v tomto zmysle teda, breviárnom, že som dal úpravy, aby sme sa držali dôstojne, aby sme držali česť a aby sme chránili, aby národ z toho škodu neutrpel. Ja som povedal mládeži aka­demickej: Buďte sebavedomí, ukážte, že sme nie zlomení, ale žiadne výtržnosti a žiadne provokácie nesmú byť, aby sme boli dôstojní, aby pochodovali ulicami. To nieje ale od­por, myslím, že je možné to tak vysvetľovať. Nemali zbrane, teda bezbrannú mládež aby ktosi hnal proti ozbrojeným četníkom a vojenským oddielom, ktoré tu vtedy aj tankami boli ozbrojené, myslím, že to nemožno predpokladať.

Takýmto spôsobom, čo som urobil, ako vidíte, to poviem, ale skresľovať moje činy - mám hádam aj právo aj dôkazy prinášať k tomu, že to nieje pravda, aleje to skresľovanie.

Čo sa týka po 14. marci len v krátkosti by som chcel ešte rozpovedať, lebo keby sa nebola obžaloba v záverečnej reči so 14. marcom zvlášť ešte zapodievala, snáď by som sa nebol ani ujímal slova pri tejto príležitosti. Takto som ale nútený k tomu, lebo zase sa skresľuje vec, zase sa podávajú veci tak, aby vysvitlo, že vina je predsa len na našej strane. Ja nechcem ísť do tej línie, ktorú pán obžalobca Dr. Šujan tu narazil, kde mňa apostrofoval, že som ja nepodal návrh, že takto robili všetci piláti, ktorí vyhadzujú v šanc pravdu a spravodlivosť, že si myjú ruky a odstrkujú sa...

Keď sme už pri tejto biblickej reči, dovolíte, že mohol by som aj ja pokračovať v tejto biblickej reči a dlho by som ju mohol rozvádzať a snáď veľmi priliehave. Ale nejdem, nepúšťam sa na tento terén, lebo by to prípadne dlho trvalo. Á je vhodný čas na to; je, pravda, pôst práve, je Umučenie, atď. Ja len toľko chcem pripomenúť, keď už bol ten Pilát spomínaný, aby sme nezabudli, že tam, kde bol Pilát, bol aj Kaifáš, a kde bol Pilát takto robil, tam Kaifáš tiež mal svoje gesto a ten Kaifáš volal: „My nechceme kráľa - my máme cisára a my nepotrebujeme takéhoto, my máme lepších, my nepotrebujeme, aby nás zavádzal, my ho obžalujeme, že búri ľud atď.“ Mohol by som to rozvádzať doširoka, ďaleka. Nerobím tak.

Len odmietam, aby moju opatrnosť a moju ustarostenosť o to, keďže som nevedel, do čoho ideme, aby bola charakterizovaná takým spôsobom, že som po pilátsky umýval si ruky. Nič ma do toho. Nie! Práve preto, že som cítil, že mám do toho čo hovoriť a mám s touto záležitosťou sa vážne zaoberať, preto som urobil, že nech si rozhodne národ, po­ťažne jeho reprezentant - slovenský snem - sám, a žiadne impulzy, žiadne sugescie tomu­to snemu neslobodno dávať.

Počuli ste poslancov toho slovenského snemu, ako nazerali na situáciu a aké pohnútky ich viedli. Takáto istá pohnútka bola aj vo mne. Či o tomto vidíte potom nejaké vysvet­ľovanie, keď jeden ostrejšie, dôraznejšie to povie, alebo nie, isteže to podľa charakteru jednotlivca sa musí rozlišovať a opakujem to, čo som povedal a tvrdím aj dnes.

Nebyť tlaku Hitlera, nikdy slovenský snem neodhlasuje slovenskú samostatnosť. Toto tvrdím aj dnes. Pod tlakom sa to rozumelo. Teda jestli z tohto chcem ktosi vyvodzovať také alebo onakvé konzekvencie, ja mu nemôžem zabrániť. Ja mu môžem len to pove­dať, čo som povedal. Nebyť tohto tlaku, boli by sme pokračovali vo svojej rozpracovanej budovateľskej práci, ktorú sme mali a na ktorú sme si práve vypísanou pôžičkou zadova­žovali finančné prostriedky, aby sme tú budovateľskú prácu mohli potom vskutku reali­zovať. Toto bol náš program, na toto sme hľadeli. Do tohto prišiel Homolov puč a ostatné udalosti, ktoré sa rýchlym tempom vyviňovali. V tomto tempe, že sme sa museli pripra­vovať, aby sme situáciu zachraňovali, v tomto je tá moja príprava 14. marca a v ničom inom. Jestli mi toto nieje verené teraz, ja nemôžem inšie povedať ako to, že som sa aj ja za samostatnosti osvedčoval, že by sme neboli za samostatnosť, i moja reč v Štrubnianskych Tepliciach výslovne toto hovorí: Na túto sa môžem odvolávať, lebo nieje dnešného dáta, že nie je dnes to tvrdím, ale tvrdil som to v 1943 roku na verenom zhromaždení v Štub[nianskych] Tepliciach, kde srne my nebojovali za samostatnosť, my sme bojovali za to, čo moja obrana z môjho vládneho prehlásenia priniesla, aby nový štát, ten náš štát dvoch národov, aby bol zriadený ako sociálny štát, aby tieto dva národy v bratskej vernosti spolunažívali. Toto bol náš program a podľa toho sme sa usilovali zriaďovať veci. Jestli do toho potom zásahom nemeckým prišli rušivé momenty, nie naším pričinením, nemôžem ta to zodpovedať, nemôžem to ani na seba brať.

S týmto by som asi tak skončil túto časť, ktorú som pod literou A chcel zhrnúť s tým poznamenaním, že jestli sa ma pýtali a pýtajú, že či som neoľutoval toho, ako sa aj pri iných príležitostiach snáď čakalo, že poviem: „Ľutujem alebo neľutujem - odpustite, ja viem, čo toto slovo znamená a kedy ho možno použiť. Keby som povedal, že ľutujem niečo, vtedy by som sa už aj priznával: „Teda máš aj vinu v tom, vedel sito, robil si to, lebo ľutuješ.“ Iné je, či niečo odsudzujem, či s niečím sa stotožňujem, či sa nad niečím hrozím, či od niečoho sa odvraciam, ako od skutku, ktorý zatracujeme a iné je niečo oľu­tovať. Nemožno ľutovať to, čo sa ma netýka vo svedomí. Len to, čo sa ma vo svedomí týka, to môžem ľutovať. S ľútosťou môžem pozerať na niekoho, to je inšia ľútosť. Ale ja som sa naučil počas tohto procesu dávať pozor na výrazy, lebo som videl, že i z najneopatrnejšieho odtienku výrazového sa potom ďalekosiahle konzekvencie robia. A preto nech nikto ani v tomto ohľade nevidí snáď nejaké zlo, alebo nejaké mínus z mojej stránky, že som povedal, že neľutujem ani to, že sme 14. marca to spravili, čo sme spravili, lebo som bol presvedčený vtedy a som presvedčený i dnes, že sme dobre spravili, lebo ináč by sme neboli zachránili národ a to, že sme dobre spravili to predsa nemôže byť predmetom ľútosti. Ako to kto poníma ďalej, ako to kto vysvetľuje ďalej, isteže to nemôže každý podľa svojho zámeru a podľa svojho zamerania ideového, alebo politického rozličným spôsobom vysvetľovať.

Prikročil by som ďalej v čiastke B, v ktorej je už potom rozoberaná naša politika. Námietky tu podáva obžaloba, že bola tu úzka spolupráca, ba nasledovala práca podľa nemeckého vzoru. By som v tomto ohľade musel v prvom rade poukázať na rozličné momenty, ktoré sú tu uvedené a sú tu v prvom bode B. obžaloby: „...spolu s inými odstrá­nili zvyšky demokratického systému na Slovensku - jeden prvok - zaviedli autoritatívny profašistický režim - druhý prvok - podľa nemeckého vzoru - tretí prvok - pričom vládnu a výkonnú moc vykonávali v smere čo najužšej spolupráce s nacistickým Nemeckom - štvrtý prvok - takže tým podporili jeho záujmy tak vo veciach politických a vojenských, ako aj v sektore hospodárskom a finančnom.

A teraz prejdem na jednotlivé body. Tuto sú tie prvky, ktoré sú označované ako prvky našej politiky celkove a preto s týmto bodom nútený som sa zaoberať obšírnejšie a bude to isteže povinnosťou mojou, aby som tu posvietil i na také predmety a na také body, ktoré sa doteraz nespomínali.

Zazlieva sa nám a obžaloba nás tu označuje, že sme zaviedli autoritatívny režim a že sme fašizmus zaviedli na Slovensku. Ja by som prvé než by som sa do rozboru tohto pustil, musel sa koncentrovať na rozbor, čo je to ten autoritatívny režim a čo je to ten fašistický. Už sme dneska z úst jedného obhajcu počuli, že vlastne pojem a definícia fašizmu ešte ani dnes nie je jednotná a ešte aj dneska sa to povedalo, že inak si to predstavuje jeden, inak si to predstavuje druhý, takže jednotný názor na toto nieje. Tak isto myslím, že taká istá pojmová nevyrovnanosť je aj čo sa týka toho autoritatívneho režimu. Ja by som bol smelý opýtať sa, ako si predstavuje a čo si myslí vlastne obžaloba pod týmto autoritatívnym reži­mom. Nemyslím, že by to myslela a predstavovala si to, že autoritatívny režim absolútne, lebo však autoritatívny režim k riadeniu akejkoľvek malej spoločnosti je potrebný; či je to rodina, ten najmenší prvok spoločenský, už aj tento prvok spoločenský najmenší potrebuje autority. Nebyť autority rodičovskej, menovite otca - tá rodina nemôže jestvovať, teda bez autority spoločenský útvar nemôže žiť. Musí byť autorita. Tým väčšmi potom v širšom zmysle.

Teda v národe, štáte atď. musí byť autorita. Nemyslím preto, že by obžaloba toto zavr­hovala a toto nám kládla za vinu, že sme my vôbec držali autoritu, lebo bez toho, pravda, by spoločenský poriadok nemohol byť. Čo si myslím potom pod týmto jestli chce od nás, ako viem uvaliť to, si už neviem predstaviť, lebo však žiadny takýto autoritatívny režim nebol zavedený.

Robil som ako som hovoril, svojskú politiku, áno, ja som sa priznával a priznávam a sa osvedčujem, že vždycky usiloval som sa za mienku a stanovisko odborníkov každého druhu rešpektovať, že som sa podľa mienky odborníkov riadil, že som im nechával voľnú ruku, a isteže, ich návrhy som schvaľoval. Toto sa vzťahuje menovite aj na vojenských odborníkov, hoci Čatloš zo samozrejmých príčin usiloval sa ma predstaviť ako znalca vojenských záležitostí do najmenších podrobností, v čo myslím, ani sám neverí, ale myslel som na hospodárske pole.

Ja som naším hospodárskym odborníkom nechal vskutku voľnú ruku spoliehajúc sa na nich, že urobia všetko to, čo môžu najlepšie a odo mňa potrebujú len to krytie politické, aby oni mohli v pokoji robiť a v pokoji svoju hospodársku činnosť rozvinúť. Teda robil som svojskú, ale politiku. Do organizácie politickej, tam som sa čomusi naučil za tých 20 rokov. Tam som videl, čo táto politická organizácia potrebuje a v tomto ohľade isteže som mal iniciatívu a v tomto ohľade viem, že som zariaďoval i také niečo, čo som inde nevidel. To som sa ale neučil od nacizmu, ani od fašizmu, lebo som vnútornú konštrukciu a zariadenie týchto systémov nikdy neštudoval, ani som sa neusiloval si ich niekde na tvári miesta prípadne pozerať. Ale obžaloba samozrejme, že som sa toto neučil ani od fašizmu a nacizmu nepripomína si, že vlastne vtedy, keď ona vo svojich dôvodoch uvádza môj článok z roku 1924 a článok z Nyitra z roku 1916, že som schvaľoval militarizmus a akosi sa poučil, usiloval sa učiť niečo z organizácií práce, totiž - nič inšie, lebo som ten militarizmus ako taký neschvaľoval. Keď som v niečom použil výraz „Krvavá ruka“, iste­že to nieje pochvalný výraz o tom militarizme, ale spôsob organizovania práce a výkonu a stupňovanie výkonu, to som videl na tom militarizme a toto, keďže sa usiluje človek túto organizáciu výkonu od niekoho odučiť a to presadiť na iné pole, myslím, že to ešte nieje fašizmus, ani militarizmus, ani nacizmus.

Keď sa obžaloba odvoláva na tieto moje články v „Slováku“ - už aj pri výsluchu bola taká otázka - odkiaľ ste sa učili ako z tohto článku vidieť tým vojenským výrazom, tomu vojenskému akémusi zameraniu, kde som rozprával o tom, že ako treba jednotky rozdeliť, ako treba ich na jednotný povel potom usmerniť a ako ich treba spoločnému útoku proti nepriateľovi politickému protivníkovi - ako ste poznamenali, - ja som ich dôsledne meno­val nepriateľmi tých politických protivníkov, že odkiaľ ste sa to učili tie výrazy, že odkiaľ som vzal vraj tieto vojensky prifarbené výrazy? Ja som vtedy poznamenal: Nezabúdajte - a tuto apelujem zase na niečo, čo je charakteristické, tak zvláštne, že na toto ťažko príde ten, kto o tom nikdy alebo nepočul alebo nikdy na sebe to neskúsil, a síce: Nezabúdajte, že naša kňazská výchova je založená na svetoznámej knihe - myslím, že za to je nie celkom neznáme - na exerciách, na duchovných cvičeniach sv. Ignáca z Loyoly. A táto kniha je dielom bývalého vojaka, ktorý pri obsadzovaní nejakej pevnosti bol zranený, ako taký, keď bol ošetrovaný, pri liečení, zahrúžený do svojich myšlienok rozhodnul sa, že nejde viac bojovať, opustí svoje vojenské povolanie, utiahne sa na nejaké pustovnícke miesto a tam do myšlienok zahrúžený stvoril ten systém duchovných cvičení. Samozrejme tak, ako on ako vojak si to predstavoval podľa všetkých tých výrazov a samozrejme i zamera­nie. A na týchto exericiách sv. Ignáca z Loyoly je vlastne každý kňaz vychovaný. Tak teda nie je sa čomu diviť, že človek takto vychovaný na takejto knihe jedným vojakom zosta­venej, že mnoho potom preberie aj z tých vojenských výrazov. Tam si totižto sv. Ignác, ako vojak z taktiky vojenskej preberá výrazy aj do taktiky duševnej: systematický postup vo výstavbe duševnosti, nápor na náruživosti a zlé náklonnosti, útok na baštu diablovu v dobre zriadených šíkoch rozumu, vôle a citov atď. Teda nie prvky vojenské a tie výrazy on sa usiluje previesť do duševného života: Rozum, vôľu, citové zafarbenie, náruživosti, toto stavia do tých vojenských predstáv a takýmto spôsobom sa zrodili potom aj tieto predstavy, ktoré keď človek zďaleka pozerá diví sa, že to sú nejaké nacistické prvky, prvky fašistické, prvky militaristické a nepripomenie si to, že prirodzenejšie je vysvetlenie to, čo ja podávam. Aby sa snáď nepovedalo, že je to cynizmus, že cynicky operujem s jednot­livými výrazmi a preto ťažko sa odhodlávam na to, aby som pripomenul to, čo som si tu zaznamenalo v tichosti, keď som nemyslel na to, že by mohlo byť ako cynizmus poníma­né, ale predsa to prečítam a pripomeniem, len preto, aby ste videli, že môžu tu byť aj iné vysvetľovania prípustné a nie práve to, čo sa impuluje obžalobou.

Výraz „Jeden národ, jedna strana atď.“, ako sme to my hlásali, že je to vlastne prevzaté od Hitlera a Mussoliniho. Odtiaľ ste sa to učili. To je škola vaša a preto ste aj hlásali toto za starej Republiky, to ste od nich odkukali, od nich odpočúvali a takýmto spôsobom ne­môžete povedať, že na nás nemal vplyv tento systém. Preto, aby si nikto nevysvetľoval, že snáď cynicky, alebo nejakým spôsobom vysvetľujem, keď si dovolím upozorniť, aby ste dovolili a mysleli na to, že tieto výrazy pred Hitlerom, pred Mussolinim „Jeden národ, jed­na strana, jedna vôľa atď.“, boli povedané; už boli v histórii mužovia, ktorí ich opakovali dávno pred týmto, pred storočiami, aby som iného nespomínal: je to Mohamed, ktorého heslo je známe: „Jeden je Boh a jeden je jeho prorok.“ Išli by sme ďaleko, keby som tých tatarských čingischánov a chýrečných vojvodcov spomínal, ktorí vedeli zo svojho národa vylúdiť toľko sily, že zablúdili až po naše ..., po strednú Európu, ktorí všetci týmito istými heslami sa riadili. Samozrejme, kto chce niečo s národom spraviť, musí na jednote národa stavať a preto byť v tom, v akomsi úzkom zanietení, že všetko, čo ste tu vedeli, nevedeli ste z histórie, neučili ste sa to z dávnej nejakej minulosti, ale tá najkrajšia spojitosť sa hľa­dá a samozrejme, čo je to: Nacizmus a fašizmus. Odinakiaľ ste to nemohli brať.

Ináč tie ozajstné zásady, ktoré sú zásadami vašej politiky brali ste tiež odtiaľ. A zabúda sa ovšem, že zásady tieto i v tých iných politických systémoch nie sú pôvodné, zo svojho vlastného prameňa čerpané, ale že tieto zásady - tie zdravé - všetky pramenia - a každý blud má v sebe čosi aj pravdivého, sa hovorí a aj každý mylný systém, jestli sa chce udr­žať, musí čosi pravdivého v sebe mať, inak by sa nevedel udržať a nevedel by prívržencov k sebe prilákať - tieto zásady všetky vyvierajú z prirodzeného práva. To prirodzené právo, to je ten prameň, z ktorého všetko to ide. A tohto prirodzeného práva tlmočníkom sú tie pápežské encykliky, na ktoré sa budem odvolávať a ktoré i obšírnejšie i čo sa týka obsahu spomeniem, aby som predstavil, že áno, naša politika bola vedená a čerpaná z tohto pra­meňa a zo žiadneho fašizmu, zo žiadneho nacizmu.

Že tieto zásady potom i nevedomky snáď brali i tí ľudia, ktorí sa s tým nehonosili, nepovedali, že to vedia z encyklík, ale že to berú len z prirodzeného práva, z prirodzeného zákona, samozrejmé, že z toho nemožno ešte usudzovať, že oni by boli ináč robili, keby boli vedeli, že to z encyklík ide, lebo niekedy proti tým encyklikám i takáto predpojatosť by ich bola odradila, aby sa na toto odvolávali. Že ale v ich politickom systéme, myslím, že i v komunistickom i v nacistickom i fašistickom - tú tie prvky toho prirodzeného zá­kona a že títo, ktorí hlásajú i tieto závery, tieto politické smery, nie sú si toho vedomí, to nemožno zase na ich škodu pripísať. Táto zrovnalosť mi ale uľahčila túto zrovnalosť prirodzeného práva s encyklikami, že niektoré tie prvky sa nachádzali aj v nacizme - uľahčila mi potom boj proti nacizmu. Vyzdvihol som to, čo bolo i v encyklikách, nie to, čo sa protivilo prirodzenému zákonu a encyklikám - teda rasizmus, sterilizácia atď., ale ako som to už poznamenal, vyzdvihol som to, čo v encyklikách je, teda, čo z prirodzeného zákona plynie, teda „Vôlkisch“, záujem celku nad záujmom jednotlivca, rodinná mzda, sociálna úroveň robotníka - toto boli prvky, ktoré som v nacizme ako takom videl a keďže sa zrovnávajú so zásadami encyklík, mohol som s pokojným svedomím povedať, že toto preto prijímame, za týmto stojíme a za týmto ideme.

Čo sa týka stavovského zriadenia, patrí toto stavovské zriadenie tiež do tej politiky, ktorú som označoval ako politiku svojho druhu. Najnovšie to mi bolo opravdovým pre­kvapením, keď obžaloba vo svojej záverečnej reči tvrdila, že nevie, či sme vedeli, že sta­vovské zriadenie je v programe nacistickom? Toto je pre mňa nóvum, ktoré teraz prvý raz počujem. Jestli je to ale tak, ja verím. Vtedy ale nerozumiem, že prečo nám ho blokovali Nemci, to stavovské zriadenie? To je obdobné ako s tou pomocnou službou, s tými pracov­nými oddielmi v armáde, za ktoré som bojoval a ktoré som ako svojskú myšlienku usiloval sa presadzovať, lebo som to považoval za potrebné pre slovenské pomery. Obžaloba tvrdí, že toto mali Nemci dávno vo svojich pracovných oddeleniach. Neviem potom, prečo som musel o tom toľko debatovať s Keitelom ³⁶ a prečo som musel Keitla presviedčať, že je to potrebné, že je to dobré a že by skúsili, či by sa to aj u nich neosvedčilo. Teda obdobný prípad so stavovským zriadením a s pomocnou službou armády, že jestli je to tak, že to aj v Nemecku bolo a my sme to mali od nacistov prevziať, nerozumiem, prečo nám bloko­vali Nemci stavovské zriadenie, keď sme ho mali už aj v ústavnej listine zavedené a keď sme ho chceli začať prevádzať, vtedy prišli s tou námietkou, že toto je Schuschniggiáda, že to by nestrpeli, ako by sa to tu robilo, lebo to by bolo pestovanie nepriateľa za svojím chrbtom atď., ako aj s tou pracovnou službou.

Čosi nového sme zriadili v strane. V strane sme vytvorili, usilovali sme sa potom vytvoriť odborové organizácie, ale predsa nie zlúčené s ňou, len v personálnej únii. Od­borové organizácie sa pričlenili k strane. Zdalo sa, že sú súčiastkou strany, ale bola len personálna únia medzi stranou a odborovými organizáciami v osobe generálneho tajom­níka, ináč každá odborová organizácia, každé združenie malo svoj organizačný aparát, svoj štatút, všetky utvorené úplne samostatne, takže tento systém, ktorý sme tuto zaviedli, začali sa potom i Bulhari, Rumuni oň zaujímať a usilovali sa takýmto spôsobom to doma vo svojom zariadení tiež uskutočniť.

Prvky demokracie v strane a štátnej správe zostali. Nemôžem rozumieť, ako môže obžaloba operovať tým, že sme odstránili zvyšky demokratického systému na Slovensku. Veď zostali, pravda, i v strane, v štátnej správe tieto prvky. Parlament sám obmedzoval svoju právomoc. Jestli ktosi obmedzoval právomoc parlamentu, nebol to iný činiteľ, ako sám parlament. Parlament uznal za dobré, vzhľadom na potreby, ktoré sa vynárajú, ktoré musia byť rýchle vybavené, aby obmedzil svoju právomoc a dal vláde právomoc splno- mocňovacím zákonom, aby to robila vláda. Ale toto sa robilo i za bývalej Republiky. Teda jestli je toto obmedzovanie právomoci parlamentu, vtedy táto istá námietka sa vzná­ša i proti parlamentu v bývalej Republike, nielen proti nášmu.

Zostala zákonodarná moc oddelená od vládnej moci a od súdnej moci. Toto sú prvky demokracie a tie zostali zachované.

Zostavovanie parlamentu ako sa dialo?

Samozrejme, že tuto išlo o to, aby parlament bol práceschopný a aby v tom parlamente sa vykonávala práca rýchle, lebo potreby vyžadovali rýchle vybavenie. Ja som bol toho snaženia, že bol by som chcel mať voľby čoskoro vypísané. Ovšem chcel som mať najprv volebný zákon, aby sme podľa svojho volebného zákona volili. Toto ovšem počas vojny a práve kde parlament bol zaťažený nutnými normami, bolo znemožnené. Niekto povie a namieta, že ani ten pôvodný zákon o postavení parlamentu ste nezachovali, lebo ste ho zmenili, potom ste dali právo prezidentovi Republiky menovať poslancov, teda doplňovať poslancov. Nech mi je dovolené, keď tento moment chcem vysvetliť celkom, že musím ísť do detailov takých, ktoré by som inak snáď ani nespomínal. Nie teoretické, nie ide­ologické príčiny viedli k tomu, ale veľmi jednoduché a praktické príčiny. Naša listina kandidačná, pravda, mala svoje poradie. Vystupovali - neviem či odumretím, myslím, že odumretím nikto - ale zrieknutím sa poslaneckého mandátu vystupovali poslanci a nastu­povali náhradníci, doplňovali sa ďalej. Musím tu povedať, že pri jednom prípade už-už sme boli na tom stupni, že bol by prišiel do parlamentu taký človek, ktorého sme z národného hľadiska nijako nemohli im pripustiť. Boli by sme sa museli hanbiť, že tento človek je poslancom Slovenskej republiky, hoci nie za slovenskú stranu, ale inú. A preto sme sa tomu vyhli, že podľa poradia musel ten človek nastúpiť, vtedy sa povedalo: Keďže voľby nemôže byť v dohľadnej dobe a táto kandidačná listina sa nemôže voľbou dopĺňať, preto sa parlament uzniesol, že dáva túto moc prezidentovi Republiky, aby menoval poslancov, ale nie z ideologických príčin, nie preto, aby sme snáď rozmnožovali a alebo rozširovali právomoc prezidenta, ale - pripomínam znovu -. len veľmi jednoduchá praktická príčina bola, ktorá sa ovšem hlboko nás dotýkala a bola by sa musela dotýkať nášho národného povedomia, že sme to nepripustili, aby takýto človek prišiel do parlamentu.

Ďalší demokratický prvok: Vláda bola zodpovedná parlamentu. Teda nie vodcovi, nie prezidentovi, ale zostala zodpovedná parlamentu. Ten parlament mal možnosť a mal aj povinnosť, aby si túto zodpovednosť aj prakticky uplatňoval. Strana - ako som spomínal - mala vytýčenú svoju úlohu v tom, že má byť olejom v štátnom aparáte, teda má pomáhať, aby ten štátny aparát ľahšie išiel. Mala byť poradným činiteľom.

Príslušnosť strane nemala znamenať uprednostnenie. Toto bol môj program, ktorý som pri zjazde strany, ktorý sme mali v prvom roku samostatnosti v roku 1939 vytýčil, teda z toho vidieť, že som sa usiloval i obdobie zjazdov strany zachovať, aby sme takýmto spôsobom nenarušili ani túto kontinuitu právne demokratickú, že na zjazde strany tieto úlohy som vytýčil strane, teda nie fašistické a nacistické zámery, ale len tie demokratické princípy, ktoré zdravá demokracia a ideálna demokracia predstavuje a realizuje v živote, že straníkom nedáva prednosť, že stranícka príslušnosť neznamená uprednostnenie, ale naopak, ukladá im zvýšenú povinnosť voči národu a štátu. Odborové organizácie ako som spomínal, boli, ako som spomínal, úplne samostatné so svojím aparátom a so svojím štatútom a tam bol každý. Či sa tam ľudia nútili neviem, ale iste že sa naliehalo, aby každý bol podľa svojho povolania v patričnom združení organizovaný. Že to i určité povinnosti ukladalo tomu členstvu, to nikto nepopiera a myslím, že nikde na svete nebolo organizá­cie, ktorá by tie povinnosti od svojho členstva nežiadala. Platili, istá vec, príspevky, ale že čo s tými príspevkami robili, na toto ja odpovedať neviem, lebo som účtovanie týchto príspevkov nekontroloval, myslím, že nemohli byť žiadne malverzácie, lebo to by som sa bol dozvedel iste.

Čo sa týka nejakého spoločného združenia, totižto združenia pod jedným vedením a takto akosi bližším pripojením k strane, už som spomínal, že to bol len jeden takýto článok, a že to bola personálna únia generálneho sekretára. Generálny sekretár strany bol akýmsi predsedom všetkých tých združení, hoci každé združenie malo svojho predsedu, ale len akýmsi nadpredsedom a to len preto, aby sa v tomto spojení mohla ľahšie vybavo­vať každá spoločná práca, ktorú jednotlivé združenia nemali vykonávať, ale ktorú ľahšie a s väčším úspechom mohli vykonávať všetky združenia spolu. Zase praktický zmysel a praktický cieľ a nie ideové príčiny viedli v tomto.

Isteže v tomto ohľade politika táto, ktorú som sa usiloval takýmto spôsobom usmerňo­vať nie ideové príčiny mala a ideové zameranie, ale mala zameranie vyhovovať nutným časovým potrebám, ktoré sa vyskytovali a tieto nutné časové potreby ako boli naliehavé, ako žiadali riešenie takrečeno zo dňa na deň, tak musela byť i rýchla a promtná a vždycky svojmu cieľu zameraná i práca tej-ktorej organizácie, ktorá túto prácu previesť mala.

Čo sa týka toho druhého bodu, že autoritatívny režim sme zaviedli, už som na to od­povedal pri tomto rozbore našej politickej štruktúry, kde som poukázal na to, že tie prvky demokratického zriadenia boli zachované tak v národe, ako aj v štáte, že o tomto autorita­tívnom režime v tom zlom zmysle slova nemožno hovoriť, myslím každý uzná.

Čo sa týka, že sme tento režim zriadili podľa nemeckého vzoru, na toto som si už dovolil raz pri jednej príležitosti tak vo veľkých rysoch poukázať, ale poukazujem na to i teraz, že nemali sme vzor nemecký pred sebou, keď sme zásady čerpali z iného prameňa, ale keď sme videli niečo dobrého v tom nemeckom zriadení, iste že sme sa rozhodli to i pre svoj život prevziať a podľa toho sa zariaďovať svojsky, ale to sa nevzťahovalo len na nemecký vzor, Pripomenul som aj švédsky vzor, napr. že sme povedali: Budeme pri budovaní svojich dedín riadiť sa podľa švédskeho vzoru, ktorý znamenal výstavbu dedín z dreva; z dreva stavať domy, školy, kostoly menovite. Ten dobrý vzor, keď človek kdesi vidí, prečo by sa nemohol prevziať a po svojsky uplatňovať v prospech seba a v prospech svojho národa. Ja v ňom žiadne akési zotročovanie ideovo nevidím, ale naopak: veď sa učia nielen jednotlivci jeden od druhého, ale učia sa aj národy jeden od druhého. A kde sme videli niečo dobrého, iste že sme sa usilovali od toho národa prevziať a v svojom živote tiež takýmto spôsobom uplatniť.

Čo sa týka tej najužšej spolupráce s nacistickým Nemeckom, že sme v záujme Ne­mecka to robili, na to som už posvietil, že tá spolupráca bola nám nanútená geopolitickou situáciou, že sme sa stali bezprostrednými susedmi a potom tým, že politický vývin nás do toho nanútil, aby sme túto spoluprácu menovite na poli zahraničnom a vojenskom v tej ochrannej zmluve tak prijali, ako sa to od nás vyžadovalo. V tej dobe nebolo inej mož­nosti a iného výberu ako pre záchranu národa to previesť.

Iste, že tieto prvky, ktoré som tu uviedol, slúžili za podklad tej stavbe, ktorú som sa usiloval po 14. marci v národnom živote a štátnom zriadení previesť. Tá stavba smerovala k tej toľko spomínanej budovateľskej práci, ktorou som výsledok 14. marca -záchranu národa z chvíľkovej záchrany národa chcel previesť na trvalú záchranu, aby 14. marec neznamenal pre nás, že sme unikli chvíľkovému rozdrveniu a chvíľkovému zániku náro­da, ale aby sme trvalé vedeli si zabezpečiť všetky predpoklady života, ktoré od nás v kaž­dom ohľade či hospodársky či kultúrne sa čakali, a toto bola tá budovateľská práca, ktorá mala smerovať k tomu, aby národ dokázal byť sebestačným tak mravne ako i hospodársky a preto táto budovateľská práca bola rozdelená na duševnú prácu, na sociálnu prácu a na hospodársku prácu.

Čo sa týka tej duševnej práce budovateľskej, tu som už poukázal tým svojím prejavom, ktorý som tu prečítal, že dňom 14. marca bol národ položený na váhu dejín, aby preukázal, že vie obstáť, že vie sa sám riadiť a vie všetky tie príčiny a tie prostriedky použiť, aby sa ukázal rovnocenným s ostatnými národmi. Z tejto nutnosti som sa usiloval vytvoriť psychologickú ústrojnosť tak v sebe a v jednotlivcoch, ako i v národnom kolektíve zvlášť, aby v celom národe táto psychologická ústrojnosť bola vytvorená, z ktorej potom ten bu­dovateľský elán má vyvierať. Je jasné, že keby som túto psychologickú ústrojnosť nebol vyvolal, že národ nebol by býval schopný vypnutia sily, aby sme preukázali tú sebestač­nosť, aby sme preukázali tú mravnú a hospodársku zdatnosť, že vieme obstáť. Inak boli by sme za pár týždňov ako to Maďari čakali - tí nám dávali tuším 6 týždňov - myslím, že aj v nemeckých kruhoch bolo hodne takých, čo s určitou pochybnosťou čakali, či to do­vedieme urobiť, alebo nie. Ribbentrop mi za krátky čas po návšteve povedal: „Teraz máte štát, musíte ukázať, či to viete robiť.“ Ale sme nemohli sklamať ani tých ostatných, ktorí dobroprajné čakali na nás, že privedieme dôkaz tejto sebestačnosti a preto sme sa museli usilovať všetkým možným spôsobom preukázať, že áno, sme toho schopní. A k tomuto slúžil menovite ten môj prostriedok, ktorý označuje ako prehĺbenie národného povedomia, ako poháňačka budovateľského elánu. V každej svojej reči a v každom článku či som to tak alebo inakším spôsobom do verejnosti pustil, či som hovoril k mladým alebo písal starým, či som mal dočinenia s učenými alebo s pospolitým ľudom, či som hovoril k tu­ristom alebo roľníkom, či som mal príležitosť hovoriť s drotárom na výstave alebo k ro­botníkom v ich závodoch, či som mal dočinenia s družstevníkmi alebo so živnostníkmi, či som k akademikom hovoril alebo k školským deťom malým, k vojakom, kňazom alebo učiteľom, k ženám alebo sestrám Červeného kríža, či slávnostne, alebo na pracovných poradách, či k železničiarom, alebo pri Zimnej pomoci, či v Tatrách alebo pri roľníckych podnikaniach, či pri regulačných prácach k robotníkom, všade som hovoril o praktickom národovectve, o láske k svojeti a dával som impulz, že všetko, čo robíme nech nás vedie do povedomia, že sebe, pre svoj národ to robíme, svoj národ zabezpečujeme; takýmto spôsobom som sa usiloval to praktické národovectvo v národe a v mysliach všetkých jeho príslušníkov vybudovať.

Samozrejme, že toto požadovalo práve to, čo aj obžaloba tu spomínala, že som mal času aj do najnepatrnejšej dedinky ísť, že som si vzal času ísť aj sebamenšiu slávnosť navštíviť a že som sa nehanbil - nie nehanbil ale neštítil - prípadne školu ísť na kopanice alebo kdesi otvárať a pri takejto príležitosti rečniť. Nie, nehanbil som sa, neštítil som sa, lebo som si to držal za povinnosť, lebo aj tam som videl Slovákov, ktorí patri ku kolektí­vu národnému a ktorých sa treba usilovať práve tak zdvihnúť, ako meštiakov po väčších alebo menších mestách. Preto som sa usiloval národu svojmu, k národu hovoriť tak, že pracujeme na svojom, aby som vyňal ich sebavedomie. Usiloval som sa ich k tomu primäť, aby sa nebáli, že pre cudzieho pracujeme, že nie pre cudzieho pracujeme, ale pre seba pracujeme, na tom na čom slovenské generácie pracovali už tisícstorokov, tú istú zem, tú istú dedovizeň obrábame a s tým istým zámerom, aby to bolo naše, aby sme to pre svoj prospech obrátili a budúcej generácii odovzdali.

Iste, že v tomto ohľade nespoliehal som sa len na štátny aparát. Mohlo to prípadne byť pohodlnejšie, keby som bol povedal: „Štátne úrady, ste tu na to, máte všetky donucovacie prostriedky, aby sa to, čo sa za dobré uzná, všetkými donucovacími prostriedkami vynúti­lo a že sa to i prevedie.“ Nie to bola moja politika, môj zámer. Ja som bol poučený práve zase tými encyklikami, že štátna donucovacia moc nestačí na všetko, aby vykonala; láska k svojeti musí ľudí pobádať. Takto to čítame - veď prídeme na to ešte v niektorej tej encyklike, a preto sa opakuje v mojich rečiach tá láska k svojeti, láska k národu a prehlbova­nie národného povedomia, aby som týmto spôsobom doplňoval to, čo štátna moc nemôže spraviť, aby som sa dostal tam, kde štátna moc so svojimi donucovacími prostriedkami isteže sa nedostane.

Iste, že kritikovia, ktorí sa na túto moju činnosť takto zďaleka dívajú, iste o tomto nevedia, že z týchto prameňov pramenila táto moja činnosť a tieto moje zámery a súdia podľa tej ideológie, v ktorej oni boli prípadne vychovaní. Táto ideológia samozrejme, že nie tieto zámery ani tieto prvky ovplyvňovania ľudí nemala vo svojom programe, ani vo svojom rezervoáre svojich prostriedkov. My sme ale hneď prehlásili a toho sme sa aj dr­žali, že žiadnej cudzej ideológii slúžiť nebudeme. Toto som prehlásil už pri otváraní parla­mentu, keď som pri spoločnom obede toast povedal. Toto bol asi zmysel môjho toastu. Na toto som sa odvolával pri vládnom vyhlásení 22. februára 1939. Tú istú myšlienku a tie isté výrazy takmer som používal v článku „Veľká noc 1939“ a jestli je to možné, aby to prípadne bolo prečítané, prosím, by som to mohol prečítať. Túto istú myšlienku som rozoberal v posolstve 14. marca 1940, potom v článku 22. marca 1940. Túto istú myš­lienku som rozvádzal už v spomínanej reči v Dlhom Poli 20. augusta 1940, potom v reči v Prešove 2. júla 1940. Táto myšlienka sa opakuje stále v mojich článkoch, lebo som dobre vedel, že keď sa mi podarí národné povedomie prehĺbiť nielen v tých vyvolených, v tých lepšie vychovaných triedach a vrstvách národa, ale jestli ja s týmto preniknem do poslednej dediny, do posledného Slováka, do poslednej duše slovenskej, týmto nielenže lepšie skonsolidujem celý národný kolektív slovenský, ale takýmto spôsobom i zvyšujem pracovný výkon, zvyšujem tak potom budovateľský elán.

Týmto spôsobom pripojil som sa k tejto budovateľskej práci duševného a hmotné­ho blahobytu zámer sociálnej našej politiky. Sociálna naša politika bola vedená touto myšlienkou usmerňovať ju tak, riadiť ju tak, aby bola spokojnosť vo všetkých triedach a vrstvách národa zabezpečená. Túto spokojnosť samozrejme, že som zakladal v prvom rade na tých hmotných predpokladoch, ktoré hmotné predpoklady isteže boli akousi bez­podmienečnou podmienkou toho, aby mohli byť potom ľudia i kultúrne saturovaní, aby mohli byť ľudia potom i v inakšom svojom zameraní usmernení. Samozrejme, že nemohol som mať na mysli to, čo som už spomínal, že za každú cenu chceme si udržať pokoj a po­riadok. Pokoj sociálny a poriadok spoločenský. To odvolávanie sa na maďarské invektívy, [v] ktorých poukazovalo sa, že sme my tu, nespoľahlivý živel, že sme my tu pokoj rušiaci živel v dunajskej kotline a preto, že nemôže byť toto územie ponechané tak, že musí tu byť nejaký dozor nad nami a ten môžu vykonávať len oni. Proti tomuto zámeru usilovali sme sa všetkými silami brániť a pri všetkých možných príležitostiach tento pokoj a poriadokn potvrdzovať a poodškrtávať. Že sa nám to darilo vidieť z tých výsledkov a z priebehu nášho verejného života počas celých 6 rokov.

Sem smerovali články, ktoré mám tu vyznačené, ktoré jestli slávny súd za dobre drží, by som mohol s ich obsahom prakticky oboznámiť.

Do procesu sociálnej politiky patrili všetky reformy v obore robotníckej organizácie: Tak boli zavedené platené dovolenky, rodinné mzdy, tak bol už návrh zákona vypracova­ný - ktorý ovšem do parlamentu sa ešte nedostal - účasť na zisku aby bol zabezpečený robotníkom. Toto všetko smerovalo k tomu, aby sme tú konsolidačnú prácu duševne i or­ganizačne zabezpečili a tak verejný poriadok a pokoj zachovali.

Jestli sa tu namieste a hovorí často, že pracovali ste podľa nemeckého vzoru v najužšej spolupráci s nacistickým Nemeckom, takže sme vlastne podporovali jeho záujmy - nuž ja som nútený k tomu to povedať, že nezodpovedá pravde, lebo sme práve svojou prácou bránili sa proti tým pokusom a proti tým permanentným vplyvom, kde nemecký vplyv usiloval sa nás, pravda, ovlivňovať.

Toto už zapadá do toho odstavca, ktorý v mojom prejave nesie asi taký súhrnný všeo­becný nápis: „Obrana alebo sebaobrana proti nemeckému vlivu“ Táto obrana proti nemec­kému vlivu bola dvojnásobná. Prvá preventívna. Teda, nie že sme pracovali podľa vzoru, ale naopak usilovali sme sa vytvoriť obranný spôsob proti nemeckému vlivu. Preventív­na obrana proti nemeckému vlivu pozostávala z tých prvkov, čo som už spomínal: Roz­pustenie komunistickej strany, riešenie židovskej otázky, kultúrna autonómia nemeckej menšiny, aby sme nezavdali príčinu k zásahom. Tieto tri body som už rozviedol. Pri tejto príležitosti musím spomenúť ešte, že v tomto období bolo prevedené sčítanie ľudu 31. de­cembra 1938 cieľom zistenia celkového počtu Nemcov na Slovensku a zistenia ich daňo­vého prínosu do štátnej pokladnice, aby sa dľa toho usmerniť mohli ich očakávané nároky v rámci kultúrnej autonómie. Ja znám predsa, že dal som vtedy na 31. decembra 1938 nepripravené sčítanie ľudu previesť bez toho, že by sme o tom boli úrady bývali nejako vopred informovali. Boli len upravené, aby sa na niečo takéto chystali, aby som predišiel akejkoľvek agitácii, aby agitácia na toto sčítanie ľudu nevplývala, nemohla vplývať. Mal som obavu - vtedy už sa agitácia začínala, že mnohí slabí ľudia budú podliehať tejto agi­tácii a mal som obavy, že prípadne počet nemeckých príslušníkov by vzrástol, keby sme nechali dlhší čas otvorený pre agitáciu pred sčítaním. Nerobil som to žiadnym verejným prehlásením, ale len tichým úradným nariadením; ... dvoma alebo troma dňami pred tým sa to dozvedeli, aby previedli súpis a takto aby sa zistil počet ľudu k 30. decembru 1938. Nechcelo to byť žiadne ošmeknutie. Chcelo to byť len zistenie objektívneho stavu, aby sa nikto nemohol odvolávať na to, že nás je toľko alebo toľkoto. Ja viem, že Nemci ani s týmto neboli spokojní. Dostal som námietky a pripomienky, kde sa so sťažnosťami ob­racali, že tí popisovatelia ťalšovali tie dáta atď. Dal som si na tom záležať, aby i v tomto ohľade nemali námietky a odôvodneného podkladu pre sťažnosť. Som im povedal, aby mi to písomne dávali. Keď mi to písomne dali, dal som to vyšetriť a zistilo sa len niekoľko prípadov, že vskutku sa niekde chyba stala, ale nie zlomyseľne, iba tak, že nebol niekto doma alebo ten komisár sa náhlil, ale snáď ani desiatka - nepamätám sa už dnes na cifru, aby som mohol povedať presne - takýchto prípadov bolo zistené, ale nepatrný počet, takže museli odstúpiť od akejkoľvek snahy sťažovať sa v tomto zmysle, že sčítanie ľudu nebolo prevedené správne. Opakujem, že toto malo tiež charakter obranný, charakter ochranný, aby sme sa vedeli oprieť o toto sčítanie ľudu a takto ich prípadne prehnané nároky práve poukazom na zistený stav ich obyvateľstva zredukovať.

Po takejto preventívnej ochrane proti nemeckému vlivu - mám tu naznačené - bola obrana indirektná, ktorá indirektná obrana proti nemeckému vlivu pozostávala v prvom rade v tom prehlbovaní národného povedomia slovenského doma i v zahraničí všetkými možnými spôsobmi. A medzi týmito spôsobmi mimo článkov a rečí, ktoré sú uverejnené a ktoré tu mám podľa dátumu naznačované - isteže je ich toľký počet, že netrúfam si na­vrhovať, aby sme ich brali rad radom a aby sme ich začali čítať, ale myslím, že by to bolo v záujme veci, aby sa presvedčil slávny súd, že nehovorím naprázdno, že nehovorím bez podkladu. Prv, než by sme snáď k tomu prikročili, ja len niečo chcem ešte pripomenúť.

Zvláštnym prostriedkom tohto prehlbovania národného povedomia boli tzv. kurzy zo slovenskej histórie. Je to tiež niečo zvláštneho - ktorými kurzami zo slovenských dejín, ktoré boli zriadené po miestnych organizáciách, aby sa všade vydržovali, usilovali sme sa priblížiť slovenskému duchu, slovenským duchom, dejiny našej minulosti, aby Slovák bol informovaný, čo bol Slovák v minulosti, čo vytvoril a bol takto v spojení s minulými gene­ráciami. O týchto kurzoch slovenských dejín som sám napísal úvodné myšlienky a týmito úvodnými myšlienkami boli usmernené všetky tie kurzy všade. Koľké sa zadržali, závi­selo od týchto miestnych činovníkov, aby si ich zriadili, aby ich v skutku previedli a sem smerovala práve práca strany, aby zorganizujúc všetkých činiteľov, či učiteľov, či kňazov, alebo iných inteligentov, aby boli vstave takéto prednášky na týchto kurzoch držať, aby slovenskej verejnosti slovenské dejiny vysvetľovali a takýmto spôsobom to povedomie slovenské v týchto ľuďoch prehlbovali.

Sem smerovala aj organizačná práca, organizácia spisovateľskej práce. Venovali sme v tomto zameraní zvláštnu starostlivosť, vybádaniu a vypátraniu slovenských archívov nielen u nás na Slovensku, ale sme sa usilovali dostať sa menovite do archívov ostri­homského a budapeštianskeho, aby sme odtiaľ čo je pre slovenskú minulosť a slovenskú históriu vzácne a cenné, aby sme to dostali domov a ten materiál práve pre túto prácu použiť mohli. Preto k tomu, čo som už o tomto predmete raz tak náčrtkove hovoril, mu­sím ešte poznamenať, že Bránecký svojimi vydaniami o slovenskej minulosti, svojimi knižočkami z tureckých bojov a z tureckých vojen, ktoré medzi školskou mládežou zvlášť blahodarne zapôsobili, že boli všemožne podporované, aby boli rozširované len s tým cieľom a zámerom, aby slovenské povedomie v mládeži bolo takto rozširované. Zvláštnu starostlivosť a zvláštnu aj akúsi podporu mohol používať univ. prof. Dr. Stanislav, ktorý v svojich bádaniach menovite o osídľovacích čiarach slovenských v Zadunajsku a medzi Tisou a Dunajom zvlášť cenné štúdia prekonáva a ktoré štúdia isteže mohutným spôsobom zapôsobili, aby slovenský človek bol tuto potvrdený a posilnený v tom, že nieje dnešný, že nieje len včerajší, ale že jeho minulosť ako do tisícročia siaha nazad, tak i priestorove ide široko - daleko ďalej, než jeho etnické hranice terajšie poukazujú.

V tomto ohľade iste že by sa mohli i iní spisovatelia ešte pochváliť, že svojou hrivnou vskutku prispeli k tomu, a v strane, straníckom aparáte našli plnú pohotovosť, aby ich myšlienky potom nezostávali len pre niekoľkých čitateľov, na písacom stolku učených ľudí, ale aby sa dostávali i do robotníckych a roľníckych tried a kruhov, aby týmto spô­sobom i tieto slovenské duše dostali občerstvenie a povzbudenie vo svojom národnom povedomí.

Okrem týchto kurzov a okrem týchto spisovateľských prác, ktoré boli takýmto spôso­bom usmerňované a vedené k tomu, aby národné povedomie slovenské dvíhali a prehlbo­vali, iste že sme tušili každú príležitosť, či to bola každý rok sa opakujúca, alebo len ako jubilárna príležitosť, zriedkavejšie a vynorujúca, bola každá príležitosť využitá.

Pripomeniem tu ako zvláštnu historickú udalosť menovite oslavy memoranda z roku 1861, ktoré oslavy memorandové vskutku našli rámec taký, ktorý bol nielen po organizač­nej stránke, ale i po vedecko-obsahovej stránke cenným a bohatým príspevkom k rozmno­ženiu našej národnej kultúrnej literatúry. Robila to strana a zaoberala sa i týmto strana, aby sa takýmto spôsobom jej aparát pričinil k tomu, aby tieto oslavy zasiahli každú miestnu organizáciu a v každej miestnej organizácii, aby čo najväčší počet ľudí, ktorí majú na to nárok, z tejto minulosti pre duševný svoj vzrast čím viacej vyčerpal. Tieto oslavy memo­randa odohrávali sa práve vtedy, keď - všeobecne ako sa dnes hovorí, že každý už musel a musí vedieť, že sa pripravuje vojna s Ruskom. Vtedy som už spomínal: toto bola naša činnosť vtedy. S týmto som sa zaoberal i ja sám osobne a že k týmto oslavám neprišlo, vtedy to bol asi taký prvý úder, ktorý mohol nárazom na nás zapôsobiť, že sme nemohli dostať od nemeckých železničných akýchsi ordonancov, či čo tu boli, že sme nemohli dostať vagóny pre osobnú dopravu návštevníkov týchto memorandových osláv v Turč. Sv. Martine a preto sme sa museli uspokojiť, že sme ich odbavili - keď už všetko bolo pripravené, organizačne práce všetky skoncované, že sme sa museli uspokojiť s rámcom vojenským a háemistickým, ktorí už boli na mieste a ktorí nepožadovali žiadnej zvláštnej železničnej dopravy. Toto bol program vtedy a od tohto programu ovšem sme nemohli a nechceli odstúpiť ani vtedy, o čom ovšem verejnosť nebola informovaná, lebo sa o tom nerozprávalo, že tvorili tieto memorandové oslavy zvláštnu príčinu pre zákrok diplomatic­ký zo strany maďarskej. Ešte i do takýchto vecí sa miešali a do takýchto vecí sa usilovali nemeckých činiteľov proti nám inšpirovať, že vraj my vynášaním týchto starých vecí, ktoré sa odohrávali za starého Uhorska vlastne roznecujeme akýsi nesvár tými činiteľmi v podunajskej kotline, medzi ktorými musí byť svornosť, musí byť priateľstvo. Samo­zrejme, že sme my od svojho práva, historické naše udalosti osláviť, tieto oslavy potom náležíte k svojmu rozvoju národnému v prítomnosti využiť, nemohli odstúpiť, ani sme neodstúpili a v týchto prípravách prevedených tak sme pokračovali ako bolo vtedy možné.

Predseda: Prerušujem vás. Pretože je pokročilý čas (a tamto tesnopisec už dostáva kŕče do ruky), odročujem pojednávanie na zajtrajší deň na 9. hod.

(Koniec pojednávania pred Národným súdom v Bratislave dňa 17. marca 1947.)

Pokračovanie v záverečnej obrannej reči obžalovaného Dr. J. Tisu pred Národ­ným súdom v Bratislave 18. marca 1947.

Dr. Daxner: Znovu otváram pojednávanie v trestnej veci proti Dr. J. Tisovi a spol. Prosím, ujmite sa slova.

Dr. Tiso: Slávny Národný súd! Včera som niekoľkými poukázaniami zo svojej činnosti vyvracal to tvrdenie obžaloby, že sme čo v najužšej spolupráci s nacistickým Nemeckom vo veciach politických a vojenských a aj hospodárskych podporovali jeho záujmy. Oproti tomuto tvrdeniu obžaloby poukazoval som už doteraz uvedenými detailami, že práve opak toho sme robili, lebo svojou činnosťou systematicky a dobre premyslene sme práve pre­vádzali obranu a sebeochranu svojho národa proti nemeckému vlivu. Činnosťou preven­tívnou, z ktorej som vypočítal niektoré body, činnosťou indirektnou pod ktorých záhlavím som menovite začal rozvádzať svoju činnosť ohľadom prehlbovania národného povedo­mia slovenského v Nemecku i v Maďarsku, ktoré prehlbovanie slovenského národného povedomia sme robili článkami a rečami, organizáciou spisovateľskej práce, výskumom archiválnym slovenskej minulosti, organizovaním a prevádzaním na celom Slovensku v kurzoch dejín slovenských, oslavami memoranda a iných udalostí historických z našej minulosti a každoročne sa opakujúcimi slávnosťami pietnymi na našich hrdinov predo­šlých vekov. Pri tejto príležitosti išlo nám o to, aby sme národné povedomie slovenské udržali, upevnili a prehĺbili nielen v niektorých vrstvách národa, nielen v niektorých trie­dach tzv. vyvolených, ale aby sme prešli až k poslednému Slovákovi na poslednej dedinke a preto táto akcia sa mohla dariť práve len pomocou organizácií strany, ktorá zahrnovala všetkých a dávala možnosť všetkým, aby sa v tejto práci zúčastnili, tejto systematickej práce pre celý národ. Ako sme budovateľskou prácou na hmotnom poli nechceli stavať len Potemkinovské dediny na našich mestách a významnejších okresných sídlach, ktoré sme okrášľovali, budovateľskou prácou dvíhali, ale aj na dedinách tú istú budovateľskú prácu sme podnecovali, tak aj na poli kultúrnom nemalo to byť len v tzv. kultúrnych centrách rozvinuté, ale mala táto práca prehlbovania národného povedomia dostať i svoje hmotné zvýraznenie v každej dedine a preto tak ako na sociálnom poli bolo razené heslo: „Stavba tisíc rodinných domov“, tak na kultúrno-politickom sektore bolo nielen vydané heslo, ale aj rozkaz a ten sa i kontroloval, či sa prevádza „Stavba kultúrneho domu“ v každej dedine a usilovali sme sa o to, aby sme toto nielen takto podnecovaním, ale aj finančnými prostriedkami, ktoré sme poskytovali vo forme pôžičky zo Zimnej pomoci a iných pros­triedkov, aby sme to aj zrealizovali.

Toto všetko smerovalo tam, aby sme slovenský národ duchovne zjednocovali, duševne ho odolnejším urobili proti tým vplyvom už od začiatku, o ktorom sme vedeli, že bude sa chcieť uplatňovať práve všelijakými tými kanálmi, ktorými propaganda nemecká na ostatné národy vplývala.

Jestli sa slávny Národný súd chce presvedčiť o tom, či vskutku je tomu tak a hovorím, že by som prečítal dáta, kalendárne dáta zo „Slováka“, kde sú takéto články uverejnené, jestli sa chce presvedčiť Národný súd, nech mi potom nariadi, aby som tieto patričné články tu mohol prečítať, aby sa slávny súd mohol presvedčiť, jestli sa to robili takýmto spôsobom na oblasti celej národnej pospolitosti.

Predseda: Zdiktujte ich.

Dr. Tiso: Prosím. Začnem tam: 3. februára 1939 - „Slovák“ - Vianočné posolstvo 1939 a úvodný článok v „Slováku“ na Vianoce. 1939 - Svetlo Betlehema. [...]

Predseda: Má to nejaké konformné označenie?

Dr. Tiso: Ja som označoval číslo „Slováka“, kde je uverejnený článok, ktorý takýto materiál obsahuje.

Predseda: Ale čo?

Dr. Tiso: Ja nemôžem inšie povedať, lebo so nemal možnosti viac značiek si spraviť ako toto zaradiť. [.... nečitateľný text...] veľkú, lebo sme vedeli aká agitácia sa už robila a práve z tohto materiálu sme už dostali podklad k tomu, že sme si vedeli oceniť tú podkopnú prácu, kto­rou sa usilovali niekde tzv. nemecké školy zakladať, o ktorých sme vedeli, kto tam chodí, koľko ich tam je atď., takže vedeli sme to ohodnotiť, že či je to niečo meritórneho a do budúcnosti hľadiaca práca alebo nie.

Pri tomto usilovali sme sa pravdaže spolu s prehlbovaním národného povedomia slo­venského aj ten druhý prvok našej politickej orientácie dodávať, kde sme slovenskému nacionalizmu dávali práve obsah náboženského ducha. Toto bolo indirektne tiež proti na­cizmu, lebo keď ja zdôrazňujem náboženského ducha v politike, samozrejme, že to sa nestotožňuje s nacistickým smerom.

Pri tomto usilovali sme sa ďalej dvíhať povedomie úradníkov voči Nemcom. Popri tom akte, ktorý akt predostrela aj sama obžaloba, odvolával som sa preto, aby bolo pred­volaných niekoľko svedkov - úradníkov, k čomu ovšem nebolo zadosťučinené, isteže z tej príčiny, že súd drží to za dostatočne preukázané.

Tretí bod takejto indirektnej obrany národného povedomia proti nemeckému vlivu po­zostával v podpore národných činiteľov v miešaných krajoch, kde s Nemcami spolu žili, menovite v Kremnici, ba podporovanie snahy Slovenskej ligy aby udržovala a zakladala školy v nemeckých obciach. Na tento bod som tiež cestou svojej obhajoby usiloval sa svedkov dostať, aby to tí potvrdili. Ani toto nebolo pripustené; myslím, že sa predpokla­dalo, že sa to ako dokázané berie.

Ja pri tejto príležitosti len chcem v krátkosti poznamenať, že Slovenskú ligu v tomto všade som nielen povzbudzoval, ale aj podporoval jej činiteľov a menovite, čo sa týka toho menšinového ostrova okolo Kremnice, keďže som tento kraj držal za najohrozenejší v tomto zmysle, v najužšej spolupráci a v stykoch s tamojším školdozorcom Tomášom Blahom usiloval som sa práve tohto na mieste podporovať a na mieste ho povzbudzovať, aby tam držal situáciu a zveľaďoval tam slovenskú sféra školstva. Tak ďaleko som v tejto veci išiel, že som tomuto inšpektorovi, ktorý v snahe školstva tam vybudovať a dobudo­vať, keď mi hlásil, že Nemci tam chcejú kdesi vo Veľkom Poli - nie tam, ale v Sv. Kríži - meštiansku školu založiť, aby tí Nemci z okolitých obcí mali tam, pravda, stredisko, že som toho školdozorcu tak ďaleko podporoval, keďže on nevedel si na ministerstve okam­žite zabezpečiť finančné prostriedky k tomu, aby túto slovenskú meštiansku školu, ktorá sa tam dekretálne založila, ihneď otvoril, ja som mu povedal: „Ja vám podpíšem spolu s náčelníkom zmenku, vyzdvihneme pôžičku.“

Predseda: Kedy to bolo?

Dr. Tiso: Myslím v r[oku] 1941 alebo 1942.

Zmenku podpíšeme a takto vyzdvihneme pôžičku, aby sme okamžite mali finančné prostriedky a potom sa postaráme, aby to zo štátneho rozpočtu bolo uhradené.“ Teda tak aktívne a tak účinne som pokračoval, aby som tomuto zámeru nemeckému akosi čelil. Čo sa týka práve toho faktu, že sme nemeckému vplyvu tak jednoducho nepodliehali, ba naopak, že sme sa usilovali nielen paralyzovať, ale nakoľko len možno z cesty dostať, odvolávam sa na svoju reč v Kremnici, ktorú som mal 26. júla 1943, kde práve na tomto mieste som poukazoval, že to je slovenská pôda, že toto je slovenská minulosť a všetko, čo tu je, to je vlastne slovenský majetok, slovenská podstata.

Isteže v tomto snažení bola mi strana takrečeno jedinou možnosťou, aby som cestou strany túto svoju aktivitu vyvinul. Práve preto strana mi slúžila aj za dobrý titul, kde sa jednalo o záchranu určitých nemovitostí, po ktorých siahali už Nemci. Stranu sme vystr­čili ako takého partnera proti nemeckej strane, proti nemeckej nejakej kultúrnej inštitúcii, ktorá pod takým alebo onakým titulom si určité nemovitosti chcela získať. Takýmto spô­sobom strana získala. A nie preto, aby ich mala - naposledy strana ako taká nepotrebovala takéto nemovitosti, ale len aby sa nedostali do nemeckých rúk, ale aby do slovenských rúk prišli. Tak prišiel do majetku strany hotel Tatra, park a majetok so zámočkom v Morav­skom Sv. Jáne, park a zámok v Pruskom a tak prišlo i panstvo v ... tiež pomocou tejto akcie a potom do majetku a držby toho „Spolku pre vyslobodených väzňov“. Bol takýto spolok nejaký, ktorý mal vtedy k dispozícii okamžite peniaze, aby to mohol zaplatiť, keď pôvod­ne Čatloš, ktorý tam už bol so svojim pracovným zborom a ten majetok ma v prenájme, keď to nevedel sfinancovať, takým spôsobom to prešlo potom na ten spolok.

Toto všetko je dôkaz toho, že bola tu tendenčná, plánovaná, systematická práca ne­mecký vliv obmedzovať a usilovať sa a vytrhnúť z ruky čo len možno. Toto bolo i na poli i v sektore arizačnom. V arizačnom sektore samozrejme, že Nemci uplatňovali svoju agresivitu a svoju by som povedal väčšiu pohyblivosť mať. Naši ľudia usilovali sa aj väč­šie úspechy preukazovať. Tomuto sme čelili tiež len tak, že sa potom ustálil percentuálny kľúč: toľkoto môžete dostať z arizácie a potom podľa tohto si museli vybrať. Jestli si vybrali v jednom kraji toľko, že to presahovalo potom percento toho kraja, samozrejme, že sa to muselo v druhom kraji započítať. Že pri takýchto rokovaniach boli potom veľké zrážky, vie si každý predstaviť.

Spomínal som už včera - nebudem sa s tým znova zaoberať - presídlenie špišských Nemcov na Záhorie atď., odmietnutie nemeckých profesorov, odmietnutie požiadavky Karmasinovej o pridelenie uprchlíkov - Nemcov k úradom. Odmietnutie pokusu o účasť Nemcov vo vláde a to idem len ďalej, že v tejto indirektnej ochrane slovenských záujmov proti nemeckému vlivu výraz sa nachádzal aj v tom úsilí dostať našich vojakov domov.

O tomto som už myslím hovoril, že malo to podnet síce aj len z maďarskej strany, kde maďarský minister honvédov poukazoval na budúci historický zástoj neporušenej maďar­skej armády, aby splnila svoju historickú úlohu, ale pritom všetkom, samozrejme, že sme pamätali na to, že chceme dostať svojich vojakov domov. Z tejto snahy potom vyznelo aj to, že aj zaisťovacia divízia z Bielej Rusi bola potom presídlená. Nie ako to obžaloba hovorí, že z trestu, z nášho podnetu, aby sme potrestali tú divíziu, ale práve preto, aby sme ju dostali domov a proti našej vôli, bez nášho vedomia a súhlasu previezli ju Nemci do Itálie, o čom sme sa len potom dozvedeli, myslím, že keď už tam prišla, alebo keď už bola v meste, že nám niektorý vojak alebo ktosi toto hlásil.

Do tejto oblasti zapadá aj moje účinkovanie, nepretržité prízvukovanie princípu „völkisch“ v tom zmysle, ako som to 3. júla 1940 v „Slováku“ na str. 3 začal a potom ako som to znovu a opakovane zdôrazňoval, ako som už spomínal menovite vtedy, keď som zbadal, že z nemeckej strany sa tento princíp začína zriedkavejšie už spomínať, ja som ho tým ostrejšie a tým dôslednejšie začal pripomínať, aby sa na tento princíp nezabudlo.

Do tohto odboru zapadá to, čo bolo aj svedeckými výpoveďami dokázané, menovite Ludinom: urgovanie štatútu Novej Európy. Keby sme boli tak jednoducho sa spoliehali na to, čo Nemci hovoria a čo Nemci, pravda, snáď len naoko predstierajú, iste, že by sme sa o toto neboli usilovali, ale naopak. Ja som bol ten, ktorý som to sám osobne robil, tým väčšmi, že ma i ostatní, menovite zástupca Rumunov tunajší veľvyslanec tiež z príleži­tosti na príležitosť vždycky na to upozornil a prosil ma i v mene svojej vlády, aby som pri každej príležitosti to urgoval, že chceme vedieť, čo Nemecko zamýšľa s tými národmi a s tými štátmi, ktoré v svojej záujmovej sfére drží.

To isté mal na mysli aj návrh na vyhlásenie samostatnosti Poľska. Potvrdil to aj vysla­nec Ludin, že áno, cestou jeho som to robil.

Zakladanie vlastnej leteckej továrne v Biskupiciach pri Trenčíne: toto Čatloš dosta­točne osvetlil. Ja len pripomínam, ako jeden bol z tohto systematického a plánovitého po­stupu, aby sme sa aj týmto spôsobom dostávali na vlastné nohy aj vo výrobe a v zaokrytí našich leteckých potrieb.

Zmarenie (transportu) protileteckého obranného mužstva Trnava, Senica, Malacky. Myslím, že je dostatočne objasnený i môj zásad, taký nezvyčajný zásah, čo sa týka potom likvidovania týchto vojakov, ktorí odtiaľ uprchli.

Že sme indirektne tento vliv nemecký usilovali sa od seba odstraňovať, nenechať, aby sa na nás uplatňoval jednoznačne znamená aj uloženie kapitálu Národnej banky nielen vo Švajčiarsku, ale aj v Moskve, o čom Karvaš hovoril a čo išlo nie z mojej iniciatívy - to nebol môj odbor - ale s mojím súhlasom. Keď mi toto hlásil Karvaš, som to schválil, že správne robí a nepokračuje v tom ďalej.

Toto bola tá indirektná práca, indirektná ochrana proti nemeckému vlivu, indirektná ochrana slovenského národného bytia proti nemeckému vplyvu.

Prikročím teraz k tej indirektnej obrane proti nemeckému vlivu a tu musím v prvom rade spomínať moje jednanie s Hitlerom o zóne. O tomto bola reč síce. ale iste, že je to tak charakteristické, že zaslúži si a je nutné, aby som toto i teraz znovu pripomenul. Keď už pri predbežných rozpravách prv než by som sa bol s Hitlerom vtedy stretnul, a o tom­to predmete začal meritórne hovoriť s jeho zástupcom, alebo s nejakými nemeckými predstaviteľmi na byte Bürkelovom sme sa o tomto rozprávali, práve spoluobžalovaný Mach to tu znázorňoval lepšie, lebo sa na to lepšie pamätá ako ja, že tam sme sa dostali do takej protivy, že ja som chcel vlastne už odtiaľ odísť a vrátiť sa a som povedal: Na toto sa ja nechytím, takúto prácu ja konať nebudem a len na to uisťovanie a povzbudzovanie, menovite spoluobžalovaného Macha, že v tomto sme my všetci jednotní a tu nás nájdu tak zomknutých, ako predstaviteľov žiadneho národa nenašli, že budeme bojovať za poslednú smidku slovenskej zeme spoločne vždycky a vytrvalo - toto nás udržalo tam, že sme zo­stali a tam som sa stretol potom s Hitlerom.

Keď Hitler začal vykladať, že Schutzvertrag, teda ochranná zmluva, môže byť reali­zovaná len tou pomocou, keď sa na západnom Slovensku, na malých Karpatoch a pozdĺž Javoriny a Javoníkov a na Beskydách, keď sa tu vybudujú Schutzóny a začal vykladať, čo k tomu je potrebné podľa strategických údajov jeho generálov, na ktorých sa odvolával, že on nič nechce, len čo jeho generáli navrhujú a za potrebné držia; keď vykladal: vyvlastne­nie pozemkov, právnické zaradenie toho celého územia, z ktorého vyplývalo to, že vlastne tu ide o to, že to už vlastne nebude pod zvrchovanosťou slovenského štátu viacej stáť takrečevo, na toto som pravda povedal, že na takýto spôsob nemôžem pristúpiť a prišli sme tak ďaleko, že sme obidvaja stali a skoro sme sa rozlúčili. Vtedy začal Hitler hovoriť tie slová, ktoré som ja zachytil vo svojom prejave, ktorý som v Bánovciach nasledujúcu nedeľu povedal a ktoré zachytil referát v Slováku 31 .marca 1939, že som tak opakoval a do verejnosti pustil slová Hitlerove, ktorými ma potom posadil zase naspäť na miesto, aby sme ďalej jednali, ktoré slová znejú takto: „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme.

Tu na Slovensku musia sa Slováci uplatňovať a rozvíjať sa po svojom národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem za hranice Slovenska. Historic­ké hranice Slovenska sú a zostanú navždy nezmeniteľné. Ochrannú ruku nad Slovenskom držím a nikto nesmie kradmou rukou siahnuť na Slovenský štát a Slováci budú žiť plným svojským životom.“

Tieto slová boli tie, ktoré vlastne ma posadili naspäť a po ktorých i on si sadnul a jed­nali sme ďalej. Dojednané vlastne nič nebolo, lebo na formálne prejednanie išiel potom Tuka s Ďurčanským na druhý deň do Viedne a dojednanie mi potom Veesenmayer prinie­sol k podpisu 18. alebo 19. (marca) večer alebo v noci, ktorý text, keď som prečítal, som zistil, že z pôvodného plánu predsa len vo veľmi podstatných veciach sa upustilo a text zmluvy vypadal teraz ináč, ako bol vtedy mne Hitlerom spomínaný.

Na túto indirektnú ochranu proti nemeckému vplyvu pamätal som potom vo svojich rečiach v Trnave, vo Višňovom, k akademikom a v Prešove. Menovite tieto reči sú tie, ktoré sú také závažnejšie a preto by som si dovolil menovite dátumy týchto rečí tiež zdiktovať, aby si ich slávny súd potom láskavé overil: v Trnave v auguste 1939 - ten dátum nemám tu naznačený, asi trinásteho na Starých Horách rečnil som 30. júna 1942, kde som menovite vyzdvihoval vyzdvihnutie národa a povedomie menejcennosti; v Kremnici 26. júla 1943, V Štubnianskych Tepliciach 12. septembra 1943, v Prešove 6. septem­bra 1943, potom reč k akademikom 2. júna 1942, vo Višňovom 22. septembra 1940, v Dlhom Poli 20. augusta 1940 a reč v Považskej Bystrici 10. septembra 1941. Toto by boli tie hlavné reči, v ktorých sa ten celý môj postup najcharakteristickejšie objavuje a v ktorých boli tie základné myšlienky takmer pri každej príležitosti systematicky a dosť do hĺbky idúc, vždycky rozvedené.

Do tejto akejsi obrannej triedy proti nemeckému vplyvu musím zaradiť i celý ten môj boj potom, o ktorom som už začal raz tu hovoriť, proti infiltrácii nacizmu, národného socializmu po Salzburgu, keď som proti Tukovým zásahom a vystupovaniam mobilizoval Štátnu radu rečou 7. augusta 1940 - v Slováku na str.3, keď som potom či na pietnej slávnosti výročia smrti Hlinkovej - Slovák 18. augusta 1940 -alebo mobilizáciou strany „Strana do aktivity, nič mimo Strany sa nesmi diať“ - 30. augusta 1940, keď som razil heslo „Ľudové Slovensko tempom národného socializmu“ v tej reči, kde som povedal a opakoval i to heslo: „Tiso, Tuka, jedna ruka“, ktorým heslom som chcel práve naznačiť, že nie je mi Tukova osoba tu na prekážku, že tento boj ja tu rozvíjam. To bolo práve po

Salzburgu. Ja si viem nájsť spôsob, aby som s Tukom spolupracoval, ponúkam mu ruku „Tiso, Tuka, jedna ruka“, ale to som povedal práve vtedy svedkovi, ktorý bol tomuto rozhovoru prítomný, Dr. Ravaszovi, ktorý keď prišiel výraz dávať tomu, že sa teší, že sme sa takto dorozumeli, povedal som mu, keď odišiel Tuka: „Sleduj len a budeš vidieť o pár dní, že budem musieť povedať, že má pravdu Sväté písmo, ktoré hovorí: Keď ťa oko tvoje škandalizuje, vylúp ho. Keď ťa tvoja ruka pohorší, odsekni ju.“ Tak ako som pove­dal: Tiso, Tuka, jedna ruka, že tak budem musieť povedať, že odseknem túto ruku, ktorá takýmto spôsobom chce zasahovať do slovenského života.

Potom reč v Bratislave 2. IX. 1940 uverejnená v Slováku 3. septembra 1940. Tiež sa odvolávam na svoju reč vo Višňovom, ktorú som tu spomínal a prízvukoval som túto po­tom opätovne a znovu, že aký prvok je náboženstvo v politike, a to nielen v reči v Marietáli 8. septembra 1939, teda už predtým, že to je nielen predmet s národným socializmom súvisiaci, ale potom v reči v Šaštíne 29. augusta 1939, ale už zámerne protinacisticky bola menovite upravená táto tématika v reči vo Višňovom 22. septembra 1940 - Slovák ju uverejnil 24. septembra 1940 na 3. strane.

K tomuto cieľu som používal aj zvolávania, obnovenie kňazských konferencií - Slo­vák 27. septembra 1940. Tieto kňazské konferencie, samozrejme, aj obžaloba usiluje sa vyzdvihnúť a usiluje sa to podávať tak, že som vlastne zneužíval kňazstvo na to, aby môj politický režim podporovalo. Ďaleko to stálo odo mňa. Ja som pokračoval v tradícii týchto kňazských konferencií z bývalej republiky, kde som práve na týchto konferenciách s kňazmi úprimnejšie, otvorenejšie a tak intímnejšie informáciami usiloval sa ich ako inteligentov držať na výške, aby vedeli potom informovať i svojich veriacich. V tejto kon­cepcii som pokračoval teraz len s tým rozdielom, že som všemožne povzbudzoval kňazstvo, aby sa do budovateľskej práce zapojilo svojou prácou, prácou svojho povolania, lebo myšlienku som rozvádzal, že do budovateľskej práce celého štátu a celého národa každý jednotlivec najlepšie prispeje tým, keď naj svedomitejšie robí to, čo je jeho povinnosťou, čo je jeho stavovským učením, a preto nevolal som ja kňazov do politiky, ba naopak som ich povzbudzoval a akosi presviedčal, aby sa usilovali svojich veriacich, teda lajkov nie­len pripúšťať, ale vychovať tak, aby oni boli tými politickými reprezentantmi, aby práve zintenzívnením pastorácie, kňazskej práce usilovali sa budovateľskú prácu na duchovnom poli takýmto spôsobom doplňovať.

Rozvádzal som myšlienky tieto potom vo vianočnom úvodníku Slováka 1940. Toto uvádzam len preto, lebo obžaloba tieto články, ktoré nie cez STK vyšli vôbec neuvá­dza vo svojich excerptoch, ktoré i slávnemu súdu k dispozícii dáva. Preto poukazujem menovite na takéto. Takisto poukazujem aj na článok „Večné Vianoce 1941“, „Vianoce 1942“ a „Vianočné posolstvo 28. decembra 1942“. Rozvádzal som tieto myšlienky a tie­to snahy v ďalších článkoch pod titulom „Len práca za národ“ - 5. januára 1941- tiež ohľadom Tukovej akcie a jeho zámery národnosocialistické: „Nesmie sa hazardovať s ná­rodom“ bolo časté téma v mojich úvahách, v rečiach a v mojich článkoch, menovite: 25. septembra 1941. Že sme sa usilovali v tomto ohľade jednoliaty národný celok udržať a nechcel som pripustiť žiadne odštiepenie pod žiadnym titulom, toho je dôkazom môj prejav na predsedníctve strany 16. januára 1941. „Ľudovosť a národný socializmus“, kde som práve túto tematiku rozvádzal. Že ten náboženský prvok bol neprestojným predme­tom mojich úvah politických a takto indirektne proti nacizmu a infiltrácii nacizmu, že sa to prejavuje i z tej náhodnej tematiky. „Kríž do škôl, duch kríža nech všade panuje“ - 18. februára 1942. V tom istom zmysle asi niesli sa aj moje vianočné prejavy „Pokoj ľuďom dobrej vôle“ - teda úvodný článok na Vianoce 1942 a „Betlehemská štátoveda“ - na Vianoce 1943 i posolstvo 1943.

Že ako som sa ja usiloval paralyzovať národnesocialistický vplyv - samozrejme, že to nemohlo ísť tak povedať: nechceme ho, zatracujeme ho - to by nebolo viedlo k cieľu, ale naopak, tu musela byť volená správna taktika a tejto taktiky smysel som vyzdvihol v reči, ktorú som mal v Bánovciach 30. apríla 1941, v ktorej reči menovite vedúcou myšlienkou bolo: držíme sa starých zásad a nové metódy si osvojujeme. To je to isté, čo som pove­dal predtým: budujeme ľudové Slovensko tempom národného socializmu, teda, každému i s ktorým ja v protive stojím a ktorého chcem držať v určitej dištancii, nejaký ústupok sa musí stať, aspoň takýto frazeologický.

Čo sa týka tej zásady, ktorú aj obžaloba proti mne - ovšem usilovala sa tu zdôrazniť a previesť, že i politika sa mala a musí viesť sab spécisétemitátis, nech dovolí obžaloba, že na toto som nemusel byť upozornený obžalobou, lebo ako som menovite až v reči v Marietáli zdôrazňoval vtedy, ktorú reč, som tu už označil, kde práve bol rozvádzaný myšlienkový chod a systém liberalizmu, socializmu a katolicizmu a v tejto reči v tej stati o katolicizme tam som práve hovoril, že katolicizmus je systém večnosti, z večnosti čerpajúci zásady i pre časnosť. Teda táto zásada, ktorú mi chcela obžaloba tu pripomínať, iste že bola mojou zásadou už dávno a ktorú som i ja pri takýchto príležitostiach vždycky použil.

Že som národný socializmus nie politicky ako taký nie prijal, ale z neho čerpal určité prvky a povedal, že toto je pre nás prijateľné a takýmto spôsobom i my sme národný socializmus, ale len hospodársky a sociálny, teda hospodárske a sociálne prvky prebrali. K tomuto som dal prejav niekoľko razy a síce takéto prejavy sú: prejav k diplomatom k 7. januára 1942, kde som výslovne povedal: nie politický národný socializmus, nie rasistická teória atď, ale hospodárske a sociálne jeho smernice a jeho metódy, tie si môžeme osvojiť, tie môžeme sledovať, lebo tie sa zrovnávajú už i s prirodzeným zákonom.

Ďalej: mimo toho prejavu pred diplomatmi 7. januára 1942 odvolávam sa na svoj článok alebo prejav - neviem čo je to - z 30. januára 1943 a 16. apríla 1943. Toto by boli také tri hlavné prejavy, v ktorých som prejavoval práve túto svoju odhodlanosť a ten­to svoj zámer, že viem robiť dištinkcie ohľadom národného socializmu, politickej teórie a čo sa týka potom národného socializmu ako hospodárskeho činiteľa alebo jeho prvky sociálne, ktoré sú kladné, že ich viem hovorovať a viem ich prípadne i medzi našimi okol­nosťami dľa možnosti do platnosti privádzať.

Čo sa týka tohto tématu, teda myslím, že dostatočne som poukázal na to, že neobstojí tvrdenie obžaloby, že v najužšej spolupráci politickej by sme boli spolupracovali s Ne­meckom. Opak toho je pravda, že nielen že sme tú spoluprácu najužšiu nepestovali, ale naopak, že sme systematicky a plánovité pracovali, aby sme svojskú politiku túto robili a s týmto svojím smerom pokračovali ďalej.

Pri tejto príležitosti keďže takýmto spôsobom padá tento - by som povedal najvážnejší moment, vraciam sa teraz k týmto štyrom bodom tu už spomínaným zvlášť a znova, že teda neodstránili sme zvyšky demokratického systému na Slovensku, nezavádzali sme au­toritatívny režim v tom zlom zmysle, ktorý sa obyčajne berie a myslí, lebo na takéto nikto ani myseľ nemal, nepracovali sme podľa nemeckého vzoru, ale usilovali sme sa politiku svojskú, politiku sui generis⁸³ prevádzať a tá spolupráca nevyznievala v takomto duchu v prospech záujmom nemeckých, ale usilovali sme sa práve túto spoluprácu usmerniť tak a podľa toho viesť, aby ona jedine slúžila obrana slovenského národa. Tento môj postup v tejto direktnej a indirektnej proti nemeckému vlivu myslím, že je dostatočne preukázaný.

Teraz ale aby som objasnil celkom už toto moje tvrdenie, že moje politické zásady a nielen moje zásady politické, ale zásady politiky ľudovej vôbec a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, nečerpali sme zo žiadneho nacizmu a zo žiadneho fašizmu, ale že sme ich čerpali práve z prirodzeného zákona, ktorý prirodzený zákon tlmočili encykliky pápežské, dovolím si tu práve z týchto encyklík niektoré záhlavia, len tituly, nie obsah celý, ale len tituly naznačiť, aby som slávny súd takýmto spôsobom presvedčil, že celý program a zostavenie programu zamerania politiky HSĽS zakladal sa v duchu týchto encyklík bol konaný. Robím tak tým istejšie a tým väčšmi, lebo práve zo strany obžaloby bol tu produ­kovaný aj doklad, teda jedna encyklika bola slávnemu súdu predostretá - encyklika proti nacizmu - ktorá mala presvedčiť slávny súd, že som sa ja proti encyklike previnil. Ja som vtedy nehlásil sa slovu, lebo som to držal skoro za zbytočné, tak jasný je ten môj posun v tomto ohľade.

Predseda: Mohli by ste nám vysvetliť, prečo ste sa tak chutne zasmiali pri tej encyklike?

Dr. Tiso: Preto som sa tak chutne (zasmial), lebo...

Predseda: Čo je na nej smiešneho, totiž to som nevedel pochopiť.

Dr. Tiso: ... lebo som práve vedel, že každý si je vedomý, že je nemožné, aby touto encyklikou chceli ubíjať Dr. Tisu, o ktorom sa vedelo, že bol proti nacizmu a z úst jeho vlastného biskupa, to[ho] najpovolanejšieho bolo povedané, že som bol proti nacionálne­mu socializmu, že som sa teda nemohol previniť proti encyklike tejto.

Ale vraciam sa k tomuto predmetu menovite preto, lebo musím spomenúť aj pripo­mienku, alebo svedectvo Čatlošove. Na jednej strane Čatloš tu tvrdil, že som bol vo svojej politike konfesionálne zameraný, teda že moje záujmy konfesionálne boli prednejšie ako akékoľvek iné národné záujmy, a na druhej strane zase obžaloba sa usiluje práve dokázať encyklikami, že som sa nedržal encyklík. Keď som sa mal držať encykliky a držal som sa jej, to sa označuje za konfesionálne, teda zase sa len bije Dr. Tiso a tá politika. To je ten predmet, ktorý som aj včera poznamenal, že silou mocou sa nájde vždy palica. Keď tak, tak ťa pre toto budeme biť; keď ináč - tak pre toto ťa budeme biť, aby si bol ubitý, bez ohľadu na to, či máš pravdu, alebo nie. Ráčte preto dovoliť, aby som niektoré - nie všetky - nadpisy týchto záhlaví prečítal, aby sa aspoň takýmto spôsobom presvedčil ná­rodný súd, že áno, naša politika nebola fašistická, nebol nacistická, lebo tieto zásady pred nacizmom jestvovali a ako ráčite (ukazuje knihu) publikujú sa i teraz, lebo táto publikácia v roku 1946 v nakladateľstve „Kristal“ v Olomouci vydaná, teda neprotiví sa ani dnešným predpisom, ani dnešnému ponímaniu politiky tzv. katolíckej, ktorá i dnešný stav vecí pri­púšťa, teda nemožno v tomto vidieť politiku takú, ktorú silou mocou treba znemožniť, ktorú musíme znemožniť. Tieto niektoré state sú tieto: začnem s definíciou štátu: Dovoľte, budem sa usilovať slovensky čítať, aby sa nehovorilo, že robím z češtiny nejaký paškvil, že by niektoré slovo nie dobre vypadlo, aby sa to nevysvetľovalo, že to robím úmyselne, budem sa usilovať nakoľko možno doslova preložiť tieto nadpisy:

Štát je dokonalá občianska spoločnosť zameraná k občianskemu mieru. Je to celok rôznorodý, morálne a právne zvrchovaný. Štátna moc je prirodzene nezbytná. Štátna moc pochádza od Boha. Štátna moc má trojakú činnosť: zákonodarnú, súdne-trestnú a výkon­nú. Určenie nositeľov štátnej moci a spôsobu ich vykonávania prislúcha občanom. Zmena štátneho zriadenia je dovolená jestli je spoločenskou nezbytnosťou...

Isteže by bolo veľmi zaujímavé do detailov ísť aj do obsahu týchto, ale nechcem takto čas zdržovať, len aby som naznačoval, že tieto hlavné zásady, ktorými sme sa my v našej politike viedli, odtiaľto vyvierali.

Prvé obmedzenie štátnej moci je dané existenciou nadriadených cieľov. Teda ešte i nad štátom sú ciele, menovite duchovné i večné. Druhá existencia je daná existenciou niž­šej pospolitosti a práv jednotlivca. Princíp subsiadility: štát nemá prijímať úkol v nižšej pospolitosti a má ich podporovať v plnení ich úkolov. Z týchto princípov potom mnohé a mnohé praktické a konkrétne politické detaily sa odvádzajú.

Cirkev a štát sú spoločnosti dokonalé. Cirkev sa neviaže na žiadny politický režim, pretože jej cieľ je nadriadený.

Všetci ľudia sú rovní, čo do slobody. Medzi ľuďmi existuje prirodzená nerovnosť čo do schopností a síl. Z rovnosti slobody nevyplýva rovnosť úkolov hodnosti odpovednosti alebo majetku.

Vláda medzi občanmi je vláda nad ľuďmi slobodnými, t. j. vláda, ktorá smeruje k dob­ru ovládaných.

Štát je povinný chrániť osobnú bezpečnosť, česť, majetok a slobodu jednotlivca. Práva rodiny predchádzajú práva štátu. Štát musí rešpektovať práva rodiny. Štát je povinný chrá­niť práva rodiny a pomáhať jej v jej úkoloch.

Národ je trvalé spoločenstvo ľudí, ktorí užívajú toho istého jazyka k dorozumievaniu a vyjadrovaniu kultúrnych hodnôt. Národné spoločenstvo sú prirodzené práva, ktoré musí štát uznávať, štát nesmie pečovať len o národný svojráz, ale i o hodnoty národné.

Potom z ďalších, menovite zo sociálne etických zariadení:

Človek je od prirodzenosti tvor spoločenský, pretože si nemôže sám stačiť a tu je aj pô­vod spoločenstva štátneho, že sa spolčujú ľudia k ľahšiemu vykonávaniu a k uľahčovaniu svojich spoločných cieľov. Človek má k spoločnosti vzťah ako časť celku. Celok je lepší než najlepšia jeho časť. Teda celok je lepší než jeho najlepšia časť. Z toho však neplynie, že spoločnosť je vo všetkom nadriadená jednotlivcami. Spoločnosť je celok rôznorodý, má teda len najnižšiu jednotu, jednotu rodu. Spoločnosť je nadriadená jednotlivcami len po istej stránke so zreteľom k spoločnému dobru. Človek nie je celým bytím zavrhnutý v celku spoločnosti. Má čosi zvláštneho čo spoločnosť nemôže úplne absorbovať. Spo­ločenský univerzalizmus proti spoločenskému totalizmu. (Ráčite vidieť, už ideové prvky sú rozdielne; tieto termíny sú i v encyklikách obsažené. Iste by bolo interesantné rozviesť to ďalej.)

Občianska spoločnosť je spoločnosť ľudí, k spoločnej práci za nejakým cieľom. Naj­vyšší cieľ spoločnosti je spoločné dobro občianskeho mieru. Občiansky mier, to je naj­bližším cieľom občianskej spoločnosti. V tomto sa musí najprv a všetkými prostriedka­mi zabezpečiť. Jestli nieje občianskeho mieru, ostatné nemôže byť zabezpečené a trvalo dané. Spoločné dobro sa líši od dobra súkromného nielen početne, ale i povahové, je inšej povahy. To, čo som včera hovoril o tých rozličných druhoch hodnôt a o rozličných pova­hách hodnôt, že nemožno s nimi ľubovoľne narábať, že duchovné a materiálne hodnoty jednoducho bez všetkého protikladu si staviame rovný cieľ a potom sa usilujeme, alebo si dovoľujeme s nimi narábať bez zreteľa na túto rôznorodosť ich cieľa a povahy.

Potom o zákonoch: zákon prirodzený je súčasť tvorenia na večnom zákone skrze sklony prirodzenosti. Prirodzený zákon je nevyhladiteľný, nezrušiteľný, nezmeniteľný. Ovšem moderná frazeológia nehovorí to o prirodzenom zákone ako takom, ale hovorí, menovite keď sa to týka človeka, že to je pud sebazáchrany, že je to ten zákon, ktorý je vo mne a na túto frazeológiu ja poukazujem menovite aj vtedy, keď sa tu jednalo o tom zákone lásky k sebe, na ktorý rozdiel nemohlo tu byť práve vtedy dostatočne vo vrave po­ukázané, ale z príležitosti tejto na to poukazujem, že na akom zákone sa zakladá povinnosť lásky k sebe? Som povedal, že zákon boží je to. Mal som citovať ktorý je to: (odpovedal som) „Miluj blížneho svojho ako seba samého.

Že či sa toto v tomto obsahuje? Obsahuje sa: lebo tento zákon je Boží zákon, prirodze­ný zákon a pozitívny zákon Boží.

Prirodzený zákon Boží je ten, ktorý menujeme, že je to pud sebazáchovy: ten je do našej prirodzenosti samej Bohom vštepený a tu má pôvod zákona Božieho, kdežto pozi­tívny zákon Boží hovorí o láske k blížnemu. Teda tak ako zákon lásky k blížnemu, zakladá sa na zákone Božom, tak aj láska k sebe zakladá sa na prirodzenom zákone, ktorý podľa encykliky my považujeme za zákon Boží a nie za prejav akejsi prirodzenej mašinérie alebo prejav nahodilého zoskupenia síl prírodných. Princípy spoločné všetkému stvoreniu je sledovanie dobra, sebazáchova, uchovanie rodu. Potom sa tu hovorí ohľadne socializ­mu, o práci - o tom nejdem tu hovoriť - myslím, že to sú dostatočne známe a všeobecne uznávané veci.

O súkromnom vlastníctve: obmedzenie vlastníctva je nutné pre blaho občianskej spo­ločnosti! Teda aj encykliky zahlásajú a nie sú zastáncami absolútneho súkromného vlast­níctva. Hovoria: Obmedzenie vlastníctva je nutné pre blaho občianskej spoločnosti. Teda keď to blaho spoločnosti vyžaduje tak je dostatočný titul k tomu, aby súkromné vlastníc­tvo bolo obmedzené. Obmedzenie vlastníctva podporuje spoločné užívanie vecí.

Na zisk z výroby statkov má nárok len ten, kto dáva prácu i ten, kto dáva látku i pros­triedky. Na tomto základe sme sa mohli pustiť a pustili sme sa i na také nariadenia ako je účasť na zisku, ktoré v rozličných doterajších systémoch je iste dostatočne neznáme a nie je vítanou akousi snahou.

Kto dáva len prácu, má nárok len na mzdu za prácu. Spravodlivá mzda je tá, ktorá kryje nutné životné potreby a požiadavky stavu a života rodinného. Rodinná mzda teda zakladá sa tu tiež na encyklikách. Preto i naša snaha mohla v tomto smysle byť politickým pravidlom a mohla sa politicky takýmto spôsobom plne odôvodňovať a srovnať. Týmto práve dokazujem, že sme my vo svojom politickom zameraní nie z nacizmu a nie z fašiz­mu čerpali, lebo toto sú zase staršie zásady než nacizmus a fašizmus. Že je nacizmus a fa­šizmus mnohé z týchto zásad si tiež osvojili bez toho, že by bol povedal, že odkiaľ čerpal tieto zásady, z toho nemožno čerpať, nemožno uzatvárať to, že nesmie sa nikto odvolávať na tieto zásady v tých encyklikách obsažené, lebo sa na to odvoláva nacizmus a fašizmus. Ľudia všetci pravda, odvolávajú sa na slnko, na vzduch atď. a z toho by nenasledovalo, že keď sa aj tvoj protivník alebo taký zlý človek tiež na to slnko odvoláva, teda ty zle robíš, keď sa na to isté odvolávaš. Myslím, že toto je - by som povedal - príliš ľudové vysvet­lenie, že táto zásada alebo tento moment proti nám neobstojí. Po tomto vysvetlení tejto časti B/I mal by som prikročiť teraz k jednotlivým bodom tohto úseku. Ešte by som sa vrátil, lebo jeden vzácny príspevok tu badám teraz, čo som si naznačil tu, pri tomto bode, že sme zaviedli autoritatívny režim. Odvolávam sa na svoj prejav, ktorý som na schôdzke nástupistov povedal a ktorý je v „Slováku“ z 18. mája 1939 na 2-3 strane , kde som pove­dal toto (teraz prečítam tu, lebo som mal toľko času, že som si ho naznačil.): Dnes máme jednotný slovenský štát, tak národne jednotný, akých je len málo v Európe a zahraničnú politiku vylúčime až budeme mať náš zahraničný pomer upravený na všetky strany. Isteže by mohol niekto povedať, že po uzavretí Ochrannej zmluvy to bola aspoň naivita takto rozprávať a už som len prezrádzal to, čo som vo svojej duši nosil, že my sme so zahranič­nou politikou žiadnych zvláštnych tendencií ani zvláštnych stykov nemali. Toto som aj prejavil: že ako toto brali v nemeckých kruhoch som sa nedozvedel.

Dnes ešte nemáme ústavu, ale usilujeme sa o ňu. Chceme mať niečo pevného, stáleho. Preto sa usilujeme o ústavu a to je otázka, či to bude autoritatívny štát, demokratický, či to bude oligarchia alebo niečo iné. Myslím, že náš svojráz uplatníme našou štátnou formou. Keď slovenský štát má byť konštruktívnym nacionalizmom, tak vylúčime každú politiku, potom zostanú už len stavovské veci. Toto boli hlavné myšlienky, ktoré som už vtedy 18. mája 1939 prejavoval, z ktorých vidno teda, že ja som nesedel na bežného koníka všet­kých týchto hesiel: autoritatívny režim, atď., atď. Keď na tomto má byť štát zriadený, po­tom vybudujeme tieto stavy bez politiky, lebo však politiku v tom jednotnom štáte nemôže nikto inú robiť ako takú, akú si ten jednotný národ vytvorí sám a môže tomuto len slúžiť. A tu sa zaistí najlepšie náš svojráz, ktorý sa bude môcť v budúcnosti veľmi pekne uplatniť. Tento svojráz sa uplatní i v decentralizácii našej verejnej správy. Vybudujeme opäť naše historické stolice alebo župy, lebo veď mená ako Turiec, Liptov, Orava atď. ešte v našom ľude žijú ešte i teraz. Teda z tohto vidieť, že som nemal intencie nejako jednoducho prebe­rať systém, alebo vzor, ktorý nám tu nacistické Nemecko predstavovalo už skutočnosťou, ktorú ono u seba previedlo, ale že sme sa usilovali niečo svojského vybudovať i na tomto poli a dodržiavať sa tejto línie do všetkých dôsledkov.

Prikročujem teraz k jednotlivým bodom, a tuto sa už obmedzím opravdu len na to, čo buď tu nebolo dostatočne osvetlené, alebo kde zo záverečných rečí som musel konštatovať to, že napriek všetkým podaným dôkazom sa obžaloba ešte pridŕža toho, čo tvrdila bez toho, že by k tomu dostatočného dokladu mala.

V prvom rade ide o to prepadnutie Maďarov na východnom Slovensku. Nemôžem inšie povedať len to, že obžaloba žiadnych konkrétnych dôkazov na toto nemá, mimo rečí, ktoré tu nejaký redaktor nemecký rozširoval. Myslím, že toto nie je podkladom k tomu, aby obžaloba tvrdila, že my sme len predstierali, že nás maďarské vojsko prepadlo a že takto s hriešnou ľahkomyseľnosťou posielali tam vojsko i gardistov a takto sme nadarmo a len v nejakej umiernenosti alebo slabomyseľnosti, že by náš národ znemožnil, že by sme boli takto niekoľko ľudských životov nadarmo obetovali. Toto neobstojí, lebo niet na to ani žiadnych dôkazov.

Čo sa týka ďalších týchto bodov, myslím, že dostatočný materiál bol tu v tomto ohľade už podaný, že robili sme všetko to, čo sa mohlo v danej okolnosti a to dosvedčuje nielen Čatloš, ale i Karvaš. Čo sa týka Čatlošovho zástoja v tomto procese, nakoľko obžaloba, menovite pán obžalobca Dr. Rašla pripomenul, že som sa po celý čas dovolával Čatloša, aby prišiel. Čatloš - a keď Čatloš prišiel a podal svedectvo, že som nebol spokojný.

Len na vysvetlenie, aby nevzniklo to, že som sa dovolával Čatloša snáď v tom pove­domí, že nikdy nepríde. Ja sa odvolávam na to, že od prvého vyšetrujúceho Dr. Viktoryho som bol tak informovaný, že Čatloš je na Slovensku internovaný a preto som sa dovolával. Teda nie preto, ako by som si bol myslel, že snáď nebude môcť to svedectvo vydať. Áno, dovolával som sa ho len preto, lebo ako odborné veci hospodárske nikdy som ja inicia­tívne nevybavoval sám, ale som vždycky sa spoliehal na odborníkov a ich referáty som potom schvaľoval, poťažne ich politicky kryl, tak aj vo vojenských veciach. Nijako mi nelichotilo to, že ma Čatloš za vojenského odborníka vyhlasoval. Rozumiem prečo to robil, ale tvrdím zase, že bez Čatlošovej iniciatívy a bez Čatlošovho návrhu nič som nepodnikal, a len keď Čatloš nejaký návrh v tomto smere podal a preto som sa odvolával, že tie veci čo sú tu v obžalobe vypočítané, čo sa týka vojenského sektoru, nech povie Čatloš, lebo on ich vyjednával, on sa priamo toho zúčastňoval, týchto vecí, teda on vie i také detaily povedať, o ktorých ja neviem, a prípadne ja len ťažko poviem, čo len z informácie druhoradé som dostal a tak nevystihujem situáciu priamo v jadre a tak by som práve prekážal a znemož­ňoval, aby sa tu prišlo na objektívnu pravdu. Toto je zmysel toho, že som sa Čatloša takým spôsobom dovolával.

Keďže v tejto stati sa už začínajú spomínať i veci, ktoré sú datované rokom 1940 a ktoré sú ako také známe, že sú objektom vládnej činnosti, lebo však vtedy som sa už ne­zúčastňoval a nesedel vo vláde ako predseda vlády, ale som bol ako prezident mimo vlády. Musím sa tu odvolávať a znova pripomínať, aby slávny súd pri týchto veciach posúdil, že tieto veci sa mňa bezprostredne netýkajú, To je činnosť vlády od roku 1940 začnúc; všetky tie veci, ktoré sú takto datované, musíme takýmto spôsobom na túto linaj akosi vybočiť, aby sme pri úsilí ich objektívne posúdiť tento závažný moment menovite čo sa mojej účasti týka takýmto spôsobom hodnotil.

Preto sa ani do detailov v týchto veciach viac nechcem púšťať. Isteže som bol infor­movaný, samozrejme, iste, že som svoju mienku povedal v tejto alebo inej veci, ale jestli menovite Tukov vplyv vo vláde niečo chcel presadiť tam som bol ja znemožnený, lebo na to som nemal vplyvu, aby som uzavretia vlády takým alebo onakým spôsobom mohol ovlivňovať.

Ide ale pri tejto príležitosti trošku zase do podrobnosti k tým veciam, ktoré sú udávané na str. 22 v bode 11., písm., a,b,c,d, atď., v týchto podrobných bodoch, lebo tie sa týkajú účinkovania strany, účinkovania HG, HM, politickej školy strany atď.

Čo sa týka tohto účinkovania je tu menovite vyzdvihnuté, ako som usmerňoval v du­chu nacistickom stranu, ako v tom zmysle účinkovala HG, HM a všetky tie organizácie, ktoré takýmto spôsobom akosi podliehali, alebo snáď predsa len pričlenené boli k strane. Ide tu o poslanie strany, lebo sa hovorí (v obžalobe), že prevýchovou národa v zmysle národného socializmu kurzami veliteľov, politickými školami, HSĽS. Tu sa teda indirektne poukazuje, že práca v strane viedla sa v duchu nacistickom a ovlivňovala výchovu a zmýšľanie ľudí v duchu nacistickom.

Tu by som - aby som osvietil poslanie strany a účinkovanie strany - zase si dovolil na­značiť niekoľko článkov, niekoľko mojich prejavov, v ktorých som práve o poslaní strany hovoril a ktorými si slávny súd môže overiť, že obžaloba neobstojí, ale naopak, potvrdzuje sa to, čo ináč bolo i v Tukovom procese zistené na strane 49 tam, kde národný súd zistil podľa Killingerovho svedectva práve strana bola tá, ktorá viedla a bola používaná na meranie toho nemeckého vplyvu. Čo sa týka týchto mojich prejavov a článkov o strane a o poslaní strany v národe a štáte, dovolím si tieto termíny pripomenúť, aby si ich láskavé Národný súd všimnul.

Toto všetko sa týka toho materiálu, ktorý som spomínal, ako som ponímal, ako som predstavoval a ako som podával a žiadal realizovanie poslania strany v národe a štáte.

Tým istým spôsobom pri tejto príležitosti keďže ešte pred tým na začiatku tohto úse­ku bolo spomínané, že aj armádu slovenskú sme v tomto zmysle usmerňovali, musím tu podotknúť tie moje, nie všetky, ale tie najvýznamnejšie články a prejavy, s ktorými som sa práve poslania slovenskej armády dotýkal. Hlavnú vec a hlavnú myšlienku úlohy slo­venskej armády som tu už raz myslím prečítal. Myslím, že nebude to tak dlho trvať, len jednu - dve minúty, keď zopakujem na znázornenie, že asi to bolo v tých ostatných mojich prejavoch a článkoch tiež obsažené, keď som v reči 16. februára 1940 ⁸⁷ povedanej, ktorá bola uverejnená v Slováku 16. februára 1944 povedal toto: Známky slovenskej armády a jej poslanie v národe, od prvého okamihu jej tvorenia opätovne sme zdôraznili, že slo­venská armáda je tak ako každá iná prostriedkom obrany nedotknuteľnosti hraníc Sloven­skej republiky, chránencom prirodzených práv na svojský život. Ako špeciálnu známku pre slovenskú armádu sme určili, že slovenská armáda má byť školou, v ktorej skrze každoročných nováčkov vychováva národ k tvrdej disciplíne, k mužskej tvrdosti v plnení svojho povolania, k presnosti vo vykonávaní životných povinností je teda školou cti a sta­točnosti v každom životnom prejave, aby vládol duch slovenský, národný na celej čiare.

Toto boli hlavné myšlienky, ktoré sa potom v týchto článkoch, ktoré teraz uvádzam, skoro vždycky opakovali a nie je tam žiadna známka toho, že by sme slovenskú armádu boli budovali preto, aby sme nacistickému Nemecku pomáhali, aby sme nacistický duch aj pomocou armády do slovenského národa akosi preštepovali.

Tiež musím sa odvolávať a označiť všetky články, z ktorých prejavy ohľadom výcho­vy mládeže, keďže je tuto povedané, že pomocou HM usiloval som sa nacistický akýsi vliv do národa prenášať. Nech si slávny súd povšimne týchto článkov ohľadom Hlinkovej mládeže a kam je zahrnutá i slovenská pracovná služba. Ohľadom gardy je tých článkov ovšem menej, lebo tam som mal príležitosť len vtedy, keď na nejakom kurze som mohol prehovoriť a pozvali ma, ale aj tu sú niektoré takéto veci, ktorých si slávny súd iste, že všimne.

Z tých článkov sa presvedčí slávny Národný súd, že v týchto prejavoch organizácie tieto som práve k službe národu, pestovaniu národnej jednoty, pestovaniu idey národnej povzbudzoval, vychovával a takto som sa ich usiloval viesť. Teda neobstojí to, čo tuto ob­žaloba podáva, že to bola všetka služba nacistická. Čo sa týka týchto ďalších podrobností , to súvisí s týmto a z toho potom, samozrejme vyplýva.

Neobstojí teda ani to, že som sa usiloval rozvrátiť národné povedomie, ako tvrdí tu obžaloba. Naopak, jestli kto, tak ja som bol ten, ktorý som zjednotenie národného pove­domia a skonsolidovania na tomto poli všetkými silami forsíroval a podporoval. Že som zneužíval v tomto ohľade náboženstvo, menovite, jak obžaloba tvrdí, že som používal príležitosti púti na takéto prejavy, na takéto politické ciele, neobstojí a jestli by som mal praktickú možnosť dodať v tomto zmysle jeden najvýraznejší dokument, by som sa mohol odvolávať na svoju 20-ročnú farársku činnosť v Bánovciach, kde počas svojej činnosti som takrečeno nevynechal nedele, že by som nebol zo svojej funkcie vyplývajúc nielen raz, dvakrát, ale i trikrát kázal a za týchto mojich dvadsať rokov nestalo sa prípadu, že by sa bol ktosi pohoršil nad tým, že zneužívam náboženský moment a náboženský úkon na ciele politické. Chodili mi predsa do kostola aj inostraníci, iného politického zamerania, ba chodili takí, ktorí práve preto prišli, aby sledovali moje kázne a nestal sa prípad ani jeden, že by bolo v tomto ohľade nielen mne zdelené nejaké pohoršenie, alebo tým väčšmi nejaké oznámenie učinené, čo sa týka môjho účinkovania náboženského rázu.

Že som samozrejme tam, kde bola nejaká púť oznámená a kde sa vedelo, že sa tam množstvo ľudí zíde a prípadne miestni činitelia, alebo iní funkcionári ma požiadajú, aby som pri tejto príležitosti prišiel a prehovoril, ovšem nie na mieste, kde sa púť odbavo- vala, nie teda k tým formáciám, ktoré na púť prišli, ale k tým, ktorí z týchto účastníkov púti chceli sa zúčastniť i politickej manifestácie, samozrejme, že som takémuto pozva­niu vždycky ochotne a s radosťou vyhovel, lebo som vedel, že sú tam ľudia, ktorí budú dobromyseľne počúvať a odnesú si poučenie. Keď som už pri tomto svojom bánovskom účinkovaní, ešte jeden moment by som tu rád pripomenul Národnému súdu, isteže tiež zreteľa hodný. Jestli národná obžaloba sa usiluje predstaviť ma ako takého, ktorý som sa so životom slovenským národným zahrával, ktorému nezáležalo, či krv tečie alebo netečie, ba skoro povedala obžaloba, že som k vraždeniu pobádal a povzbudzoval, či už členov HG, alebo členov Domobrany, ako krvilačného nejakého krvožiznivca sa tu usiluje obžaloba ma predstaviť. Nuž, odvolávam sa práve na svoju výchovu, ktorú som preko­nával v Bánovciach a na to, čo sa v Bánovciach odohralo nielen za 20 rokov, ale aj po­čas povstania a po povstaní, že v Bánovciach sa nič zvláštneho nestalo, nejaké zvláštne udalosti, ako som to i tu teraz videl, iba že sa po okolí, menovite po okrese tieto vraždy nemecké stali, isteže toto nebude nikto pripisovať mne, ale domáci ľudia, domáci činitelia, teda tí ľudia mnou vychovaní, ani z jednej, ani z druhej strany nič takého nepodnikali, v ničom ani Nemcom po ruke nešli, ani proti Nemcom sa akosi neprevinili, že by boli Nemci akúsi zádrapku mali proti ním zakročovať, to je najlepší dôkaz, že ovocie mojej výchovy, akých ľudí vychovávalo: pokojamilovných, riadnych, normálnych, ktorí si vedia za každých okolností svoju povinnosť splniť. Na toto som chcel len poukázať, ako na taký subsidiárny dôkaz, aby som na to tiež niekde nezabudnul ešte.

Chcem sa ešte obrátiť na to, že „...velebili Adolfa Hitlera, ako veľkodušného vodcu ná­roda...“ Toto som už povedal - nebudem to tajiť - ale s akým zámerom, s akým úmyslom, to som vysvetlil: lebo jednak som jeho priazeň chcel získať a zabezpečovať, jednak som chcel tlak robiť aj na tunajších nemeckých činiteľov, aby videli, že ja v takomto spojení alebo v takomto akomsi nazdávanom priateľstve, že prípadne by som vedel i proti ním niečo vykonať alebo zakročiť.

Čo sa týka tej tézy, že som sa proti slavianskej spolupatričnosti tiež nejako previnil, ja si dovolím odvolávať sa na svoje prejavy, kde som dôrazne a výrazne tomu dával prejav: „Všetci sme bratia, lebo sme Slováci“ - reč v Považskej Bystrici 10. septembra 1941, „Sme Slovania a budeme Slovanmi“ - reč 4. mája 1943 a v mojom prvom posolstve v Ružomberku - to mohlo byť myslím v novembri 1939 - kde som práve hovoril o tom nádejnom moste medzi slavianskym a germánskym svetom, o pakte nemecko-sovietskom a po mojom osvedčení sa u Hitlera v Salzburgu, kde tento tu narážku spravil. Myslím, že toto je dostatočný doklad k tomu, aby som označil obžalobu, materiál obžaloby tiež ako neodôvodnený.

Nakoľko obžaloba tu už potom s niektorými vecami, ktoré sú tu ďalej vypočítané, naoperovala dodatočne, beriem to za to, že obžaloba netrvá na týchto veciach. Preto sa s nimi tu nejdem ani viac zaoberať.

O tej psychologickej príprave na ťaženie proti Poľsku prejavil sa už Čatloš. Ja nejdem o tom viac hovoriť, lebo vskutku je to celkom bezpodstatné a beodôvodnené to, čo sa pri­pisuje mne po tejto stránke. Žiadne takéto psychologické prípravy neboli z mojej stránky, loebo však aj Čatloš potvrdil, že aký zámer som mal, on to ovšem po svojom vysvetľuje, že som ja proti Poľsku vojnu pre nejaké moje kamarátstvo alebo pre známosti s poľskými pánmi nechcel mať. On to teraz takto vysvetľuje. Vtedy ovšem takéto vysvetlenie som od neho nikdy nepočul, ale je potvrdené, že on sám sa prejavil, že nemal žiadneho rozkazu, aby ťaženie proti Poľsku viedol - odo mňa, lebo však pýtal, telefonoval, poťažne údajne tým hughesogramom žiadal odo mňa rozhodnutie, či má poslúchať toho nemeckého ge­nerála. alebo nie. Keby bol mal takýto rozkaz už predtým odo mňa, iste, že by to nebol musel robiť. Bol by podľa toho rozkazu robil ďalej. A keďže nemal takého rozkazu, vtedy i ten armádny rozkaz, ktorý on sám vydal bez môjho podpisu, je tiež toho dôkazom, že moje stanovisko, ktoré som od začiatku tu tvrdil a tvrdím, že ešte na slávnosti v Tatranskej Lomnici som sa s nim rozprával o tom - nie ako obžaloba teraz ešte tvrdila, že nie, aby sme zhromažďovali vojenské jednotky v severných našich posádkach, ale aby severné naše posádky, ktoré sú tam rozložené i v normálnych časoch, aby sa usilovali svoje nor­málne cvičenia tak prevádzať, aby ich Poliaci zreteľnejšie videli, aby si uvedomili, že i na našej strane je vojsko, aby im neprišla chuť prešľahnúť so svojimi akciami na nás. Toto bolo moje stanovisko a na tomto stanovisku nemôžem meniť, lebo by som sa previnil i ja sám proti objektívnej pravde.

To som už pripomenul, že ten moment, ktorý je iste tiež vážny, že po poľskom ťažení nás uznal Sovietsky zväz de iure et de facto. Teda, keby v tomto našom ťažení boli videli zo sovietskej stránky nejaké takéto veľké previnenie, alebo nejaký ozaj takýto zásah, ktorý by sa všetkých týchto spojeneckých dohôd bol týkal, iste, že by sa tak zo sovietskej strany nebolo stalo.

V ďalších častiach odvolávam sa len na to, aby slávny súd všímal si potom vždycky termíny a dáta tej ktorej udalosti, ktorá sa tu podáva a všímal si toho, že vtedy som ja vo vláde nesedel, teda za rozhodnutia tieto ani priamo, ani nepriamo žiadnym spôsobom zodpovednosť znášať nemôžem. Keby som sa bol do tohto miešal, prípadne by bola teraz obžaloba toto použila, že som vskutku autoritatívne vládnu, lebo som rušil ešte i vládne uznesenia a usiloval som sa, pravda, aj vládne uznesenia usmerovať tak, ako mi to ústava nepripúšťala. Ústava mi vymedzila moju právomoc a podľa tejto právomoci som sa riadil.

Vypovedanie vojny Rusku a vypovedanie vojny západným mocnostiam, bolo už do­statočne objasnené. Ja k tomu nemám už nič viacej čo dokazovať. Že svedectvo Ludinove vyznelo v tom zmysle, ako on tvrdí, že nátlak sa na nás - na Tuku - nerobil, aby vypovedal vojnu, poťažne aby začal vojnu a že by sa ani nebolo nič stalo, keby sme to boli prípadne odvolali, na toto svedectvo nemôžem dať práve preto, že to nemecký vyslanec hovorí, nič, ale sa odvolávam na svedectvo, ktoré tu podal v tomto zmysle Karvaš, ktorý povedal sám, ako nezaujatý človek, ako taký, ktorý pravda s týmto nemôže mať aj tak nič spoločného, ktorý povedal, že veď Nemecko by nebolo mohlo už z prestížnych dôvodov trpieť, aby vtedy, keď sa to už začalo, že by chcel niekto zlikvidovať a späť všetko obrátiť. Muselo sa potom už pokračovať v tom, či sa to ľúbi alebo neľúbi, čo už bolo začaté. A že sa to začalo bez môjho vedomia, bez môjho rozkazu, to je myslím dostatočne dokázané. Keď tu obža­loba ešte v záverečnej reči hovorila to, že teraz sa nenachádza ten, kto dal ten rozkaz, ja sa znovu odvolávam na ten premietaný film „Od Tatier po Azovské more“, ktorého som sa tu zúčastnil a ktorý myslím Ministerstvo národnej obrany vydalo a kde bolo povedané, že vydal rozkaz hlavný veliteľ generál Čatloš na pochod k hraniciam. Toto myslím, že mne a každému musí, čo sa týka tejto okolnosti - stačiť.

Vyzdvihujem tu ešte len na strane 35 bol 11, že „...po celý čas vedenie vojny proti SSSR cieľom vzbudenia bojovej nálady proti Sovietskemu zväzu prostredníctvom Úrady propagandy. HSĽS ako aj svojimi verejnými prejavmi, článkami v novinách ináč proti pravde demagogicky hlásali, že Sovietsky zväz ohrozoval celú Európu...atď.“ Je tu táto tematika podávaná tak, ako by som počas vojny inšie nebol ani písal, o inšie sa nestaral, len o toto. Nuž, ja som za ten čas, čo som mal k dispozícii Slováka, usiloval som sa zosta­viť - ovšem teda nemôže to byť kompletný zoznam tých článkov, ktoré som počas vojny napísal a z ktorých článkov tak vysvitá, že o akých predmetoch som ja počas vojny písal, alebo rečnil. Dovolím si preto i v tomto ohľade len niekoľko takýchto dát tu pozname­nať, aby vysvitlo, že nebolo to vojenské ťaženie pre mňa takým jedinečným a výlučným predmetom, že by som i počas vojny nebol iné len to robil, čo obžaloba tu vyzdvihuje, lebo z tohto by mohlo vskutku vysvitať to, že celý môj duševný obzor zamestnávalo len toto a nič som nemal na pamäti a o ničom som nehovoril, ba snáď ani o čom inom som nesníval len o tomto.

Ja by som si dovolil niekoľko takýchto článkov tu poznamenať: 14. októbra 1941 - Vojnová zimná pomoc. Čo je tam? Je tam spomínaný síce ako v každom článku aj boľševizmus atď., ale ináč vždy je pripomínaná budovateľská práca, disciplína všetkých, blaho a česť národa, sociálne reformy, reforma ľudí, práce, duševná obroda, reforma môže byť v duševnej solidarite s celkom atď. Tieto myšlienky boli vždycky rozvádzané, me­novite v „Organizačných zvestiach“, do ktorých som pravidelne takmer každý mesiac malý úvodníček vždycky napísal. V týchto Organizačných zvestiach nachádzame stopy i v týchto článkoch, lebo ich Slovák obyčajne odcitoval a preto sú už obsažené aj v týchto dátumoch, ktoré tu uvádzam, len ohľadom Slováka. Preto nebudem zvlášť uvádzať Orga­nizačné zvesti ako také, lebo ich Slovák preberal, lebo sú tu už citované, ale dovoľujem si odvolávať sa na tieto Organizačné zvesti, zvlášť z tohoto ohľadu:

Keď som robil to, že som oslavoval Hitlera, že som pripomínal Hitlera, v mojich re­čiach - nie vo všetkých, ale keď som to držal za potrebné a časové - jedna okolnosť je veľmi charakteristická. Tá, že práve v týchto mojich článkoch v Organizačných zvestiach ani jeden prípad nie je , že by som bol tam o Hitlerovi písal, alebo Hitlera vôbec spomí­nal. To je dôkaz toho, že som ja to spomínanie Hitlera v tej domácnosti ľudáckej, v tej domácnosti straníckej nedržal za potrebné spomínať, lebo nebol to môj cieľ, aby som ja popularizoval Hitlera. Keby bol toto môj cieľ býval popularizovať Hitlera, vtedy iste by som bol toto zanášal i do tých Organizačných zvestí a tam o ňom písal, ale ani jeden prípad nemôže nikto produkovať práve v týchto Organizačných zvestiach a toto držím, tieto moje článočky v Organizačných zvestiach za ten môj najintímnejší domáci môj hovor, s ktorým som sa približoval k tej mojej organizovanej domácnosti ľudáckej tak, ako hovorí domác­nosť medzi sebou.

Že som potom pred verejnosťou - čo počúvali a čítali Nemci - toho Hitlera spomí­nal myslím, že to uzná v danej situácii každý, že bolo toto jednanie potrebné a bolo to aj prospešné. Túto taktiku som ja vyskúšal a videl som ozvenu tejto taktiky a preto som sa od tejto taktiky nedal ani tak ľahko odlúčiť a v tomto momente, prečo sa nedalo so mnou hovoriť o nejakých kombináciách, som to uviedol. Áno, nedal som sa odlúčiť od taktiky osvedčenej, lebo nejakú inú taktiku mi nikto nespomínal, ani len neskombinoval, že namiesto tejto taktiky, akou taktikou by sme mali pokračovať tak, aby sme zachovali a zveľadili národ tak, ako si to záujmy v národe vyžadujú.

Preto tu ďalej uvediem dáta, aby som len označil, že počas vojny o čom som písal a o čom som rečnil.

Z týchto článkov, ktoré som len stačil vychytiť, vidieť, že teda nie je to obraz mojej činnosti počas vojny, čo sa to tu v obžalobe chce jednostranným spôsobom predstaviť, že len na toto som myslel, že len s týmto som sa zaoberal, lebo vidieť, že mal som ja starosť aj o iné veci a tieto prevážili iste viac, než táto starostlivosť o vojnu.

Čo sa týka vojny a týchto starostí, som už povedal, že keďže som bol toho presved­čenia a myslím, že každý to uzná, že to bolo opodstatnené a pravdivé, že o osude vojny nerozhodneme, na to sme my slabí, ale o osude svojho národa rozhodneme svojou prácou a keďže som cítil, že tuto je náš rozhodujúci vplyv na zachovaní národa budovateľskou prácou, preto som sa tejto budovateľskej práci venoval a preto, keď sa ma kto pýtal, o čo si sa zaujímal o toto som sa zaujímal. Čo si čítal: - Toto som čítal. Čo si vedel? - Toto som vedel. Toto bolo mojím životným záujmom a iste aj životným príkazom, aby som na tomto poli zapnul nielen svoje sily, ale aj sily každého jednotlivca toho národa. A že sa to podarilo, to bolo vidieť i na výsledkoch a na tom radostnom budovateľskom eláne, ktorý sa na Slovensku počas celého toho „fušerského, lajdáckeho“ režimu prejavovalo.

Keďže tu som prišiel teraz akosi na túto poznámku, len aby som ešte doplnil všetko to, čo som povedal, pripomínam, že dotiaľ, kým tak vyzeralo, že Internacionála a SSSR je jedno, iste, že v mojich prejavoch mohlo sa niekde stať, že som namiesto Internacionály a boľševizmu spomenul SSSR, ale myslím, že takýto prípad je veľmi vzácny -jeden alebo dva prípady, ale akonáhle sme sa dozvedeli, že i zo strany SSSR je tu osvedčenie a jasné prejavenie, že je rozdiel medzi Internacionálou a SSSR, že som tento rozdiel vždycky za­choval. Dokázalo toto i to, že sme vedeli s SSSR normálne diplomatické styky udržiavať a že tieto diplomatické styky neboli len formalitou...

Predseda: To bolo pred vojnou.

Dr. Tiso: Pred vojnou. Ale aj pred vojnou sa takéto invektívy dávali.

...Ako je dobre známe, Puškin keď nástupnú audienciu odbavoval, na jeho pozdrav­né slová som ja odpovedal takto: „S radosťou vítam Váš príchod. Pocit hlbokého uspo­kojenia nech sprevádza a podporuje spoluprácu medzi našimi národmi. Je prirodzené, že príbuzenstvo našich národov...“ (Teda príbuzenstvo, teda nie ako druhí povedali, že my sme nie Slovania. Ja som sa hlásil k tomuto príbuzenstvu. Som to aj v rečiach povedal, že sme Slovania a ostaneme Slovania.) Túto spoluprácu budem všemožne napomáhať.

Že v tomto znamení potom vznášali sa aj tie výmeny kultúrnych delegácií na univer­zitných slávnostiach tu a na univerzitných slávnostiach v Moskve, myslím, že to je tiež dostatočne známe.

Čo sa týka tejto stati, by som toto držal tiež za ukončené a vyčerpávajúce, aby som preukázal, že z našej strany vtedy, keď nás mníchovské rozhodnutie donieslo do situácie, do sféry nemeckej, že sme sa v tejto sfére usilovali a držali sme si to za prirodzenú povinnosť, aby sme v tejto sfére nemeckej všetky možné spôsoby použili, aby sme národ udržali a zachovali.

Predseda: Prosím, na 20 minút prerušujem pojednávanie.

Predseda: Znovu otváram pojednávanie, prosím, ráčte sa ujať slova.

Dr. Tiso: Slávny Národný súd! Prikročujúc k rozboru časti obžaloby C. vraciam sa k tomu, čo som do konštitútu svojho v tomto ohľade povedal a poznamenávam toto: Ho­voril som už, že moja politická snaha v negatívnom zameraní sledovala ten cieľ, aby som udržoval Nemcov v ich povýšeneckom postoji voči Slovensku a tak od nich odvracal nápad siahnuť po Slovensku. Z tohto povýšeneckého postoja začali Nemci popúšťať v jar­ných a letných mesiacoch roku 1944. Svoje pozorovanie nám síce neprezrádzali, no že starostlivo sledovali vývin pomerov vysvitlo z ostrého memoranda generála Schlieppera,⁹⁷ ktoré tento asi v júli 1944 poslal do Berlína, keď musel zo Slovenska odísť. Nepamätám sa už, ako cestou mi toto memorandum prišlo do rúk, dosť na tom ale, že sa pamätám na veľmi kritické stanovisko menovaného nielen voči armáde, ale i voči verejnej správe Slovenska, poukazujúc na nedbalosť alebo veľmi slabý záujem Slovenska o zjavy ním konštatované. Bolo to po ťažkom konflikte Schliepper - Čatloš - Keitel vo veci posta­venia dvanásť ich práporov na opevňovacie práce. Od tohto času i Ludin častejšie ma vyhľadával s pripomienkami o partizánskych incidentoch, voči ktorým slovenskí činitelia chovajú sa viac ako romanticky, ba postupne otvorene naznačoval spojenie s nami, po prí­pade Dr. Krajčoviča, ktorý prípad priamo do súvislosti prinášali s Kanceláriou prezidenta. Tieto narážky Ludinove boli mi náznakom, že práve preto ich moc prednáša, hoci doteraz vybavoval si svoje intervencie s príslušným rezortom - usudzoval som, že majú ma v po­dozrení a sledujú jednotlivé moje zásahy. Mnou schválené tolerantné chovanie sa našich vojakov voči prechádzajúcim uprchlíkom z nemeckých táborov na Slovensko, ich umiest­ňovanie v pohraničí, Vranov, aby sa im usnadnil ďalší útek domov, nevydanie amerických letcov Nemcom na moje rozhodnutie, tieto okolnosti len potvrdzovali ich upodozrievanie. Videl som, že toto všetko ich vytrháva z ich doterajšieho povýšeneckého postoja a začí­najú si zjavnejšie všímať každého prípadu. Vynasnažoval som sa síce aj naďalej udržovať ich v povýšeneckom postoji, no cítil som, že upodozrievanie na ich strane dostáva sa do prevahy, následkom čoho zvyšujú svoju pozornosť voči Slovensku. Pozorovali to naše vojenské spravodajské orgány niekde na okolí Kútov na brehu Moravy, kde si Nemci už robili priechod na Slovensko. Mne toto hlásili noční návštevníci - dôstojníci, myslím, že štábny kapitán Strapák a por. Lisý, keď Čatloš s bratislavskou posádkou držal nočné cvi­čenie. Toto cvičenie tak pobúrilo Nemcov, že Ludin ešte v tú istú noc ma spolu s Machom vyhľadal a tak u mňa bol s horemenovanými dvomi dôstojníkmi. Toto bolo asi v stredu 22. alebo 23. augusta 1944. Kombinovaná táto nočná návšteva odohrala sa takto: V noci, keď Čatloš mne hlásené nočné posádkové cvičenie držal, zobudil ma zriadenec s tým, že dvaja dôstojníci sa domáhajú pripustenia ku mne s dôležitým hlásením. Keďže im to odoprel vyhovieť, ich naliehanie mi ihneď hlásil. Dostal úpravu, aby dôstojníkov odkázal na veliteľa nočnej stráže, ktorý má od nich hlásenie prevziať a mne doručiť. O chvíľku mi ten istý zriadenec hlásil zasa, že hlási sa minister Mach, ktorého som kázal pripustiť. Keď som ho išiel uvítať, videl som s ním prichádzať i vyslanca Ludina a dvoch civilistov. Po privítaní známych predstavili sa dvaja civilisti ako spravodajskí dôstojníci. Potvrdil to i Mach, že ich pozná. Na kúsku papiera mi odovzdali hlásenie o prácach nemeckého vojska na brehu Moravy niekde v okolí Kútov. Na otázku, kto ich poslal, odpovedali mi, že z vlastného popudu prišli. Keďže sa toto dialo v prítomnosti Ludina, i jemu som zdelil obsah hlásenia, ktorý tvrdil, že nemá vedomosti o niečom podobnom. Po odchode dvoch dôstojníkov Mach mi zdelil, že v noci vyhľadali ho nemeckí činitelia, celí rozrušení, že čo to má znamenať, že vojsko obsadilo vchody do mesta a celá posádka je v pohotovosti. Keďže Mach o ničom nevedel, žiadali ho, aby išiel s Ludinom ku mne. Tak sa stretli pri bočnom vchode do paláca s dvomi čakajúcimi tam dôstojníkmi, s ktorými boli pustení do vnútra. Keď som im zdelil, že ja o nočnom cvičení viem, lebo mi ho Čatloš oznámil, Ludin sa zdanlivo upokojil, hoci zazlieval, že aspoň polícia mala byť upovedomená, čo sa chystá.

Po tejto nočnej návšteve ráno došiel znovu Ludin s tým, že prišiel na veľvyslanectvo riaditeľ abtimonových baní z Medzibrodu, údajne Nemec, celý prestrašený, že partizáni mu odkázali, že zajtra si prídu prevziať bane. Ludin chcel vedieť, ako mienime zaistiť bezpečnosť v tomto prípade. Ja som ho uspokojil, že generál Turanec ⁹⁸, ako veliteľ po­zemného vojska, zariadi, čo je potrebné. Intervenciu nemeckého vyslanca dal som zdeliť generálovi Turancovi, ktorý bol tuším práve v Bratislave. Tuším. Tu so svedectva vysvitá, že nebol v Bratislave, ale telefonicky sa toto odohralo, ale ja čítam tak, ako som vtedy vedel.

Popoludní dostal som hlásenie o stanovisku generála Turanca, ktorý sa mal osvedčiť, že jestli je to pravda čo počúva, že cieľom zaistenia baní v Medzibrode pohli sa už ne­mecké pohotovostné oddiely od Košíc na Slovensko, že vtedy nielenže on nemieni nič podniknúť, ale protestuje proti príchodu týchto oddielov, lebo sú zbytočné, nakoľko sám si vec zaistí. Toto stanovisko generála Turanca som dal na vedomie nemeckému vyslancovi s tým, aby bolo rešpektované, lebo je správne. Okolo baní sa potom nič nestalo, ďalšie hlásenia nedošli.

Na druhý deň dostal som hlásenie o kolujúcich správach, že Nemci zavraždili prezi­denta a odvliekli vládu. Keďže sa dotazy o týchto správach hromadili, dal som do rozhlasu i do novín správu o tom. že bola nejaká porada, na ktorej bol i prezident Republiky, aby sa verejnosť utíšila, že správy o zavraždení prezidenta nezodpovedajú pravde. Doklad o tom­to je číslo „Slováka“ zo soboty, teda si 26. augusta, v tom čísle je správa, že bola nejaká anketa, kde bol prítomný aj prezident Republiky. Videl som to i teraz, keď som prezeral „Slováka“. O rozšírení sa tejto správy mal som príležitosť osobne sa presvedčiť v Bánov­ciach, keď v nedeľu po službách Božích nápadne mnoho cudzích ľudí ma vyhľadalo, lebo vraj všetci sa chceli sami presvedčiť o tom, či správa tá zodpovedá pravde alebo nie. Boli to menovite utečenci z Turčianskeho] Sv. Martina, ktorí okrem toho rozprávali o tom, čo sa stalo v Martine, ako tam vyhlásili slovenskú sovietsku republiku, ako tam zatýkajú a ako uteká odtiaľ každý, kto len môže.

V pondelok dostal som hlásenie, že v Brezne prepadli partizáni bezbranných ľudí, ako tajomníka strany, notára, starostu mesta posl[anca] Slameňa, ktorého tiež medziiným zavraždili. Nepamätám sa už teraz, či som toto hlásenie dostal od našich orgánov, či s ním prišiel nemecký generál Hubický99, ktorý ma predpoludním navštívil s tým, že keby sa ich opatrenie vo veci baní v Medzibrode nebolo blokovalo, k tomuto tragickému incidentu ne­muselo dôjsť, a dal mi otázku, čo mienime teraz urobiť, lebo oni sa nemôžu nečinne dívať na takéto vážne porušenia poriadku neďaleko od frontu a sú ináč hotoví hneď zakročiť, lebo nemohol by zodpovedať za ďalší vývin vecí. Odpovedal som mu, že dám si hneď zavolať Čatloša, poť[ažne] Turanca, jestli je v Bratislave, aby som počul ich stanovisko. Keď sa títo dvaja ku mne dostavili a potvrdili správu z Brezna, pýtal som sa Turanca, ako veliteľa pozemného vojska, aké opatrenia urobí, aby sa takéto incidenty neopakovali, zdeľujúc mu osvedčenie sa nemeckého generála predo mnou. Takto som to tvrdil a tvrdím to i teraz, i po vypočutí tých svedeckých výpovedí. Nato sa generál Turanec osvedčil...

Predseda: Okrem toho, že boli zavraždení tí bezbranní ľudia tam v Brezne, ačkolvek som vám povedal, ako sa to stalo, že oni počali strieľať.

Dr. Tiso: Pán predseda, ja zase len opakujem...

Predseda: Prosím, ráčte.

Dr. Tiso: Na to sa generál Turanec osvedčil, že za posledné dva tri dni sa situácia tak zmenila, že on ako v prípade medzibrodskom sa postavil proti zásahu nemeckému, tak teraz sa musí osvedčiť, že so svojimi silami nie je v stave situácii čeliť a zaistiť verejný poriadok a vnútorný pokoj. Vtedy som ani od neho, ani od nikoho nevedel, že chodil práve v ten deň po Žiline a videl tam a skusoval, čo sa robí na tom okolí. Po tomto osvedčení sa generála Turanca som povedal: „Tak nám potom nepozostáva nič iné, ako Nemcom ten odopretý súhlas dať, aby nám pomohli udržať pokoj a poriadok, na udržaní ktorého nám toľko záleží. Turanca som viac nevidel, ale myslím, že on ako veliteľ pozemného vojska, ktorého povinnosťou bolo starať sa o poriadok v etape, vyhľadal nemeckého generála, prejednal s ním spôsob spolupráce cieľom zabezpečenia Hubického, nehovoril s ním a preto že teda nič nezariaďoval. Ja som zase žil v tom povedomí, že Turanec, keďže dostal odo mňa schválenie tak ako v tom medzibrodskom prípade, tak aj teraz dostal súhlas, aby s pomocou nemeckou udržal poriadok, že on to zariaďuje. Viem, že ešte v ten deň tiahli nemecké pešie jednotky a delá cez Bratislavu. Či zostali tam a či išli ďalej, neviem. Tiež neviem, či to bolo už následkom nášho rozhovoru a či to bola samostatná akcia zo strany nemeckej. Túto poslednú alternatívu držím za pravdepodobnú, hovoril som to do konštitútu, teraz to tvrdím tým väčšmi, o vypočutí i znaleckých výpovedí i svedeckých výpovedí nemeckých i slovenských, ktoré tu odzneli, držím túto alternatívu na pravdepodobnejšiu, lebo tento zákrok sa stal tak rýchlo po intervencii nemeckého generála u mňa, že musím to skoro za vylúčené pokladať, že by toto opatrenie bolo sa stalo následkom nášho rozho­voru, ale pravdepodobnejšie je, že on ešte prv než by mňa bol vyhľadal, podal hlásenie do Nemecka, odkiaľ tieto opatrenia riadili. I toto držím za svoju mienku, ale predpokladám, že Nemci to, čo som sa ja teraz dozvedel tu z výpovede Turanca i iných svedkov, že o tom­to Nemci už boli informovaní, teda o udalosti v Harmanci 26. a 27. v Martine, v Ružom­berku atď., že tieto hlásenia Nemci dostali už vtedy, takže 28., keď tvrdí aj Höffle, že prišli prvé jednotky už do Žiliny, nieje mi také nápadné, že prišli aj do Bratislavy.

Ináč z prípadu medzibrodského vidieť, že oni pri zákroku nereflektovali na náš súhlas alebo na naše pozvanie. Dali sa na pochod do Košíc bez toho, že by nám to boli zdelili a zmenili ho len na náš výslovný protest. Teda. urobili to bez nášho súhlasu, nečakali naň, ani sa nepýtali. Nepokračovali v tom, len keď sme protestovali proti tomu, takže pochod tento na Slovensko dvadsiatehoôsmeho isteže nepotreboval tiež náš súhlas - podľa toho všetkého, ale práve z tohto protestu poučení - to je moja kombinácia - pokračovali teraz už opatrnejšie, aby sa podobnému protestu zase nevystavili. Nemci ale v Ríši povahove už boli takí, že nepotrebovali náš súhlas alebo naše pozvanie a dali sa na pochod dľa svoj­ho úsudku, utvoreného dľa došlého hlásenia o incidentoch na Slovensku. Toto posledné držím za pravdepodobnejšie už i preto, lebo v ten deň alebo hneď v nasledujúci prišiel do Bratislavy i SS-generál Berger, ktorý sa mi ihneď predstavil vo zvláštnom poslaní. Toto tomu nasvedčovalo, že Ríša rozhodla proti bratislavským zástupcom vojenským i diplo­matickým, teda, že neschvaľujúc ich stanovisko a postup pri posledných udalostiach na Slovensku a nechávajúc ich stranou, poslala do Bratislavy zvláštneho zástupcu v osobe SS-generála Bergera. Otvorene mi to prehlásil Berger hneď pri predstavovaní sa. Povedal mi totiž: „Prichádzam z poverenia Ftihrera ako odteraz jediný reprezentant Ríše na Slo­vensku. Veľvyslanectvo zostáva síce ďalej, ale tak vo vojenských, ako aj diplomatických veciach ja som jediný zástupca Ríše na Slovensku.“

Takto to nedáva nikto z týchto činiteľov, menovite Ludin, zo zrozumiteľných príčin, on síce niečo naznačuje, že jeho postavenie bolo zvláštne následkom príchodu Bergera, ale do takýchto charakteristických výrazov sa nepúšťa. Tvrdím, a držím sa toho, že pamäť ma tu neklame, že verne reprodukujem to, ako sa mi Berger predstavil. Následky tohto zvláštneho vystúpenia Bergera sa čoskoro zjavili. Dosavadný nemecký generál odišiel z Bratislavy, ani neviem kedy a ako. Ludin síce zostal v Bratislave, ukazoval sa už len zväčša v sprievode Bergera.

Účinok zjavenia sa Bergera v Bratislave konštatoval som najlepšie na Čatlošovi, ktorý mi hlásil, že Berger i vo verejných lokáloch vystupuje agresívne. Čatloš toto nedáva takto vo svojom svedectve, popiera, že sa stretol s Bergerom, že videl Bergera. To som ani netvrdil, že on ho videl, ale že počul takú správu. Že takto si to pamäť zachytila, tvrdím ešte i teraz: hlasom obyčajne hlučným a vyhrážaním sa obyčajne všetkým. Toto ma pohlo k tomu, aby som Čatlošovi ponúkol pobyt v paláci so mnou. Čatloš sa mi totiž už asi pred týždňom sťažoval, že robia sa úklady proti jeho životu a že teraz príchod a vystupovanie Bergera jeho obavy len vystupňovali. Keďže som zdieľal jeho obavy, priateľsky som ho pozval na pobyt v paláci, aby sme boli spolu a aby som ho tak uspokojil. Čatloš to povďač­ne prijal a do svojho odchodu so mnou býval. Že to zlomyseľní a zle informovaní ľudia tak vysvetľujú, že to bolo vlastne internovanie Čatloša, nemôžem za to. Čatloš sa nepovažo­val za internovaného, veď voľne, nekontrolovane v paláci úradoval, dával úpravy osobne i telefonicky, a nie pod kontrolou. Príchod generála Bergera do Bratislavy a spôsoby jeho vystupovania budili vo mne podozrenie, že Nemci opúšťajú svoj doterajší povýšenecký postoj voči Slovensku a začínajú si všímať udalostí.

Berger začal porady s ľuďmi ako Murgaš, Lokšík, Kubala atď. Dr. Štefan Tiso náhodou sa tiež dostal na jednu takúto poradu a ten ma informoval o priebehu. Nervozita takto stále stúpala. Palác bol stále plný činovníkmi, tu odtiaľ sa vlastne úrado­valo, ale cítili sme všetci, že rútiace sa udalosti silnejšie zapôsobili na Nemcov, než naša učičíkajúca taktika, lebo začínajú samostatne, bez ohľadu na nás postupovať. Odstrelenie vysokých nemeckých dôstojníkov v Turč[ianskom] Sv. Martine ich rozčertilo a neskrývali svoju pomstychtivosť. Aby sme ešte ratovali zo situácie, čo sa ešte dá, hovorilo sa do rá­dia, aby sa pôsobilo takto indirektne na Nemcov, aby sa nepretrhol kontakt s nimi úplne. Podarilo sa aspoň toľko, že s Bergerom príduc do styku, súhlasil s tým, že nemecké orgány budú so slovenskými úradmi spolupracovať, lebo neprišli obsadiť Slovensko, ale naruše­ný poriadok obnoviť. Toto sa malo i písomne ako medzištátny akt pripraviť.

V stredu v tom týždni som dostal správu, že v Banskej Bystrici sa utvorila nejaká Československá, alebo Slovenská národná rada. Kto doniesol túto správu a odkiaľ ju mal, neviem. Na otázku, kto stojí za týmto, kto značí firmu, nevedel mi nik odpovedať. Počas vyšetrovania som bol informovaný, že Slovenská národná rada svoje prvé vyhlásenie dala, teda, že vyhlasuje, že jestvuje a začína fungovať až 1. septembra. Ja som dal do konštitútutak, ako som to vedel.

Vo štvrtok ráno som dostal hlásenie, že trnavská posádka vytiahla z mesta a zaujala smerom na Bratislavu bojové postavenie. Velil jej nejaký nadporučík, ktorý po prehová­raní našimi vojenskými činovníkmi zostal nepoddajný. Žiadal si hovoriť so mnou. Ja som s ním potom telefonicky hovoril, žiadajúc ho, aby stiahol posádku späť do kasárne. Na jeho otázku, čo bude s ním, som ho uistil, že sa mu nič nestane. Chcel som predísť zbytoč­nému krviprelievaniu. Nadporučík poslúchol a posádku stiahol.

Informujúc sa o všeobecnej situácii v Trnave, bolo mi hlásené, že je ticho, že robotníci v Corburgovej továrni pracujú, lebo vraj vyhlásili, že ich bratislavské vedenie tak in­formovalo, že toto nieje ich akcia.

Či s týmto hlásením súčasne alebo či neskoršie, neviem, ale povedal mi Mach, nech­cem to dávať ako hlásenie, ale pri rozhovore mi hovoril Mach, že mu Novomeský, s kto­rým bol v častom styku, vyhlásil, že s touto akciou oni nemajú nič spoločného, ich akcia ešte len príde.

Dostavil sa generál Malár, veliteľ frontu a rozprával o svojich pozorovaniach po ceste. V Poprade vojakom, ktorí už mali červené kokardy. povedal, že akcia v Banskej Bystrici je predčasná, lebo Červená armáda sa nepohne; akcia je preto nerozmyslená a musí stroskotať, preto nech sa vrátia k riadnej disciplíne. S uspokojením konštatoval, že ho vojaci poslúchli, ba odprevadili ho na letište, obsadené už povstalcami. Mne potom rozprával o svojich stykoch s veliteľom naproti stojaceho ruského úseku a opakoval svoje vyhlásenie, dané vojakom v Poprade. V tomto zmysle potom prehovoril i do rádia.

Keďže neprichádzali správy, že so správou o zavraždení prezidenta sa operuje a týmto sa verbujú vojaci do zbraní, bol som prehovorený, aby som prehovoril i ja do rádia. Pre­hovoril som a medziiným som povedal, že som dal súhlas k tomu, aby nám prišli Nemci pomôcť obnoviť vnútorný poriadok. ¹⁰⁶ Nemecký generál Hubický mi potom hlásil, že jednu našu divíziu odzbrojujú a s druhou predbežne sa ešte nevie, čo bude. Ja som ho od­kázal na Malára, ktorý je práve tu, mali sa stretnúť na druhý deň, preto som Malára poslal za nemeckým generálom.

S Malárom som ešte na druhý deň bol, povedal mi, že s nemeckým generálom nič zvláštneho nehovoril. Po odchode som viac o ňom nepočul, len mi bolo nápadné, že sa nemecký generál prišiel pýtať, čo je s Malárom, lebo vraj odišiel prv a iným lietadlom, než sa dohovorili. Neviem, či som túto časť dal do konštitútu ešte alebo nie. Počul som potom, že po pristáti na prešovskom letišti ho Nemci zaistili, niekedy v januári alebo februári 1945 som čítal od neho list, či mne adresovaný, už sa nepamätám, v ktorom písal, že je v Nemecku v „Ehrenhafte“.

V piatok prišiel Berger s požiadavkou o odzbrojenie bratislavskej posádky, lebo ináč prevedie to on sám vraj. Dlho sme sa radili s Čatlošom a Pulanichom.Chcejúc odbre­meniť Čatloša, ktorý sa tomuto rozkazu bránil citove veľmi pohnutý, že on, ktorý budoval tú armádu, nemôže ju ani zničiť, vydal som tento rozkaz o odzbrojení posádky ja. Zasa chcel som, aby sme predišli zbytočnému krviprelievaniu. Čatloš sa v podvečer odo mňa odobral s tým, že ide do kasárne, aby bol odzbrojovací rozkaz prevedený, že dotiaľ nepustí žiadneho veliteľa preč, kým to neprevedie. Viac som ho nevidel.

Vyslanectvo mi podvečer navrhovalo, či by som neprešiel na druhú stranu Dunaja, že budem mať pravdepodobne príležitosť stretnúť sa s Hitlerom. Mne toto bolo za týchto okolností vítané. V Petržalke v dome direktora továrne sme večerali a tam mi bolo zdelené, že nevedia prečo, ale že príchod Hitlera nieje oznámený. Nato som ja žiadal, že keď sme už tu, aby sme išli do Viedne. Chcel som vidieť účinky bombardovania, či sú skutočne také, o akých sa rozpráva. Tak sa i stalo.

Po návrate domov mi bolo hlásené, že v noci skoro prišlo k zrážke stráže s SS-vojakmi, ktorí preskakovali ohradu paláca a tak vnikli do paláca. Čo toto chcelo byť, zostalo ne­vysvetlené. Nemci, Berger to s úsmevom „Schneidigkeitu“ tých mládencov pripisovali.

Po odchode Čatloša stala sa nutnou rekonštrukcia vlády. Požiadal som, aby celá vláda podala demisiu, včetne Dr. Tuku, ktorý už dlhší čas chorľavel. Toto Mach vysvetľuje sám, že vláda i sama na toto prišla. Nová vláda, vláda Dr. Štefana Tisu vytýčila si program: obnovenie vnútorného poriadku na celej čiare. Menovite sa starala o zásobovanie kra­jov, kade nemecké jednotky už prešli, o úpravu dopravy a zabezpečenie istoty životov a majetku oproti rozpŕchnutým jednotkám. Išlo v prvom rade o zreorganizovanie vojska, žandárstva, aby Nemci nemohli povedať, že výlučne oni nám obnovili poriadok. Toto bola snaha tak Haššíka, ako i Kubalu, ktorý vtedy prevzal bezpečnosť, aby práve takým­to spôsobom sa zapnuli, aby Nemci nemohli povedať: „My sme vám to sami spravili“, že i my chceme sa zúčastniť na obnovení poriadku. Preto sa postavili zvláštne jednotky gardy na návrh Haššíka a Kubalu, aby tieto obsadili a chránili jednotlivé body pokraju. Dochádzali žiadosti od ľudí, menovite z odľahlých dedín a samôt o ochranu proti stá­lym prepadaniam jednotlivcov i menších jednotiek, ktoré oberali ľudí o živobytie, šatstvo a dobytok. Menovite boli tieto prípady na dennom poriadku na považskom pohraničí, kade stále prechádzali takéto jednotky na Moravu. Často hlásené prípady svedčia o tom, že toto prepadanie dialo sa v sprievode výrazov: „Vy ste sa za šesť rokov dobre mali, my sme trpeli, teraz vy tiež niečo môžete podstúpiť.“ Toto bolo tým potrebnejšie z našej strany urobiť, lebo Nemci nešli po odľahlých cestách, tým menej po horách, išli hlavnými čiarami, ostatné zostalo tak. Ľudom na týchto miestach ochranu poskytovať bolo cieľom opatrení z našej strany. Mimo toho veľmi nás zamestnávala starosť o odzbrojených a do Nemecka odvezených vojakov atď., tu potom nasledujú body, ktoré i z materiálu doteraz predneseného sú dostatočne známe.

K týmto bodom sa vracajúc, musím teraz sa vrátiť k tomu animóznemu dátu 23. au­gust, ktoré uvádza obžaloba vo svojom bode 3/, ku svedectvu Ludinovmu, ktorý hovorí o 28. auguste, ako o súhlase mojom, danom jemu a o tom, čo som ja povedal do rozhla­su bezprostredne po udalostiach, ktoré sa odohrali. Isteže toto dátum je teraz tak akosi rozšírené, tieto svedectvá, tieto vysvetlenia - že ja neviem, či sa nájde človek, ktorý to teraz môže zharmonizovať a dovedna dať. Toto dátum, 23. august, nijako nemôže prísť do úvahy, lebo vskutku vtedy okrem tej nočnej návštevy sa nič nestalo, nič zvláštneho, nič iného. Že ten dokument, ktorý zo štechovického archívu bol prednesený, nemôže byť ako nejaký presviedčajúci dokument uvádzaný, myslím, že to každý posúdi, lebo nikto z nás nevie povedať, kto je to ten pisateľ tohto dokumentu, kto je to ten človek, na ktorého sa ten pisateľ tohto dokumentu odvoláva a ten človek, na ktorého sa odvoláva tento pisateľ zase neuvádza to, že komu som to mal sľúbiť, pred kým a akým spôsobom. Teda, takto neurčito písaný dokument isteže sa celkom zaraďuje k tým dokumentom nemeckým, ktoré sme už tu označovali, že vyrábali sa pre ich úmysly a pre ich ciele. Ja by som ani takto ďaleko nešiel, ja by som tento dokument dovolil i vysvetliť - a práve z prípadu týchto medzibrod- ských baní, že keďže sa o tom musel aj Frank alebo ďalšie vedenie ríšske dozvedieť, ako pochodili s tým zakročením v prípade tých antimonových baní, že chceli sa ospravedlniť akosi pred Frankom, že ako prišlo k tomu, že na protest slovenskej vlády potom museli sa tie jednotky vrátiť. Chceli sa ospravedlniť tým: „My sme, prosím, riadne pokračovali, veď my sme dostali súhlas“ a myslím, že tento dokument bol cieľom toho robený. Výlučne a nie cieľom inakším.

Čo sa týka Ludinovho vyhlásenia, pri najlepšom svojom akomsi rozpomínaní sa na udalosti, neviem sa rozpamätať, že by som ja bol s Ludinom vôbec o tejto otázke vtedy hovoril. Možno, že neskoršie som hovoril o tom s ním, ale vtedy, že by som bol hovoril a jemu tento súhlas dal, to sa nepamätám. S Hubickým som hovoril, áno, Hubický bol u mňa predsa, on bol ten, ktorý prišiel, že čo budeme robiť. A ja som sa spoliehal na to, keď som sa pred Turancom osvedčil, že nezostáva nám nič iné, ako ten odopretý súhlas tým Nemcom dať, že ostatné zariaďoval Turanec. Keď on tvrdí, že nezariaďoval, nuž potom ja som v tomto svojom domnení prehovoril do rádia, a preto som povedal, že dali sme súhlas, ale ten môj rádiový prejav myslím, že vo všetkom tomto komplexe týchto osvetľujúcich poť[ažne] neosvetľujúcich momentov je jediný konkrétny bod, ktorý ako objektívny môže byť považovaný práve preto, že bol povedaný na druhý alebo tretí deň po tejto udalosti. Že toto moje pokračovanie nemôže byť pokladané za také, že toto bolo zamerané proti povstaniu, je myslím jasné každému, lebo však vtedy o povstaní ani nebo­lo reči, ja som o ňom nemohol vedieť. Že som o povstaní nevedel, tomu sa nikto nebude diviť, veď ste počuli svedectvo takého Dr. Sokola, ktorý bol vtedy zapojený - tom som tiež nevedel, že bol akýmkoľvek spôsobom zapojený - ale on sám tu povedal, že ani on o povstaní nevedel. Teda, keď ani takého zapojeného Dr. Sokola neinformovali o tom, čo sa chystá, tým menej možno predpokladať, že ja som mohol mať o tom vedomosti, ktorý som vôbec nijakým spôsobom do týchto prípravných prác nebol zapojený.

O ostatných veciach, ktoré sa tu (v obžalobe) ďalej hovoria, myslím, že sme už toľko hovorili, že je zbytočné ešte raz a niečo o tomto hovoriť. Novší materiál môžem v tomto ohľade len jeden doniesť, a to odvolávajúc sa na všetky tie poznámky a poznatky, ktoré som pri prejednávaní tohto materiálu už vtedy doniesol, a áno, podržujem ich ako také, ktoré sa zakladajú na mojej pamäti a sú objektívnou pravdou a skutočnosťou. Tu by som sa mal zaoberať a musím sa zaoberať len s bodom d/, v ktorom sa hovorí, že „dal prí­kaz k organizovaniu nového vojska, tzv. Domobrany, pohotovostných oddielov HG a HM a tým to nariadil, aby sa zúčastnili bojových, spravodajských a bezpečnostných akcií proti účastníkom povstania a partizánom.“ S týmto bodom sa musím zaoberať, lebo tu donesiem ešte taký dokument zvláštny, myslím, že pre súd bude iste povšimnutiahodný, a doteraz tu nebol spomínaný ani zo strany obžaloby, ani zo strany obhajoby, a to je pravdou, keď som menoval Haššíka ministrom národnej obrany, že týmto činom som mu dal nepriamo i rozkaz, že má armádu znovuzorganizovať. O tom, či sa to bude volať Domobrana alebo nie, bolo rozhodnuté až neskoršie. Teda nemohol byť takýto priamy, formálny rozkaz daný na organizáciu Domobrany ako takej. Na organizáciu armády, samozrejme, veď sme chceli štát držať a ten štát mal armádu a túto armádu chceli sme mať aj naďalej, teda, to je samozrejmé, že takýto rozkaz, keď nie výslovný, ale inflicites dostal Haššík. A to nemusel ani dostať, keď bol menovaný ministrom, teda samozrejmou jeho povinnosťou bolo, aby toto konal. Popieram, ako som doteraz popieral, že by bol dostal nejaké zvláštne rozkazy, a to tu donášam. Domobrana, keď dostal prvý armádny rozkaz, dostala ho v tom zmysle, ako bol uverejnený a z ktorého uverejnenia vynímam len túto čiastku, ktorá repro­dukuje práve to, čo som povedal, že sme mysleli na udržanie poriadku, na ochranu životov a majetkov ľudí po tých odľahlých krajoch v prvom rade, lebo v tomto armádnom rozkaze Domobrane danom, ktorý je uverejnený v „Slováku“ 10. októbra 1944, je táto veta: „Hlas volajúcej vlasti o pomoc a ochranu - to sú tie listy, na ktoré som sa odvolával, tie žiadosti, aby sme ich bránili a chránili - hlas volajúcej vlasti o pomoc a ochraňuje a zostane den­ným rozkazom pre každého príslušníka Domobrany, ktorý plní bezvýhradne, vždy a za každých okolností, ako mu to vojenská česť slovenského rodoľuba predpisuje.

Na toto sa ani obžaloba, ani obhajoba doteraz neodvolávala a preto som si držal za povinnosť toto ešte pripomenúť, aby bolo jasné, že áno, Domobrana dostala takýto rozkaz a nie inakší. Kým toto tvrdím a môžem tvrdiť o Domobrane, zatiaľ nemôže obžaloba prísť s nijakým dokumentom, že by bola akýkoľvek rozkaz odo mňa dostala Garda, poťažne po­hotovostné oddiely. Nijaký rozkaz, ktorý vydal Kubala ako náčelník štábu, nedal, nielenže mne nehlásil,, ako to tvrdil, že všetko hlásil atď., sú to s bájky a rozprávky, ale ani neja­kým takýmto spôsobom som nevplýval na pohotovostné oddiely a odo mňa pohotovostné oddiely ani písomne, ani ústne nedostali nikdy nijakú úpravu, ani v článkoch, ani v pre­javoch, čo ináč ani obžaloba nemôže tvrdiť, lebo však nemôže takýto dôkaz produkovať.

Ináč by som rád poukázal ešte na toto: Tu v tomto pojednávaní, veľmi, veľmi značnú čiastku hrali práve tieto správy o výčinoch niektorých pohotovostných oddieloch, a zvlášt­ne je, myslím, že si toho všimol každý, kto pozoroval tieto správy o týchto pohotovostných oddieloch, že hoci bol tu čítaný aj menoslov miest, kde boli pohotovostné oddiely zriadené a boli tieto zriadené takmer po celom západnom, strednom Slovensku, Nitriansku, hoci zasahovali i určitú čiastku Pohronia, potom pravda, Oravu, Liptov a k žiadnemu pohoto­vostnému oddielu sa neviažu také výčiny a také správy o výčinoch, všetko sa koncentruje na jeden, výlučne na jeden pohotovostný oddiel, a to je Nové Mesto nad Váhom. Z poho­tovostnému oddielu Nové Mesto nad Váhom viaže sa - nechcem povedať, že všetko, ale keď sa dobre pamätám, asi 90 % všetkých správ. Nuž, možno z toho myslieť, že by tu bol nejaký všeobecný rozkaz, ktorý sa týkal všetkých pohotovostných oddielov, keď všetky ostatné pohotovostné oddiely nerobili takto, ako tento jeden, neviem, či trenčiansky pohotovostný oddiel niečo takéto robil, a potom ten zvláštny oddiel, ktorý si Kubala zriadil a ktorý takrečeno, neviem, či to bol pre Banskú Bystricu zvlášť zriadený, alebo ako, ale otomto pohotovostnom oddiele tiež bolo počuť, že niečo takéto robil.

Ako tu boli povedali svedkovia, bývalý okresný náčelník z Prievidze, ktorý vydal sve­dectvo o svojom pohotovostnom oddiely. Nič sa nestalo, v Bánovciach nič sa nestalo, v Nitre nič sa nestalo, v Trenčíne, myslím sa niečo prihodilo. Teda, jestli je takáto situácia, i toto je jeden moment, ktorý osvetľuje celkovú situáciu a preto nemožno vo všeobecnosti za pravdu držať, že boli tieto pohotovostné oddiely pre toto zriadené a že rozkazom tým pohotovostným oddielom bolo toto akosi naložené. Jednak, že takýto rozkaz mne nemôže sa preukázať, dokázať a z druhej stránky z toho vidieť, že to nemohlo byť všeobecné.

O návšteve v Banskej Bystrici sme hovorili už doteraz hodne toho, nemám k tomu nič pripomenúť, ani nič odvolať, po vypočutí svedka Höffleho, ktorý vlastne len potvrdzoval to, čo som i ja tvrdil, ovšem on v trošku inom zameraní to dáva.

Na konci tohto oddielu je v bode 17/ hovorené, že sme sa dohodli na konšpiratívnom styku, že budeme v zahraničí účinkovať, s Ďurčanským, dovolil som si len poznamenať, dokument bohužiaľ, ktorý mi nestojí k dispozícii, ktorý obsahuje moje vyhlásenie americ­kým vyšetrujúcom orgánom o tom, aké stanovisko som zaujal ja k situácii a aké stanovis­ko zastupuje Dr. Ďurčanský, z toho vidieť, že tu nemohlo byť žiadne zvláštne dohovorenie a nejaké spiknutie. Že som odišiel zo Slovenska okrem toho, čo som už povedal, že som záchranu svojho života chcel docieliť a potom aj istú politickú činnosť som chcel vyvíjať asi v tom povedomí, v akom povedomí som bol, docieliť, aby som nároky slovenského národa na svojský život západným veľmociam akosi priblížil a zrozumiteľnejším spravil, lebo o nás priamych informácií nemali, k tomu sa hlásim i teraz a myslím, že v tomto ne­môže nikto nachádzať nejaký trestný čin. To je povinnosťou každého občana, príslušníka národa, aby práva a nároky svojho národa tlmočil, nie u nepriateľa, protivníka, ale na tých miestach, ktoré rozhodujú o usporiadaní pomerov medzinárodných stykov medzi ostat­nými národmi. K tomuto sa hlásim, že som toto spravil bez všetkého zakrývania alebo nejakého prekračovania, tvrdím i to, že áno, s americkými vyšetrujúcimi orgánmi o tomto som dlho hovoril a som im vysvetľoval históriu Slovenska, históriu slovenského národa, moje pomery a moju politickú činnosť, o ktorej povedali, že im je známe a viac sa zaují­mali o to, ako si to predstavujeme do budúcnosti. Ja som im povedal: Ja som nie veľkého národa reprezentant, ja som nie politik, ktorý môže povedať, že stoja za mnou miliónové masy, ja som skromného národa reprezentant, ktorý môžem len to povedať, že slovenský národ - ako ja viem - čo by si želal. Na základe tohto potom sa zrodilo to osvedčenie, ktoré som im dal písomne, ktoré bohužiaľ nemám teraz po ruke.

Čo sa týka môjho pomeru alebo môjho postoja k povstaniu, dovoľujem si upozorniť slávny súd na tieto okolnosti. Určovali tieto okolnosti, tento môj postoj k národnému po­vstaniu tie skutočnosti, ktoré som uviedol. Išlo o narušenie poriadku broznianskym prípa­dom, toto bol popud, nebyť tohto prípadu isteže by z našej strany o žiadnom zakročovaní nebolo ani reči. Boli by sa robili tak tie poriadky policajné, ako sa i dosiaľ robili, aby sa poriadok udržal. Príchod Malárov a Malárovo stanovisko- ten povedal to svoje známe stanovisko, isteže to malo na mňa rozhodujúci účinok. To bol pre mňa znalecký úsudok po stránke vojenskej a toto sa utvrdzovalo vo mne potom tým väčšmi, že som videl z ďalšie­ho vývinu, že predpoveď Malárova sa uskutočňuje, že je to predčasné, že to stroskotá, že bude viac škody než sme si mysleli a že škoda bolo toto vôbec začínať, malo sa vyčkať. Ja viem, že je to prípadne nie práve príjemné, alebo časové dnes hovoriť, ale ja si nemôžem pomôcť, lebo ináč by som svoje stanovisko do prijateľnej formy nevedel ani vliať, ani podať. Ja nemôžem inšie povedať, len tú skutočnosť, o ktorú som sa opieral. Okrem tejto vojenskej mienky, tohto vojenského znaleckého posudku zo stránky Malára, prichádzal politický moment zo stránky komunistickej, o čom som už hovoril. Z toho som videl, že to nemôže byť nejaká celonárodná akcia, že je to akcia určitej skupiny ľudí, teda nemohlo to byť z mojej stránky postavenie sa proti nejakej celonárodnej akcii. A márne hovorí teraz obžaloba, že povstalci boli v práve a my sme boli proti právu. Ja sa vás pýtam, slávny súd a všetkých súdne rozmýšľajúcich ľudí: Držali by ste to za možné, keby dnes napr. objavila sa nejaká skupina , ktorá vydá nejaké vyhlásenie a žiada, aby sa podľa toho riadil každý občan, aby sa pripojili všetci, že by Slovenská národná rada, vláda, jednoducho na takéto vyzvanie hneď kapitulovala? Samozrejme, že by išla za tým. A držali by ste to za čestné pokračovanie, keby vtedy prišlo nejaké vyhlásenie zo strany nejakých činiteľov, o ktorých som ani nevedel kto sú to, o ktorých nikto nevedel konkrétnu informáciu podať. Čatloš im povedal verejne, že ani 1. septembra nevedelo sa vlastne v paláci, čo sa robí, že by bol ten prezident a tá vláda, ktorá podľa zákona fungovala a opierala sa o zákon, teda bola legálna, že tá jednoducho by bola všetko hodila do žita a išla za nejakým neznámym činiteľom, ktorý sa tu objavil.

Preto prikročujem teraz k poslednej časti obžaloby a to je D. K tejto časti obžaloby vo všeobecnosti mám už potom opravdu len málo povedať, nič takého, čo by bolo nové, čo by bolo nóvum, lebo toto sme už vyčerpali dostatočne terajšími prejavmi a preto obme­dzím sa len na tie prejavy, ktoré by tu boli ešte pre zvláštne zdôraznenie nutné a potreb­né, aby nezapadli snáď do zabudnutia a pri posudzovaní celej látky aby boli dostatočne všímané. Dovolím si tu len uviesť ešte, že vypočutí svedkovia vskutku potvrdzujú to, že i keď po 14. marci robili sa opatrenia proti takým ľuďom, ktorí by mohli snáď byť pri narušení nastávajúceho poriadku činní alebo podozriví, keď teda vydalo to nariadenie, v zmysle ktorého minister vnútra bol oprávnený zatýkať, zaisťovať, do Ilavy posielať, atď., že toto márne by sa chcelo vysvetľovať - ako obžaloba i v poslednom svojom preja­ve povedala, že by sa to robilo z pomsty. Ja viem, že tento prejav opiera obžaloba o moje osvedčenie, kde som sa odvolával, že do 10. marca vedel som zamedziť akékoľvek takéto volanie po koncentračných táboroch, ktoré sa už v Čechách začali robiť za autonómie Slo­venska, u nás nič nebolo takéto podniknuté, lebo som tomu vedel čeliť i prejavmi i inými opatreniami.

Po vypuknutí povstania Malár v rozhlasovom prejave vojakov vyzval, aby sa vrátili do kasární, pretože „ešte nenastal náš čas.“ Po tomto prejave ho nemecké bezpečnostné orgány zatkli a odvliekli do Nemecka.

Po Homolovom puči, keď toľkí prišli zo zaistenia s viditeľnými znakmi četníckych pušiek na čele, ako Černák napríklad, že toto volanie po opatreniach bolo tak silné, že ja som týmto čeliť ďalej nebol vstave a preto som dal súhlas potom v ministerskej rade, keď minister vnútra Tuka prišiel s týmto návrhom a s touto požiadavkou, aby sa takéto opat­renie urobilo, lebo že ináč nemôže byť vnútorný poriadok udržaný. Pri tom všetkom ale som nezabudol pri každej príležitosti použiť možnosť vplývania na Tuku, aby sa to robilo v hraniciach a medziach nevyhnuteľnej nutnosti a potreby a preto, ako Medrický dosved­čil, ako Sivák tu hovoril, a ako môj článok v Slováku Veľká noc 1939 svedčí tiež, že na Veľký piatok boli všetci prepustení, takrečeno zástava biela viala vtedy nad Ilavou.

V ďalšom, čo sa týka tejto časti, by som zase len upozornil, aby si slávny súd všímal dátumov toho-ktorého bodu, toho-ktorého opatrenia, že to bola vládna činnosť tak ohľa­dom protičeských opatrení ako aj protižidovských opatrení. Na toto povie sa zase len to, čo sa hovorí, že som súhlasil s týmto. Áno, ja som súhlasil s riešením židovskej otázky a nielen že som súhlasil, ale ako slovenský politik, ktorý som bol si vedomý toho, aký zá­stoj hrajú židia v hospodárskom živote, o tom som už hovoril, že majú prevážny a svojmu počtu neprimeraný zástoj v hospodárskom živote a majú neprimerane veľkú účasť na slo­venskom národnom dôchodku, že toto treba usporiadať, lebo po usporiadaní volá spravod­livosť a spravodlivosť je základom pokoja a spokojnosti. Preto som už pred 14. marcom mal tie prejavy, ktoré sú súdu myslím dostatočne známe, ale pre lepšiu istotu ich predsa len zopakujem, aby boli pohromade a ako také povšimnuté. Sú dokladom toho, že dotiaľ, kým som ja mohol iniciatívne zasahovať do riešenia tejto otázky, aké stanovisko som zaujímal a podľa akých smerníc som sa usiloval židovskú otázku riešiť. Tu sa odvolávam na svoj prvý prejav a to Slovák 27. januára na tretej strane priniesol správu „Židom toľko práv, koľko im patrí“. Tento prejav som mal učiniť 26. januára k zahraničným noviná­rom. Podľa tejto správy som povedal: Účasť židov v hospodárskom živote je nepomerne veľká vzhľadom k ich počtu. Treba teda priviesť ich účasť v hospodárskom a kultúrnom živote na Slovensku do rovnováhy s ich počtom.“ Toto bol môj prvý prejav.

Po tomto prejave nasledoval potom prejav z 10. februára 1939. „Dr. Tiso prijal spra­vodajcu židovskej telegrafnej agentúry vo veci zákonov a nariadení, týkajúcich sa židov na Slovensku. Povedal doslovne, že otázka židovská bude na Slovensku riešená spravod­livo, sociálne a ľudsky a podtrhol, že slovenská vláda venuje pozornosť vysťahovalectvu židov do Palestíny.“ Je to jasné aj zo schválenia transferu a vysťahovaleckého plánu Dr. Soskina „. O tom hovoril Karvaš obšírnejšie.

Sem zapadá aj nariadenie o revízii štátneho občianstva. Pod týmto titulom išlo ale aj o určité riešenie židovskej otázky. Slovák 3. februára 1939, strana 4., a o úprave otázky emigrantov, čo sa vzťahuje i na Slovensko, kde sa zdržujú emigranti z Nemecka, Maďar­ska a Poľska. Teda vidieť, že sa tu myslelo na židov, ktorí ešte počas svetovej vojny z Poľ­ska sem prišli a tak boli považovaní ako emigranti. Nepovedalo sa v tomto znení, že sa tu jedná o židov, hovorilo sa tu o emigrantoch. Títo budú alebo dopravení do pôvodnej svojej krajiny, alebo sa im určí miesto pobytu. Budúci židovský zákon slúži istotne aj tomu, aby židia neboli postavení pred prekvapenia a aby vedeli, ako ďaleko budú môcť byť činní v hospodárskom živote. Zákon židovský, ktorý bude platiť pre celú republiku, sa práve štylizuje a bude skoro predložený parlamentu. Slovák, 3. februára 1939 na strane 3.

Presne s tou istou otázkou som sa zaoberal i vo svojom vládnom vyhlásení z 22. feb­ruára 1939, hovoriac: „Je to otázka medzinárodná, nakoľko zaoberá sa s ňou každý národ. Nevyhýba sa riešeniu tejto otázky ani národ slovenský. Pri riešení tejto otázky nemôže ísť podľa vzoru žiadneho iného národa, vzhľadom na svoje postavenie medzi národmi a na možné následky riešenia tohto v živote národa. Je dôkazom vyspelosti nášho národa, že napriek všetkým popudzovaniam národ slovenský vyčká zákonité riešenie otázky židov­skej. Po týchto prejavoch do 14. marca viac ani zásahov, ani prejavov zvláštnych nebolo, ale že táto otázka zostávala vždycky v popredí záujmov našich vidieť z prvého môjho rádiového prejavu, ktorý som mal po 14. marci, a to bol hneď 16. marca 1939.“Náš Slo­venský štát nezrodil sa z nenávisti, ale z veľkej lásky k svojeti. Nech nás vedie všetkých predovšetkým táto myšlienka. Nie nenávisť oproti niekomu, ale láska, vrelá láska k svoj­mu štátu, ktorá nás popudzuje pracovať a obetovať za svoj nový slovenský štát. Čo treba odstrániť, odstránime, ale nie nenávistne, náruživo, hrubo a surovo, ale po kresťansky. Vzťahuje sa toto stanovisko na všetkých zbytočných Čechov. Vláda urobí všetko, preto nech si nikto nenárokuje, aby túto otázku sám vybavoval.“

Teda z mojej stránky upozornenie, aby dľa svojej chúťky žiaden jednotlivec si netrúfal zasahovať do týchto vecí.

Vláda vybaví túto otázku spôsobom, aby netrpel ani náš verejný záujem, ale ani právo a spravodlivosť.

Podobne sa má vec aj s otázkou židovskou. Vláda už má pripravený návrh zákona o židovskej otázke, ale posledné udalosti prekazili to, aby tento návrh bol našim sne­mom schválený. Preto akékoľvek samozvané zasahovania do riešenia židovskej otázky je zbytočné, neprípustné a vláda bude vedieť a musieť proti komukoľvek čo najprísnejšie zakročiť a podľa platných predpisov ho potrestať.

Nielen vláda, ale každý povedomý Slovák musel by za úhlavného nepriateľa sloven­ského štátu pokladať toho, kto by miesto tvorenia nových hodnôt prácou chcel ničiť už jestvujúce hodnoty, kto miesto poriadku chcel by vyvolávať zmätok a neskrotnú svoju vôľu by neovládal. Ani po 6. októbri, ani teraz netečie krv. Nie plienenie a rabovačka je sprievodom nášho politického postupu, ale radostná nálada. So spevom na perách slávime svoje víťazstvo.

Teda, v tomto ohľade moje prejavy dávali výraz k takémuto riešeniu a niesli sa v tomto duchu tie opatrenia, o ktorých som mal príležitosť pri výsluchu hovoriť, keď som rozprá­val o vládnych nariadeniach, v ktorých sa obmedzoval počet židov v advokátskej praxi, v lekárňach atď., a kde som potom v neskorších prejavoch práve poukazoval na to, že my nikoho nerabujeme, nikoho majetku nepozbavujeme, my vykupujeme, lebo sme platili za všetko. Isteže, o tomto postupe nemožno povedať, že by bol brutálny, že by bol nehumán­ny, že by bol z akejsi rasistickej nenávisti vedený, isteže tu snaha bola vrátiť slovenskému národu ten majetok na tú majetkovú podstatu, ktorá jemu podľa prírody a prirodzeného zákona patrí. Že v tejto otázke sa pokračovalo ďalej, isteže som zo svojej stránky držal za potrebné i v roku 1940 niečo takéto vyhlásiť. Slovák z 13. marca 1940 na strane 3 má tento môj prejav: „Židom dáme možnosť, aby sa mohli uplatniť do 4 % to je náš zvláštny rozumný postup, nie je to napodobnenie cudzích vzorov. Asi tvorili v národe, do týchto ...uplatňujú aj v životných povolaniach, aj v školskom vzdelaní atď.“ Tieto držali sme teda za správne. V tomto ohľade niesla sa aj arizácia. Dľa mojej koncepcie arizácia sa mala niesť ako dobrovoľná dohoda žida so Slovákom na základe 31% - 49 %, kde si ten žid mal voľnosť voliť toho spoločníka a tak sa dohodnúť, teda ohodnotenie toho majetku, ktorý preberal Slovák a ktorý tých 51 % musel potom zaplatiť. Teda nedostal to zadarmo, ale musel to zaplatiť a s tým židom spoločne ten podnik ďalej viesť. Išlo o to, aby sme podniky neničili, ale aby sme našim Slovákom dali možnosť sa pomaly zaučovať do toho a tak postupne potom preberať celý.

V „Slováku“z 10. augusta 1940 „Mne je národ viac akožidia“. Keď vidím, že národ by mohol utrpieť životné škody, vtedy si ja po kresťansky poviem: najprv seba a potom teba. Nič nespravodlivého sa tu nerobí, vykupuje sa. Za to, čo robia jednotlivci, nesú si zodpovednosť sami. Za to, čo robí štát, čo robí strana, na to zodpovedáme svojím sve­domím, lebo všetko, čo sa robí, robí sa podľa zásad spravodlivosti. A je len samozrejme, že kedysi ukradnutý majetok vracia sa do slovenských rúk bez narušenia súkromného vlastníctva.

Toto stanovisko som zaujímal, prízvukoval som to, lebo som videl, že sú tu nábehy, aby sa otázka riešila ináč. Tukov proces dostatočne posvietil na všetky tie pohnútky a všet­ky tie momenty, ktoré sa pri riešení tejto otázky potom dostali do voľného prúdu, ktorý voľný prúd bolo možno brzdiť, bolo možno ho ovplyvňovať, ale nebolo možno ho zasta­viť. Toto ovplyvňovanie som vykonal, ako som to prejavil vo svojich mnohých a mnohých intervenciách a dišputoch medzi štyrmi očami s Tukom, ovšem práve na základe toho, že som bol i Vatikánom k tomuto nielen akosi povzbudzovaný, ale i vyzvaný, že ako kňaz ako som vplýval na Tuku a na vládu, aby toto ich počínanie nedialo sa nehumánne, brutál­ne, ale aby sa dialo v rámci spravodlivosti a humanity. Že sa to nepodarilo, myslím, že ten úradný záznam, ktorý tu bol predostretý na jednej takejto dišpute, ako audiencia zástupcu

Svätej stolice Msgr. Burzia u Tuku, je najlepším dôkazom toho, že s Tukom sa o týchto veciach veľmi ťažko, ba vôbec nedalo hovoriť.

Čo sa týka podrobností v týchto veciach: Myslím, že nemá žiadneho dôkazu obžalo­ba k tomu, že by som ja bol iniciatívne dával akýsi popud k tomuto, že by som ja bol sa zúčastnil tohto, že by som ja bol toto schvaľoval, alebo že by som bol toto ešte nejakým spôsobom podporoval.

Áno, že som to prekaziť nemohol, nuž teda k tomu sa hlásim a to, čo človek nemôže, myslím, že nemôžu mu ani vinu pripísať. Na základe tohto musia padnúť potom aj všet­ky tie obžaloby, všetky tie body, ktoré sa týkajú práve týchto vecí, kde sa pripisuje mne neviem koľko tisíc životov, že sme ich odtransportovali do Nemecka do istej smrti. Teda účasti žiadnej v tomto nemám a preto mne sa vina v tomto ohľade pripisovať nemôže.

Čo sa týka toho, že počas povstania na všetkých tých ukrutnostiach, ktoré Nemci tu páchali a ktoré údajne i pomocou slovenských činiteľov boli prevedené, že som o týchto veciach mal vedomosť, že som ich schvaľoval, trpel a schvaľoval - vlastne to je to, čo obžaloba tu prináša - musím toto tiež poprieť, lebo takýchto dôkazov obžaloba priniesť nevedela, lebo však tu som si len poznamenal ešte, či je to mysliteľné, keď som dal zavrieť Gombarčíka, keď som intervenoval v Banskej Bystrici v každom prípade za našich, keď som intervenoval i Himmlera, aby boli odvlečení vojaci späť dodaní, že za cudzích som vedel intervenovať, za utečencov vedel som sa zasadiť, keď som dal amnestiu, aby som im umožnil domov prísť, aby som takýto rozkaz dal alebo takéto niečo trpel? Aby som rozkaz dal, aby vraždili našich ľudí? Aby vraždili nemluvňatá? Je to mysliteľné u člo­veka nielen normálneho, ale ešte povedzme u kňaza? Veď by sa mi bol ten Kubala do očí vysmial pre nedôslednosť, keby som bol na jednej strane Gombarčíka mu rozkazoval zaistiť - na druhej strane by mi bol povedal: „Na čo dávate rozkaz, aby som toto a toto robil?“ Bol by sa mi do očí vysmial. A Nemci tiež pri mojich intervenciách, keď som sa zasadzoval za tieto veci, boli by mi povedali: Však to ide s Vaším súhlasom, však Vy dá­vate k tomu rozkaz. Že sme takéto nerobili, len málo takých prípadov viem ja uviesť, ale predsa len niektoré viem. Prečo sme napríklad nevydali poslanca Petroviča, ktorý bol za povstania v Banskej Bystrici a ktorý bol v našich rukách? Toho sme nevydali Nemcom. Prečo by sme boli práve s ním výnimku robili, keď sme vraj vydávali iných. Prečo sme nevydali Čavojského, ktorý bol tiež v Banskej Bystrici a ktorý prišiel so mnou z Banskej Bystrice domov. V ten deň, keď som tam bol. A či tá skutočnosť, že potom Nemci sami zatýkali našich ľudí, svedčí o tom, že sme im takto verne posluhovali, ako to obžaloba tvrdí, a či práve opak nedokazuje, že sa nespoliehali na naše opatrenia? Či nedokazuje to, že oni tým slovanským opatreniam nemohli veriť?

Ešte musím tu pripomenúť jeden detail, a to: V záverečnej reči obžalobcu Dr. Rašlu bol prípad Karvašov znovu spomínaný s tým, že vraj ja som ho dal zaistiť. Myslím, že tohto dôkazu tiež neviem produkovať a tuto si dovolím len pripomenúť spôsob priebehu výsluchu Ludina, ktorý keď o tomto rozprával, keď na moje otázky pomaly prichádzal na líčenie skutočného priebehu tejto intervencie, pán Dr. Rašla mu skočil do reči a povedal: „Dajte si pozor, lebo vlastne vy proti sebe tu dávate argument, že ste takéhoto triku použi­li, čo obťažuje vás.“ Isteže charakteristický spôsob vypočúvania jedného svedka so strán­ky obžaloby, akým spôsobom sa usilovala obžaloba tohto svedka potom od začínajúceho sa akéhosi líčenia pravdy, objektívnej výpovede, odvrátiť.

Musím sa pri tejto príležitosti zaoberať ešte s jedným detailom a to je ten článok v „Do­mobrane“ uverejnený, ktorý tiež obžaloba produkovala a na ktorý sa obžaloba i záverečnej svojej reči odvolávala, kde vraj sa nachádza stať, ktorú možno, nielen možno, ale i treba vysvetľovať ako výzvu k vraždám z mojej stránky. Ja nemám teraz text tohto článku po ruke, ale som ho čítal i potom, lebo mi ho obhajoba zadovážila a prečítal som si túto vetu a ja konštatujem, že nič nie je proti gramatike a syntaxu väčšmi, ako takéto vysvetlenie tejto vety. Jedná sa tu o jednu vetu, o jednu rozšírenú vetu, v ktorej je hlavná veta a podria­dená veta. Túto podriadenú vetu ale chcieť odtrhnúť od hlavnej vety a tak od podnetu samého, ktorý je zachytený v prvej vete, teda v hlavnej vete a takto ho vysvetľovať, isteže je celkom falošné a proti každej gramatikálnej pravidelnosti. Tvrdím, že o českom impe­rializme som sa tu vyjadroval, o tom českom imperializme, ktorému som pripisoval snahu, že chce zo slovenského človeka akúsi podradnú bytosť vychovať, ktorú podradnú bytosť možno použiť na všelijaké výčiny. Tvrdil som, že ten český imperializmus ho hodnotí tak, že keď túto bytosť potom niekto zavraždí, že je to vlastne kultúrny čin. Teda nie sebe som to pripisoval, že ja to tvrdím, ale podmet tej vety je tu smerodajný a preto roztrhať takúto vetu a to, čo spája sa s podmetom, to jednoducho na iný podmet prenášať myslím, že to je nie prípustné pri žiadnom spôsobe, poťažne pri vysvetľovaní zmyslu jednej vety.

Týmto by som tak povrchne bol skončil priebeh tohto procesu.

Prv, než by som zakončil svoj prejav, vraciam sa ešte k tej časti, kde som hovoril o svojej politike, o hlavných zásadách a zameraní našej politiky. Činím tak preto, lebo veľmi, veľmi ma akosi pobáda príklad a vzor pána obžalobcu Dr. Šujana, ktorý zakľúčil svoju reč symbolikou tak dojímavou, isteže tak priliehavou, aby som i ja v závere reči túto symboliku použil. Isteže by som to vedel veľmi charakteristicky a veľmi dojímavé tiež spraviť. Neurobím tak. Nejdem symbolizovať. Ja túto symboliku, ktorá by bola tak vhodná tu teraz, zadržím si pre seba, lebo z nej žijem, svoj duševný život z nej čerpám. „Secretum meum mi“. To je moja životná sila, ktorej ďakujem, že sa nachádzam v tom stave duševnom, v akom som a preto nezneuctím túto symboliku a nehodím ju navonok, udržím si ju sám pre seba ďalej, aby to secretum vitale secretum meum mi, zostalo i naďalej udržovateľom môjho duševného života.

Vraciam sa ale k tej politickej časti, a to k tej časti, kde som o slovenskej politike hovoril, že práve politika je vlastne zachytené prirodzené právo slovenského národa na svojský, svojrázny život. Túto politiku robili sme dôsledne v každej situácii, robili sme ju vždycky verne, lebo bola vždycky slovenskou, z domácich koreňov vyrastala. A vždycky na domáce pomery sa opierala a len domáce ciele mala na mysli. Nič inšie. Táto politika ale, ktorú som práve vysvetlil, že pramení z prirodzeného zákona, táto politika musí byť chápaná tak, že je to nielen politika minulosti, ale táto politika v týchto rysoch, prirodze­ného zákona, je politikou i budúcnosti, lebo jediná zodpovedá prirodzenému zákonu a len to, čo na prirodzenom zákone sa zakladá, má trvalú hodnotu. I v komkoľvek porovnaní životných prejavov to, čo zodpovedá prirodzenému zákonu je trvalé, čo je umele skonštru­ované, nechávajúc stranou prirodzený zákon, to nemôže mať trvalého základu a preto táto politika zodpovedá nielen záujmom slovenského národa najlepšie, ale i medzinárodným požiadavkám.

Keď sa odvolávam tu na Atlantickú chartu, na jej body, na štvrtý bod prejavu preziden­ta Spojených štátov Trumana z okt[óbra] - to som sa ešte v Nemecku dozvedel z nejakých amerických novín - na stanovisko Stalina o rovnoprávnosti národov, samozrejme, že mi dá za pravdu každý, že len táto politika prirodzeného zákona o svojráznom samostatnom živote aj národa slovenského zodpovedá tým podmienkam, ktoré sú v stave zabezpečiť i v medzinárodných reláciách pokoj a poriadok. Rešpektovaná musí byť - kto chce po­kojné nažívanie národov. Zlú službu koná tomuto ten, kto pomáha ostrihávať tieto zásady. Právo národa musí byť vždycky viac ako politická moc nejakej strany. Politická strana nesmie preto - aby udržala svoju moc, svoj vplyv - nikdy sa nesmie zrieknuť tohto zák­ladného práva, ktoré z prirodzeného zákona vychádza. Toto ale nie je politika Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, toto je politika národa slovenského a táto politika bude uplatňo­vaná dotiaľ, kým národ slovenský bude žiť. Stranu možno zrušiť, ale táto politika zostane, lebo tá (strana) nie je jedinou nositeľkou a jedinou tlmočníčkou tohto zákona. Tisu možno odbaviť, ale isteže, ako Sväté písmo hovorí, i z kameňa si stvorí pán Boh tých, ktorých potrebuje, aby zásady prirodzeného zákona a večného zákona sa uplatňovali.

Národ vždycky bude žiť, večne žije a táto politika si vždycky nájde tých, ktorí ju budú hlásať a reprezentovať. Táto politika, slávny Národný súd, sa nehonoruje ovšem, lebo sa neponíma objektívne. Je to nielen náš problém, ale ten korení vo všeobecnej tragike du­chovného života 20. storočia vôbec, v ktorej sa menovite právnici nachádzajú a odpusťte, právnici, že ja vám túto pripomienku hovorím, ale mal som tú skúsenosť v politike, že tento omyl a toto zlé zameranie právnikov v politike zapríčinilo osudné chyby v nepro­spech národa.

Je to výsledok odklonu od absolútna a priľnutie k sebe. Je to článok „risum teneatis“,že si to musíme pripomenúť, je to článok nemeckej filozofie, to odtrhnutie človeka od absolútna a priľnutie k sebe, ten subjektivizmus. Je to článok nemeckej filozofie, proti ktorej sa bojuje a predsa v nej žijeme a ňou narábame a podľa tohto článku utvárňujeme i svoj duchovný život a nevieme sa vymaniť z toho. Je to článok nemeckej filozofie o au­tonómnom človeku, ktorý sa práve zjavil ako pozitivizmus. Zriekol sa následkom toho súvislosti s ľudovou pospolitosťou, stratil svarenosť s tou pôvodnou nadosobnou jednotou

pospolitosti a plnosti, z ktorej jednotlivec zavše môže sať svoju silu. bez ktorej vnútorne schudobnie a vyschne. A práve právnická veda trpí na toto najväčšmi, na tento pozitiviz­mus. Stvorila si systém právnický, systém, do ktorého včleňuje spoločnosť menšiu - väč­šiu i národnú spoločnosť, vytvorí systém a do tohto núti teraz, aby sa členila i národná pospolitosť. Stvorili si systém a tomuto sa klaňajú, namiesto toho, aby slúžili národu, z ktorého vyšli a v ktorom žijú.

Naše heslo podľa zákona prirodzeného, ktoré encykliky tlmočia, je to, že národ je viac ako štát. Tento pozitivizmus obracia túto tézu a povie: štát je viac ako národ. Teoreticky, ale aj prakticky. Teoreticky, to je ten článok pozitivizmu právnického, a prakticky, je to bežná téza, podľa ktorej sa riadia nielen právnici, ale i ostatní ľudia, lebo však národ čaká obete od jednotlivca, národ, ten musí sa do tohto celku národného zapnúť, tomu slúžiť, ten neplatí, štát, ale, to je moc, to je reprezentácia, to je sláva, ten platí. To je teda prakticky potom akosi prijateľnejšie pre ľudí a preto sa k tomuto článku aj ochotnejšie pridávajú.

Toto ponímanie politiky - isteže mne povedia na toto moje hodnotenie politiky, že ide­alizmus je pekný síce, ideálne chápanie politiky je veľmi honosné, ale v praktickom živote politika sa súdi podľa úspechu, podľa toho, čo tá politika docieli, alebo nedocieli, čo tá politika vie doviesť a preukázať národu a čo nie a teraz išlo by o ten úspech, aký úspech ste preukázali? Obžaloba tu veľmi drsne na toto poukazovala a keď popiera akýkoľvek klad tejto politiky, akýkoľvek pozitívny výsledok tejto politiky počas 6-ročného vladárenia za samostatného štátu slovenského, ja ovšem nie som v stave, aby som tak číselne a štatistic­ky vedel zachytiť úspech tejto politiky, ako národohospodári sú v stave. Moja obhajoba zo stránky jednej, odvolávajúc sa na znalecké svedectvo prof. Maturu v procese Zaťkovom, doniesla tieto detaily sem, preukázala podľa svedectva Maturu, že politike možno ďako­vať za to, že na Slovensku bol hospodársky život iný než v Protektoráte a že Slovensko neutrpelo také škody za ten čas, to práve tomu možno ďakovať, že nebol Protektorát tu a číslicami dokazuje, že od povstania, teda od vtedy, keď vraj - podľa jeho slov Slo­vensko sa stalo protektorátom, hospodársky stav Slovenska sa takto a takto zhoršoval, ale nezabúda povedať: Keby tomu tak bývalo od začiatku, teda od 14. marca, isteže by tie číslice, priaznivé pre Slovensko, v porovnaní s Protektorátom, boli by vykazovali takýto a takýto vzrast, bolo by bývalo teda to hospodárstvo Slovenska práve v tak nepriaznivým svetle postavené, ako to bývalo v Protektoráte. On sa aspoň takto prizná k tomu, že po­litickému vedeniu, poťažne politickému ovplyvňovaniu môže hospodárstvo ďakovať za tieto úspechy. Ten sa k tomu prizná, obyčajní ľudia ale hospodárske akési úspechy vedia si osvojiť, vedia povedať: Áno, to je naše, ale v tej politike, ktorá nás chránila v tom, kto­rá nás vlastne v tomto kryla a nám to umožnila, aby sme my tieto hospodárske úspechy vedeli preukázať, k tej sa nehlásime, tú neschvaľujeme, tú zatracujeme. To nieje logické.

Ja v tomto ohľade sa len odvolávam na tieto číslice na jednej strane, na druhej strane sa musím odvolávať na číslice, ktoré i druhý môj obhajca Dr. Grečo tu predniesol, nielen v oboru hospodárskeho, ale aj kultúrneho, kde poukázal na kultúrnu tvorbu počas slo­venského štátu, ktorú tvorbu tiež možno len tak vysvetliť, že áno, tá politická atmosféra umožňovala i túto tvorbu, napriek tomu, že obžaloba sa usiluje tvrdiť, že tu vládol teror, že tu vládlo akési dusenie ducha a ubíjanie ducha. Nuž, tie štatistické dáta, čo Grečo tu vedel preukázať o všeobecnej kultúrnej a umeleckej tvorbe, nemožno potom nijako povedať, že by to bolo možné, keby tu vládol teror, ktorý ubíja ducha. Ubitý duch terorom nikdy nevie produkovať takéto cennosti a v takomto množstve, ako som to i ja spomenul, keď som sa odvolával na štatistiku vtedajšieho ministra Siváka, ktorý na výstave „Slovenskej knihy“ v roku 1944 mohol konštatovať, že na Slovensku sa vydalo za ten čas 3900 aj 27 či koľko publikácií. Ja k tomuto zo svojej stránky mám ešte toľko pridať - ináč Grečo na toto sám poukázal - že účasť našej študujúcej mládeže na univerzitách a vysokých školách aká bola, že priemerne každý rok dostali sme nových 2000 až 2200 vysokoškolsky vzdelaných inteligentov, že tento prínos do národného života iste by nebol možný vtedy, keby tu bol býval protektorát, teda keby nie politika bola umožnila i našim vysokým školám, aby in­teligencia takýmto spôsobom dorastala a aby dorast náš bol doplnený. Isteže dnešný stav Slovenska korení v tomto. A nech to nie je považované za nejakú demagogickú kritiku pomerov keď hovorím, že keď som 13. marca v Berlíne Ribbentropovi práve týmto dô­vodil, že nemôžem dnes sa rozhodnúť za samostatnosť, lebo nemám dostatok univerzitne vzdelanej inteligencie, potreboval by som niekoľko rokov ešte k tomu, že dnes sa môžeme pochváliť, že sme preukázali sebestačnosť nielen na materiálnom a hospodárskom poli, ale aj na kultúrnom a vedeckom poli. Nielen, že máme dostatok kvalifikovaných ľudí, ktorí vedia obsadiť na Slovensku všetky miesta každého druhu, ba by som skoro až to povedal, že máme dve garnitúry, jednu garnitúru, ktorá sedí v úradoch a druhú garnitúru, ktorá sedí vo väzeniach a to práve pre túto politiku - ovšem politika táto, v mene ktorej sa toto robilo, že táto politika je tu kritizovaná, ale výsledky, ovocie tejto politiky, slúžia národu a toto nás uspokojuje., Politika táto ale mala najväčší úspech práve v tom, že vy­viedla národ z pocitu menejcennosti, pomohla mu priniesť dôkaz sebestačnosti mravnej i hospodárskej a preto historický význam štátnej samostatnosti v tom tkvie, a nech súdi budúcnosť túto 6-ročnú štátnu samostatnosť slovenskú akokoľvek, túto skutočnosť ne­možno zo života národa a z povedomia národa vytrieť nijakým spôsobom. Preto som bol oduševneným budovateľom slovenského štátu, lebo som bol presvedčený, že posilňova­ním slovenského štátu zveľaďujem národ slovenský, a o tento národ slovenský mi išlo, nielen za slovenského štátu, ale i počas celej mojej 25-ročnej činnosti. Toto povedomie neubilo vo mne ani 22-mesačné väzenie a nezahlušia ho ani zlomyseľné kritiky politic­kých protivníkov. Nik mi nemôže poprieť, že som svojou politickou činnosťou nielen za­choval, ale i zveľadil o nadobudnuté povedomie sebestačnosti národ a tak som mu pomo­hol vyzdvihnúť sa zo smrtonosného povedomia menejcennosti. Národ slovenský stal sa takto rovnocenným národom s ostatnými národmi, medzi ktorými má právo žiť ako rovný s rovným v akejkoľvek konštelácii, teda i v novoobnovenej republike Československej ako rovný s rovným, nič inšieho nehlásam. Toto som hlásal vždycky a tohto hlásania sa pridržiavam i teraz. Jednotlivci pominieme, národ ale zostane a žiť bude ďalej, lebo taká je vôľa Stvoriteľa a Osnovateľa prirodzeného zákona. A preto praktickým prejavom tohto

zákona je i zostane to staré heslo: „Slovensko Slovákom“, celé a nedeliteľné a bezvýhrad­ne v obore štátoprávnom, kultúrnom, hospodárskom a sociálnom, aby samobytný národ slovenský bol živým nositeľom všetkej moci a užívateľom všetkého toho, čo slovenská krajina obsahuje a reprezentuje.

Končím.