Ďalej bol som častejšie upozornený na tú otázku a žaloba ešte i záverečných rečiach nadhodila tú otázku: prečo som sa teda nevzdal svojho úradu a vôbec, prečo som sa neutiahol, už v posledných záverečných rečiach je toto zmienené v tom zmysle, prečo si sa neutiahol aspoň do súkromia, aby si mohol ďalej žiť, ale nič nerobiť. Na túto otázku isteže musím odpovedať, lebo nielen preto, že som sľúbil, ale vidieť, že ešte i v posledných rečiach sa táto otázka objavovala. Prečo som sa nevzdal? Nevzdal som sa preto, lebo som cítil mravný záväzok funkcie, ktorú som prevzal plniť dotiaľ, kým tej funkcie oslobodený zákonitými ústavnými činiteľmi nebudem, a bol by som sa držal za zbabelca, ktorý uteká od ťažkej úlohy, ktorú mám plniť, bol by som robil egoistický, keby som tak bol robil, že vtedy, keď sa národ nachádza v ťažkých chvíľach, že vtedy ho nechám a ja idem do súk­romného života, do súkromia. Bol by som robil nezodpovedne a proti národu, keby som toto bol urobil, že by som ten mravný kapitál, ktorý som cítil, že reprezentujem, že by som tento mravný kapitál bol do toho súkromia so sebou zavliekol a ako hrivnu do ručníka zaobalil a odložil kdesi do priečinka, aby tam hnila a nie aby ten mravný kapitál bol použitý v prospech národa a v záujme národa.

Nejdem tu ďalej rozoberať tie svedectvá obšírne, ktoré samé poukazovali na to, že ne­bolo možno na toto ani pomýšľať. Poukazujem na to, nikdy som žiadnu funkciu nehľadal, nikdy som za žiadnou funkciou nebehal, každá politická funkcia mi bola - keď nepoviem nanútená, ale bol som vyzvaný: vezmeš to a budeš to robiť. A keď som ju ale prevzal, držal som si za povinnosť ju statočne a čestne plniť. Boli momenty v mojom politickom živote, keď tie funkcie prevzaté boli mi ťarchou, keď ma privádzali do situácie vskutku, skoro by som mohol povedať, mnoho ráz absurdnej a keď som zaváhal i ja, či držať funkciu a keď som zamýšľal zrieknuť sa tej-ktorej funkcie bol som šťastný, keď som 12. marca [1939 - pozn. ed.] mohol sa späť dostať do Bánoviec a keď som mohol povedať: už som chvala­bohu doma a rozmýšľal som o zrieknutí sa, ako vám tu svedkovia hovorili, častejšie, ale tí istí svedkovia, či to bol Sokol, či to bol Sivák, či to bol Čarnogurský, či Ursíny, či to bol Karvaš, všetci potvrdili, že tak počas samostatnosti, ako i počas povstania a po povstaní, Sokol menovite vyzdvihol toto, nebolo možné pomýšľať na to, aby som sa vzdal, aby som bol odišiel z miesta, lebo by bolo bývalo ešte horšie, a keď tieto úvahy samozrejmé s tým závažkom naliehali na mňa, ako ste počuli z úst viacerých svedkov, že i samí židia mi od­kázali a prosili, aby som len vytrval, lebo len dotiaľ sa cítia byť istými ako-tak, dokiaľ som ja tam, toto bol ten záväzok, ktorý na mňa naliehal a ktorý ma držal, aby som i vtedy, keď s krvácajúcim srdcom, keď po tŕnistej ceste, keď s raneným srdcom a s ranenými údami, ale aby som kráčal ďalej dotiaľ, kým to vôľa Božia a vôľa národa zo mňa nesníme. Teda túto otázku som chcel a mal tu vysvetliť. Konečne som prišiel k tomu, že nech si niekto nevysvetľuje, že to moje zotrvanie v tom úrade a funkcii nemalo aj tak žiadnej ceny. Mož­no dneska takto povrchne hovoriť a z diaľky, ktorý to neposudzoval a neponímal vtedy zblízka, ja som i vtedy, keď som na výzvu nie biskupov, to by som nepovedal takto, ale priateľov biskupských, lebo to bola priateľská výzva, nie úradná výzva, nezriekol som sa, ale dal som im odpoveď: prosím, dajte mi ale kategorickú výzvu a nech to robí jednot­livec alebo nejaké fórum, akonáhle takúto výzvu kategorickú dostanem, v tom momente sa vzdám a v tom bolo prejavené to moje presvedčenie, že zo svojej vôle, zo svojej akejsi snáď zbabelosti, zo svojej akejsi chúťky neutečiem, lebo zodpovednosť za to nechcem brať, ale keď túto zodpovednosť ktosi druhý vezme na seba a mne rozkáže taký, ktorý je k tomu oprávnený mne v tomto ohľade rozkázať, poslúchnem, lebo zodpovednosť je na ňom a nie na mne. Ja som si bol vedomý, že i keď malé snáď, ale predsa len konám služby i v tých najťažších dobách, i v tých najťažších dobách vedel som mierniť - a prídem na určité udalosti, ktoré už boli tu osvetlené, svedkami dokázané, ale ktoré mnoho raz snáď uprchnú a odletia nie dosť povšimnuté. Vedel som mierniť i toho divocha Bergera, vedel som ho ako-tak ovplyvniť ešte. Ja viem, že keď taký film sa ukáže, kde všetkými možnými prostriedkami fotomontáže sa dávajú dovedna a spájajú sa, ako si to predstavuje autor tej fotomontáže, že vyrastajú z toho i komické i snáď poľutovaniahodné scény, na ktorých sa zjavuje ten obžalovaný. No i vtedy, keď som túto fotomontáž videl, aj vtedy som ďa­koval pánu Bohu, že mohol som aj v tej dobe ešte niečo spraviť a že za to dostáva sa mi výsmech, dostáva sa mi takrečeno potupenia, že vtedy si tiež len národu svojmu slúžil.

Sú udalosti, o ktorých sme doteraz ešte nehovorili, ale musím o nich hovoriť. Himmlerova návšteva a môj zákrok, aby účastníci ozbrojených dvoch divízií boli čím skôr na Slovensko privedení, sa mi podaril dokázať len náhodilosťou, že mi pán predseda akosi predsa dovolil vtedy, aby tu prítomný Štefan Tiso, ktorý bol jediný Slovák pri tomto roz­hovore, mohol byť dotázaný aj na túto okolnosť, lebo keby tohto svedka nebolo, vskutku Höffle povedal, že nepočul, nevedel nič, Ludin zo začiatku tiež ako by nič nevedel, až po tom. keď som ho otázkami ďalej doviedol, potvrdil, že áno, bolo takéto čosi dohodnuté, bol by som zostal s touto veľmi významnou vecou vskutku tak, že nemám na to svedkov. Preto som povedal, že mnoho ráz jediný som bol pri takýchto veciach, kde nebolo možno ani svedka mať a keď som počul, hoci viem, že títo dvaja nemeckí svedkovia boli prítom­ní, teraz sa priznali sami, nevedel som vopred, či boli, som sa pamätal na Štefana Tisu samého, ale keď som počul od nich, že nepamätám sa, skoro mi prišlo si pomyslieť: tuším som sa s tým Himmlerom po slovensky rozprával, že to len Štefan Tiso porozumel a títo dvaja Nemci to neporozumeli, sa na to nepamätali. Taká významná intervencia ako v Ban­skej Bystrici - som sa s tým veliteľom tých oddielov dohovoril, a dojednal prepustenie tých zajatcov, nemám tu prítomných svedkov tých, ktorých som ja vtedy mal tam, neviem, či sú tu alebo sú tu nie, povedal som Haššík, Dr. Ďurčanský, myslím Parčan ešte, teda vo­jaci, ktorí boli prítomní, niektorí samozrejme, veľkú publicitu som tomu nedával, vysvetlil som to pánu prísediacemu na otázku, že prečo som tak robil, lebo som nechcel riskovať celú vec, nevedel som, na aké stanovisko toho-ktorého nemeckého veliteľa narazím. Ako vidím dnes, dobre som robil, že som mu [Höfflem] to nesveril, lebo by mi to prekazil iste. Ale svedkovia tiež nahodile, nie na túto okolnosť prišli sem, major Malár, potom Dr. Ku­chár a myslím, že ešte môj bývalý tajomník Dr. Murín, nebyť týchto svedkov, aj s touto intervenciou by som zostal tak visieť, že nehovorí pravdu, vymýšľa, a toto boli interven­cie, ktoré práve vychádzali z tej mojej funkcie a o ktorých som ja dobre vedel, že čo to znamená a za čo dávam vyznamenania, za čo trpím prípadne posmech od niektorých ľudí.