Mons. Jozef Tiso bol, napriek svojej príslušnosti k duchovnému stavu, násilne usmrtený svetskou mocou. Rozsudok bol vynesený a vykonaný v mene „slovenského národa“. Vražda Kristovho kňaza je ale zločinom, ktorý volá do neba po odplate. Boh sa tak dlhé roky odpláca slovenskému národu. A odpláca sa trestami. A odpláca sa právom.

Ani 70 rokov po vražde, slovenský národ neodprosil Boha za to, čo bolo vykonané na Jeho kňazovi. Boh má teda plné právo trestať a rozdávať ťažké kríže osudu. Každému jednému z nás.

Prekliate už boli tri celé generácie slovenského národa.

My, prvá ponovembrová generácia, sme štvrtou generáciou v slede. Budeme ešte stále tou – prekliatou generáciou?

Sme. A budeme, lebo sa nám, s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí, ani s vypätím všetkých našich tvorivých a činných síl, dosiahnuť rehabilitáciu Mons. Jozefa Tisu.

A duch Jozefa Tisu tak ožije znovu. Boh znova prekľaje generáciu, ktorá príde po nás. A všetko sa zopakuje zasa pekne od začiatku.

Z národa povstanú ďalší mladí, obživlé mŕtvoly, ktorých budú znova nazývať pohrobkami. Ktorí budú znova prenasledovaní. Ktorí budú v živote nešťastní pre zdedený hriech svojich prarodičov.

Tí, ktorí prídu po nás, budú znova cítiť, že sú vyhnancami vo svojej vlasti, že ich štvú ako psov, nevedno kam.

A tak tí, ktorí prídu po nás, zmorení a ubití z tej štvanice, znova pochopia, že ich jedinou vlasťou, v ktorej môžu spočinúť v pokoji, je kráľovstvo nebeské, za ktoré sa treba osvedčovať v boji.

Boh dá trpieť, ale umrieť nedá. I v tom prekliatí, žehná nám, žehnal tým pred nami a bude žehnať tým po nás.

Žiada si, aby sme utrpením platili a splatili konečne dlhy našich otcov. Zato nám ponúka podiel na istine, zato nám ponúka odpustenie úrokov, zato nám ponúka úplné vykúpenie krížom.

Volá nás, aby sme stanuli do légie, ktorej dlhočizný voj sa kľukatí časom a priestorom až k tej šibenici, pod ktorou chrčí v bolestných mukách Kristov kňaz.

Tá légia, to je náš domov, k nej sme odsúdení, aj s našimi synmi, až do času, kým nezaplatíme úplne. A všetkým, čo máme.

Tú légiu nemožno odvolať, lebo ona nepočúva ľudí. (porov. Sk 5, 29)

Tú légiu nemožno odzbrojiť, lebo ona nebojuje zbraňami z tohto sveta. (porov. Ef 6, 14-17)

Tú légiu nemožno poraziť, lebo ju založil kňaz, zasvätil ju Bohu a konsekroval svojou vlastnou krvou mučeníka.

Tá légia tu bude, kým ju Boh dopustí.

On jediný ju dokáže odvolať.

Duch Jozefa Tisu teda ožíva, lebo ožiť musí, kým nebude spravodlivosti učinené zadosť. Ale tak, ako kňazov Pán, ani Tisov duch neprichádza spájať. Duch jeho obety rozdeľuje.

„Myslíte si, že som prišiel darovať pokoj zemi? Nie, hovorím vám, ale rozdelenie.“
(Lk 12, 51)

Duch Jozefa Tisu od 29. augusta 1944 rozdeľuje i slovenský národ. A rozdeľuje ho Kristom v duchu toho, čo napísal pápež Lev XIII. v encyklike Humanum genus:

„Pokolenie ľudské sa rozdelilo na dva tábory stojace v ostrom protiklade, a to už vtedy, keď závisťou diablovou hanebne odpadlo od svojho Stvoriteľa a Darcu nebeských darov, od svojho Boha. A z týchto táborov jeden sa ustavične bije za pravdu a cnosť, druhý za to, čo je s pravdou a cnosťou v rozpore. Prvý tábor je kráľovstvo Božie na zemi, pravá to Cirkev Ježiša Krista... Druhý tábor je kráľovstvom Satanovým.“

Jozef Tiso svojou vysviackou prijal nezmazateľný znak Kristovho kňazstva, znak, ktorý oddeľuje nielen od cudzích, ale aj od vlastných:

„Lebo odteraz sa päť ľudí v jednom dome rozdelí: traja proti dvom a dvaja proti trom. Rozdelia sa otec proti synovi a syn proti otcovi, matka proti dcére a dcéra proti matke, svokra proti neveste a nevesta proti svokre.“ (Lk 12, 52-53).

Preto každý, kto dnes prevoláva, aby sme zabudli na to, že Jozef Tiso bol katolíckym kňazom, že musíme pamätať, že bol „prezidentom všetkých“, že bol „v prvom rade politikom, ktorého možno porovnávať s inými osobnosťami v našich dejinám“, každý, kto si dáva Jozefa Tisu do svojej zástavy, pod ktorou chce bojovať za svetské dobrá a plné bruchá – nepatrí do onej légie pochodujúcej vekmi, lež predlžuje jej agóniu, je nepriateľom Mons. Jozefa Tisu, Boha a Katolíckej cirkvi.

Takí nepochopili Boží plán, neprijali Boží trest, lež sami povstávajú proti Bohu.

Lebo Jozef Tiso nám neodkazuje, aby sme boli – ledabolo, hocijako, za každú cenu, i s čertom-diablom – „svorní a jednotní“, ale prikazuje nám z kazateľnice dejín spásy, rozkazuje nám v mene Boha, aby bol slovenský národ svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady Za Boha, za národ, vždy, všade a v každom ohľade!

Tí, ktorí odnímajú Mons. Jozefovi Tisovi dôstojnosť Kristovho kňaza – hoc by vytlačili tisíce nálepiek s jeho podobizňou, hoc by získali desiatky kresiel v poslaneckých laviciach – sú a musia byť nepriateľmi tej légie, ktorej dlhočizný voj sa kľukatí časom a priestorom až k tej šibenici, pod ktorou chrčí v bolestných mukách Kristov kňaz...

Kňaz, ktorý bol poslaný, aby svojou smrťou oddelil kráľovstvo nebeské od kráľovstva satana. Ale i syna od vlastného otca v jednom dome. Aby oddelil kúkoľ od pšenice.

Povstanuvšia légia však nie je povolaná, aby šla a vyzbierala kúkoľ, lebo by mohla vytrhnúť i pšenicu.

„Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.“
(porov. Mt 13, 24-30)

Vždy, keď ožíva duch Jozefa Tisu, je teda poslaním tejto légie v slovenskom národe chystať povrazy na zviazanie snopov na spálenie a budovať stodolu pre Kristovu pšenicu.