Povedal som, že som sľúbil, že niektoré veci objasním ešte a medzi tieto veci patrí aj to, že tu bolo povedané opätovne a znovu, že som často sa musel tak osvedčovať, že sa na určité veci nepamätám a že sa to stáva akosi cynickým až z mojej stránky, že nepoviem: nepamätám.

Slávny súd, ráčte dovoliť, kto vie, čo je za sila duševná pamäť v človekovi, ten nebude si namýšľať to, že tá pamäť stojí k dispozícii absolútne vždycky a v človekovi, keď sa neho obrátia, aby to z pamäti vynorilo sa niečo alebo nie. Pamäť je mimo dosahu vôle človeka. Mnoho ráz sa pamätá na čo sa nechce pamätať, a nepamätá sa, čo by ako chcel sa pamätať na niečo a isteže niekedy sa na to nepamätá a v druhom momente, keď príde zložka, alebo spojenie ináč zoskupených udalostí, že sa vtedy vynorí v pamäti človeka. Preto nemožno takto povedať vo všeobecnosti, že by som tým ja bol chcel zatajiť niečo, keď som povedal: nepamätám sa, ale keby ste prišli na to aj dnes, isteže by som musel povedať podľa toho, či sa mi to obnovilo v pamäti alebo nie, len skutočnú pravdu, či sa pamätám, alebo nie. Ja viem, že bolo toto mnoho ráz sprevádzané i takou poznámkou, čo mu je priaznivé, na to sa pamätá a čo mu je nepriaznivé, čo obťažujúce, na to sa nepamätá. Ja si dovolím niekoľko takých prípadov uviesť, čo mi bolo priaznivé a na čo som sa ne­pamätal. Obhajoba moja poznášala všelijaké doklady, na ktoré keď sa ma spýtali vopred, som povedal, že nepamätám sa, ale potom, keď mi začali tú vec vykladať, keď mi ju ob­jasňovali, potom sa objasnilo a prišiel na to, že vskutku bolo tomu tak, ale niektoré veci sa mi ani potom neobnovili v pamäti. Tak napríklad správa Lidověk z Brna, čo obhajca môj priniesol, že Lidové noviny doniesli dementi odo mňa, keď sa odohrávala tá schôdza s Frankom v roku 1938 v septembri, okolo ktorej schôdzky toľký prach bol vtedy a ešte väčší dnes. Môj obhajca mi doniesol z Lidověk výťah a povedal: „Veď Lidovky písali, že ste im dal dementi“ a ja poviem: nepamätám. „Veď je to vo váš prospech.“ Bohužiaľ, nepamätám sa ani dnes, že by som im to dementi dal ja. Možno, ale nepamätám sa. Teda nielen to, čo mi bolo nepriaznivé, že som sa nepamätal, ale i takéto veci.

Isteže by mi bol ťažko to uveril napríklad že také vážne listiny, ako listy od Svätého Otca, pápeža, že by som na tie bol povedal, že sa nepamätám, keby som sa bol pamätal. A keď sa o tom jednalo tu v prítomnosti môjho arcibiskupa Kmeťku, ktorý tu bol tiež dotázaný, či Vatikán prejavil súhlas s mojím prezidentstvom, aj on povedal, že nevie, nepamä­tá sa na nejaké písmo, že by bol Vatikán niečo prejavil. Ja som sa do tejto debaty nemiešal, lebo vskutku som sa ani nepamätal, či som dostal nejaký list alebo nie. Obhajoba to kdesi zohnala a doniesla, ten dôkaz. Biskup Buzalka s listom a o návšteve u Svätého Otca - to isté. Musel som povedať: neviem, ale keď to biskup Buzalka tvrdí, isteže tomu bolo tak. Teda nech nie je vysvetľované to moje lakonické, to moje akosi už opätovne spomínané „nepamätám sa“, že by to bola len formula, ktorá chce zakrývať, ktorá chce vyhýbať, lebo však je dôkaz na to, že i veci mne priaznivé mi vypadli z pamäti, na ktoré som mohol celkom pokojne povedať, že nepamätám sa.

Tak isto: boli udalosti predsa notoricky známe, veď to každý vedel, každý o tom ho­voril, len ty si o tom nevedel. Iste moja obhajoba už na túto okolnosť poukázala, ktorá z môjho postavenia vyvierala. Moje exkluzívne postavenie a akési znemožnenie širokých stykov, že by som o všetkom bol, mohol vedieť, ale ja som už poukázal na to, že keď sa tvrdí, že každý vie, že to mnohorázy toľko znamená, že nikto to nevedel. Notoricky známe udalosti: dovoľte, prvý prípad v tomto procese ma poučil o tom, aby som bol obozretný pri takýchto prípadoch, lebo sa konkluduje z každého slova niečo ďalej, na čo ty ani nemyslíš, čo sa môže konkludovať. To bol prvý prípad, že ktosi z policajného riaditeľstva vyskočil z okna, že či som o tom vedel. Ja som povedal, nevedel. Ale veď to bolo notoricky známe, každý o tom vedel v Bratislave, a za chrbtom od obhajobcu počúvam: „Ani ja som i tom nevedel, hoci som bol vtedy v Bratislave.“ Teda notoricky známe. Z toho ešte nenasleduje, že to každý vedel a teda musel si to aj ty vedieť. Ale veď som vtedy ešte nie súc poučený súdnou praxou, že som sa pustil vtedy aj do zodpovedania ďalších otázok na takúto vec, ktorá práve mnou bola zodpovedaná, že som o nej nevedel, do čoho môžem sa zapliesť, do čoho môžem prísť, potom som už bol opatrnejší. Totižto pýtal sa ma, čo asi som si myslel, alebo čo si myslím teraz, že ten, čo vyskočil z toho policajného riaditeľstva, asi prečo vyskočil. Ja som na to povedal: Hádam utiecť chcel. A na to bolo poznamenané: z tre­tieho alebo koľkého poschodia skočiť, aby utiekol? Odpustite, vidíte, ako som sa dostal do nemožnej situácie lebo táto odpoveď a toto vysvetľovanie isteže je už blamujúce pre človeka; chcieť vysvetľovať jednu skutočnosť tak, že ktosi vyskočí z tretieho poschodia policajného riaditeľstva len preto, aby utiekol. Iste, veľavážení, ja neviem, či som ja na policajnom riaditeľstve kedy v živote bol. Isteže som tam nebol v budove. Viem kdesi asi v ktorej ulici, lebo som či električkou či snáď peši tade chodieval, ale že koľko poschodí má to policajné riaditeľstvo, myslím, uveríte mi, že neviem, ale na takéto vysvetľovania som ani myslieť nemohol, že príde do nich. Toto mi dal potom, aby si bol vo svojich výpovediach opatrnejší, lebo potom príde do takýchto nemožných otázok a do zákluku všelijakých odpovedí, ktoré ti neslúžia práve k dobru.