Martin Sokol (1901-1957) bol jedným z čelných predstaviteľov HSĽS; od roku 1929 bol generálnym tajomníkom strany, členom predsedníctva i výkonného výboru strany. V roku 1935 bol zvolený za banskobystrický kraj za poslanca Národného zhromaždenia ČSR v Prahe. Tu sa stal tajomníkom klubu poslancov HSĽS. Ako vyštudovaný právnik bol autorom niekoľkých návrhov zákonov a spolutvorcom zákona o autonómii Slovenska. Onedlho, v decembri 1938, bol zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny a v januári 1939 za jeho predsedu. Dňa 14. marca 1939, po hlasovaní poslancov, z titulu funkcie oficiálne vyhlásil samostatnosť Slovenska.

Prepis prejavu Dr. Martina Sokola, prednesený v rozprave o vyhlásení predsedu vlády Dr. Milana Hodžu na 135. schôdzi poslaneckej snemovne (dňa 4. marca 1938), z dňa 9. marca 1938 vydal (ako brožúrku) ešte v roku 1938 Klub poslancov HSĽS vlastným nákladom.

Posl. dr Sokol: Slávna snemovňa, panie a páni!

Rozprava o vládnom vyhlásení sa koná v čase neobyčajne vážnom a preto má mimoriadny politický význam pre našu republiku. (Hluk.)

Predseda (zvoní): Prosím o ticho.

Posl. dr Sokol (pokračuje): Posledné medzinárodné politické udalosti, ktoré sa odohraly v našom bezprostrednom súsedstve, sú tak dôležité pre náš štát, že je potrebné, aby sme zaujali k nim rozhodné a jasné stanovisko.

A preto dovoľte mi, aby som hneď úvodom vyhlásil, že Hlinkova slovenská ľudová strana stojí na pôde tohto štátu a že hranice Česko-slovenskej republiky pokladá za trvalé a nedotknuteľné. (Potlesk.) Sme v opozícii proti terajšej vláde, ale nie sme v opozícii proti štátu, lebo štát tento je aj štátom Slovákov (Tak je!) a ktokoľvek by siahol na samostatnosť a neodvislosť česko-slovenského štátu, ten by siahol aj na slobodu slovenského národa. (Tak je! - Potlesk.)

Slávna snemovňa! Kto pozorne sleduje vývoj medzinárodných politických udalostí od skončenia svetovej vojny, vidí jasne, že situácia v Europe za uplynulých 20 rokov sa podstatne zmenila. A bolo by chybou, keby sme si neuvedomili, že sa zmenila v náš neprospech, a keby sme z tejto skutočnosti nevyvodili včas všetky dôsledky, ktoré sú potrebné pre zaistenie našej štátnej samostatnosti. Posledné zahranično-politické udalosti hovoria jasne a vylučujú akékoľvek pochybnosti. Boj o zachovanie samostatnosti a neodvislosti Česko-slovenska dostáva sa do rozhodujúceho štádia a od jeho výsledku závisí budúci osud tak slovenského ako aj českého národa. A práve preto je v záujme tohto štátu nanajvýš potrebné, aby konečne odstránené boly základné príčiny terajšieho nedorozumenia medzi Čechmi a Slovákmi (Tak je! - Potlesk.) a aby medzi slovenským a českým národom bola úprimná a harmonická spolupráca. Spoločne sme si slobodu vydobyli a len spoločne môžeme si ju udržať a uhájiť aj v budúcnosti. (Tak je!)

Slávna snemovňa! Keď chceme správne posúdiť zahraničnú politickú situáciu nášho štátu, musíme skúmať, či a na koľko sú pevné základy našej zahraničnej politiky. Bezpečnosť Česko-slovenskej republiky v politike zahraničnej sa opera o Spoločnosť národov, Francúzsko, Sovietsky sväz a Malú dohodu. (Hlasy: Čo nám Soviety pomôžu!)

Spoločnosť národov od počiatku svojho vzniku prežíva krízu, preto hlavne v posledných rokoch sa volá so všetkých strán po reforme Spoločnosti národov. Víťazné štáty žiadajú reformu Spoločnosti národov preto, lebo Spoločnosť národov dokázala, že je neschopná zamedziť vojnu a trvale zaistiť existujúce hranice, a porazené štáty zas volajú po reforme Spoločnosti národov preto, lebo vidia, že Spoločnosť národov je neschopná previesť také zmeny, ktoré by vyhovovaly ich mocensko-politickým záujmom. Je len samozrejmé, že za takýchto okolností nie je možná taká reforma Spoločnosti národov, ktorá by upevnila jej súdržnosť a pozdvihla jej autoritu.

Spoločnosť národov zaznamenáva od svojho vzniku skoro samé neúspechy. Na pr. snaha Spoločnosti národov o odzbrojenie štátov skončila sa takým zbrojením, akého dejiny ľudstva nikdy ešte nezaznamenaly. Každá akcia Spoločnosti národov proti útočníkovi skončila dosiaľ vždy anexiami. Keď sa Japonsko rozhodlo pre útok, jednoducho vystúpilo zo Spoločnosti národov a Spoločnosť národov bola voči jeho útoku úplne bezmocná. To isté urobilo aj Nemecko, keď siahlo k opatreniam, ktoré sa protivily mierovej smluve versailleskej. Podobne sa ukázala úplná bezradnosť Spoločnosti národov i v prípade útoku Talianska proti Abesínii a najnovšie aj v prípade občianskej vojny vo Španielsku.

Slávna snemovňa, keď toto všetko uvážime, prídeme k záveru, že Spoločnosť národov nemá moci a potrebnej autority, a preto žiaden štát nemôže budovať svoju bezpečnosť na politike Spoločnosti národov. Všetko sa tak zdá, že dnes Spoločnosť národov je dobrá len na to, aby bola zodpovedná za neúspechy niektorých štátov v politike zahraničnej. (Výkriky.)

Naším spojencom na západe Europy je Francúzsko. Francúzsko ako veľmoc, ktorá hrá dôležitú úlohu v politike Europy, má pre našu republiku nesporne veľký význam zahranično-politický. Otázka je len tá, na koľko by sa toto spojenectvo vojensky osvedčilo v prípade útoku na náš štát.

To isté platí ešte vo väčšej miere o našom spojencovi na východe Europy, o Sovietskom sväze. Medzi našou republikou a Sovietskym sväzom je Poľsko a Rumunsko. Ak je pravdivá zpráva, že podľa novej rumunskej ústavy nie je možný prechod cudzieho vojska cez Rumunsko, to by znamenalo, že sme vojensky izolovaní nielen na fronte západnom, ale aj na fronte východnom. Ale o dhliadnuc od toho, panie a páni, Sovietsky sväz, ako náš vojenský spojenec, nie je takým partnerom, na ktorého by sme sa mohli v prípade vojny bezpečne spoľahnúť. (Potlesk poslancov SĽS) My neveríme v silu nášho spojenectva so Sovietskym sväzom jednoducho preto, lebo neveríme v silu režimu, aký dnes v Sovietskom sväze panuje. Udalosti, ktoré sa hlavne v posledných rokoch a zvlášte aj v posledných dňoch odohrávajú v Sovietskom sväze, len potvrdzujú správnosť tohto nášho stanoviska. Štát, kde sa odstreľujú a popravujú jeho zakladatelia a budovatelia, nemôže byť pre nás žiadnou garanciou a spojenectvo s takýmto štátom môže byť len na újmu našej pozície v politike zahraničnej. (Potlesk poslancov SĽS) Preto my Slováci, ako národ kresťanský a nacionálne založený, od prvopočiatku ťažko snášame spojenectvo našej republiky so Sovietskym sväzom a bolo by konečne na čase, aby o hodnote tohto spojenectva vážne uvažovali aj zodpovední činitelia našej zahraničnej politiky. (Výkriky komunistov)

Predseda (zvoní): Prosím o ticho.

Posl. dr Sokol (pokračuje): Čo sa týka Malej dohody, bolo by iste nesprávne tvrdiť, že Malá dohoda je inštitúcia zbytočná a že nemá pre nás nijaký význam. Je isté, že Malá dohoda v minulosti splnila svoju úlohu. Ale je nesporné aj to, že Malá dohoda nestačí na to, aby mohla byť pevnou zárukou našej štátnej bezpečnosti. (Tak je! - Potlesk poslancov SĽS) Akoľvek sa zdôrazňuje navonok jednotnosť a solidárnosť Malej dohody, faktom je, že štáty Malej dohody nie sú dnes jednotné v mnohých pálčivých a vážnych otázkach medzinárodnej politiky. Kto tvrdí iné, ten buďto klame seba, alebo zavádza neinformovanú politickú verejnosť. Úspechy poľskej a nemeckej diplomacie v Rumunsku rovnako ako úspechy nemeckej a talianskej politiky v Juhoslávii sú nesporne vážnym oslabením Malej dohody.

Slávna snemovňa! Z toho, čo som stručne uviedol, logicky nasleduje, že základy, na ktorých naša štátna politika buduje bezpečnosť nášho štátu v politike zahraničnej, sú slabé alebo neisté a preto záujem obrany republiky kategoricky žiada, aby sme terajšiu líniu našej zahraničnej politiky podrobili bedlivému skúmaniu. (Posl. Vallo: Kam ju orientovať?) Odpoviem vám hneď na to. Klub poslancov a senátorov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vo svojom vyhlásení, ktoré prečítané bolo koncom minulého roku v posl. snemovni, medzi iným konštatoval aj toto: „Česko-slovensko patrí medzi tie štáty, ktorých bezpečnosť nemožno trvale zaistiť bez dobrého pomeru k súsedom.“ Toto konštatovanie je nielen správne, ale určuje v značnej miere aj smer našej zahraničnej politiky v budúcnosti. Ide o to, aby zodpovední činitelia našej zahraničnej politiky nič nezameškali, čo vyžaduje záujem bezpečnosti štátu, a aby sa z našej strany urobily včas všetky kroky k tomu, aby náš pomer k našim súsedom bol nielen korektný, ale, keď je to možné, priateľský. (Potlesk poslancov SĽS. - Posl. Vallo: Ak to spraviť?) Ja myslím, páni, že s vámi je veľmi ťažká debata, vy ste natoľko zamilovaní do Sovietskeho sväzu, že vy o Sovietskom sväzu nepripúšťate akúkoľvek debatu. (Výkriky komunistov)

Predseda (zvoní): Prosím o ticho.

Posl. dr Sokol (pokračuje): Slávna snemovňa! Ale keď chceme, aby sa upevnila naša pozícia v politike zahraničnej, musíme si v prvom rade vyriešiť svoje vnútroštátne problémy. Každý štát má takú váhu v politike medzinárodnej, akú silu reprezentuje sám v politike vnútornej. (Tak je! - Potlesk poslancov SĽS) A tu chcel by som jasne zdôrazniť, že nič by nemohlo byť pre našu štátnu samostatnosť tak osudné, ako to, keby si zodpovední činitelia tohto štátu neuvedomili ani dnes, že je záujmom republiky Česko-slovenskej, aby konečne vyriešený bol problém slovenský. (Tak je! - Výborne! - Potlesk poslancov SĽS) Slovenský problém má eminentný význam nielen pre konsolidáciu vnútorných pomerov nášho štátu, ale aj pre posilnenie našej pozície v politike zahraničnej.

Pán predseda vlády dr Milan Hodža vo svojom vyhlásení medzi iným povedal i toto (číta): „Sme si dnes povinni všetci navzájom jasnosťou. Jasná reč znamená dobrú vôľu, lojálnosť a mier. Reč dvojsmyselná znamenala by neistotu, nedôveru a zbytočné spory, ktoré by rozrušovaly nielen nás a súsedov, ale i celú Europu.“

Slávna snemovňa! Áno, je potrebné, aby sme hovorili o veciach svojho štátu jasne a to nielen na adresu zahraničia, ale v prvom rade medzi sebou doma. (Tak je! - Potlesk poslancov SĽS) Vyriešenie slovenského problému na základe úplnej rovnoprávnosti slovenského a českého národa je nielen záujmom Slovenska a slovenského národa, ale aj životným záujmom česko-slovenského štátu. (Tak je! - Potlesk poslancov SĽS)

 

Pred 2 rokmi povedal mi istý vládny činiteľ, že v Prahe nenajdeme ani jedného zodpovedného činiteľa nášho štátu, ktorý by uznal, že slovenský národ jestvuje. Vyhlašujem jasne a otvorene, že vec osobitosti slovenského národa nie je vecou Čechov, ale vecou Slovákov. (Potlesk poslancov SĽS) Pre existenciu slovenského národa nie je a nemôže byť smerodajné želanie Čechov, ale výlučne len vôľa Slovákov. (Potlesk poslancov SĽS) Slovenský národ je historickou skutočnosťou. Presvedčenie o individualite slovenského národa je u Slovákov pevné, vykryštalizované a až na ojedinelé prípady všeobecné. Keby nebolo slovenského národa, nebolo by ani tých všelijakých dohôd, ktoré Česi a Slováci počas zahraničného odboja medzi sebou uzavreli a ktoré prispely v značnej miere k vzniku Česko-slovenskej republiky. (Tak je!) Slovenský národ je národom plnoletým, národom snaživým a životaschopným, preto niet žiadnej príčiny, aby slovenský problém aspoň v 20. roku trvanie republiky nebol vyriešený tak, ako to vyžaduje životný záujem slovenského národa. (Potlesk poslancov SĽS)

Slávna snemovňa! Keď v apríli r. 1936 stroskotalo vyjednávanie o vstup našej strany do vlády, terajšia vláda vyhlásila, že vyrieši slovenský problém aj bez účasti Hlinkovej slovenskej ľudovej strany vo vláde. A hoci od toho času uplynuly už skoro celé 2 roky, ja s ľútosťou konštatujem, že slovenský problém je dnes na mŕtvom bode práve tak, ako bol aj pred 2 rokmi. Dva roky uplynuly a slovenský problém ostal nevyriešený.

V poslednom čase píše a hovorí sa znova o vstupe našej strany do vlády. A preto dovoľte mi, aby som aj k tejto otázke zaujal naše jasné stanovisko. Snahou každej politickej strany, ktorá má kladný pomer k štátu, je, aby brala účasť vo vláde. Toto je snahou aj Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorá sa otvorene a lojálne hlási k tejto republike. Áno, slávna snemovňa, my sme ochotní vstúpiť do vlády. Ale my môžeme vstúpiť len do takej vlády, ktorá si vezme do svojho programu vyriešenie slovenského problému a ktorá bude rešpektovať prirodzené práva slovenského národa. (Potlesk poslancov SĽS) Keby sme vstúpili do vlády bez toho, neosožili by sme Slovensku a slovenskému národu, ale nepreukázali by sme dobré služby ani samému štátu. Preto, panie a páni, kto chce, aby Hlinkova slovenská ľudová strana v jubilejnom roku neišla do útoku, ale do vlády, nech sa spoločne s nami pričiní o vyriešenie slovenského problému. (Potlesk poslancov SĽS)

Slávna snemovňa! Tohto roku je nielen 20. výročie trvania Česko-slovenskej republiky, ale aj 20-ročné jubileum Pittsburghskej dohody. Keďže platnosť a záväznosť tejto dohody, hlavne v poslednom čase, je predmetom verejnej diskusie, dovoľte mi, aby som prehovoril aj o význame a hodnote tohto historického dokumentu a aby som uviedol na pravú mieru všetky dôvody, ktoré sa uvádzajú proti záväznosti a platnosti Pittsburghskej dohody. Doslovný text Pittsburghskej dohody znie takto:

„Schvaľujeme politický program, usilujúci sa o spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých zemí a Slovenska.

Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.

Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.

Česko-slovenský štát bude republikou, jeho konštitúcia bude demokratická.

Organizácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie pri spoločnom dorozumení prehĺbená a upravená.

Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.“

Za Čechov podpísali dohodu Masaryk ako predseda Česko-slovenskej národnej rady, Karol Pergler, Hynek Dostál, Oldřich Zlámal, Vojta Beneš a iní predstaviteľia českých organizácií v Spojených štátoch. Za Slovákov podpísali predstavitelia amerických Slovákov a ruský legionár, Slovák, ktorý sa vtom čase zdržoval v Spojených štátoch, Ján Janček.

Proti platnosti a záväznosti Pittsburghskej dohody uvádzajú sa najčastejšie tieto námietky:

Dohoda bola uzavretá len preto, aby sa čelilo agitácii proti jednote Čechov a Slovákov namierenej. Platí len pre Ameriku a americké pomery.

Na dohode podpísaní boli tak so strany českej ako i slovenskej občania americkí a títo boli si úplne vedomí, že nie sú povolaní predpisovať niečo Slovensku a národu doma.

Dohoda na konci výslovne podotýka, že podrobné ustanovenia o usporiadaní česko-slovenského štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a títo pomer Slovenska k jednotnému štátu jasne vyslovili a politicky rozriešili prijatím ústavy.

Slováci zriekli sa Pittsburghskej dohody Martinskou deklaráciou, ktorá vynesená bola neskoršie. (Posl. Hlinka: Boli by sme blázni!) Dohoda je neplatná, lebo nevyhovuje predpisom uzákoneným v Spojených štátoch.

Toto sú shrnuté všetky námietky, ktoré sa uvádzajú verejne proti platnosti a záväznosti Pittsburghskej dohody.

Proti týmto námietkam dovoľte mi, aby som uviedol tieto skutočnosti: Keď v máji 1918 došiel do Spojených štátov prof. Masaryk, našiel tamojších Čechov a Slovákov už sjednotených. Americkí Slováci hneď po vypuknutí svetovej vojny zanechali nesvornosť, prameniacu z rozličnosti spolkov, svetonázorov a náboženstva a všetci prij ali za vrcholnú organizáciu amerických Slovákov Slovenskú ligu, ktorá jestvovala od r. 1907. Čoskoro potom došlo aj k odstráneniu sporu medzi americkými Čechmi a Slovákmi. Slovenská liga už 22. a 23. októbra 1915 bola zastúpená na spoločnej konferencii s českým Národním sdružením a jej zástupcovia už 14. novembra 1915 podpísali vyhlásenie Českého zahraničného komitétu.

Tedy nemožno tvrdiť, keď bola takátoshoda medzi Čechmi a Slovákmi v Amerike hneď po vypuknutí svetovej vojny, že bola potrebná Pittsburghská dohoda v máji 1918, aby sjednotila k spoločnej práci Čechov a Slovákov v Amerike.

Keby americkí Česi a Slováci chceli, aby Pittsburghská dohoda platila pre Ameriku a americké pomery, neboli by v dohode spomínali Slovensko a americkí Slováci neboli by uzavreli dohodu s prof. Masarykom, ako predsedom Národnej rady Česko-slovenskej, ale boli by sa obrátili so svojimi požiadavkami na prezidenta Spojených štátov amerických. (Výborne! - Tak je! – Potlesk poslancov SĽS)

Tvrdenie, že Pittsburghskú dohodu podpísali len americkí občania a že títo boli si úplne vedomí, že nie sú povolaní predpisovať Slovensku a národu doma, tiež neobstojí. Sám prof. Masaryk, ktorý osnoval Pittsburghskú dohodu, nebol občanom americkým. Podobne nebol občanom americkým ani Ján Janček, ktorý podpísal dohodu za Slovákov.

Slovenská Liga ako vrcholná organizácia amerických Slovákov intervenovala viacráz v záujme Pittsburghskej dohody už po štátnom prevrate. Dňa 9. novembra 1922 vypracovala zvláštne memorandum, upravené na vládu a Národné shromaždenie ČSR a domáhala sa vtelenia Pittsburghskej dohody do ústavy česko-slovenského štátu. Odpoveď na toto memorandum Slovenská Liga nedostala. Dňa 24. a 25. júna 1925 upravila v záujme Pittsburghskej dohody Prívet na všetkých politických činiteľov Česko-slovenskej republiky. Odpoveď zase nedostala. Konečne Slovenská liga 31. mája 1928 rozhodla sa vyslať na Slovensko trojčlennú delegáciu, aby táto v záujme vtelenia Pittsburghskej dohody v súhlase so Slovenskou ľudovou stranou zakročila u prezidenta republiky a u vládnych činiteľov.

Hneď v novembri r. 1918 po odchode prezidenta Masaryka z Ameriky zasedal ústredný výbor Slovenskej ligy a na tejto schôdzke Vladimír Hurban povedal na adresu prítomných Slovákov i toto (Čujme!): „Každý Čech chce nám dopriať úplnú samosprávu, aby na našom území sami sme si boli pánmi.“

Ako tedy, slávna snemovňa, i z tohoto vidieť, americkí Česi a Slováci pri osnovaní a podpisovaní Pittsburghskej dohody vedeli veľmi dobre, čo robia a prečo to robia.

Dohoda na konci výslovne podotýka, že podrobné ustaovenia o usporiadaní česko-slovenského štátu ponechávajú sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom a títo pomer Slovenska k jednotnému štátu jasne vyslovili a politicky rozriešili prijatím ústavy.

Panie a páni, táto argumentácia je tiež falošná. Oslobodení Česi a Slováci podľa obsahu Pittsburghskej dohody mali právo rozhodovať pri usporiadaní česko-slovenského štátu len o podrobnostiach, nie však o zásadách vyslovených v dohode. (Tak je!)

V revolučnom Národnom shromaždení, ktoré vo februári r. 1920 odhlasovalo ústavu, neboli volení predstavitelia oslobodených Slovákov, lebo títo vzišli len z volieb, ktoré sa konaly v apríli r. 1920, tedy už po odhlasovaní ústavnej listiny. (Tak je!)

Slovenská ľudová strana nezriekla sa Pittsburghskej dohody ani odhlasovaním ústavy. (Tak je!) Dôkazom toho je „Osvedčenie“, ktoré v mene a z poverenia jej zástupcov v revolučnom Národnom shromaždení prečítal v ústavnom výbore posl. dr Dolanský.

Toto osvedčenie znie takto (číta): „Dolupodpísaní poslanci slovenskej ľudovej strany sa osvedčujú, že sa oni síce vyjadrili, aby návrhy ústavných zákonov z vyšších záujmov jednohlasne boly prijaté, proti kompromisnému návrhu pána ministra vnútra sa nebudú stavať, s týmto však nijako nezadávajú svoju žiadosť ohľadom samosprávy Slovenska s legislatívnym snemom, želajú si, aby toto pre budúcnosť zabezpečené bolo.“ Podpísaní: dr Jozef Buday, dr Karol Kmeťko, dr Ján Kovalik, Jozef Sivák a Florian Tománek. Podpis Andreja Hlinku chybuje, slávna snemovňa, na tomto osvedčení, lebo ten práve v tom čase sedel vo väzení na Mírove.

Podobne nezriekli sa Pittsburghskej dohody a autonomie Slovenska pri odhlasovaní ústavy ani členovia Slovenského klubu v revolučnom Národnom shromaždení, v mene ktorých posl. dr Markovič (Čujme!) dňa 27. februára 1920 v rozprave o ústavných predlohách učinil vyhlásenie, vo ktorom medzi iným povedal i toto - citujem doslovne - (číta): „....usudzovanie viedlo zástupcov Slovenska i dnes k tomu, že dnes, nateraz prijímajú ústavu, prijímajú zákon, týkajúci sa samosprávy krajov, tak, ako je predložený, poneváč súdia, že o zemskej autonomii slovenskej nemôžu usudzovať pod tlakom najbližšej minulosti a že objektívne budú môcť usudzovať zástupcovia slovenského ľudu až vtedy, keď tento tlak prestane, keď budú môcť sa podívať na veci pokojnejšie a objektívnejšie a keď budú mať skúsenosť, na koľko vyhovuje Slovensku spôsob úpravy správnej, ako ho dávajú nám predložené zákony.“ (Posl. dr Markovič: To ste spravili v roku 1928, keď ste odhlasovali dnešnú organizáciu politickej správy!) Za takú autonomiu mi veľmi pekne ďakujeme. To nie je autonomia. Podstatným znakom autonomie je legislatívny snem (Potlesk poslancov SĽS), krajinské zriadenie nie je autonomia. (Posl. dr Markovič: Na čom ste sa dohodli ako vládna strana, to ste doniesli!)

 

Slávna snemovňa! Neobstojí ďalej tvrdenie, že Slováci zriekli sa Pittsburghskej dohody Martinskou deklaráciou, ktorá bola vynesená neskoršie. Toto tvrdenie nevysvitá ani z obsahu Martinskej deklarácie a ešte menej z udalostí, ktoré sa odohraly v Turč. Sv. Martine pred a po vynesení deklarácie. Karol A. Medvecký, tajomník Slovenskej národnej rady, vo svojom diele „Slovenský prevrat“ píše na str. 345, sv. I toto (číta): „Bolo to 30. októbra predpoludním vo výborovni Tatry, kde sa pripravoval program pre deklaračné shromaždenie. Pretriasaly sa návrhy Stodolov a Zochov. Vznikla debata: Aké štáto-právne postavenie má zaujať Slovensko v česko-slovenskom štáte. Dula ubezpečoval, že Praha nám dá bielu kartu, na ktorú Slováci napíšu svoje žiadosti. Že postavenie to bude samosprávne, v tom bola jednomyseľnosť, ale veľká škála náhľadov bola o miere a forme samosprávy.“ O samospráve Slovenska hovorilo sa aj po vynesení deklarácie dňa 31. októbra 1918.

Jeden z deklarantov, dr Emil Stodola, vo svojom spise „O samospráve Slovenska“ na str. 29 píše o tom toto (číta): „Nikto zo súdnych politikov Slovenska nechcel urobiť »krok do tmy«, nechcela ho ani Slovenská národná rada, keď žiadala 31. októbra 1918 na návrh pisateľa tohoto spisu postupné uskutočnenie samosprávy. Pisateľ tohoto spisu - tedy dr Emil Stodola - navrhoval na to 10 rokov.“

 

Prof. Masaryk, panie a páni, vlastnoručne podpísal Pittsburghskú dohodu už ako zvolený prezident Česko-slovenskej republiky. Vysvitá to j asne z Osvedčenia, ktoré vystavil v mene Slovenskej ligy jej predseda Albert Mamatey Jozefovi Hušekovi, redaktorovi „Jednoty“ dňa 3. marca 1919, keď ho poveril zastupovaním Slovenskej ligy v Europe a v zahraničí. V Osvedčení tomto Mamatey píše (číta): „Dľa tohoto poverenia p. Hušek viazaný je držať sa v rámci a v smysle Česko-slovenskej dohody, uzavretej v Pittsburghu, v Spojených štátoch amerických, dňa 30. mája 1918 medzi predstaviteľmi Českých a Slovenských organizácií amerických za prítomnosti prof. Masaryka, ktorý túže Dohodu neskoršie, už ako prezident Česko-slovenskej republiky vlastnoručne podpísal.“

Slávna snemovňa! Ale Pittsburghská dohoda zaväzuje nielen preto, že ju uzavrel prof. Masaryk ako predseda Česko-slovenskej národnej rady a že ju neskoršie podpísal už ako zvolený prezident česko-slovenského štátu, ale i preto, lebo jej záväznosť uznali v Ženeve dňa 31. októbra 1918 aj delegáti Národného výboru pražského a zástupci Sväzu českých poslancov.

V prvom bode tohoto protokolu, ktorý bol napísaný na porade delegátov Národného výboru pražského so zahraničným ministrom dočasnej vlády česko-slovenskej, stojí doslovne toto - tento dokument najdete v knihe terajšieho p. prezidenta dr Beneša „Svetová válka a naša revolúcia“ (číta): Prehlásili (t. j. zástupci Národného výboru pražského a Českého sväzu poslaneckého na jednej strane a minister zahraničných vecí dr Beneš na strane druhej), že uznávajú pre národ záväznými a schvaľujú všetky kroky, ktoré dočasná vláda krajín česko-slovenských v Paríži alebo jednotliví jej členovia podnikli, a to i v dobe, než vláda táto bola zriadená.“ Podpísaní: František Staněk, Gustav Habermann, dr Karel Kramář, Antonín Kalina, Václav Klofáč, Karel Svoboda, dr Preiss, dr Edvard Beneš, dr Ivan Markovič a dr Štefan Osuský.

Prof. Masaryk, ktorý koncipoval a podpísal Pittsburghskú dohodu ako predseda Česko-slovenskej národnej rady v Paríži, bol predsedom dočasnej vlády česko-slovenskej. To znamená, že podľa obsahu citovaného protokolu zástupci Národného výboru pražského a Českého sväzu poslaneckého uznali za záväznú a schválili aj Pittsburghskú dohodu.

Konečne neobstojí ani posledná námietka, že Pittsburghská dohoda neplatí, lebo nevyhovuje predpisom, ktoré platia v Spojených štátoch amerických. Pittsburghská dohoda nie je smluvou súkromoprávnou, ale dohodou politickou. A pre platnost politickej dohody nie je smerodajná forma, ale rozhodujúci je obsah. To platí v plnej miere aj o platnosti a záväznosti Pittsburghskej dohody.

 

Slávna snemovňa! Ale že Pittsburghská dohoda pri tvorení tohto štátu nebola bezvýznamným dokumentom ani tým, ktorí dnes nechcú nič počúť o Pittsburghskej dohode, toho najlepším dôkazom je to, že na Pittsburghskú dohodu ako na dokument platný a záväzný odvolávala sa aj naša delegácia na mierovej konferencii. V dokumentoch z mierovej konferencie máme zápis o tom, že naša delegácia na mierovej konferencii práve Pittsburghskou dohodou dokazovala, že pomer Slovákov a Čechov v spoločnom štáte vyriešený bol k obapolnej spokojenosti. V r. 1930 maďarské ministerstvo zahraničných vecí vydalo knihu dokumentov „A magyar béketárgyalások“ - „Maďarské mierové vyjednávania“ - v ktorej v prvom sväzku na str. 443 je obšírny list grófa Alberta Apponyiho proti argumentom česko-slovenskej delegácie. (Čujme!) V tomto liste gróf Apponyi píše (číta): „A csehek két határozatot emlegetnek, amelyek a szlovákoknak a csehekkel való egyesülésére vonatkoznak“. Po slovensky: „Česi spomínajú dve dohody, ktoré sa vztahujú na spojenie Čechov so Slovákmi.“ Prvá z týchto je podľa grófa Apponyiho, predsedu maďarskej mierovej delegácie, Pittsburghská dohoda a druhá Martinská deklarácia.

 

A nech mi je dovolené s tohto miesta zdôrazniť tú divnú hru osudu, že argumenty grófa Apponiiho proti Pittsburghskej dohode sú skoro totožné s argumentami, ktoré nedávno uverejnil vo svojej brošúrke proti Pittsburghskej dohode pán min. dr Ivan Dérer. Gróf Apponyi hovorí (číta): „Berúc do úvahy okolnosti, neodpustiteľnou ľahkomyseľnosťou by bolo, keby budúcnosť jedného národa bola odvislá od tohoto dokumentu, ktorý vyjadruje názor len malého zlomku ľudí, či viac, ešte takých, ktorí od rokov žijú za hranicami.“ Aj Apponyi proti našej deklarácii na mierovej konferencii namietal, že americkí Slováci nemali práva zaväzovať sa za domácich Slovákov, práve tak, ako to robí v svojej brošúrke pán minister dr Dérer.

Panie a páni, a teraz si iste viete domyslieť, čo by to znamenalo pre našu republiku v očiach našej zahraničnej verejnosti, keby sme Pittsburghskú dohodu pokladali za neplatnú, alebo dokonca za dokument falošný. To by znamenalo toľko, že naša delegácia na mierovej konferencii argumentovala dokladmi neplatnými alebo falošnými. (Tak je!) A tu, my, slovenskí autonomisti, musíme brať do ochrany našu mierovú delegáciu. Áno, Pittsburghská dohoda skutočne určila náš pomer k Čechom, a ňou bolo záväzne rozhodnuté aj o tom, aký má byť pomer Čechov a Slovákov v republike Česko-slovenskej. (Výborne! - Potlesk poslancov SĽS.)

 

S tou istou argumentáciou, ako gróf Apponyi, útočil na Pittsburghskú dohodu aj lord Rothermere, keď 23. mája 1937 vo všetkých deníkoch amerického novinového krála Hearsta uverejnil veľký článok proti našej republike (číta): „Keď dokument, t. j. Pittsburghská dohoda, bol predložený mierovej konferencii“, napísal doslovne Rotherere, „nikomu nenapadlo, že Česi a Slováci, ktorí ho prijali, boli všetci americkí občania a ako takí asi ťažko kvalifikovaní rozhodovať o osude strednej Europy.“ To je s malou štylistickou úpravou zase skoro to isté, čo tvrdí proti Pittsburghskej dohode vo svojej brožúrke pán minister dr Dérer na str. 57.  

Pán minister dr Dérer vo svojej brošúrke spomína, že na Pittsburghskú dohodu odvolávajú sa revizionisti. No, z dokladov, ktoré som citoval, vysvitá opak toho. Je to práve revizionismus, ktorý má záujem na tom, aby Pittsburghská dohoda vyhlásená bola za falzifikát, za dokument neplatný. (Výborne!) Preto, ktokoľvek u nás tvrdí, že Pittsburghská dohoda je neplatná alebo falošná, ten pracuje proti základom tohto štátu a pomáha revizionizmu. (Tak je! - Výborne! - Potlesk.) Pre nás Pittsburghská dohoda je aj dnes tým, čím bola tým Čechom, na ktorých útočil na mierovej konferencii gróf Apponyi, a na jej platnosti a záväznosti nič nemení ani to, že minister republiky Česko-slovenskej díva sa na ňu zrakom grófa Apponyiho, alebo zrakom lorda Rothermera. Pittsburghská dohoda - ako je to jasné z jej obsahu - zaručuje politickú autonomiu Slovensku v rámci česko-slovenského štátu. Slováci sa jej nezriekli ani po štátnom prevrate, naopak dožadujú sa aj dnes jej vtelenia do ústavy Česko-slovenskej republiky, preto Pittsburghská dohoda zaväzuje a bude vždy významným historickým dokumentom v boji o autonomiu Slovenska. (Výborne! - Potlesk.)

 

Slávna snemovňa! V tejto dusnej atmosfére medzinárodnej spomínam si na výrok prezidenta Masaryka, ktorý povedal r. 1935 pri svojom odstúpení. Štáty sa udržujú tými ideami, z ktorých sa zrodily a ktorým ďakovať môžu svoje jestvovanie. My slovenskí autonomisti toto vyhlásenie prezidenta Masaryka podpisujeme a s ním úplne súhlasíme. Česko-slovenský štát vznikol spoločným úsilím, spoločnou domácou a zahraničnou prácou Čechov a Slovákov. Preto, keď si chce trvale uhájiť svoju existenciu, musí budovať svoju štátnu samostatnosť na úplnej rovnoprávnosti českého a slovenského národa. (Výborne! - Potlesk.) Slováci majú právo na politickú autonomiu Slovenska nielen preto, lebo je tu platná a záväzná Pittsburghská dohoda, ale hlavne preto, lebo sú osobitným národom a ako národ majú prirodzené právo na svojrázny národný život v tejto republike. (Tak je! - Potlesk.)

Slováci za tento štát pracovali, Slováci za tento štát trpeli, bojovali a umierali, preto majú plné právo na to, aby v tomto štáte spokojne žili, aby sa v tomto štáte cítili doma a aby v tomto štáte popri českom národe mali nielen rovnaké povinnosti, ale i rovnaká práva. (Potlesk.) Toto je pravý smysel česko-slovenskej štátnosti a jediný pevný základ trvalej existencie a krajšej budúcnosti česko-slovenského štátu. Bezpečnosť, sila a budúcnosť republiky Česko-slovenskej je v dohode a v úprimnej spolupráci slovenského a českého národa. (Potlesk poslancov SĽS)