Klikni pre podrobnosti...

Woodrow Wilson, 28. prezident USA, autor 14-tich bodov sebaurčovacieho práva národov Pripomíname si jeden z najbolestnejších dní v živote nášho národa, 18. apríl 1947. V tento deň. práve pred polstoročím, bol popravený kňaz, veľký národovec, významný slovenský politik a prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso. Stalo sa tak na základe politicky vedeného a vierolomne zmanipulovaného retribučného procesu tribunálom, ktorý nemal zábran sám seba nazvať súdom národa!

Na záver procesu, ktorý bol ukážkou svojvôle a neslýchanej nenávistnej uvzatosti s výsmechom spravodlivosti a demokracie, bol vynesený rozsudok, ktorý si dopredu určili centralisti spojení s prezidentom Benešom ideológiou čechoslovakizmu, a rovnako aj komunisti chystajúci sa práve pochovať i posledné zvyšky demokracie a zaujať na Slovensku postavenie miestodržiteľom veľkého Stalina. Idea samostatného slovenského štátu budovaného na národnom a kresťanskom základe bola prívržencom Kremľa i pražského hradu rovnako cudzia. Rozhodli sa ju preto spoločne zdiskreditovať pred svetom, potupiť a fyzicky zničiť jej zástancov. Dr. J. Tiso stelesňoval ideu slovenskej štátnosti, bol jedným z jej osnovateľov a jej živým symbolom. Preto mala jeho poprava traumatizovať slovenský národ tak, aby sa raz navždy zriekol svojej samobytnosti a stal sa povoľným pre implantovanie cudzích asimilačných ideológií s popretím vlastnej identity. Vynesený rozsudok nebol teda justičným omylom, ale dokonale premysleným dvojnásobným politickým zločinom spáchaným na Dr. J. Tisovi i celom slovenskom národe.

Do našich dejín, ale predovšetkým do slovenských sŕdc sa zapísal Dr. Jozef Tiso širokým spektrom aktivít, tak typických pre slovenských národovcov. Ich spoločným znakom bolo úsilie o sociálne pozdvihnutie a ideové i politické formovanie slovenského národa v dvadsiatom storočí, ktoré popri Andrejovi Hlinkoví, duchovnom otcovi boja za slovenskú autonómiu azda najvýraznejšie ovplyvnil práve Dr. Jozef Tiso.

Skôr. než pristúpime k základným pojmom, ktorými Dr. Tiso zdôvodnil právo Slovákov na sebaurčenie a našu národnú a štátnu ideu. naznačme si aspoň v hrubých črtách vplyvy, ktoré formovali jeho osobnosť. Prvým bolo nesporne rodinne a spoločenské prostredie v Bytči s návštevou štvortriednej rímskokatolíckej školy, ktorej učitelia boli uvedomelí Slováci. V tomto prostredí celkom prirodzene zapustilo korene jeho národné povedomie v základných kultúrnych hodnotách, akými sú materinská reč. náboženstvo a tradície. Neskôr vo veku 12 až 16 rokov bol síce vystavený maďarizácii žilinského gymnázia, nad ktorou však prevažoval vplyv slovenského prostredia Žiliny a priateľstvo so slovenskými spolužiakmi Jozefom Randíkom. Gašparom Ďurčanským a Eugenom Tvrdým, ktorých posmešne prezývali „veľkí panslávi“1. Počas štúdia na vyššom piaristickom gymnáziu v Nitre bol mladý Tiso konfrontovaný s násilnou maďarizáciou nielen na škole, ale aj v cirkevnom a kultúrnom živote mesta. Podobné pomery vládli aj v známom kňazskom seminári - Pázmáneu vo Viedni, kam ho vyslal študovať biskup ako vynikajúceho študenta. V tom čase mohlo byť jeho národné povedomie len hlboko skrytým osobným presvedčením a v slovenskom jazyku sa mohol zdokonaľovať výlučne samovzdelávaním. Na Viedenskej univerzite však nadobudol dôkladné vzdelanie, kultúrny a filozofický rozhľad v kresťanských duchovných prúdoch Európy. Pri profesorovi Franzovi Schindlerovi prenikol hlboko do morálnej teológie a kresťanského sociálneho učenia2. Tieto vedomosti sa neskôr usiloval aplikovať vo svojej kňazskej pastorácii, ale aj pri formulovaní politických cieľov smerujúcich k sociálne spravodlivému usporiadaniu slovenskej spoločnosti na základe pápežských sociálnych encyklík. Zdá sa, že už počas teologických štúdií si Tiso osvojil Herderovo chápanie pojmu národa na základe jednotiaceho prvku, ktorým je národný charakter, ale aj zmysel pre začlenenie sociálnych, kultúrnych, etnických a politických činiteľov v tomto pojme.

Keď Dr. Tiso vstúpil hneď po prevrate do politiky Slovenskej ľudovej strany, existenciu osobitého slovenského národa naďalej spochybňovala oficiálna ideológia, ktorá sa opierala o Masarykovu fikciu jednotného československého národa. A národy utajené, keď pred svetom oficiálne neexistovali, nemohli uplatniť svoje právo na sebaurčenie ani na základe Wilsonových 14 bodov, ktoré formálne zaručovali slobodný autonómny vývoj národom bývalého Rakúsko-Uhorska. Tiso si bol vedomý, že cesta k uplatneniu sebaurčovacieho práva slovenského národa vedie cez akceptovanie našej existencie, individuality a svojbytnosti. Preto uznanie týchto skutočností sa stalo stredobodom Tisových ideových, politických i kultúrnych úsilí. Pod pojmom národ rozumel spoločenstvo ľudí navzájom spojených spoločnými záujmami, túžbami, pôvodom, dejinami, kultúrnou tradíciou, jazykom, psychikou a územím, na ktorom vedome tvoria organický celok. Pojmu národ nepripisoval však čisto politický, ale skôr sociálny charakter. Chápal ho ako spoločenstvo utvorené z určitých biologických koreňov pôsobením Stvoriteľa v rámci etnogenézy do organického celku s vlastnými nezávislými pravidlami a zákonitosťami prirodzeného vývoja. V existencii národov a v ich etnogenéze videl tvorivý' proces Boží. Svoje poslanie ako kňaz a súčasne politik chápal ako službu Bohu a svojmu národu, v záujme jeho konvergencie k vyššej duchovnosti civilizácie. Teda aj svoje začlenenie do politiky Dr. Tiso sám nesporne chápal ako svoju účasť na tvorivom diele Božom, službou národu v záujme jeho organizačného, civilizačného a politického dotvárania a zdokonaľovania. Tento proces chápal dynamicky, ako kontinuálne sebaurčovanie a spoluúčasť na tvorbe budúcnosti národa, ktoré predpokladá istý stupeň uvedomenia a demokracie.

V súvislosti s pojmom národ Dr. Tiso kládol dôraz na národné tradície. U pokrokárov si tým vyslúžil prívlastok konzervatívneho politika. Nechápali, že u Tisu vernosť tradíciám neznamenala zotrvačnosť, nehybnosť ba ani staromilstvo, ale rešpektovanie národných kultúrno-genetických daností. Národ bol pre neho posvätný pojem, živá duchovná bytosť, na ktorej je nemorálne uskutočňovať pokusy s cudzími neoverenými ideológiami na spôsob genetických manipulácií. V riziku straty vlastnej identickej kultúry, tradícií kresťanskej duchovnosti a historickej pamäti videl hrozbu straty slobody slovenského národa a jeho samostatnej národnej existencie v budúcnosti3.

Dr. J. Tiso radil k základným hodnotám národa právo na slobodu a samostatnosť. Preto čechoslovakizmus bol pre neho cudzou, neprijateľnou, vykonštruovanou ideologickou fikciou, ktorá si vynucovala od slovenského národa zrieknutie sa sebaurčenia, čím nás ako národ odsudzovala k zániku postupnou asimiláciou. Uplatňovanie sebaurčenia národa k slobode a samostatnosti považoval za uctievanie a plnenie Božej vôle, pretože len slobodné národy môžu prispievať k tvorbe ľudskej civilizácie usmernenej k duchovnosti.

Celý program slovenskej autonómie, ale aj národnú zvrchovanosť a ideu slovenskej štátnosti Dr. Tiso budoval na troch základných pojmoch. Sú nimi národ, jazyk a územie. Ich vzájomný vzťah určil životom národa vo svojej reči, na území, ktoré ovláda svojou hospodárskou a sociálnou organizáciou, aby tvoril svoju kultúru. Národ bol v jeho chápaní ako živý organizmus prirodzeným nositeľom všetkých práv na svoj individuálny život. Preto hlásal: „...národ je jediným suverénnym určovateľom spôsobu svojho života na základe prirodzeného práva... Taký a toľký je národ, aký má štát. Taký a toľký je štát, nakoľko sa v ňom uplatňuje národ4.“

Slovenský jazyk prezident Tiso chápal ako základný a jednotiaci prvok národa. Aj preto, keď došlo v októbri 1932 vo Zvolene k užšej spolupráci HSĽS a SNS, obe strany v spoločnom manifeste opäť požadovali uznať a rešpektovať ústavný rečový zákon tak, aby sa slovenčina na Slovensku povinne používala vo všetkých úradoch, súdoch a na školách aby sa vyučovalo po slovensky. Slovenské územie patrilo podľa Dr. J. Tisu do základov stavby idey samobytnosti, suverenity a štátnosti slovenského národa. Bojoval za jeho autonómnu slovenskú samosprávu proti pražskému centralizmu a obhajoval našu územnú celistvosť proti iredentistickej propagande a šovinistickým nárokom maďarskej politiky. Uplatnenie prirodzeného sebaurčovacieho práva nášho národa v autonómii Slovenska však centralistické strany vytrvalo odmietali a pokúsili sa ju nahradiť regionálnou koncepciou správy slovenského územia. Kritiku regionalizmu formuloval Tiso už v roku 1934 filozoficky, a pritom jednoduchými slovami, ktoré oslovujú každého aj v súčasnosti v súvislosti s perspektívou usporiadania Európskej únie. Povedal: „Vydobývať slovenské práva na základe regionalizmu je nemožné, lebo tým sa presunuje podklad slovenských práv zo (živého) národa na (mŕtve) územie. Regionalisti zabúdajú, že územie bez národa nemá nijakých práv... Subjektom práv je vždy osoba mravná, fyzická a nikdy nie územie. Toto môže byť len objektom práv5.“

Tiso nebol však len vynikajúci teoretik, ale bol predovšetkým muž činu. Nielenže v zmysle odkazu nášho národného obrodenia, verný Hlinkovmu duchu, sťa by za pochodu teoreticky rozpracúval, zdôvodňoval našu národnú ideu a kládol základy moderného chápania myšlienky slovenskej štátnosti, ale tieto duchovné hodnoty dokázal aj demokraticky obhajovať a presadzovať v praktickej autonomistickej politike. Boj za tieto hodnoty v medzivojnovom období pod vedením Hlinku, Rázusa, Tisu a ďalších autonomistov predstavoval záverečné formovanie nášho novodobého slovenského národa v rovine ideovej, politickej, sociálnej i kultúrnej. A práve v tomto politickom boji a kultúrnych snaženiach sme ako národ dozrievali k uplatneniu svojho prirodzeného práva na sebaurčenie.

Stalo sa tak krátko po smrti Andreja Hlinku 6. októbra 1938 práve tu v Žiline, keď sa pričinením Dr. Jozefa Tisu slovenské politické strany zjednotili Žilinskou dohodou na uplatnení sebaurčovacieho práva nášho národa v slovenskej autonómii. Aj napriek tomu. že Dr. E. Beneš až do svojej abdikácie z úradu prezidenta trval na pražskom centralizme a osobitosť slovenského národa neuznal6, pražská vláda akceptovala Žilinskú dohodu ešte v ten istý deň. Tento významný historický medzník v dejinách slovenského národa bol vyvrcholením úsilí o uplatnenie zvrchovaných práv Slovákov na vlastnom území a naším zrovnoprávnením s inými národmi.

Pričinením Dr. J. Tisu a podľa jeho návrhu Slovensko dosiahlo:

  1. deklarovanie individuality slovenského národa.
  2. uzákonenie slovenského jazyka ako úradnej reči na území Slovenska.
  3. prevzatie zákonodarnej moci slovenským snemom,
  4. prevzatie výkonnej moci Ministerstvom pre správu Slovenska7.

V autonómii Slovenska vyhlásenej na základe Žilinskej dohody boli teda obsiahnuté všetky základné atribúty slovenskej štátnosti. Autonómia bola naplnením sebaurčovacieho práva slovenského národa, pretože ustanovením jeho orgánov zákonodarnej a výkonnej moci boli utvorené predpoklady, aby prostredníctvom svojich vrcholných orgánov Slováci sami rozhodovali, či chcú žiť v existujúcom štátnom usporiadaní, alebo sa vydajú na cestu slovenskej štátnej samostatnosti. Z tohto hľadiska si trúfam povedať, že historický význam vyhlásenia slovenskej autonómie nie je ešte dodnes docenený.

Kým marxistická historiografia neskôr bezducho opakovala prokurátorské frázy z Tisovho procesu, že vyhlásenie autonómie bolo prvým krokom k rozbitiu republiky, opak bola pravda. Dr. J. Tiso videl v štáte predovšetkým prostriedok na rozvoj individuálnej existencie a na zabezpečenie životných potrieb národa. Záujem národa kládol nad štát. Ak by teda geopolitická situácia a štátoprávne usporiadanie Česko-slovenskej republiky umožňovali takéto podmienky existencie a rozvoj autonómneho Slovenska, dá sa predpokladať, že by Dr. Tisovi tento stav vyhovoval8. V stave všeobecnej krízy európskej demokracie, keď západné mocnosti pripustili Hitlerov nástup k expanzívnej politike, situácia sa však vyvíjala celkom inak a Slovensko ju nemohlo ovplyvniť. Benešova zahraničnopolitická orientácia na spojenectvo so Sovietskym zväzom a západnými mocnosťami úplne zlyhala. Po demobilizácii bola republika oportunistickosťou spojencov vydaná v Mníchove prakticky napospas expanzii nacistického Nemecka a jeho spojenca horthyovského Maďarska. Znamenalo to odstúpenie Sudet a Viedenskú arbitráž, v ktorej Nemecko a Taliansko rozhodli so súhlasom anglickej a francúzskej vlády aj o odstúpení južných častí nášho územia s viac ako 250 000 Slovákmi horthyovskému Maďarsku.

Je nesporné, že už od 21. októbra 1938 existoval Hitlerov tajný rozkaz na likvidáciu zvyšku Československa okypteného o Sudety a južné kraje Slovenska. O tom, že iná cesta, ako vyhlásenie štátnej samostatnosti, nevedie k záchrane Slovenska, presvedčil však s konečnou platnosťou väčšinu nášho národa a jeho politickú reprezentáciu až nezmyselný vojenský zákrok generála Aloisa Eliáša - tzv. Homolov puč. Bol vyprovokovaný nemeckou diplomaciou a pripravený so súhlasom Prahy na 9. marca 1939. deň po podobnom zásahu na Podkarpatskej Rusi. Slovenský štát vznikal teda ako akt našej národnej sebazáchrany v situácii, keď v európskej politike boli porušované základné normy medzinárodného práva, keď veľmoci sa necítili viazané spojeneckými zmluvami, Nemecko presadzovalo svoje ciele výlučne z pozície sily a s jeho podporou aj „admirál“ Horthy bezprostredne ohrozoval národnú a územnú celistvosť Slovenska. A predsa ani pod takýmto tlakom Dr. J. Tiso nepristúpil na vyhlásenie slovenskej samostatnosti z Berlína, ale dôsledne dodržiaval legálny ústavný postup. Zabezpečil, aby 14. marca 1939 v zmysle sebaurčovacieho práva rozhodovali o osamostatnení Slovenska poslanci Slovenského snemu, ktorý na jeho požiadanie zvolal prezident Dr. E. Hácha.

Samostatný slovenský štát vznikol teda 14. marca 1939 zásluhou Dr. Jozefa Tisu legálnou ústavnou cestou z vôle národa zastúpeného svojimi poslancami v Slovenskom sneme. Nemožno pochybovať o tom. že aj tento významný historický akt bol naplnením prirodzeného sebaurčovacieho práva nášho národa. Pripomeňme si ešte na záver, že sebaurčovanie národa neznamenalo pre Tisu len jednorazové vyhlásenie štátnej samostatnosti, ale trvalé úsilie o formovanie charakteru štátu tak. aby zodpovedal našim národným tradíciám a súčasným potrebám. Vďaka tomuto úsiliu väčšiny nášho národa zjednoteného dôverou v autoritu morálne čistej osobnosti svojho prezidenta Jozefa Tisu dokázali sme aj napriek nevyhnutným ústupkom nemeckému vplyvu budovať našu prvú Slovenskú republiku ako štát na kresťanských a národných základoch, s uplatnením princípov sociálnej spravodlivosti podľa učenia Katolíckej cirkvi a jej sociálnych encyklík.

Aj keď prvá Slovenská republika nebola, a ani nemohla byť pod nemeckou nadvládou a vo vojnových pomeroch ideálna, som presvedčená, že bez intenzívneho zážitku z jej existencie by nebolo možné oživiť ideu našej štátnej samostatnosti ani v súčasnosti. Ako kultúrny kresťanský národ mali by sme si byť vedomí, že vzkriesenie samostatnej slovenskej štátnosti bolo vykúpené aj obeťou nášho prvého prezidenta Jozefa Tisu. A spolu s ním mali by sme si v tento deň uctiť aj pamiatku všetkých jeho nasledovníkov, ktorí pre vernú službu národu trpeli v komunistických žalároch.

1 ↑ LETZ, R.: Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu do roku 1918. In: Pokus o politický a osobný profil Jozefa Tisu. Bratislava 1992, s. 47.

2 ↑ LUKAN, W..– Študentské roky Jozefa Tisu vo Viedni (1906–1911). In: Pokus o politický ... C. d., s. 68.

3 ↑ MAGDOLENOVÁ, A.: Idea slovenského národa v politickom snažení Jozefa Tisu. In: Pokus o politický ... C. d., s. 249–254.

4 ↑ Těsnopisecká zpráva o 131. schůzi poslanecké sněmovny Národního shromaždění republiky Československé. Praha 23. 2. 1938, s. 6.

5 ↑ Slovák, roč. XVI., 1.3. 1934. č. 49, s. 1.

6 ↑ Těsnopisecká zpráva o 131. schůzi poslanecké sněmovny Národního shromaždění republiky Československé. Praha, 23. 2. 1938, s. 4.

7 ↑ MAGDOLENOVÁ. A.: Vyvrcholenie nášho politického úsilia 6. okt. 1938. In: Pamätný žilinský 6. október. Žilina 1994, s. 21.

8 ↑ Dr. Jozef Tiso v článku Pokoj Slovákom napísal: „Záujem národa je najvyššou smernicou politickej práce. Štát národu slúžiť má. a preto má dotiaľ právo na jestvovanie a právo na lojalitu, kým záujem národa nie je ohrozený. Záujmy národa slovenského sa ťažko uplatňujú, ťažké boje sa musia deň po deň prevádzať, no korene jestvovania národa nie sú ohrozené – preto národnou i mravnou našou povinnosťou je byť lojálnymi voči štátu česko–slovenskému. Nezdráhali by sme sa však vyhlásiť, národ je prednejší než štát, akonáhle by sme slovenský národ ohrozený videli.“ in: Slovák, roč. XII., č. 291, Vianoce 1930, s. 2.