Je vari aj dostatočne známe, že jedným z hlavných „zločinov“, ktorého sa mal obžalovaný Dr. Jozef Tiso dopustiť, bola jeho účasť na rozbití Československej republiky. Obžaloba to zdôvodňovala takto:

„Dr. Jozef Tiso, Dr. Ďurčanský, Alexander Mach spolu s inými vedúcimi činiteľmi HSĽS, s vedomím zahraničných nepriateľských činiteľov Československej republiky, zvolali na 5. a 6. októbra 1938 do Žiliny výkonný výbor strany (myslí sa tu HSĽS), kde vypracovali plán, podľa ktorého potom si vynútili na vláde Československej a iných jej ústavných činiteľoch okamžité vydanie vládnej a výkonnej moci a neskoršie i zákonodarnej moci na Slovensku.“ A ďalej: „Vedenie strany neberie už ohľad na nič. (Myslí sa tu na 5. a 6. októbra.) Kráča bez predvídania a bez ohľadu na skutočné záujmy Slovenska, slovenského národa a jeho ČSR rovno do tábora protislovenských fašistov.“ Tieto slová odzneli, ako sme povedali, v texte obžaloby. Ale hodnotenie žilinskej dohody sa objavovalo vo výpovediach viacerých svedkov vystupujúcich pred tzv. národným súdom a potom v záverečnej fáze procesu - v zdôvodňovaní rozsudku.

Za veľmi významného svedka treba pokladať J. Ursínyho, a to z dvoch dôvodov: svojou politickou orientáciou a straníckou príslušnosťou patril do iného tábora než Dr. J. Tiso, a po druhé najmä preto, že sa na rokovaní v Žiline osobne zúčastnil. Z tohto dôvodu jeho svedectvo je veľmi zaujímavé. Toto hodnotiace stanovisko jeho svedectva vyslovujeme napriek tomu. že medzi jeho výpoveďou ako svedka a postojmi Dr. J. Tisu k tejto udalosti prezentovanej v súvekej dennej tlači sú často diametrálne rozdielne. Ursíny pred súdom tvrdil, že v prvej polovici 1938. roku, keď bol predsedom akčného výboru poslancov koalovaných strán, začali rokovať s ľudovou stranou o postavení Slovenska v ČSR. Záležalo im, týmto stranám, na tom, aby bez "ďalekosiahlejších legislatívnych a potom aj ústavných úprav mohli riešiť slovenské veci na podklade právomoci krajinského zastupiteľstva a krajinského výboru". S týmto návrhom HSĽS nesúhlasila, žiadala zmenu štátoprávneho postavenia Slovenska garantovaného v ústave. Výsledky jej dvadsaťročného úsilia o zmenu postavenia Slovákov v Čs. republike boli iste dostatočným dôvodom dožadovať sa zmeny ústavy. Aby srne videli, že mala pravdu, že jej požiadavky boli oprávnené, že návrh, ako hovorí Ursíny, koalovaných strán na riešenie dvadsať rokov neriešených štátoprávnych problémov boli návrhmi, ktoré mali skôr dekoratívny význam než návrhmi siahajúcimi na podstatu tohto problému.

Posúďte sami! Citujem z výpovede J. Ursínyho pred „národným“ súdom, „...povedali sme, že treba vykonať úpravu jazykového zákona, ktorý uvádzal, že úradnou rečou na Slovensku je spravidla slovenské znenie československého jazyka. Stavali sme sa za to, aby sa slovíčko „spravidla“ vypustilo, takže podľa tohto zákona by sa na Slovensku úradovalo iba po slovensky a v Čechách a na Morave po česky.

Druhou vecou bolo riešenie personálnych otázok, ktoré robili veľmi mnoho nepríjemností a chceli sme ich rozriešiť tak, aby sa všetky personálie vybavovali na Slovensku. Okrem toho sme žiadali určité riešenie hospodárskych vecí, aby na Slovensku išiel hospodársky rozvoj lepšie dopredu. O týchto stanoviskách sme rokovali s ostatnými koaličnými stranami, aby sme potom jednotné stanovisko mohli predložiť zástupcom ľudovej strany. Rokovanie s ňou na základe tohto návrhu nemalo nijaký pozitívny výsledok.“

Tvrdil aj to, že v Žiline HSCS na spomínanej porade si počínala ultimatívne. Ursíny a spol. pristúpili k dohode vraj len preto, že chceli zachrániť štát, a preto presadili, aby sa do dohody včlenil text: „Touto dohodou je štátoprávne postavenie Slovákov definitívne vyriešené.“ Ale podľa neho aj Dr. Tiso s týmto textom súhlasil! Vypovedal ďalej aj o procese zlučovania politických strán po 6. októbri do jednej strany.

Za zlúčenie strán sa veľmi angažoval Teplanský a proti marxistickým stranám bol tlak zo zahraničia. Predmetom sporu bol názov novej strany. Ľudáci žiadali, aby sa nová strana menovala HSCS, Republikánska strana s tým nesúhlasila. Nakoniec, ako nám je všetkým známe, zlúčená strana dostala názov HSĽS - Strana slovenskej národnej jednoty.

Ďalší svedok Dr. Miloš Vančo vo svojej výpovedi objasňoval okolnosti rozpustenia Slovenskej národnej strany a opísal, ako sa odvíjal popoludňajší rozhovor 6. októbra medzi Dr. Beranom a Dr. Tisom, ktorý sa v tom čase ešte zdržiaval v Žiline. „Keď sa rozprával Dr. Tiso s Beranom, spýtal sa ma, či má pristať. Ja som prisvedčil a Dr. T iso Beranovi oznámil, že prijíma podmienky, načo Beran povedal: No vďaka Bohu, zajtra príďte do Prahy.“

Z predchádzajúcej citácie treba si všimnúť dve závažné skutočnosti: Prvá - Dr. Tiso sa radí s Dr. Varičom príslušníkom inej politickej strán)¹, nie HSĽS, a po druhé - Dr. Tiso prijíma podmienky stanovené Prahou, čo Beran s mimoriadnou vďakou kvituje a volá ho na nasledujúci deň do Prahy.

Dr. Martin Sokol, predseda Slovenského snemu v roku 1939-1945 a jeden z vedúcich predstaviteľov HSĽS sa pred súdom ako svedok vyslovil v tom zmysle, že v Žiline iné politické strany mohli uplatňovať svoje námietky, ale či ich uplatnili, na to sa už nepamätal. Pripomenul ešte, že Dr. Tiso na druhom zasadnutí autonómneho snemu, na ktorom sa prerokúvalo programové vyhlásenie autonómnej vlády (boli proti nemu isté výhrady, najmä preto, že sa v ňom v dostatočne širokej miere neprezentoval vzťah Slovenska k Československej republike) vyhlásil: Ja som tiež za československú orientáciu, ale Čechom musíme ukázať, že si nemôžu robiť s nami, čo chcú.

Obhajcovia Dr. J. Tisu v obhajovacej reči tvrdili, že „udalosti, ktoré sa zbehli okolo 6. októbra, sú jednoznačné preto, že obžalovaný nechcel republiku rozbiť, ale chcel jej dať pevný podklad vyrovnaním oboch národov, na ktorých spočívala.“ Odvolávali sa na ďalšie svedecké výpovede, ktoré sme v tomto referáte z časových dôvodov spomenúť nemohli. Z tohto hľadiska za osobitne významný dokument pokladáme svedectvo Teplanského ako neľudáka: „Ľudáci vyhlásili bez debaty, že autonómia je definitívnym riešením pomeru Čechov a Slovákov. Tiso hľadel všemožne radikálov krotiť a keby bol chcel rozbiť republiku, bol by to mohol urobiť, Tiso bol s autonómiou spokojný a nežiadal viac“, a dodáva: „Žilinská dohoda bola záchranou ČSR.“

Súdnemu tribunálu treba bolo zrejme pripomenúť i prejav Dr. Jozefa Tisu pri rozlúčke Syrového vlády na schôdzke ministerskej rady 30. novembra 1938: „Pre pamäť histórie vyhlasujem, že slovenský národ sa bude vždy viazať k tejto vláde, ktorá uspokojila slovenské požiadavky, ide o začatie novej požehnanej doby života, verím, že tento čin nebol len výsledkom nevyhnutnosti pomerov (podč. P. M.). Dúfam, že minulosť sa uzavrie a ide o začatie novej požehnanej doby.“ Obhajcovia pripomenuli, že Tiso si na znak symbolizovania dobrej vôle stisol ruku s predsedom vlády. Obhajcovia dokazovali a dokázali, že obžaloba nemá pravdu, keď tvrdí, že pre Dr. Tisu bol 6. október len etapou vo vývoji k samostatnosti, pretože ak by bol mal takéto úmysly, nič mu nebránilo v tom, aby to bol spravil už v Žiline, alebo neskoršie 13. marca v Berlíne. Zdôraznili, že Tiso sa pri rokovaní vyslovil o svojom úprimnom postoji k zachovaniu republiky, že pokladal Zákon o autonómii, ktorý parlament Čs. republiky odhlasoval krátko po 6. októbri za vrchol túžob slovenského národa. Zdôraznili pritom, že „všetko, čo obžalovaný (Dr. Tiso) konal vtedy, predtým i potom pravdivosť tohto tvrdenia potvrdzuje.“

Dr. Žabkay pred súdom okrem iného bol povedal: Predovšetkým tvrdenie obžaloby, že zvolanie výkonného výboru ľudovej strany do Žiliny na 5. a 6. október 1938 sa stalo s vedomím zahraničných nepriateľských činiteľov, ostalo iba tvrdením, pre ktoré niet ani náznakov.

Obžalovaný vedie rokovania v Žiline a nepripúšťa debatu pre iné riešenie, ako sa v republike vyrovnať s Čechmi. Svedok Lichner výslovne potvrdzuje, že obžalovaný má zásluhu, že došlo k dohode, že česká tlač prijíma s uspokojením žilinskú dohodu, svedok Korman vystihuje situáciu, že pomery boli chaotické, že i Maďari sa chystajú zasiahnuť proti Slovensku, svedok Ursíny potvrdzuje správy z hodnoverných prameňov o poľských silách na hraniciach, o obavách vlády, aby v Žiline nedošlo k rozhodnutiu, pre štát tragickému. Rovnako svedok Karvaš potvrdzuje ašpirácie Poliakov, ktorí chcú uzavrieť dohodu so Slovákmi, ak sa osamostatnia, svedok Teplanský hovorí, že mali nádej v Tisoví, že zachráni ČSR. hovorí o obavách Berana, či sa Slováci neosamostatnia, a nasledujú už citované Teplanského slová o neopodstatnenosti týchto obáv.

O 6. októbri sa, pochopiteľne, vyslovil pred súdom aj Dr J. Tiso. Najskôr niekoľko priamych citátov. „Už som povedal, že 6. október bol by ostal takým istým dňom obvyklého výborového zasadnutia HSĽS, aké sme mávali každý rok tri- štyri, keby tam neboli prišli ostatné strany a keby tieto strany, pravda, neboli forsírovali rokovanie a keby sme neboli túto dohodu uzavreli.

Keď však strany prišli a žiadali rokovať, prirodzene, vítali sme túto príležitosť. Veď tak sme mohli získať pre svoj program mocnú oporu. Ale ráčte dovoliť a ráčte sa vžiť do situácie: ísť za výkonným výborom ľudovej strany, chcieť s ním nadviazať styky, rokovania a čakať od výkonného výboru Ľudovej strany, aby on nestaval do popredia svoje požiadavky, ale podkladal sa tomu, čo chcú ti, ktorí prišli rokovať a aby prijímal ich požiadavky a program (!), myslím, že toto nikto nemôže pokladať za prirodzené, i keby šlo o akýkoľvek politický problém (podč. P. M.), Výkonný výbor i ja sme sa držali svojho a ja som povedal vyjednávačom: Ak chcete ísť s nami, tak poďte na tomto základe... Ja myslím, že toto nemožno kvalifikovať ako diktát, ktorý by vychádzal od nás. Veď ich nikto nevolal, nikto ich nenútil, aby sa pripojili. Keď si mysleli, že je to diktát, že je to nesplniteľné, mohli povedať: Ideme domov, ideme s Pánom Bohom, ale na Ľudovú stranu teraz hádzať kamene, že diktátom šla na druhých a nútila ich, myslím, že to nemôže mať žiaden podklad a žiadne opodstatnenie v nijakom ohľade, takto sa to nemôže vysvetľovať (podč. P. M.).“ Že nejde u Dr. Tisu o účelovo-obranný výklad žilinských udalostí, svedčí aj článok uverejnený 5. októbra 1938 v Slováku, z ktorého citujem: „HSĽS s nikým dosiaľ nevyjednávala, ale nebude robiť prekážky, aby sa všetci títo zapojiť mohli do rozhodujúceho slovenského národného pohybu.“

Tiso zaujal stanovisko aj k tzv. diktátu HSĽS pri utváraní jednotnej politickej strany. A zasa na základe faktov a svedeckých výpovedí svedkov a načrtnutia ich súvislostí mohol konštatovať: „Teda zjednotenie strán nešlo teroristickým spôsobom, ako sa to obžaloba usiluje predstaviť.“ (podč. P. M.)

Hodno v tejto súvislosti, v súvislosti s udalosťami 6. októbra 1938, ktoré sa odohrali v Žiline zalistovať v niekoľkých októbrových a novembrových vtedajších číslach Slováka, v ktorých Dr. Tiso mohol aj keď s krátkym, ale predsa len s odstupom času hodnotiť žilinské udalosti a načrtnúť svoju víziu budúceho vývoja Slovenska. Pripomeňme ešte, že dostatočne široký priestor k takýmto úvahám mu dávali oslavy 20. výročia vzniku ČSR. Toto jubileum, iste rámcované výsledkom 6. októbra, to znamená získanou autonómiou, pripomínalo si celé Slovensko najmä organizovaním slávnostných podujatí. Na nich veľmi často rečnili poprední slovenskí politickí činitelia a, pochopiteľne, aj Dr. J. Tiso. Prehovoril na takejto slávnosti v Martine 30. októbra 1938 a v tomto vystúpení hodnotil politický vývoj na Slovensku v ostatných dňoch, pričom mu pripisoval filozoficko-historický zmysel: „Národné manifestácie, na ktorých sa vláda v tieto dni zúčastňuje po celom Slovensku, nie sú, a ani nesmú byť oslavami osôb ani režimu, ale dokazujú, že linaj z minulosti je nepretrhnutá a že vláda aj v budúcnosti chce postupovať v starých národných tradíciách... Podnet na to nám dáva dnešný deň a miesto, na ktorom slovenský národ 30. októbra 1918, nadväzujúc na Memorandum z r. 1861, vyhlásil pamätnú Deklaráciu.“ A ďalej: „Náš postup od 6. októbra mnohí kritizujú. Niektorí hovoria, že slovenská jednota mala sa predovšetkým prejaviť v odtrhnutí sa od Cechov. Ale čím viac sa vzďaľujeme od šiesteho októbra, tým jasnejšie vidím, že sme vtedy v Žiline nechybili, ale že tento postup bol jedine možný a že nám v ňom prichodí pokračovať aj naďalej. Týmto konštatovaním nechcem zatracovať tých, čo neraz chceli všetko roztrhať a urobiť koniec. Trpkosť a krivdy im tisli na pery toto volanie. Ale s osudom národa sa hazardovať nesmie. Národ musí byť povýšený nad všetky osobné vzťahy a chúťky. ... Lebo všetci žijeme za národ, ale nikto nesmie žiť z národa.“ (podč. P. M.).

V tých dňoch, ako sme to už spomenuli, odznelo viacero slávnostných prejavov na slávnostných stretnutiach. Rečnilo sa aj mimo týchto zhromaždení, každú vhodnú príležitosť politickí reprezentanti využívali na to, aby národu vysvetľovali význam posledných politických udalostí, ale aj záväzky z nich vyplývajúce. V tomto zmysle vyznel aj prejav Dr. j. Tisu z 23. októbra – „Nové slovenské politické spoločenstvo“ - povedal – „musí sa zakladať na úprimnom stretnutí sa a na dohode. Hlinková slovenská ľudová strana prináša do tohto spoločenstva ideu samobytnosti slovenského národa, ktorá si dnes víťazne razí cestu po celom Slovensku a budí obdiv i v zahraničí“

S údajnou účasťou Dr. J. Tisu na rozbití republiky je veľmi relevantný jeho postoj k návrhom Nemcov 7. marca 1939 a nakoniec aj 13. marca v Berlíne vyhlásiť slovenský štát, odtrhnúť sa od ČSR. K týmto návrhom pristupoval veľmi zodpovedne, vedomý si katastrofálnych následkov pomýleného kroku. Vychádzal pritom z premisy, ktorú prezentoval aj pred súdom, že národ, ak sa chce uchádzať o svoju štátnosť, musí subjektívne splniť tri podmienky: byť svojbytným, sebavedomým a sebestačným. Prvé dve. podľa neho, národ spĺňal, problematickou zostávala tá tretia. Počas prvej republiky sa permanentne dokazovalo, že Čechy na Slovensko doplácajú. Po Pribinových oslavách v Nitre v roku 1933 dal ministerský predseda Jan Malypetr oblepiť celé Slovensko plagátmi dokazujúcimi a umocňujúcimi túto lož. Márne žiadali poslanci HSĽS dôkazy tohto tvrdenia, nikdy ich nedostali. Hospodárske štatistiky zostavovali tak, že veľmi ťažko sa z nich zisťovalo, ako skutočne Slovensko hospodársky stojí. Ani slovenskí národohospodári neboli veľkí optimisti. Z toho vyplývala aj Tisová obava o osud samostatného Slovenska, lebo podľa neho, ak by Slovensko nedokázalo svoju sebestačnosť, myšlienka slovenskej štátnosti by sa možno utopila na dlhé roky. A tým by sa národu pripravil hrozný osud. Preto ako úprimný vlastenec nechcel dobrovoľne, z vlastnej vôle podnikať nič, čo bolo potenciálnym nositeľom tohto obrovského rizika.

A tak aj na tomto mieste jednoznačne vyhlasujeme, že pripisovanie mu úsilia o rozbitie republiky je účelová lož. A je našou svätou povinnosťou, povinnosťou každého poctivého človeka, najmä z úcty k mŕtvemu očistiť ho od tejto vyloženej lži.