Nuž len tak skrátka a otvorene
zo srdca idú pozdravy
jak zvuky fanfár čo sa rozleteli
i k tomu čo sa podobral
pestúnom byť u Jezuliatka

 Je dosť toho, prečo načim vďaku
Od devy po starca
Z úprimných duší
Ešte i dnes v dvetisícom roku
Fafrnkov nenávistných s absenciou umu

 Milé sestry, milí bratia,
od detí do starca,
dobrý Slovák oslavuje
štrnásteho marca.

 Vlasť moja drahá, aká si mi pustá,
aká si nemá vo smrteľnom kŕči.
Päsť ti zapcháva skrvavené ústa,
dlávi ťa hora bajonetov hustá
a kým dav čierny v ťažkej hrozbe mlčí,
oproti nebu šibenica trčí.

 a najlepšie je zabúdať
vraj zacelí to rany
však zaprieť lásku? svoju mať?
mne svedomie sa bráni

 na múre nápis čosi hlása
nejaké meno neznáme
vraj to bol človek – naša spása
a vraj si ho už nedáme

 Vyriekli nad ním ortieľ smrti,
„Syn Tatier, skap, zhyň...“
Zhubiteľ dusí, mrví, škrtí
a Tatrou ľahol morný tieň.
Vyriekli nad ním ortieľ smrti.

Tak nám už zasa popravujú Tisa,
náhlivo viažu slučku z konope
na šiju ľudu a ľud nehanbí sa,
pod Šibeň kráča pokope.

Len tak sa mať,
jak s Tisom za nevôle,
len slobodou a
chlebom si byť istí,
mať za dlaň vlastnej zeme,
kňaza, krížik v škole
a budeme vám verní –
komunisti!

Z básnickej zbierky Sto epigramov (Middietown, 1971). Báseň pochádza z literárneho archívu Jozefa M. Rydlu.

Obesili kati kňaza a mučeníka,
hrdinu zavraždili podliaci.
Duša nám vzlyká, aj srdce nám vzlyká,
bráňme si našu pravdu, bratia Slováci!

Zem krásna pod Tatrami,
slovenská verná mať,
rokmi a storočiami
nesmel ťa víchor zviať.
Slovenský rod žil z viery,
pevný a zmužilý,
slobode bohatieri
životom slúžili.
Chráň, Bože, rodnú hrudu,
požehnaj drahú mať,
daj vlasti a jej rudu
do vekov prekvitať.

Ako Rastislav, keď starý bol a slepý,
bral sa ku Západu od panónskych stepí,
hnaný štvanicami vlastných rodných pánov,
krušne zastal až pred altöttinskou bránou,

Tesklí noc s tebou,
prebdená celá,
posledný oddych,
väzenská cela.

Lietadlo hučalo vám v ušiach, šarhovia,
a jedovatá vrtuľa vám ryla hruď vo Vajnoroch,
keď stúpil na zem rodnú
Pribinov dedič s kladkou na rukách.

Ešte máš hrdých synov,
slovenská drahá matka,
píšeš ich rukou sinou
do krvavého riadka.
Ešte sa obeť páli,
mučeník kra svoj zviera,
len slabých víchre zviali,
nie tých, čo zrodí viera.

Teba som, Pane, prosil,
opatruj mi Slovensko,
vládlo už u nás ticho hrobové.

Ty,
čo v obeť si prijal radšej zákon smrti,
než by si zradil blahozvesť,
buď pozdravený na poslednej púti,
naša je bolesť, tvoja česť.

Tak zrejme sme to vedeli,
ako že jar sa s kvetom snúbi,
že raz po Kvetnej nedeli
dav vycerí naň svoje zuby,

A zasa jeden
na povraze odvisol...
Koľkých už
národ môj
k srdcu si pritisol,
zapísal do dejov
na stránky krvavé?

Slovenský národ citom žalostným dnes plesá,
s zápalom sviatočným znejú dnes nebesá,
martýrovi-mučeníkovi Pána otvára sa brána
najblaženejšieho nebeského rána.