A zasa jeden
na povraze odvisol...
Koľkých už
národ môj
k srdcu si pritisol,
zapísal do dejov
na stránky krvavé?

Stáročiam cudzím tu
zvonili o sláve
na tvojich chrbátoch,
na tvojich mozoľoch,
krv v lise osudov
stekala po stoloch,
po bradách
zhýralcov,
čo v panskej svojvôli
jak stádo prašivé
hnali ťa do polí
zákonom korbáča.

Ale ty v koreni
rástol si pod bičom,
rástol na kameni,
kým slnko ohnivé
zalialo tvoju tvár.
No potom diabli sa
začali rojiť z pár,
pekelné osídla
zosnovať cez hory,
horela čierna zem,
horeli obzory,
presiakli dediny,
mestá i svätyne,
kým črieda
bezbožná
hýrila pri víne,
hroby sa kopali,
tie hroby strašlivé,
tisíce padali
a tí, čo nažive
zostali, bežali
do všetkých sveta strán.
Tak národ úbohý
krvácal z tisíc rán.

A vždy je ešte noc
a mŕtve ticho múk,
a predsa čujem ťa,
vlasť moja,
cez oblúk
vzdychov a bolestí
do týchto diaľok znieť.
Najväčšia v obeti
nám slabým v cestu svieť,
vlej z krvi hrdinov
do našich
chladných žíl,
nauč nás bez bázne
vyznať
zo všetkých síl
Boha a národ svoj
a tvoju večnú jar.

Hľa, mŕtvi
odchodia,
skladajú na oltár
najväčšiu, najkrajšiu
zo všetkých obetí:
živú krv ich srdca
pre blaho svojeti,
aby sa krásy lúč
po tmách zas
rozblysol
– začo zas jeden
na povraze odvisol.

Slovenský štít (Austrália), apríl 1978.