Moderný štát je štátom ľudovým, čo toľko znamená, že je štátom, ktorý sa opiera o najširšie vrstvy ľudu, čo do svojho vzniku, čo do usmernenia vnútorného i zahraničného, že je teda stelesnením zmýšľania a túžieb svojho ľudu. Moderný štát, akokoľvek žije v atmosfére vytvorenej medzinárodnými silami a prispôsobuje sa im, priamo živelnou silou sa vinie k svojmu vlastnému koreňu, lebo vie, že od koreňa odtrhnutá rastlina býva nielen hračkou vetrov, ale i rýchle vädne a uschne. Moderný štát je štátom poriadku, disciplíny a autority (...) je jednoliaty, lebo používa jednotnej miery voči každému v trestoch i odmenách bez ohľadu na pôvod, náboženské a spoločenské postavenie, nepripúšťa žiadne výsady iba zásluhu statočnosti a poctivosti (...) uznáva slobodu jednotlivca, podporuje iniciatívu každého, nakoľko sa ona účinne zapája do celkového záujmu.

(prejav prezidenta v Sneme 06. 02. 1941)

Revolúcia je radikálna výmena pomerov politických, sociálnych a hospodárskych. Ale pod revolúciou myslia ľudia rôzne: podľa svojej povahy. Niektorí myslia pod revolúciou ničenie hodnôt, nič iné ako ničenie; tí pod revolúciou myslia násilenstvo, nevedia čo chcú docieliť, ale chcú iba ničiť. Dejiny nám zaznamenávajú revolúcie, ktoré prelievali krv, zničili spoločenské triedy, ničili bez toho, žeby niečo urobili, postavili, vybudovali. Svetová revolúcia, ktorú hlásal Lenin a po ňom Stalin, je len utópia, ktorá prakticky značí ničenie všetkých hodnôt, ničenie po celom svete.

(prejav J. Tisu, VVŠ HM, 10. 03. 1942)

Nedajte sa mýliť, to nie je boj proti Rusku, ale je to boj za Rusko, aby sa konečne ruský národ vyslobodil zo starej kliatby. Nie, my proti ruským bratom nebojujeme, ale my bojujeme proti satanovi z pekla vyšlému a budeme bojovať, pokiaľ nezničíme boľševizmus. Chránime tak poriadok, civilizáciu, spravodlivosť a sociálny poriadok.

(J. Tiso na cyrilometodskom odpuste, Michalovce, 05. 07. 1942)

(...) záujmom národa je: aby v národe vládla spravodlivosť, odosobnenie a dôslednosť. Bez spravodlivosti utrpí národ. Preto štátny úradník hľadaj pri vybavovaní vecí vždy cestu spravodlivú, cestu informácií, úvah a ohľadov sociálnych, spoločenských a hospodárskych. Ak sa v úradoch bude takto rozhodovať nielen medzi osobami, ale i medzi obcami, okresmi a župami, budeme môcť povedať že úradujeme v záujme národa. (...) Preto vás prosím aby ste sa dali odosobnením na cestu spravodlivosti, tým viac, že vo vašich rukách je prevádzanie zákonov. A tu zasa žiadam od vás, aby ste každý zákon prevádzali ľudsky. Veď štát mnoho ráz od občana žiada ťažké obete. A pri vymáhaní týchto majte uznanie a spravodlivosť.

(prejav 16. apríla 1943 na zakladajúcom zhromaždení miestnej skupiny Združenia štátnych a verejných zamestnancov)

Spravodlivosť bola predstavovaná ako postava s váhou v ruke a so zaviazanými očami. Vieme, čo znamená táto symbolizácia. Nebrať ohľad naľavo – napravo, nehľadieť na to, komu slúžia, pozerať iba na rovnováhu dvoch tanierov vážky, a dbať aby rovnováha bola udržovaná. (...) Spravodlivosť so zaviazanými očami nesmie predstavovať rozhodovanie bez srdca, bez súcitu.

(prejav na župnej pracovnej porade 09. 03. 1944)

Výber z citátov prezidenta – mučeníka som nie náhodou zameral na pojmy, ktoré mali charakterizovať povahu štátu, a jeho funkciu osobitne v spojení so spravodlivosťou. Niektoré z použitých pojmov majú totiž nedocenený význam pre zasadenie politického myslenia J. Tisu do kontextu moderného myšlienkového sveta.

Odhliadnuc od názoru Bruna Latoura, že moderna nikdy neprebehla (aj svoju knihu na tento námet nazval „Nikdy sme neboli moderní“) za moderný myšlienkový svet budem dnes považovať duchovný svet Európy po Veľkej francúzskej revolúcii.

Po veľkej revolúcii a nástupe liberálnych vlád po nepokojnom roku 1848 (v Habsburskej monarchii až po roku 1861) pod heslom Rovnosť, Sloboda, Bratstvo, došlo k výraznému vyprázdneniu týchto pojmov, a následne snahe o reakciu na nastupujúci liberalizmus (a či, ako ho prezident nazýva v niektorých prejavoch „liberálny egoizmus“), ktorá ústila do nového druhu reakcie; popri aristokratickej kontrarevolúcii a konzervativizme britského typu sa začali objavovať pokusy o definovanie „národného, či ľudového štátu“ ako autoritatívneho náprotivku takzvaných liberálnych demokracií.

Spravodlivosť

Práve v tejto súvislosti je potrebné vyrovnať sa s obsahom pojmu spravodlivosť u Jozefa Tisu, a kontextom jeho používania. Potrebné je to práve preto, že pojem materiálnej spravodlivosti podľa rímskej zásady „suum cuique tribuere“ bol nahradený údajnou rovnosťou občanov.

Nechcem tu hovoriť o absolútnej spravodlivosti ako vlastnosti nedeliteľnej Svätej Trojice, ale práve o spravodlivosti ako čnosti. Nemožno zrejme očakávať, žeby prezident-mučeník mal iný pochop o spravodlivosti, než nám predstavuje katolícky katechizmus:

1807 Spravodlivosť je morálna čnosť, ktorá spočíva v stálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im patrí.(2095) Spravodlivosť voči Bohu sa volá „čnosť nábožnosti“ (virtus religionis). Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého (2401) a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj (aequitas) voči ľuďom a voči spoločnému dobru. Spravodlivý človek, o ktorom sa často zmieňuje Sväté písmo, sa vyznačuje stálou priamosťou svojho myslenia a správnosťou svojho správania voči blížnemu. „Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo!“ (Lv 19,15). „Páni, dávajte otrokom, čo je spravodlivé a slušné; veď viete, že aj vy máte Pána v nebi“ (Kol 4,1).

Spravodlivosť ako morálna čnosť, v spoločenskom meradle predstavuje vytrvalú snahu o taký spoločenský poriadok, ktorý priznáva každému čo jeho je. Tu najmä ide o to, aby takzvané formy spravodlivosti – napríklad legálna a materiálna, boli v súlade, resp. ako napríklad poznamenáva Procházka v právno-filozofickej práci Dobrá vôľa, spravodlivý rozum, aby legálna spravodlivosť plnila úlohu správneho pripisovania (atribúcie) hodnôt, ako vo forme komutatívnej tak aj distributívnej, a tak zásadne zodpovedala materiálnej. Dať každému, čo jeho je, totiž nemožno, ak nevieme, čo koho je, „čo mu patrí“ alebo inak – čo má mať.

Nie, nenamietam tu voči postupnej redukcii materiálnej spravodlivosti a pozdvihovaniu spravodlivosti procesnej, najmä ako práva na spravodlivý proces. Hoci u Jozefa Tisu vidíme pojem spravodlivosti ako udržiavania rovnováhy, vidíme tu i porozumenie pre procesnú stránku spravodlivosti, keď hovorí o postupe úradníka ako informovaného rozhodovania, úvah a ohľadov sociálnych, spoločenských a hospodárskych. Práve v decíznej sfére úradov, kde je stále veľké miesto pre vôľu úradníka, je potrebné túto vôľu formovať ako miernu a ohľaduplnú. Priznanie nároku, a to nie hocijakého ale práve takého, aký človeku „patrí“, predstavuje hodnotiacu činnosť (teda pripisovanie hodnoty).

Podľa akých kritérií však možno pripisovať hodnotu, aby sa také pripísanie mohlo považovať za vysluhovanie spravodlivosti? Opäť si pomôžem katechizmom:

1929 Sociálnu spravodlivosť možno dosiahnuť len vtedy, keď sa rešpektuje transcendentná dôstojnosť človeka. (1881) Osoba predstavuje konečný cieľ spoločnosti; spoločnosť je zameraná na osobu: „Obranu a rozvoj [dôstojnosti ľudskej osoby] nám zveril Stvoriteľ a v každom historickom období sú muži i ženy za ňu osobitne zodpovední podľa svojho postavenia.“

Rovnosť a spravodlivosť

Tu by som sa rád vrátil k otázke rovnosti vo vzťahu k spravodlivosti. Rovnosť nepochybne spočíva v rovnakej dôstojnosti ľudí, ale napriek tomu to neznamená rovnakosť, teda rovnosť nie je vodítkom spravodlivosti. Naopak, rozdiely medzi ľuďmi môžu byť spravodlivé i nespravodlivé. Iba nespravodlivú nerovnosť medzi ľuďmi nás Cirkev učí odsudzovať, odstraňovať, či zmierňovať.

V politickom myslení západu sa rovnosť po Francúzskej revolúcii stala jednou z najvyšších hodnôt spolu s údajne absolútnou slobodou. Spolu s tým išla ruka v ruke suverenita ľudu ako skupiny rovných jedincov nielen s rovnakou dôstojnosťou, ale aj rovnakými právami a rovnakou slobodou. V mene tejto rovnosti došlo v porevolučných storočiach k odbúravaniu zostatkov prirodzenej hierarchie založenej (alebo aspoň hodnotovo sa vzťahujúcej) k funkčným rozdielom jednotlivých spoločenských skupín.

Istý úpadok týchto funkčných rozdielov samozrejme nastával už v predrevolučnom novoveku, aj s ohľadom na úpadok samotných privilegovaných tried a absolutizmus novovekých monarchií, ale namiesto toho, aby sa v priebehu nasledujúcich dvesto rokov rozvinul po výbuchu rovnostárstva nový systém funkčných rozdielov medzi ľuďmi, pod zámienkou rovnosti sa odstraňovali rozdiely odôvodnené (napríklad založené na schopnostiach, zásluhách, tradíciách, výchove a príprave, ale aj na účelnosti) a verejné, aby boli nahradené rozdielmi tajnými a nepriznanými, naviac ešte nespravodlivými.

Takzvané triedne rozdiely, ktoré vyústili do rozsiahleho spoločenského konfliktu na začiatku dvadsiateho storočia, sami o sebe neboli nefunkčné, a teda nie nevyhnutne boli nespravodlivé. Práve v súvislosti s tzv. komutatívnou spravodlivosťou (ktorá predstavuje rovnaký prístup ku všetkým subjektom, a teda právo na to, čo človeku patrí na základe slobodného uzatvárania zmlúv) údajná rovnosť strán a sloboda uzatvárania zmlúv boli masívne narúšané vplyvom novej sociálnej skupiny zamestnávateľov, ktorá sa súčasne už v devätnástom storočí anonymizovala v korporáciách, kde sa čoraz väčšmi zvyšoval vplyv „manažérskej triedy“, pričom skupina disponujúca finančným kapitálom získavala rozhodujúci vplyv na zákonodarstvo.

Treba osobitne poznamenať, že ekonomická revolúcia, ktorou prešla Európa konca devätnásteho storočia, sa uplatnila hoci postupne, ale v celoeurópskom meradle, či už išlo o Anglicko, Francúzsko, Taliansko, Nemecko alebo Rakúsko-Uhorsko, a presadila sa aj tam, kde politická revolta bola v roku 1848 i v neskorších obdobiach potlačená.

Atomizovaná a anonymizovaná spoločenská štruktúra spolu s rastúcim pohybom obyvateľstva vyvolali prirodzenú reakciu – v kultúre, filozofii i politike sa začala presadzovať okrem snahy o nastolenie demokratického režimu rovnosti, aj snaha o vytýčenie objektívnych funkčných kritérií distributívnej spravodlivosti.

Vyústením takých snáh sú všetky autoritatívne režimy v období dvadsiatych až štyridsiatych rokov, ktoré mnohorakým spôsobom skúšali identifikovať funkčné vzťahy medzi sociálnymi skupinami, popísať ich účel a tomuto účelu prispôsobiť rámec práv a povinností pre tieto skupiny. Podobné úsilie sa už predtým prejavilo v katolíckej sociálnej náuke a široko ovplyvnilo filozofiu i politickú prax aj na Slovensku.

Ako odhaliť kontrarevolúciu?

V tomto kontexte je otázka revolúcie a kontrarevolúcie otázkou pojmov, ktoré sa nám stále nedarí uspokojivo usporiadať alebo, ako by povedal Polakovič, stále dochádza k tomu, že spoločenské javy sa nám - akoby zavinuté – vždy v časti odhaľujú a z časti zahaľujú.

Z úvodných citátov je zrejmé, že prezident považoval svoju aktivitu za obranu jestvujúceho, alebo rodiaceho sa spoločenského poriadku, ktorý sa snažil usúvzťažniť so spravodlivosťou. Moderný štát v jeho ponímaní uznáva slobodu jednotlivca, ale podporu jeho iniciatíve vzťahuje už na posúdenie spoločného dobra. Štát má vystupovať pri trestaní a odmenách „jednotne“, čo evokuje uznanie rovnosti pred zákonom, nepripúšťa výsady iba „zásluhu statočnosti a poctivosti“.

Na druhej strane, celá sociálna štruktúra katolíckych spolkov a stavovských združení strany, ale aj spôsob akým sa prezident obracia k jednotlivým skupinám vo svojich prejavoch, svedčí o tejto snahe nachádzať i v po-revolučnom poriadku dvadsiateho storočia účel nerovností, resp. rozlišovať také nerovnosti, ktoré sú dôvodné, spravodlivé, od nespravodlivých, a takto napomáhať odhaleniu novej spoločenskej štruktúry.

V kontexte revolúcie, a jej poväčšine negatívneho chápania v myslení tradicionalistov, a katolíkov zvlášť, ostáva stále nad nami visieť otázka kontrarevolúcie, toho radu neúspešných podujatí, začínajúcich povstaním vo Vendée a končiacich takzvanými konzervatívnymi či národnými revolúciami, ku ktorým sa zaraďoval nielen nástup ľudáckeho režimu u nás, ale aj ďalšie náhle uchopenia moci pravicou.

Kontrarevolúcia, ako svojho času povedal de Maistre nemá byť revolúciou naopak, ona je skutočným opakom revolúcie. A povedané slovami Nikolaja Berďajeva, úspešnú kontrarevolúciu nemôžu uskutočniť skupiny zvrhnuté revolúciou, tie totiž už preukázali slabosť práve tým, že boli zvrhnuté (a teraz nejde len o slabosť vonkajšiu, svetskú ale aj slabosť vnútornú, duchovnú). Keďže je kontrarevolúcia (alebo pokusy o ňu) opakom revolúcie, prichádza nepozorovane, nenesie náboj rýchlej zmeny späť ku starému poriadku, ale naopak postupnej zmeny, hľadania, zrodu nového poriadku.

Kontrarevolucionár nemá v programe už vopred vymyslený plán po vzore sociálnych inžinierov, nemá plán na prebudovanie spoločnosti násilným spôsobom, ale má program, a tým programom je spravodlivosť, rastúca ako cnosť individuálna a pretvárajúca spoločnosť skôr tým, že posilňuje súvzťažnosť sociálnych, ekonomických a kultúrnych javov so spravodlivosťou, a načrtáva štátny a právny poriadok, ktoré podporujú spravodlivosť ako cnosť.

V tomto ponímaní, môžeme uzavrieť, bol prezident-mučeník príkladom praktického kontrarevolucionára, v období zrodu kontrarevolúcie, ktorá nebola úspešná aj preto, že niektoré jej východiská neboli – ako sa ukázalo – správne, a na proces dlhšieho hľadania, zoči-voči nevedomému kvasu dvoch revolučných hnutí a ich osobností, nedoprial najvyšší dostatok času. O tom prípadne viac v diskusii.

(prednáška Mgr. Slavomíra Jančoka, 13.10. 2012 v RDPT Bytča, počas spomienky na 125. výročie narodenia prezidenta-mučeníka)