Slováci, Slovenky!

História zaznamenala výrok veľkého pápeža Gregora VII., ktorý povedal utieknuvší do južného Talianska pred nepriateľským náporom na svoje sídlo: „Miloval som spravodlivosť, nenávidel som neprávosť, preto zomieram vo vyhnanstve.“

Milovali sme svoj slovenský národ, pracovali sme za jeho duchovné a hmotné povznesenie, bránili sme jeho právo na svojský samostatný život. Preto sme sa pred nepriateľským náporom na náš slobodný a samostatný Slovenský štát museli utiahnuť do cudziny, aby sme ďalej zastupovali a bránili prirodzené právo slovenského národa na svojský samostatný národný a štátny život.

Fikcia československej národnej jednoty, ktorá ako strašná mura už-už udusením hrozila slovenskému národu za bývalej republiky, pokúša sa na vlne svetovej revolúcie boľševickej znovu sa zmocniť slovenského národa, aby ho teraz už konečne prehltla, a tak zveľadila národ český. Pred náporom boľševickej armády pochopili sme povinnosť svoju zachrániť národu slovenskému jeho najväčší poklad: ideu štátnej samostatnosti slovenskej.

Ako kedysi pri úteku Svätej rodiny nazaretskej do Egypta bolo povedané svätému Jozefovi: „Vezmi Dieťa a Matku a utekaj do Egypta, lebo Herodes číha na jeho život.“ Tak sme chápali svoju politickú povinnosť, medzi okolnosťami boľševickým národom vyvolenými, aby sme išli s paládiumom národa slovenského – ideou slovenskej štátnosti – do cudziny, aby sme ju tam chránili pred tlamou českého imperializmu.

Nie ľud slovenský nás teda vyhnal z domu, hoci ho zahraničná propaganda roky a roky k tomu popudzovala. Nie následkom rozpadnutia vnútorného poriadku sme opustili svoju rodnú zem, lebo až do poslednej chvíle láska, prítulnosť a vernosť slovenského ľudu nás sprevádzala. Keď som sa na hranici slovenskej rozlúčil s poslednými Slovákmi, odovzdal mi slovenský rodoľub hŕstku zeme z hrobu nebohého Andreja Hlinku so slovami: „Zem táto nech Vás sprevádza a privedie čoskoro naspäť.“

Spolu so slovenskou vládou povedomí sme si svojho poslania. Preto, keď prvý raz hovoríme k slovenskému národu doma i v zahraničí, pripomíname mu skutočnosť, že štát slovenský jestvuje, lebo žije a pôsobí jeho prezident, vláda a spolu ostatné orgány štátnej správy, majúc v rukách zákonmi Slovenskej republiky stanovenú právomoc.

My tu v zahraničí pokračujeme v zákonitom živote štátnom, lebo nám to nepriateľská presila znemožnila na vlastnom území. Slováci doma i v zahraničí vedia, že jeho zákonití predstavitelia sú kdesi v zahraničí. A tí, čo sa mu doma za vládcov predstavujú, sú len uchvatitelia moci, boľševickou armádou nastolení. Zachovajme teda vernosť svojmu štátu Slovenskému, ktorého šesťročné blahodarné pôsobenie zostane žiarivou pamiatkou v duši každého Slováka, aby pod údermi udalostí žiaden neklesal v nádeji, ba prehĺbil sa v pevnom presvedčení, že zasa svitne slovenská samostatnosť.

Zatiaľ, drahí rodáci, pozorujte, prirovnávajte, a podľa toho konajte. Ako to bolo za samostatnosti na poli nábožensko-mravnom, hospodárskom, kultúrnom, sociálnom, a ako je to dnes. Ako sa konal prevrat 6. októbra a 14. marca, keď nepadol ľudský život, a ako sa to dialo teraz, keď nespočítateľné tisícky ľudí sa vraždí a zabíja. Kto sa to dostáva na čelo politického vedenia, ako sa berie ohľad na rozvrstvenie národa teraz, keď má vládnuť údajne demokracia, a ako tomu bolo za samostatnosti.

My sa tohoto prirovnávania nebojíme, lebo vieme, a vie každý Slovák, ako sme chceli vytvoriť jednotu národa slovenského a dávali sme možnosti hospodárske i politické každému Slovákovi, kto sa do budovateľskej práce zapojiť chcel. Preto neváhame vyhlásiť, že keby sme dnes znovu začať mali svoju politickú prácu, zasa by sme ju len tak konali ako za uplynulých šesť rokov. Riadili sme sa vždy najvyšším príkazom záujmu slovenského národa, a preto sme boli realistami, riadiac sa dľa možností danej skutočnosti. A najväčšou takouto skutočnosťou je samostatný svojrázny slovenský národ, ktorému Božská Prozreteľnosť dopriala po tisícročí dožiť sa svojho vlastného štátu, pod egidou ktorého sa všemožne vzmáhal a rozkvital.

Tejto skutočnosti sa venujeme telom i dušou. My jej sľubujeme vernosť a oddanú službu. A sme presvedčení, že najvyšší Riaditeľ osudov národov – dobrotivý Boh – žehnať bude nášmu poctivému boju v znamení nášho osvedčeného hesla: Za Boha, za národ a za slobodný samostatný Slovenský štát! Týmto doplňujeme svoj tradičný politický program, keďže sme sa počas šesťročného trvania Slovenského štátu presvedčili, že slovenský národ je nielen schopný duchovne a hmotne samostatne si svoj osud spravovať, ale že tento samostatný štátny život slovenskému národu neškodil, ale opačne: do nevídanej výšky kultúrneho rozmachu, hospodárskeho a sociálneho blahobytu ho priviedol. Tento kulminačný bod politického snaženia slovenského žiaden Slovák bez toho, že by sa nedopustil zrady na svojom národe padnúť nechať nemôže. Pracovať preto budeme – vy doma a my v zahraničí – ďalej, kým sa svetová mienka znova prajné neprikloní k prirodzenému snaženiu slovenského národa, aby bol Slovák výlučným pánom svojho domova a vládol na svojom a po svojom.

V tomto nech nám dobrotivý Pán Boh pomáha!

Tiso, J.: Posledný prejav J. Tisu k slovenskému národu z rakúskeho Kremsmünsteru. In: Jozef Tiso. Prejavy a články (1944-1947). Pro Historia: Bratislava 2010, s. 46-48. ISBN 978-970060-8-2