„Za Boha a národ“, „za Boha a národ“. Pre Boha a národ. Pre monsignora Tisu nebola táto veta ako pre politika iba prostá prázdna politická formula, ani prostriedok na vyburcovanie a zapálenie davu, ale skutočným princípom jeho života. V tomto hesle nachádzal hĺbku, dych, víziu, silu a inšpiráciu čo potvrdzuje celým svojím životom. Preto sme povďační Dr. Ľudovítovi Pavlovi za výber peknej časti z Tisovej obhajobnej reči pred súdom, v ktorej vybáda slovenského človeka, aby nikdy nezabudol na toto heslo: „Za Boha a národ“.

„Za Boha“. Pre Tisa Boh nebol iba dopočtu. Boh bol stredobodom jeho života. Dôkazom nám je kniha jeho sekretára, Karola Murína Spomienky a svedectvo, v ktorej nám hovorí, že Tiso sa vždy modlil liturgiu hodín a modlil sa ju sústredene, bez zhonu. A vždy slúžil sv. omšu s vášňou a s odovzdanosťou. Je skutku zaujímavé, že niektorí súčasní psychológovia tvrdia, že musíme transcendovať, aby sme boli ľudskými a jednou z takýchto transcendentálnych čŕt, ktoré dávajú do popredia, je také vaše modlenie, kedy vaša modlitba musí... priniesť svoje plody. Tých, ktorý toto vyzdvihujú, je málo. Plodnosť modlitby „Za Boha“ môžeme vidieť hneď na niekoľkých príkladoch. Po prvé, bol vyrovnaný. Tiso prijal sám seba a zachovával pokoj, i keď viedol rozhovor s ľuďmi, s ktorými nesúhlasil. A aj keď ho niečo hnevalo, hneval sa na neprávosť a nie pomstivo na človeka. Dôkazom je, že počas celých piatich rokov jeho vlády, nebol žiaden z jeho oponentov uväznený, obesený alebo by musel inak zomrieť kvôli tomu, že bol proti nemu. Bolo to niečo úplne iné, než to, čo sa zatiaľ dialo v okolitých krajinách, v Nemecku, Taliansku a na niektorých ďalších miestach ako v Maďarsku a obzvlášť v Rusku.

Po druhé: Pretože sa modlil a bol spojený s Bohom, Tiso mal základ, ktorý bol prepevným. V roku 1943, keď sa so svojimi priateľmi – Karolom Murínom, jeho manželkou a niekoľkými ďalšími – zhovárali o budúcnosti, títo sa ho pýtali: „Čo budete robiť, keď budete mať sedemdesiat rokov?“ Zastavil ich a povedal: „Budem žiť až do zajtrajška. Nikde nie je napísané, že sa mám dožiť šesťdesiatin – v tej dobe mal 50 rokov – sedemdesiatin, a tak podobne.“ To znamená, že odkedy prebral úrad, si bol vnútorne vedomý, že v jeho živote jestvuje možnosť, že sa ten kedykoľvek môže skrátiť. A on to vedel. Tiso už predtým vo svojom živote konal v duchu tohto poznania. Pretože dal vo svojom živote Boha na prvé miesto.

A keď to spravíte, keď dáte vo svojom živote Boha na prvé miesto, čo sa stane? Začnete zisťovať, že Boh je skutočne prítomný vo vašom živote a On vám pomáha, a začnete Ho pozorovať pri Jeho práci, čo vás spraví horlivejším „Za Boha“. A to je princíp, podľa ktorého Tiso žil.

Napodiv, keď som sa pripravoval na túto reč, hodil som Tisovo meno do Google-u a vyhľadávač mi vzápätí ponúkol hromadu odkazov. Nebolo v mojich silách prezrieť si ich všetky. Ale z tých, ktoré som si pozrel – a to som skákal vo vyhľadávači z desiatej na dvadsiatu piatu stranu, a tak podobne, – každý Tisu hanil. Bol v nich označovaný ako fašista, vrah Slovákov, antisemita, a tak podobne, bez akéhokoľvek opodstatnenia. Takže my, Slováci, by sme mali písať o tom, že náš druhý pohľad na vec bol úplne vytesnený.

„Za národ“. Tiso miloval svoju krajinu. Bol naozaj plnou ľudskou bytosťou, ktorá chápala, že narodiť sa v konkrétnej krajine, je dar. A milovať svoj národ znamená otvoriť sa pre dary svojho národa. Teda bol skutočným vlastencom, ozajstným vlastencom, ktorý miloval svoju krajinu. Tak i vy i ja máme mnoho dôvodov, aby sme milovali našu krajinu. Ale máme ju radi? Tiso ju miloval. A tá láska bola láskou nielen prostou k miestu, ale láskou k ľuďom a ich dejinám. Prečo? Pretože náš život je tajomstvom. Prečo ste sa nenarodili v Číne? Ak by ste sa boli bývali tam narodili, vedeli by ste, kde máte byť práve teraz. Je to dar. Potrebujeme sa navzájom a naše dejiny sú súčasťou štedrosti nášho  Boha k nám. Potom ale táto štedrosť musí nabrať reálnu podobu a Tiso tomuto Božiemu zámeru naozaj poslúžil. Keď sa teda nachádzal v pozícii, že mohol pomôcť svojmu ľudu, tak mu prostredníctvom svojej politickej sily pomohol. V prvom rade, prijal nomináciu na prezidenta, pretože vedel, že v tom čase je to riziko a neistota. Už vtedy to vedel. Povedal svojmu sekretárovi, že je trpiteľom spravodlivosti pre slovenský ľud. Mysliac tým, že jeho ľud bol potláčaný a bez svojej nezávislosti. A tak sa chystal urobiť krok, ktorým by naplnil pre slovenský ľud jeho právo, jeho prirodzené právo na slobodu a samourčenie, aj za cenu vlastnej obete. Vedel, že to nebude ľahké, veď tu boli dokonca na Slovensku silné pro-české a pro-nemecké ideologické tábory. Ale zo svojho postoja prijímal, že potrvá istý čas, kým ľud ako celok dokáže naozaj oceniť skutočnosť, že má nezávislú krajinu, a tak jeho cieľom nebolo zničiť svojich odporcov, lež ich o tomto poučovať; o tom, že ich krajina im je darom – preto bol v ich prípade trpezlivý.

Videl mnoho ľudí bez strechy nad hlavou, ktorých bolo načim zabezpečiť, a tak, keď mal príležitosť, nechal pre nich postaviť byty a domy... To je skutočnosť. Chcem zdôrazniť, že toto sú fakty, pretože na Google-i nie je o ničom takom ani zmienka.  Je tam iba ohováranie. Tiso to pre nich urobil a je možné si to overiť v historických záznamoch. Zabezpečil, že mzda bola dostačujúca pre živiteľa rodiny¹. Čo znamená, že nasledoval učenie Cirkvi o sociálnej spravodlivosti. Bol kresťanským, nie nemeckým národným socialistom. Nemecký socializmus bol nacionalistický a vy už viete, kto z toho ťažil. Tak tomu však na prekvitajúcom Slovensku počas jeho vlády nebolo. Spoločnosť bola vnútorne uzmierená a ekonomický rast na seba nenechal dlho čakať. 

„Za národ“. Keď zistil, o čom nevedel², že Židov deportujú z Bratislavy³, ponúkol svoju abdikáciu, ale traja rabíni ho prišli prosiť, aby tak neurobil⁴. Poznali ho a uvedomil si, že keby ho nahradil ktokoľvek iný, boli by zničení. A vskutku, čo on urobil? Zastavil deportácie⁵. Takže zachránil 28.000⁶ slovenských Židov. Google znova a znova ohovára Tisu ako antisemitu. Ďalším dôkazom je delegácia zo Slovenska, ktorá nechala postaviť na Tisovu počesť pamätník v Izraeli a židovská komunita ho prijala⁷. Som si istý, že si overili fakty. Či bol antisemita alebo nebol a oni poznali, že nebol.

„Za národ“. Znížil sa k chudobným a svojim nepriateľom. A preto bola v čase jeho vlády krajina pokojná, plná mieru.

Preto „Za Boha a národ“ je víziou. Víziou svetla a sily, ktorá nás vedie k plnosti žitia. I keď vedel, že jeho život je krehký, v zmysle, že mohol i nemusel ešte žiť, že mohol byť kedykoľvek zastrelený. Začal si uvedomovať tento príznak svojho života, a preto bol vždy na smrť pripravený. Ale na smrť nebol pripravený vo svojej prázdnosti. Bol dobrým teológom s hlbokým vhľadom, o čom svedčí i fakt, že v tej pamätnej deväťhodinovej poslednej svojej obhajobe pred súdom v Bratislave povedal⁸: „V tejto chvíli porúčam svoju dušu Bohu, moje srdce môjmu národu, môj ľud a moje telo svojim katom... A necítim sa byť vinným.“ Čo potvrdzuje i jeho skoršie stanovisko: „Ak by som to mal spraviť všetko ešte raz, urobil by som to úplne rovnako.“ To znamená, že žil zo svojho stredu, zo svojho svedomia pred Bohom a nebolo ničoho, čoho by sa mal báť, čo osvedčil tým, že šiel na smrť s hrdosťou, pokojom a vierou. Modlil sa celý deň a noc predtým, ako bol obesený. V ráno svojej popravy slúžil sv. omšu a potom pokojne odkráčal pod šibenicu.

Naozaj veríme v zmŕtvychvstanie Ježiša a jeho moc vzkriesiť nás? Pretože každý z nás zomrie a ak naozaj nazeráme na svoju smrť ako Tiso, potom sa nemáme čoho báť, najmä ak si uvedomíme, že je to zmŕtvychvstalý Ježiš, ktorého prijímame v sv. Eucharistii. A On zanecháva pečať vzkriesenia nielen v našej duši a v našej mysli, ale tiež v každom kúsku nášho tela, a preto prijímame Tisove ostatky s vďačnosťou. Preto máme sväté relikvie práve tu. Boh sa nás dotýka vo sv. Eucharistii a pečať Božej prítomnosti, ktorá je posvätná, zostáva v našom tele. Cirkev vždy učila, aby sme pochovávali zosnulých, vzdávali im úctu, starali sa o zosnulých, pretože v ich ostatkoch máme zárodok nášho vzkriesenia. História nás učí, že Cirkev vždy oslavovala svätých a uchovávala ich relikvie, a tak sa k svätým mohla modliť v úplnej a bezprostrednej previazanosti. Čakáme teda, že Tiso požehná nášmu opátstvu. Je to trocha sebecká, ale je to v poriadku. A ste vítaní, aby ste navštívili Slovenský inštitút a pomodlili sa pri týchto jeho ostatkoch.

Najsmutnejší som však, keď som na internete a vidím tam všetky tie klebety očierňujúce Tisu z každého uhla. To neznamená inšie než, že predsudky, ktoré do spoločnosti zasadili komunisti a niektorí Česi, ktorí ho nenávideli – najmä Beneš – sú stále v živom podvedomí mnohých ľudí. To sa musí napraviť, alebo s tým musíme aspoň bojovať, aby sme ľuďom poskytli iný pohľad a mnohé nasvedčuje tomu, že v skutočnosti to bolo inak, než si myslia.

A tak ďakujem Andrejovi F. Hudákovi, že nám umožnil, aby sme prijali Tisove ostatky a chcem mu poďakovať, že vo mne zanechal dojem o Tisovi. A chcem vám ponúknuť hlbšie zhodnotenie monsignora Tisu, pretože niet pochýb, že potešoval Pána a zanechal nám svoj životný princíp, aby sme podľa neho žili medzi našimi blížnymi. A preto by sa každý z nás mal držať tohto princípu: „Za Boha a národ“.

Kópiu anglického originálu poskytol Rodnému domu prezidenta Tisu pán Andrej F. Hudák ml. (Andrew F. Hudak, Jr.), riaditeľ Slovak institute and Library, 10510 Buckeye Road, Cleveland, Ohio 44104. Dostupné tiež online na stránkach periodika Jednota. The Official Publication of the first Catholic Slovak Union of the United States and Canada, vydanie z 9. januára 2008: http://fcsu.com/v116n5770eng.pdf . Do slovenčiny preložil a poznámkami opatril Igor Cagáň.

1 ↑ Pozri Rozhovor J. Tisu s redaktorom Slováka o poslaní slovenského snemu, zamestnávaní žien, viacnásobných platoch a prevýchove obyvateľstva
2 ↑ Tiso o deportáciách Židov vedel, 15. mája 1942 podpísal Ústavný zákon „O vysťahovaní Židov“ (Slovenský zákonník, čiastka 22 vydaná dňa 23. mája 1942, ročník 1942, dokument 68).
3 ↑ Deportácie Židov začali 25. marca 1942 z Popradu.
4 ↑ 6. marca 1942 navštívila Tisu delegácia rabínov, aby mu doručila memorandum, v ktorom ho prosia o milosť a pomoc v ich situácii. Rabín Frieder, jeden z predkladateľov memoranda sa neskôr o tomto prijatí vyjadril ako o nevľúdnom.
5 ↑ Deportácie Tiso nezastavil priamo na apel židovského memoranda, ktoré z rúk rabínov osobne prevzal. Avšak, v časoch, keď Beneš ani len nechyroval o náznaku zhoršených podmienkach židovských presídlencov v koncentračných a pracovných táboroch, sa prezident Tiso postaral o zastavenie transportov už 20. októbra 1942 (teda po necelých siedmich mesiacoch po ich spustení 25. marca 1942) – čo napokon zaznamenáva aj židovský historik Léon Poliakov: „Slovensko zaujíma osobitné postavenie na mape tej genocídy. Bol to totiž prvý zo satelitných štátov, v ktorom Nemci narazili na taký tvrdý odpor, že museli prerušiť svoj program „konečného riešenia“.“ (Poliakov, L. : Bréviaire de la haine. Le III Reich et les Juifs., talianske vydanie: Il nazismo e lo sterminio degli ebrei. Torino 1955, s. 220.). Slovenský štát odmietol prevádzať ďalšie transporty, kým slovenskí inšpektori za medzinárodnej asistencie sami nepreveria životné podmienky presídlencov zo Slovenska – a to všetko na podnet Žida, ktorého Tiso bol býval kedysi ako bánovecký farár pokrstil!
6 ↑ Množstvo Židov, ktoré nebolo priamym pričinením Jozefa Tisu deportované, sa odhaduje od 24-tisíc až po 40-tisíc. Uveďme niekoľko odvolávok na historickú pravdu, ktorá sa zámerne zamlčiava (citované z rôznych miest podľa Ďurica, M. S. : Jozef Tiso a Židia. Bratislava : LÚČ, 2008. 133 s. ISBN 978-80-7114-701-5.): (1) nemecký vyslanec v Bratislave, Ludin, v telegrafe z 26. 06. 1942 do Berlína hovorí o „asi 35 000 Židoch“, ktorí získali „osobitné legitimácie“ a „nemusia byť vysťahovaní“ (PA AA, Pol. II. St. S. Juden, Slowakei); (2) dokument z 30. 06. 1942, v ktorom poradca riešenia židovskej otázky na Slovensku, Dieter Wisliceny udáva v tejto súvislosti počet „35 000“ bez „asi“ (PA AA, Inland II A/B 682, Slowakei, Bd. 3.); (3) vtedajší poslanec Pavol Čarnogurský hovorí v tejto súvislosti o počte „24 000“ (Pravda na nedeľu, 26. 6. 1991, s. 3.); (4) Tisov osobný tajomník, Dr. Karol Murín, vraví zasa o prísne utajovaných prezidentských výnimkách pred Nemcami pre 10 000 rodín, teda celkom pre „40 000“ Židov (Murín, K. : Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ont., 1987, s. 111.), (5) Jansenová, píšuc o Márii Gulovičovej, slovenskej učiteľke, ktorá pomáhala americkým agentom na Slovensku, vraví v tejto súvislosti o počte „od 35 000 do 40 000“ Židov (Janson, S. N. : Maria Gulovich, OSS Heroine of World War II: The Schoolteacher Who Saved American Lives in Slovakia. Jefferson, N.C. : McFarland & Co., 2008. ISBN 0786438320) a odkazujem pri tom na: (6) Mikus, J. : správa Medzinárodného výboru Červeného kríža, Slovensko 1, 30. jún 1947, s. 645-646.
7 ↑ S informáciou o tom, že „....v hlavnom meste Izraela, v jednom parku Jeruzalema, postavili s plným schválením izraelskej vlády pamätník na počesť Dr. Tisu ako prejav vďaky za záchranu životov...“ prišiel v deväťdesiatych rokov minulého storočia jeden zo Židov, ktorý dostal prezidentskú výnimku, MUDr. Gabriel Hoffmann (pozri: Slovenský denník z 15. 5. 1993: Pravda je však veľmi žiadúca!).
8 ↑ Súdny záznam poslednej Tisovej obrannej reči tieto slová nezaznamenal. Aj z ich obsahu vyplýva, že mohli odznieť skôr cestou na šibenicu.