Dňa 15. augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie sme navštívili slávnostnú svätú omšu o 18:00 vo Farskom kostole všetkých svätých v Bytči. Keďže sme sa v tieto dni so známymi zišli kvôli sanačným prácam na Rodnom dome prezidenta Tisa, doktora teológie, ktorý sa vo svojej dizertačnej práci z roku 1910 zaoberal Dôkazmi o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu, rozhodli sme sa z príležitosti priliehavého sviatku našej Cirkvi vziať so sebou do kostola i obraz autora tejto práce – mučeníka Jozefa – prosiac, aby sa Panna Mária prihovorila za neho u nášho Pána, Ježiša Krista.

Môj známy, Patrik, sa s obrazom mučeníka Jozefa postavil počas svätej omše pred bočný oltár svätého Františka z Assisi tak, aby ho i miestni Bytčania mohli zahliadnuť a vo svojich modlitbách v tento pamätný deň si tak spomenuli orodovať i za mučeníka Jozefa a skrze neho aj za slovenský národ gniavený diablom-zvodcom a pokušiteľom.

Pri tomto skutku, neviedla nás žiadna iná pohnútka, lež riadili sme sa slovami sv. Pavla, kedy zhodili sme skutky tmy a obliekli sa do výzbroje svetla (porovnaj Rim 13, 12), bedrá sme si prepásali pravdou, obliekli si pancier spravodlivosti a obuli si pohotovosť pre evanjelium pokoja. Štítom proti krivým pohľadom sťa šípom zloducha nám bola viera, kým myseľ sme si chránili prilbou spásy a za meč sme vytasili Ducha, ktorým je Božie Slovo (porovnaj Ef 6, 14-17).

Pred prepustením veriacich sme boli slušne napomenutí celebrujúcim kňazom, ktorý vo svojom prehovore zdôraznil, že stredobodom pozornosti veriacich počas svätej omše má byť „obetný stôl“, a preto majú byť veriaci otočení smerom k nemu a k úkonom na ňom prevádzaných počas konsekrácie a nič iné nemá odvádzať ich pozornosť od tohto aktu obety samotného Boha.

Ako laik nemôžem iné ako súhlasiť s tým, že kostol má byť pietnym miestom sprítomnenia nášho Pána, Ježiša Krista, ku ktorému má smerovať všetka naša pozornosť a úcta, ak iste si však môžem dovoliť poznámku: konštitúciou II. vatikánskeho koncilu Sacrosantum Concilium z roku 1963 sa od druhej polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia časť Cirkvi – a práve tá vysluhujúca – otočila počas liturgie Pánu Bohu chrbtom, in verso populum, ako prvá a pozornosť laikov od oltára rovnako odviedla zasvätená časť Cirkvi k akémusi „stolu“ (modlíme sa dodnes vari za vyzdvihnutie kohosi na akýsi „stôl“ či na oltár?).

Nehovorím už o gitarových či rockových svätých omšiach či o plátnach pre dataprojektory, o pútačoch nemenej pripomínajúcich tie reklamné s podobizňami blahoslaveného Jána Pavla II. či vierozvestcov svätého Cyrila a svätého Metoda, ktoré zaplavili za posledné obdobie naše kostoly – až by sa mohlo zdať, že naša Cirkev „vyvetrala“ až príliš a vpustila k stráženému pokladu viery i čosi inšie než sviežosť samotného Ducha Svätého...

V situácii, kedy popritom všetkom na Slovensku pri svätej omši v národnom jazyku kňaz premieňa i po roku 2006 až dodnes so slovami „pro omnibus“ (preklad – za všetkých) miesto „pro multis“ (preklad – za mnohých) napriek Listu Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí
o preklade „pro multis“
pri konsekračných slovách nad kalichom, dovolím si tvrdiť, že obrázok mučeníka Jozefa pri bočnom oltári je najmenšie zlo, ktoré by nás malo v týchto chvíľach trápiť...

Čo nás, Cirkev, trápi a sužuje najväčšmi, počas svätej omše i mimo ňu, je však očividne strach – strach byť opäť Cirkvou bojujúcou, kedy si opäť čo najviac z nás, zasvätených i laikov, oblečie výzbroj kresťana popísanú sv. Pavlom v Liste Efezanom a nezabudne pri tom najmä na štít viery, prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo.

Preto nezabúdajme, slovami svätého Augustína, že Kristus nás síce vykúpil bez nás, ale spasiť nás bez nás nespasí!

„Všetko je možné tomu, kto verí!“ (Mk, 9,23), a preto Vás prosím, veľavážení a ctení učitelia Tradície na Slovensku, aby ste sa vrúcne a otvorene v sobotu 13. októbra 2012 z príležitosti 125. výročia narodenia mučeníka Jozefa, modlili za jeho vyzdvihnutie na oltár – modlili spolu s nami. Tak ako Panna Orleánska, sv. Jana z Arku, bola bývala viedla Francúzov, tak mučeník Jozef z Veľkej Bytče bol býval viedol do boja za Boha, za kráľa, za národ nás Slovenov! Preto, nebojme sa, veď vyzdvihnutie Panny Orleánskej na oltár svätou Cirkvou trvalo celých 464 rokov, čože je to 65 rokov od mučeníckej smrti Jozefovej v živote dvoj tisícročnej svätej Cirkvi, večnej nevesty Kristovej?!

Myšlienky, slová a skutky sobotňajšieho 13. októbra 2012 nech mnohí obetujú za jedného, s ktorým sú spätí všetci!

Veriacich zadetých Pravdou kolom bedier preto vyzývame, aby v tento deň prichádzali do svojich kostolov s vlajkami či zástavami s bielym dvojkrížom alebo s podobizňou mučeníka Jozefa a mlčky a nenútene sa postavili s nimi k bočným oltárom svojich kostolov, a aby po dôkladne vykonanej úprimnej ľútosti nad svojimi hriechmi prijímali zbožne na kolenách a do úst!

Lebo z Jeho úst bude vychádzať ostrý meč, aby ním bil národy (porovnaj Zjv 19,15)!

Po svätej omši nech pripojí každý osobnú modlitbu za svätého Otca Benedikta XVI. a za jeho správne rozhodnutia.

Nech nás v spravodlivom boji za zachovávanie dedičstva našich predkov vedie Všemohúci Otec, Syn i Duch Svätý.

 
Christus Vincit!

Christus Regnat!

Christus Imperat!

{edocs}http://jozeftiso.sk/dokumenty/ine/201229.pdf,500,350{/edocs}