Zúčastnil som sa slovenskej národnej púti do najstaršieho nemeckého mariánskeho pútnického mestečka Altötting, do mesta posledného slobodného pobytu prezidenta prvej Slovenskej republiky, ThDr. Jozefa Tisu, v tamojšom kapucínskom kláštore.

Púť sa uskutočnila z príležitosti 45. ročného výročia jeho mučeníckej smrti.

Púte sa, podľa môjho odhadu, zúčastnilo viac ako 3 000 Slovákov a Sloveniek z celého Slovenska, ktorých sem priviezlo viac ako 60 autobusov, áut a vlakov, a jeden pútnik, z Bánoviec nad Bebravou, prišiel dokonca na bicykli.

Najväčšia katedrála tohto pútnického miesta bola celé dve hodiny preplnená slovenskými pútnikmi.

Nemecké obyvateľstvo s veľkým uznaním kvitovalo detinskú prítulnosť a oddanosť pánu prezidentovi, tomuto nášmu národnému hrdinovi, vlastencovi, kňazovi a duchovnému vodcovi.

Kostol bol vyzdobený množstvom slovenských zástav, obrazov, busty pána prezidenta, a v strede, pred oltárom, bol jeho obraz v nadživotnej veľkosti, ozdobený vencom živých kvetov.

Slávnostnú svätú omšu koncelebrovalo 10 slovenských kňazov, na čele s vdp. Antonom Baníkom, vedúcim Slovenskej katolíckej misie vo Švajčiarsku.

Slávnostný rámec bohoslužieb dodávali dychové súbory, ktoré za sprievodu organu a spevu pútnikov, z plných hrdiel, spievali a hrali slovenské náboženské a národné piesne. Menovite mohutne zazneli piesne: O Máriu bolestivá, hymna „Kto za pravdu horí“, slovenská štátna hymna „Hej Slováci“, slovenská chrámová hymna „Bože, čos 'ráčil“ a pápežská hymna.

Otec Baník povedal, v národnom duchu, veľmi precítenú homíliu, a začal ju veršom zo starodávneho proroka o preniknutí meča bolesti srdcom Panny Márie.

Vzdal hold mučeníckej smrti nášho prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. Tisu, ktorý, za svoj slovenský národ, podstúpil mučenícku smrť zadusením, zaškrtením, keď vrahom nevyšiel pokus o jeho obesenie.

Otec Baník vo svojej homílii medzi iným zdôraznil, že absolútna väčšina pútnikov prišla na túto pokojnú a na neutrálnej pôde konanú púť, aby sa tu duchovne osviežila a pripomenula si obeť, ktorú za náš národ podstúpil jeho prezident. Nepriatelia v Tisovi nesúdili len jeho, ako osobu, ale celý národ, teda aj nás, za dielo slovenského národa, za jeho Slovenský štát, ktorý on ako hlava reprezentoval.

Keď generál Ečer odovzdával Dr. Tisu do väzenia posmešne povedal: „Ejhle, Slovenský štát v okovách“.

Tým korunoval obraz mravnej biedy ľudí, ktorí vtedy stáli na čele republiky a nazdávali sa, že tým vrazili ostrý meč bolesti do srdca celého slovenského národa, Atak sa im podarí vytrhnúť z jeho sŕdc kresťanské a mravné tradície slovenského národa.

Zdá sa, že od tohto úmyslu ešte ani dnes neustúpili, a že sa za túto potupu národa nehanbia, lebo inak nie je možné, aby nás ešte stále urážali, označovali za fašistov, nacistov, separatistov, rozvratníkov, len preto, že sa dožadujeme najsvätejších a nescudziteľných práv každého národa, jeho štátnej samostatnosti.

Hlavný celebrant pripomenul veriacim, že zanedlho pristúpia k volebným urnám, aby si na desaťročia, možno na stáročia, rozhodli o ďalšom osude národa a nabádal ich k jednote za dosiahnutie cieľa každého národa, jeho štátnu samostatnosť.

Jednota, podľa neho, nespočíva v jednote názorov a mienok, ale v jednote cieľa.

Sme najstarší kresťanský národ v Európe, a po Grékoch a Rimanoch sme tretí mali svoje vlastné písmo, a bohoslužby odbavovali vo vlastnej slovenskej liturgickej reči.

Naši predkovia vytvorili, po franskej ríši, najmocnejší štát Európy a na jeho čele stál Svätopluk, predtým, po Pribinovi nitrianske knieža, čo jasne dokazuje, kto tvoril a riadil tento štát.

Odkaz našich predkov nás preto zaväzuje, aby sme slovenskému národu zaistili v rodine národov a štátov Európy také miesto, aké mu, na základe jeho vyše tisícsto ročnej tradície, právom patrí: svoj samostatný, nezávislý, Slovenský štát.

Slovensko, podľa poslednej úradnej štatistiky, je z 90% kresťanské, čiže má dostatok síl na to, aby v štátnom zriadení presadilo kresťanské a mravné tradície národa.

Kto by tieto kresťanské a mravné tradície spochybňoval alebo dokonca zrádzal, platilo by o ňom Kristovo varovanie na adresu Judáša, že kto zrádza, lepšie by mu bolo bývalo, keby sa vôbec nebol narodil.

Otec Baník na záver zdôraznil, že poteší veriacich správou, ktorú dostal zo Slovenska, že vyše tisíc zdravotne, telesne, postihnutých, zo Slovenska vytvorilo duchovnú reťaz modlitieb, obetí a sebazaprení, aby Všemohúci Boh, na príhovor Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, nám, celému slovenskému národu, a jeho zodpovedným činiteľom, poskytol potrebnú milosť zaistiť právo slovenského národa na jeho vlastnú samostatnosť.

Za niekoľko dní, pristúpite k volebným urnám, aby ste si zvolili reprezentantov, ktorí budú zastupovať náš národ v najvyššom zákonodarnom orgáne Slovenska, v Slovenskej národnej rade.

Je potrebné, aby sa volieb zúčastnil každý, aby svojou prípadnou neúčasťou neposilnil strany, hnutia a kandidátov strán a hnutí, ktorí to s národom nemyslia úprimne, ktorým ide len o vlastnú politickú kariéru, a ktorí sú to ochotní urobiť a zapredať národ, nechať sa kúpiť za misu šošovice.

Teraz dostanete do rúk mocnejšiu zbraň, ako sú delá, ako to povedal prvý prezident USA, prezident USA, generál George Washington.

Aj vodca slovenského národa, Andrej Hlinka, zdôrazňoval, že nepriateľov Slovenska musíme premôcť hlasovacími lístkami.

Keď tisíc zdravotne postihnutých vie prinášať obete, je na nás, aby sme ich v tomto šľachetnom úsilí podporili a zvolili si osobnosti, ktoré bojovali a bojujú za slovenskú štátnu samostatnosť.

Po slávnostnej svätej omši pútnici navštívili izbu, v ktorej pán prezident býval, a ktorú kapucínsky kláštor rezervoval pre hlavy štátov, kráľov a prezidentov.

Na svätej omši sa pánu prezidentovi Dr. Tisovi, dostalo takého uznania a pocty, že od nej väčšej dosiahol už len v nebesiach.

Po obede, ktorý pre krajanov zaistil usporiadateľ púte, Štefan Valko, bola na námestí manifestácia za slovenskú štátnu samostatnosť, na ktorej okrem iných prehovoril predseda Slovenskej ľudovej strany Dr. Prokop, a predseda Strany slovenskej národnej jednoty, Stanislav Pánis, ktorý položil rečnícku otázku:

„Kde sú predstavitelia slovenského národa, a čo povedia národu, prečo sa osláv nezúčastnili?“

Slovenská národná púť do Altöttingu bola skúšobným kameňom, sťa lúčavkou kráľovskou, ktorá v plnej nahote odhalila úprimný vzťah ku slovenskej štátnej samostatnosti, a k jeho hlave, ktorá ju reprezentovala.

Na tejto púti nemali chýbať: predseda SNR Mikloško, predseda vlády Dr. Ján Čarnogurský, predsedovia národne orientovaných strán a hnutí, za SKDH Klepáč, SNS Prokeš, za HZDS Mečiar, za HNRzOS Kollár a ďalší.

Celonárodnej púti do Altöttingu sa zúčastnili Slováci a Slovenky z celého Slovenska, a túto púť mali viesť naši páni biskupi, na čele s pánom kardinálom Korcom, a arcibiskupom Sokolom.

Kto sa hanbí za Slovenský štát a jeho hlavu, prezidenta Dr. Jozefa Tisu, ten to so slovenským národom nemysli úprimne.

Celonárodná púť Slovákov a Sloveniek do Altöttingu celému svetu dokázala, že Slováci si cenia obetu, ktorú za náš národ podstúpila jeho prvá hlava, prezident republiky Dr. Tiso, že sú za slovenskú štátnu samostatnosť, i keď ich účasť na púti stála, pri dnešnej drahote a nezamestnanosti, veľa odriekania obetí, a mnohí púť odhladovali.

Priebeh obradov a kázne, ale najmä jej záver, slovenská štátna hymna „Hej Slováci“ mnohých Slovákov tak dojala, že sa rozplakali, a najmä kameramana, ktorý celý priebeh obradov snímal, že ponechal kameru kamerou, a plakal.

V Trenčíne 1. mája 1992,
Ivan Štelcer