Prípravy na púť v roku 1992 sa ničím nelíšili od predošlých, očakával som, že proti púti budú zamestnanci rozhlasových staníc Slobodná Európa, Hlas Ameriky ako aj z Rady slobodného Československa a iných československých organizácii vyvíjať kampaň.

Keďže som častejšie ponavštevoval rôzne mestá a dedinky na Slovensku a tam sa stretol s mnohými známymi a sympatizantmi púte, dozvedel som sa, že sa nemusíme báť nijakých zásahov do tejto púte, pretože teraz majú naši neprajníci vážnejšie starosti, zamerali sa na lacné skupovanie kúpeľov, podnikov, tovární, zadovažovanie si dobrých úradníckych miest. Preto, kým si komunisti rozdeľovali a prideľovali milióny, nemali čas myslieť na budúcnosť národa a tým menej, čo sa kde robí.

Aj toho roku som sa zameral na rozsiahlu informačnú činnosť, oboznámiť čo najväčší počet občanov Slovenska s púťou, aby prišli prejaviť nielen vďaku mučeníkovi Tisovi za to, že za slobodu a samostatnosť Slovenska položil život, ale aby svojou prítomnosťou demonštrovali vôľu, odhodlanie slovenského národa obnoviť slovenskú štátnu samostatnosť.

V rozhovore so stovkami slovenských občanov som sa dozvedel o ich veľmi pozitívnom vzťahu, či už k prezidentovi Tisovi a k prvej Slovenskej republike, ktorá pre slovenský národ priniesla to, čo slovenský národ nezažil počas tisícročia. V minulosti ho len klamali, podvádzali, ožobračovali, a preto oporu vždy hľadal u Boha, ktorého mu teraz odopierali.

Aj v týchto pohnutých časoch biedny slovenský ľud hľadal útechu, pomoc a spásu u Všemohúceho Boha a jeho matky Panny Márie a ich prosil, aby aj slovenský národ mohol prevziať riadenie verejných vecí do svojich vlastných rúk, ako to bolo za čias, keď bol prezidentom mučeník Jozef Tiso.

Už v piatok, 24. 5. 1992 v odpoludňajších hodinách začínali prichádzať prví slovenskí pútnici autobusmi, ktorých bolo celkom 65, ako i niekoľkými desiatkami osobných áut, ba dokonca jeden pútnik prišiel z Bánoviec nad Bebravou na bicykli.

Najskôr prichádzali tí, ktorí mali zaistené ubytovanie, či už v hoteloch, kláštoroch, v mládežníckych strediskách, v súkromí a v turistických penziónoch, v mnohých prípadoch až so 70% zľavou, ktorú vyjednal organizátor púte, lebo si bol vedomý, že pri nepriaznivom prepočítacom kurze koruny k marke, by si drahší nocľah naši krajania neboli mohli dovoliť.

Týmto sa pútnikom veľmi pomohlo, lebo po namáhavej, často až 20 hodinovej ceste cez Česko, kde im ani pitnej vody nedali, potrebovali si oddýchnuť.

Pútnici, po osviežení a odpočinku, vydali sa na prehliadku mesta Altötting, jeho denného ako aj nočného života, z čoho mali osobitný zážitok, lebo to doma nevideli, a preto tým boli priamo očarovaní.

V deň púte, 25. apríla 1992, mesto Altötting už vo včasných ranných hodinách bolo veľmi oživené stovkami slovenských pútnikov so slovenskými zástavami, Tisovými portrétmi, transparentmi: „Nech žije samostatný Slovenský štát“ alebo „Slovenská republika“, „Slobodu všetkým národom“, teda aj Slovákom.

Medzi asi 3 500 pútnikmi bolo aj niekoľko krojovaných skupín, ktoré Altöttinčania veľmi obdivovali.

Svätú omšu, v najväčšej altöttinskej bazilike Svätej Anny, s kapacitou 6 000 miest, koncelebroval otec Zeman s ôsmimi kňazmi, väčšinou zo Slovenska a s dvadsiatimi miništrantami. Bazilika, i keď akokoľvek veľká, veriacimi bola bezmála zaplnená.

Na svätej omši hrali dve dychové kapely, jedna z Topoľčianok a druhá zo Chteľnice. Veľmi dojímavú, až srdcelomnú homíliu, o mučeníkovi Tisovi, povedal otec Anton Baník, pri ktorej ani najzatvrdilejšie oko nezostalo suché.

Veriaci svätú omšu zakončili hymnami „Kto za pravdu horí“ a „Hej, Slováci“.

Napokon organizátor púte oboznámil pútnikov s ďalším programom, s návštevou Tisovej izby a s poskytnutím občerstvenia pre 1 000 pútnikov.

Nakoľko púte sa zúčastnilo vyše 3 500 pútnikov len zo Slovenska, pri poskytovaní občerstvenia uprednostnil som tých, ktorí prišli sem z väčšej vzdialenosti, niektorí boli na ceste dva dni.

Po svätej omši pútnici šli v sprievode k zázračnej kaplnke Panny Márie, kde si odbavili krížovú cestu, pri ktorej sa pomodlili za svojich najbližších, za zbavenie sa komunizmu, osamostatnenie Slovenska a za skoré blahorečenie mučeníka Tisu.

Obedňajšiu prestávku organizátor púte využil na odprevadenie tisícky pútnikov na autobusové parkovisko „Dultzplatz“, kde poľná kuchyňa „Technische Hilfswerk Alt a Neuoettingu“ uvarila pútnikom guláš, ktorý podávali s dvomi žemľami. Túto pozornosť pútnikom venovali štyri mestské altöttinské organizácie.

Druhú časť pútnikov otec Zeman odprevadil do kláštora sv. Konráda, kde si prehliadli izbu, v ktorej Tiso strávil posledné dni života na slobode.

Po obedňajšej prestávke, o 15. hodine moderátor púte Dr. Jozef Palkovič otvoril národno-kultúrnu akadémiu na „Tillyplatz“, privítajúc pútnikov a dychové kapely z Topoľčian a Chtelnice zahrali na úvod niekoľko slovenských ľudových piesní, po čom moderátor zdôraznil pútnikom dôležitosť týchto pútí, ktorými pred svetom demonštrujeme svoje túžby po slovenskej štátnej samostatnosti a uctíme si pamiatku mučeníka Tisu, ktorý za slobodu národa položil vlastný život.

V podobnom duchu prehovoril aj páter Ladislav Šimončík z Bratislavy a ďalší. Program bol doprevádzaný kultúrnym pásmom, počas ktorého vystupovali krojované spevácke, recitačné, hudobné súbory.

Kysucká folklórna skupina predviedla, v sprievode dychovej hudby, viaceré ľudové tance.

Na záver akadémie sa moderátor púte Dr. Palkovič a organizátor púte poďakovali všetkým účastníkom púte za účasť a námahu pri prekonaní dlhotrvajúcich ciest.

Účastníci nakoniec zaspievali hymnickú pieseň „Kto za pravdu horí“ a slovenskú národnú hymnu „Hej, Slováci“.

Gramaticky upravené.