Bližšie so životom a rozsiahlou odbornou prácou františkána, knihovníka, archivára, literárneho vedca, filozofa, fotografistu, učiteľa a v neposlednom rade rodoľuba Vševlada Jozefa Gajdoša, OFM (1907-1978) sa môžeme zoznámiť najmä v jeho autobiografickom spise venovanom jeho mladšiemu oltárnemu spolubratovi Andrejovi Valachovi, resp. v referáte Júliusa Paštetu Chvála milovníka, objaviteľa a záchrancu kníh publikovanom v zbierke niektorých Gajdošových významných prác pod titulom V tichu kláštorov a knižníc (Bratislava: Lúč, 2004). Nasledovné útržky sú čerpané práve z týchto dvoch prác.

Gajdošove duchovné kvality a súcosť sa uplatňovali aj v nasledovných vedeckých a kultúrnych spoločnostiach i funkciách:

1. 1. Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1924,
2. Československá společnost knihovedná, Praha 1931,
3. Ma­tica slovenská, Martin 1935,
4. Slovenská jazykovedná spoločnosť, Bratislava,
5. Slovenská bibliografická spoločnosť, Martin 1941,
6. Skúšobný ko­misár pri ustanovovacích skúškach úradníkov archívnej a knižničnej služby, Bratislava 1941 - 1948,
7. Člen pre napísanie Slovenskej slovesnosti, Martin, 1941
8. Slovenská národná knižnica, Martin 1943,
9. Slovenská liga, Bra­tislava 1943,
10. Historický odbor Matice slovenskej, Martin 1945,
11. Slo­venská historická spoločnosť, Bratislava 1946,
12. Zväz slovenských knihov­níkov, Bratislava 1946,
13. Spolok slovenských filatelistov, Malacky 1944,
14. Slovenské esperantské združenie, Bratislava 1946,
15. Internacia Espe­ranto Ligo, Anglicko 1946,
16. Universala Ligo, Haag 1946,
17. Svaz českých knihovníků, Praha 1947,
18. Registrovaný člen Umeleckej a vedeckej rady, Bratislava 1947,
19. Externý pracovník Slovenskej akadémie vied a umení, Bratislava 1945,
20. European Liszt Centre, Eisenstadt 1973.

V prípade profesora Dr. V. J. Gajdoša, OFM, rodáka z malej obci Maňa na juhu Slovenska v okrese Nové Zámky šlo teda vskutku o slovenskú vedeckú kapacitu, na ktorú sa vypracoval vďaka vnímavým frátrom františkánom. Alebo ako sám spomína: „Gajdoš bol v kláštore výpomocná sila pre službu v sakristii, pri porte, v kuchyni, pri obsluhe pátrov a pod. Keď však pátri zbadali, že v chlapcovi driemali vyššie túžby, dali ho na príhovor fr. Gilberta na kláštorné trovy študovať v skalickom gymnáziu. Vyrastený 14-ročný chlapec mal v skutočnosti len maďarskú základnú školu. Na prijímacej skúške do gymnázia v diktáte o rybárovi a rybke všetky ypsilony písal len jotou...“

V ostrom kontraste so spomínaným úsmevným príbehom „nedouka“ z jeho mladíckych čias radno pripomenúť, že Slovenská akadémia vied a umení v Bratislave v prípise zo 7. júla 1943, č. 298/43, vábivo žiadala provinciála P. Bruna Böhma o uvoľnenie prof. Dr. V. J. Gajdoša zo služieb františkánskeho gymnázia v Malackách, a to do funkcie riaditeľa Historic­kého ústavu SAVU. Vec bola taká naliehavá, že keď ho rehoľa neuvoľnila, sám prezident Dr. J. Tiso generálnemu tajomníkovi SAVU Dr. Ľudovítovi Novákovi radil, aby profesor Gajdoš sekularizoval. No Dr. V. J. Gajdoš na to nepristal a nesekularizoval. Toto svoje rozhodnutie oznámil osobne v Akadémii 28. septembra 1943. Teda svoju rehoľu neopustil.

Ďalšou Gajdošovou charakterovou vlastnosťou, po usilovnosti, bola teda vernosť. Vernosť reholi, vďaka ktorej sa vypracoval na vedca, viere, ktorá ho duchovne napĺňala a svojmu poslaniu, ktorým žil dňom i nocou. Keď o trištvrte hodiny po polnoci 11. mája 1978 lekári konštatovali Gajdošovu smrť po prekonanom infarkte myokardu, len krútili hlavou: Vraj málo ľudí odchádza k Bohu s takou vyrovnanosťou. Trápilo ho jedine, že nestihol dokončiť svoju prácu.

Gajdošovou odovzdanosťou Bohu neotriasol ani temer 9 ročný pobyt vo väzniciach v Bratislave, Leopoldove, Ilave, znova v Bratislave, potom v Mladej Boleslavy a vo Valdiciach u Jičína.

Po 18. apríli 1947 si totiž novozámockí gymnazisti, ktorých bol Gajdoš profesorom, dovolili v tzv. ilegálnych tlači­vách pripomínať Slovenskú republiku i jej prezidenta a vyvíjali aj inú protištátnu činnosť. Ďalej spomína Gajdošov žiak, Ladislav Javorský: „Na tomto ‚reslovakizovanom gymnáziu‘, ono totiž od mníchovského diktátu, až do roku 1945, a vlastne aj o niečo dlhšie bolo ‚maďarské‘, lebo na ňom učili v prevažnej miere maďarskí profesori, tak ako za horthyovskej okupácie – tu sa poschádzali študenti, ale aj profesori, z celého Slovenska, ako tzv. nespoľahliví, ktorých ‚benešovsko-gottwaldovský režim‘ presídlil medzi ‚Maďarov‘...“

„Nespoľahliví“, rozumej slovenskí rodoľubi či už radov študentov a či učiteľov mali sa k sebe na novozámockom gymnáziu o to bližšie. Gajdošov študent Javorský opisuje vo svojich Spomienkach a svedectve vydaných v roku 1992 prvé chvíle v škole potom, ako bol prezident Tiso popravený: „Pamätám si, že sme mali prvú hodinu s p. profesorom Vševladom Gajdošom, hodinu psychológie. Nebolo však nič z vyučovania, my sme hľadali slová útechy u nášho milého profesora...“

Javorský mal vtedy počas hodiny na stole vyloženú pohľadnicu s podobizňou Andreja Hlinku, na ktorú mlčky hľadel. Podľa jeho slov mu vtedy skrsol v hlave nápad vyrobiť podobnú pripomienkovú pohľadnicu z príležitosti popravy Jozefa Tisu: „Páter Vševlad, bol vynikajúcim fotografistom a ja som bol jeho snaživým učňom. Nuž sme teda spoločne urobili fotomontáž, či lepšie povedané koláž. Na pohľadnici sme prelepili obraz A. Hlinku, z Nástupu vystrihnutým obrázkom p. prezidenta a prelepili sme dátumy narodenia a úmrtia (t. j. popravy). Ja som ešte chcel prelepiť aj menovku, ale prof. Gajdoš, mi kázal prelepiť tam nápis, ktorý sa stal symbolom: ‚slovenský mučeník‘ na večné veky! Povedal mi pri tom tieto slová: ‚Vieš, Ladislav, každý národ má svojho mučeníka, teda prečo by sme si aj my Slováci nemohli jeho uctievať ako blahoslaveného a slovenského národného mučeníka, akým sa on v skutočnosti stal?!‘“

Pohľadnice s touto fotokolážou vo vysokej kvalite vydávali Gajdoš s Javorským od apríla 1947 až do 13. septembra 1947, kedy bola ŠtB zaistená tzv. „Žilinská skupina“, ktorá sa spolu s novozámockými, štiavnickými a bystrickými študentmi podieľala na výrobe a šírení tejto pohľadnice po Slovensku a do zahraničia. Podľa archívov ŠtB mali takýchto pohľadníc s podobizňou Jozefa Tisu ako slovenského mučeníka vyrobiť ‚až 25.000‘ kusov. Okrem tejto pohľadnice stihla táto ‚odbojná skupina‘, ktorú spájala láska k národu, vydať deväť čísiel časopisu Nástup, ale aj veľa iných tlačovín, alebo ako to vyhlásil ‚súdruh sudca‘ Mstislav Dub na Štátnom súde v Bratislave: ‚... vytlačili veľké množstvo protištátnych letákov, čím spáchali zločin úkladov proti ČSR...‘“.

Deň potom, ako boli zaistení študenti v Žiline, v noci zo 14. na 15. septembra 1947 bol v kláštore v Nových Zámkoch príslušnými či­niteľmi zaistený i profesor Gajdoš a odvezený do väznice Krajského súdu v Bratislave. Tu bol 17 mesiacov držaný vo vyšetrovacej, resp. súdnej väzbe. V obžalobnom spise bol profesor Gajdoš predstavovaný ako inšpirátor a organizátor nejakého „protištátneho“ sprisahania. Údajne mal vytvoriť aj protištátnu organizáciu, nazvanú Slovenská národná obnova, ktorá mala mať kontakty so slovenskou emigráciou.

Hoci v obžalobnom spise sa pod Gajdošovým menom uvádzalo ešte 26 komplicov, pred Štátnym súdom v Bratislave 27. 12. 1949, čiže v prvý po­vianočný deň, v nekúrenej miestnosti 110/1 medzi 16. a 20. hodinou Gajdoš stál samučičký sám. Nebol pozvaný nijaký svedok ani za, ani proti. Pred­sedom súdu bol Samuel Zamboy, prokurátorkou Štefanáková, obhajcom Rampášek. Ale tam už nič nepomohlo. Čo sa nevytĺklo pri vyšetrovaní, to sa vykombinovalo.

Rozsudok na základe § 2, sadzba 2. zák. č. 50/23 Sb., znel: 9 rokov trest­nice a 5 rokov strata čestných občianskych práv. Trestných činov a paragrafov bolo aj viacej, ale trest bol úhrnný. Pojednávanie bolo verejné, ale okrem vä­zenského dozorcu a Gajdošovej sestry nebolo nikoho na pojednávaní. (Patrí sa pripomenúť, že súdený Gajdoš počas celého pojednávania výnimočne mohol sedieť, pretože bol ťažko chorý na trombózu nohy a na pojednávanie ho odviedli z postele vo väzenskej nemocnici. Bol oblečený vo svojom fran­tiškánskom habite.)

Najvyšší súd v Prahe 20. decembra 1950 potvrdil rozsah trestu Štátneho súdu v Bratislave. Na základe amnestie v r. 1953 Gajdošovi skrátili trest o 6 mesiacov. V skutočnosti si odpykal celý trest za 8 a pol roka. Bolo to však 9 zím.

Keďže žiadna obludná konšpirácia, ktorú si vykonštruovala prokurátorka, vskutku nejestvovala, môžeme sa domnievať, že tým hlavným „hrdelným zločinom“ Vševlada Jozefa Gajdoša, za ktorý si odpykal 9 zím v trestniciach, bola oná fotokoláž s podobizňou Jozefa Tisu – slovenského mučeníka...

Profesor Gajdoš bol 30. mája 1972 Krajským súdom v Bratislave súdne rehabilitovaný. Súd konštatoval: „...pôvodné rozhodnutia boli vadné, uro­bené na podklade nesprávnych zistení, keď neboli prerokované dôkazy, ktoré súd k dispozícii mal, prípadne si ich zadovážiť mohol... a preto boli zrušené rozsudky Štátneho i Najvyššieho súdu ohľadne Dr. Gajdoša v celom rozsahu.“

Žiadna súdna rehabilitácia však nikdy nenahradí slovenským rodoľubom slzy a bolesti, ktoré si vytrpeli pre svoju lásku k Pravde a k svojmu národu. Lebo do žalára a na šibenice ich nehnalo iné, lež česká nenávisť a nenávisť „vlastných“ odrodilých Čechoslovákov voči všetkému slovenskému, ktorá sadla v duchu slovenského príslovia k svojej vrane v červenom – veď rovní rovného si hľadá...

Pramalým odškodným za vernosť je Vševladovi Gajdošovi pomenovanie obecnej knižnice v rodnej Mani po ňom, takisto jednej ulice v Malackách, kde pôsobil ako učiteľ na gymnáziu. Rodáci mu v roku 1991 osadili na miestnej katolíckej fare pamätnú tabuľu, na ktorej stojí: „Jeho dar nezviedol, hrozba nesklonila – väzeň za Cirkev a slovenskú vlasť.“

Životné peripetie Vševlada Gajdoša nám pripomínajú, že najlepší synovia slovenského národa, rozumej najvzdelanejší a morálne najvyšší, boli Čechmi, Čechoslovákmi a boľševikmi zámerne, systematicky a nepretržite prenasledovaní a likvidovaní de facto od štátneho prevratu, ktorý začal 29. augusta 1944 a vzhľadom na súčasný stav v spoločnosti možno povedať, že pretrváva v kultúrnej a politickej štvanici – dodnes...

Pozemské muky môže Vševladovi Gajdošovi a ostatným prenasledovaným nahradiť až Svetlo stretnutia sa s Najspravodlivejším sudcom a následne i s nebeským patrónom, mučeníkom viery katolíckej a národa slovenského – Jozefom Tisom, pre lásku ku ktorému zaplatil Gajdoš najdrahším – zdravím a odlúčením od svojich milovaných kníh.

Kiež by sa toľkej blaženosti po živote naplnenom skutkami lásky a boja za Pravdu v dnešnej znova zblúdilej spoločnosti, dostalo i nám!

Vďaka za poskytnutie fotografií a archívnych materiálov k osobe V. J. Gajdoša patrí pani Jarmile Trungelovej z obecnej Knižnice V. J. Gajdoša v obci Maňa (kontakt: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. , http://www.obecmana.sk/).