Uwagi tłumacza: Starałem się jak najbardziej zachować styl oryginału z jego częstym używaniem „on”, „jego” w odniesieniu do ks. Tiso (nawet jeśli ks. Tiso nie jest wspominany w poprzedzających zdaniach), z jego mieszanką czasu przeszłego i teraźniejszego oraz używaniem wielkich liter.
Benesz – Edward, ówczesny prezydent tzw. Czechosłowacji.
Powiernictwo – odpowiednik ministerstwa dla Słowacji.
Partia Ludowa – dokładniej: Hlinkowa Słowacka Partia Ludowa, partia stojąca w okresie tzw. Czechosłowacji na gruncie autonomii dla Słowacji, w okresie niepodległości jedyna legalna partia.
Kubala – ostatni dowódca Hlinkowej Gwardii – organizacji paramilitarnej. Po wojnie skazany na śmierć. Wyrok wykonano.
Murín – Karol, osobisty sekretarz ks. Tiso za czasów jego prezydentury.
Sokol – Marcin, marszałek Sejmu Republiki Słowackiej.
Čatloš – Ferdynand, minister obrony Republiki Słowackiej. W sierpniu 1944 r. przeszedł na stronę czechosłowackich powstańców, po czym został wywieziony do Związku Radzieckiego. Później skazany w Bratysławie na kilka lat więzienia.
Manderl (Manderlak) – dom handlowy i mieszkalny, pierwszy w ogóle wysoki budynek w Bratysławie, który zaproponowali i zrealizowali w latach 1935-6 Christian Ludwig, Emerich Spitzer i Augustín Danielis dla bratysławskiego biznesmena i rzeźnika Rudolfa Manderli, który inspirował się rzeźniami w Chicago.
Vážené zhromaždenie, veľmi vám ďakujem, vám všetkým – usporiadateľom za dôveru, že mi dávate príležitosť aj v tak historicky závažnej chvíli a udalosti ako je zhodnotenie nášho národného dejinného velikána Dr. Jozefa Tisu, ktorý je vlastne tvorcom Slovenského národa, jeho práva, jeho dospelosti. (potlesk)
Lebo pod jeho vedením slovenský národ v tak ťažkých okolnostiach – politických, hospodárskych, ľudských – ukázal epoche to, čo potom evanjelický generálny biskup Fedor Ruppeldt o poprave Tisovej anglickému konzulovi v Bratislave povedal, že Tiso vytvoril vlastne určitý zázrak v tých hrozných dobách 2. svetovej vojny. Lebo vytvoril oázu dobra, ľudskosti, možnosti v tých najhorších časoch. Veď teda, že na konci vojny.
Dňa 15. apríla r. P. 1947 bol Národným súdom vynesený rozsudok trestu smrti povrazom na dr. Jozefom Tisom, prvým prezidentom Slovenského štátu. Napriek tomu, že od podobného súdu a za daných predpokladov, keď rozsudok bol vopred Benešom určený, sa nedalo nič iné ani očakávať, predsa sa celé Slovensko zhrozilo. Už zostala iba posledná nádej, aj tá podobná steblu slamy, ktorého sa topiaci chytá, že Beneš sa zľakne možných následkov a tak intervencie Vatikánu, Biskupského zboru a amerických Slovákov budú mať svoj účinok. Po rozsudku do 48 hodín v páde zamietnutia milosti rozsudok mal byť vykonaný. Azda nikdy na Slovensku v dejinách nebolo tak úzkostlivého očakávania, nebolo toľko modlitieb vrúcnejšie k nebu vyslaných ako v tomto čase. Na uliciach tiché hlúčky pošušky debatovali o možnostiach udelenia milosti, akoby sa báli vlastného hlasu. Každý v srdci úfal v nejaký zázrak, v niečo, čo by nášho drahého pána Prezidenta vyslobodilo z potupnej smrti.
„A jeden zo starších podal mu hrsť slovenskej zeme...“ to bolo bohatstvo, s ktorým dr. Tiso odchádzal z Holíča na púť za slobodu pre svoj národ. Z východu a z juhu sa valili „osloboditeľské“ hordy, pár malých ostrovčekov ešte odolávalo, Bratislava prežívala posledné dni pred pádom do rúk víťazov. O niekoľko dní slovenský národ upäl v otrockom jarme, ako porazený víťaz. Ako svätožiara slobody svieti preliata krv a diadém slovenskej slobody rastie z dní, mesiacov a rokov strávených vo väzniciach a v mučiarňach.
Na západ odobral sa dr. Tiso. Cesta, ktorou k nám prišiel Cyril a Metod už bola zarúbaná komunistickými automatmi a rozhodným zamietnutím dr. Tisu vyhlásiť Slovenskú socialistickú republiku. Ale aj keby to nebolo – dr. Tiso by nebol šiel iným smerom. Pár dní po Veľkej noci roku 1945 (myslím 4. apríla) jedno predpoludnie na dvore benediktínskeho kláštora v Kremsmünsteri zahrčali motory kolóny áut a z jedného z nich vystúpil Prezident. Ja som bol v Kremsmünsteri už od večera Bielej soboty, kde Sme prišli spolu s Konštom Culenom. Ja som sa mal ešte vrátiť do Bratislavy a Holíča, kam odišli Prezident a vláda, na Veľký piatok, 30. apríla 1945. Ale Tretia ríša už bola v rozklade, cesty boli preplnené utečencami, administratíva bola v rukách vojakov alebo miestnych straníkov, bez vzájomného spojenia a ústredného vedenia.
Pokračovanie pojednávania v trestnej veci proti Dr. Jozefovi Tisovi a spol. pred Národným súdom v Bratislave dňa 6. Januára 1947.
/:Pred otvorením pojednávania upozornil predseda obžalovaného Dr. Tisu, že po vstupe do súdnej siene má súd pozdraviť.:/
Predseda: Znova otváram pojednávanie v trestnej veci proti Dr. Jozefovi Tisovi a spol. Konštatujem, že sú prítomné tie isté osoby ako predošlý deň.
V dejinách všetkých národov sú osobnosti, ktorých vplyv na ďalšie osudy a vývoj národa prežije búrky časov, invázie, okupácie a zmeny režimov. S týmto zjavom sa stretávame tak u národov malých ako aj veľkých a vplyv týchto históriu tvoriacich osobností sa často odlišuje len dimenziami. V slovenských reláciách Tido Gašpar nazval tieto osobnosti vzletným epitetom „trvalé svetlá“ v jednej zo svojich kníh vydaných v búrlivých udalostiach rokov 1938-1939.
Keď sa pred 50 rokmi stal prezident Slovenskej republiky Dr. J. Tiso obeťou politickej nenávisti komunistov a Dr. E. Beneša, vatikánsky rozhlas, komentujúc svetovú tlač o tejto justičnej vražde, vyhlásil:
„Dr. J. Tiso martýr svojej lásky k vlasti, ktorý ako človek a kňaz umrel veľmi príkladne a dôstojne, hoci aj spôsobom smrti kňaza nehodným, neprestane žiť v katolíckom slovenskom národe. Tomuto nemožno zabrániť tendenčnými článkami vo svetovej tlači. Aj prípad Dr. Tisu a články o ňom v tlači dokazujú, akou farizejskou sa stala naša dnešná doba.“
Štvrtého augusta 1944 bol v Bratislave krásny deň. Obloha bola modrá a mierny vánok povieval od Dunaja cez ulice mesta. Ľudia sa bezstarostne prechádzali cez námestie pred hotelom Carlton. Predošlý deň som sa zastavil vo Viedni a bolo vidieť veľký rozdiel medzi ovzduším v Bratislave a vo Viedni, ktorú bombardovali spojenecké lietadlá noc predtým.
Pozeral som z hotelového obloka na námestie pred Národným divadlom a nemohol som si nepripomenúť mnohé udalosti, ktorých som tam bol svedkom a na ktorých som bral aj účasť. V deň 10. marca 1939 z Hviezdoslavovho pomníka som rečnil veľkému zástupu univerzitných študentov a rozhnevaným Slovákom, ktorí sa zišli na demonštráciu proti Háchovmu zosadeniu slovenskej autonómnej vlády, na čele ktorej stál Mons. Tiso. Potom mi mysľou prebiehali mnohé iné manifestácie, na ktorých som hovoril k univerzitným študentom z tribúny pred Národným divadlom alebo k zástupom ľudí z balkóna Národného divadla. Bolo to v rokoch 1939 a 1940. keď nadšenie burácalo Bratislavou a celou krajinou. Aké to bolo krásne, šeptal som si, v tom však som počul klopať na dvere čašníka, ktorý mi priniesol raňajky. Prestal som spomínať, zjedol som raňajky a siahol po zápisníku. Začal som si pripravovať moju správu pre prezidenta a pre ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky.
Som veľmi rád. že som vtedy žil a plne sledoval i prežíval existenciu Slovenského štátu na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Veď ako dvadsaťpäťročný som bol vysvätený za kňaza v roku 1940. Ďakujem Pánu Bohu. že manuduktorom na mojej primičnej sv. omši bol práve prezident Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso. Svoju prvú sv. omšu som totiž slávil v jeho farnosti v Bánovciach nad Bebravou a miestny duchovný – farár, býva spravidla i manuduktorom (uvádzateľom) novokňaza. Pán prezident aj ako hlava štátu neprestal byť činný ani v pastorácii, lebo vždy na nedeľu odchádza! do Bánoviec, do svojej farnosti a slúžil aj ako kňaz Božiemu ľudu. Pred primičnou sv. omšou som pánu prezidentovi Tisovi napísal list s prosbou, aby bol mojím manuduktorom, čo on veľmi rád prijal.
Nebol som politikom. Pracoval som medzi slovenskou mládežou: za predmníchovskej republiky v Orie. za Slovenskej republiky v Hlinkovej mládeži a v SKM (Sdruženie katolíckej mládeže).
Neraz, keď som videl, že našu mládež ohrozuje alebo trápi nejaký politický problém, požiadal som o mienku aj politikov. Tak sa stalo, že som bol na pohovore aj u pána prezidenta Tisu. Náš rozhovor sa týkal do verejnosti preniknutých správ, že Židov do Poľska nevyvážajú na prácu, ale na vyhubenie.