Keď sa pred 50 rokmi stal prezident Slovenskej republiky Dr. J. Tiso obeťou politickej nenávisti komunistov a Dr. E. Beneša, vatikánsky rozhlas, komentujúc svetovú tlač o tejto justičnej vražde, vyhlásil:

„Dr. J. Tiso martýr svojej lásky k vlasti, ktorý ako človek a kňaz umrel veľmi príkladne a dôstojne, hoci aj spôsobom smrti kňaza nehodným, neprestane žiť v katolíckom slovenskom národe. Tomuto nemožno zabrániť tendenčnými článkami vo svetovej tlači. Aj prípad Dr. Tisu a články o ňom v tlači dokazujú, akou farizejskou sa stala naša dnešná doba.“

V   slobodnom svete zahraniční Slováci a ich organizácie si každý rok pripomínali túto tragickú historickú udalosť pietnymi spomienkami v pevnom presvedčení, že raz príde čas, keď ju národ bude môcť spoznať v správnom svetle a bez zámerných jednostranností.

Na Slovensku pod nanúteným režimom komunistickej diktatúry a cudzej nadvlády národu nebolo dovolené vzdávať verejnú úctu prvému budovateľovi svojho vlastného štátu, ktorý ho chránil aj v najťažších časoch vojny a priviedol k hospodárskemu a kultúrnemu povzneseniu. Kým v tisíckach článkov a kníh slovenskí exiloví politickí a kultúrni pracovníci spolu so zahraničnými Slovákmi na všetkých kontinentoch sveta vydávali svedectvo o záchrannej činnosti prvého slovenského prezidenta a jeho premyslenom vedení politiky štátu, ktorému stál na čele, na Slovensku režim nanútený Prahou a Moskvou národu doma i v cudzine ho predstavoval ako zradcu, slúžiaceho záujmom cudzej mocnosti, ako nepriateľa svojho národa – ba aj „vojnového zločinca“.

V    dvoch generáciách, sa takto zámerne živil deformovaný obraz prezidenta Dr. Tisu a tento obraz, žiaľ, pretrváva u čechoslovakisticky orientovanej časti národa vrátane politikov, publicistov a historikov. Aj pietne spomienky pri 50. výročí justičnej vraždy prvého slovenského prezidenta sa konajú bez podstatnejšej účasti politických predstaviteľov.

Táto situácia nás Slovákov v zahraničí zaväzuje, aby sme pokračovali nielen v pietnych spomienkach, ale aj v obrane pravdy a spravodlivosti voči predstaviteľom prvej Slovenskej republiky a najmä jej prezidentovi, ktorý zaplatil za samostatnosť svojho národa životom.

Lebo aká je pravda? Násilnú smrť Dr. Tisu považovala a považuje za justičnú vraždu prevažná časť národa a proti jeho poprave sa vyslovil nielen slovenský biskupský zbor. ale aj Vatikán a britská vláda. A ako justičnú vraždu ju odsúdili aj významní americkí kongresmani Ray J. Madden z Gary, Ind. a Alvin E. O Konski z Mercer Wisc.. ktorý vo svojom prejave povedal: „Tragédiou je to strašné mlčanie, ktorým Spojené štáty obišli prípad Dr. Tisu, ktorý rovnako nenávidel nacizmus ako aj komunizmus a ktorého jediným zločinom bolo, že žiadal slobodu a spravodlivosť pre svoj národ.“

Objektívny súd a komplexné hodnotenie vecí by bolo nesporne dokázalo, že to bolo cieľom celoživotnej politickej činnosti Dr. Tisu a že štát, ktorého bol prezidentom, chcel budovať a spravovať v duchu národných tradícií a zásad kresťanstva.

Svetová vojna, ktorá vzplanula dva mesiace po prijatí ústavy Slovenskej republiky, a nasledujúci vývoj medzinárodnej situácie s hegemóniou fašistického Nemecka nedovolil uplatňovať ducha a literu tejto ústavy, ako by si to Dr. Tiso a slovenský národ prial. Ale ani tak nemožno Slovenskú republiku hodnotiť ako fašistický štát. Svedectvo o tom vydal neutrálny diplomat Dr. Hans Keller vo svojich memoároch, aj v slovenskej tlači.

Aj osobitný výbor Kongresu Spojených štátov vo svojej správe podal takýto pohľad na Slovenskú republiku:

„Hoci Slovenský štát bol do veľkej miery výsledkom napnutej medzinárodnej situácie, jednako bol v súlade s ašpiráciami slovenského národa po slobode a s princípom sebaurčenia a samosprávy. Ústava obsahovala zásady, ktoré v určitých aspektoch kombinovali vlastnosti liberálneho štátu, kresťanskej demokracie a autoritatívneho štátu. To reflektovalo kompromis medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi starou tradíciou a časovo determinovaným dynamizmom v strednej Európe. Ale vcelku bolo vyjadrením inštinktu sebazáchovy slovenského národa.“

Analýza ústavy a prejavov Dr. J. Tisu v parlamente a pri iných príležitostiach prezidenta, ktorý formuloval ideológiu HSĽS ešte pred vyhlásením samostatnosti a systematicky ju rozvíjal v Slovenskej republike, rozhodne nesvedčí o tom, že by nacizmus alebo fašizmus mal byť základnou ideológiou slovenskej politiky.

Ústava bola odzrkadlením súčasnej európskej situácie. V otázkach zákonodarnej moci parlamentu, voľby a právomoci prezidenta, oddelenia súdnej moci od výkonnej bola založená na liberalisticko-demokratických zásadách. Občianske slobody boli zaručené v bežnej demokratickej terminológii: „Všetci obyvatelia bez rozdielu pôvodu, národnosti, náboženstva a povolania požívajú ochranu života, slobody a majetku“. Osobitne ústava zaručovala aj domáci pokoj, listové tajomstvo, zhromažďovacie a spolčovacie právo, slobodu vierovyznania, vedeckého bádania atď. Štátu určovala sociálnu funkciu podľa vzoru encyklík Rerum novarum (1891) a Quadragesimo anno (1931) a štruktúru štátu pri­spôsobovala portugalskému a rakúskemu korporatívnemu štátu.

Medzinárodná situácia, vojna a geopolitické postavenie Slovenska však nedovolili v plnom rozsahu uplatniť ducha a litery ústavy, ani ideológie hlásanej prezidentom republiky. Odklon nastáva v roku 1940 nielen pod priamym tlakom Berlína, ale aj v dôsledku domáceho vývoja a politiky južného suseda Slovenska. Po páde Francúzska nebolo už na európskom kontinente demokracie okrem

Švajčiarska a Švédska. Národy a štáty, najmä v strednej Európe (Maďari a Rumuni) sa predbiehali v prispôsobovaní svojich režimov k budovaniu „Novej Európy“.

Pokus zaviesť na Slovensku „národný socializmus“ sa však napriek podpore Berlína jeho predstaviteľom na Slovensku nepodaril. Stroskotal na oddanosti národa politike Dr. Tisu a dôvere v jeho vedenie národa v duchu kresťanských zásad a národných tradícií. Nemecké dokumenty prinášajú o tom množstvo dokladov.

Kým marxistickí historici, takzvané národné retribučné súdy, propaganda československý orientovaných emigrantov a časť západných komunikačných médií a dnes aj časť politikov a tlače na Slovensku – predstavujú ideologický vývoj a politiku prvej Slovenskej republiky ako „klérofašizmus. fašizmus, nacizmus, ako diktatúru a napodobovanie tretej ríše“, diplomatickí predstavitelia Nemecka vo svojich správach do Berlína kreslili obraz práve opačný.

Podľa vyslanca Hansa Bernharda „slovenskí politici by sa držali svojej slovanskej mentality, keby nepoužili uznanie základných nemeckých vojenských požiadaviek ako alibi v tisícoch iných veciach pre sledovanie politiky, ktorá musí nakoniec prísť do konfliktu s nemeckou realitou.“ A kým nepriatelia slovenskej samostatnosti hovorili a hovoria o „zavádzaní nacizmu a fašizmu na Slovensku“, vyslanec Bernhard referoval do Berlína, že prezident SR na verejnom zhromaždení „jednohlasne“ vyhlasuje „príslušnosť k politickému katolicizmu“, že Slovensko „musí mať plnú autarkiu v duchovných veciach“, že „bez katolíckej etiky by nebolo kultúry“ a preto „katolicizmus musí riadiť politiku“ lebo „my máme svoj vlastný systém, my nepotrebujeme lekcie od nikoho“.

Pre nemeckého vyslanca v Bratislave bol to pokus zaviesť na Slovensku režim podobný Schuschniggovmu v Rakúsku pred pripojením k Ríši. a preto končí svoju správu, že „obnovenie Schuschniggovho režimu by zničilo všetky predpoklady na uvedenie do života článkov 1 a 4 dohody o ochrane Slovenska“.

Podľa vyslanca Manfreda von Killingera, ktorý nastúpil v Bratislave po Bernhardovi. na Slovensku boli roku 1940 „židovsko–plutokratické kruhy, slobodomurárske kruhy, kruhy poddané Rímu, české a panslavistické kruhy“. Za všetkými týmito „silami“ bola podľa neho pravdepodobne „britská tajná služba“. Minister vnútra Dr. F. Ďurčanský „bol používaný ako ich ochotný nástroj protinemeckými kruhmi“. Ba Dr. Ďurčanský „vo svojej funkcii ministra vnútra“ sledoval politiku, ktorá bola prakticky protinemecká a hraničila s politikou „prospojeneckou“, čo pre Nemecko bolo „neúnosným“.

Podľa memoranda riaditeľa politického oddelenia ministerstva zahraničia Woermanna z 23. mája 1940 v slovenskej vnútornej politike „bol pohyb preč od Nemecka“, prinajmenšom sledovanie politiky, ktorá sa nenesie v súlade s Nemeckom, ale chce si nechať všetky možnosti otvorené. Vnútorná politika v Slovenskej republike sa podľa Berlína „vyvíja dlhší čas takým smerom, že vývoj na Slovensku odôvodňoval okamžitú intervenciu Nemecka...“

Nemecká intervencia v skutočnosti aj prišla v Salzburgu koncom júla 1940. keď prezident bol prinútený zmeniť vládu prijatím demisie ministra zahraničia a vnútra Dr. F. Ďurčanského, a vymenovať A. Macha za ministra vnútra a Dr. Tuku za ministra zahraničia. Dr. Tukom vyhlásený „slovenský národný socializmus“ mal však krátke trvanie a neprenikol do národa. Ale odklon od kresťanskonárodnej ideológie Dr. Tisu sa aj tak negatívne odrazil na celkovom profile Slovenskej republiky vo vzťahu k tzv. židovskej otázke, ktorých Dr. Tiso zachraňoval, ako mohol.

Židovská otázka jestvovala na Slovensku od 19. storočia a z času načas sa prejavila v antisemitizme, ale ten bol povahy politicko-sociálnej a nemal nič spoločného s ideologickým antisemitizmom národného socializmu a najmä s neľudskými metódami, ako bol riešený. Tak sa pozeral na židovskú otázku na Slovensku aj predstaviteľ amerického vyslanectva v Prahe George Kennan, keď r. 1938–1939 navštívil Slovensko.

Dr. Tisovi sa podarilo, napriek nemeckej podpore zástancom zavedenia „slovenského národného socializmu“, obmedziť dôveru národa v jeho vedenie a jeho ideologické zameranie natoľko, že v záujme pokojného vývoja na Slovensku aj Berlín napokon upustil od snahy nahradiť ho Dr. Tukom ako prezidentom.

Hoci u všetkých civilizovaných národov je zradou nebyť za samostatnosť svojho národa, retribučný súd pokladal činnosť Dr. Tisu za „trestný čin domácej zrady“ a usmerňovanie politického vývoja v Slovenskej republike pokladal za odstraňovanie demokratického systému a zavedenie fašistického režimu podľa nemeckého vzoru a vyniesol rozsudok smrti nad Dr. Tisom, pre ktorý Dr. Beneš žiadal ešte počas vojny aj pomoc Moskvy.

No už po výpovedi arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku v januári 1947, ktorý svedčil, že Dr. Tiso „zastával svoje politické funkcie so súhlasom cirkevnej vrchnosti, ktorá videla v jeho osobe, že je skutočne charakterný muž, ktorý chráni Cirkev i národ pred nebezpečenstvom hroziacim zo strany nemeckého nacizmu“ Dr. Tiso vyhlásil, že „to znamená preňho ukončenie procesu s oslobodzujúcim morálnym rozsudkom tak vo veci národnej, ako aj kňazskej.“

Vzhľadom na retribučnú povahu a predpojatosť obžalobcov a predsedu súdu Igora Daxnera. ktorý obmedzoval právo na výber obhajoby a prekážal obhajobe pri predvolávaní svedkov i v štúdiu materiálov obžaloby, Dr. Tiso vo svojej obhajobnej reči zdôraznil, že „tento proces a táto obžaloba nie sú preň mravne záväzné“ (tamže, s. 61). Odmietla aj morálnu autoritu sudcov a dovolával sa súdu celého národa, o ktorom vedel, že mu veril, ako aj on veril v jeho budúcnosť. Dr. Tisovi ako aj prevažnej väčšine národa a zahraničných Slovákov bolo jasné vtedy, ako aj dnes, že cieľom procesii bolo slovenský národ zastrašiť a zlomiť v ňom vôľu po samostatnosti.

Je v záujme budúcnosti národa a pravdy o jeho histórii, aby sa o politickej činnosti Dr. Tisu a o prvej Slovenskej republike písalo a rozprávalo „vecne triezvo“, aby sa „zvažovala miera všetkého, čo bolo, aj účasti osôb“, aby sa „neheroizovalo jednostranne, ale rozprávalo o pravde“, ako predseda vlády V. Mečiar žiada, ale, žiaľ, na dnešnom Slovensku sa to v prejavoch politikov ani v médiách nedodržuje¹.

Politickí činitelia, ktorí svojou činnosťou pomohli k slobode a samostatnosti svojich národov v histórii civilizovaných národov patrili medzi najvýznamnejšie osobnosti. Revízia procesu a nastolenie pravdy potvrdí, že tam patrí v slovenskom národe aj Mons. Dr. Jozef Tiso, prezident prvej Slovenskej republiky.

A preto je mravnou povinnosťou zahraničných Slovákov venovať mu nielen pietne spomienky, ale dožadovať sa aj jeho rehabilitácie a zostať verný jeho poslednému odkazu: „Naspäť cesta nemožná – buď vždy verný svojej slovenskosti podľa vôle Božej“. Česť jeho pamiatke!

* ↑ Pravdivý obraz politickej činnosti Mons. Dr. J. Tisu obhajujú a revízie procesu a rehabilitácie sa na Slovensku dožadujú aj kultúrni a politickí pracovníci najmä v dvoch dieloch publikácie Zamlčaná pravda o Slovensku a znovuvydaním knihy prof. K. Murína Spomienky a svedectvo, a kníh prof. F. Vnuka a M. S. Ďuricu. Z novín, hlavne Slovenské národné noviny, ktoré vydáva Matica slovenská.