Som veľmi rád. že som vtedy žil a plne sledoval i prežíval existenciu Slovenského štátu na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Veď ako dvadsaťpäťročný som bol vysvätený za kňaza v roku 1940. Ďakujem Pánu Bohu. že manuduktorom na mojej primičnej sv. omši bol práve prezident Slovenského štátu Dr. Jozef Tiso. Svoju prvú sv. omšu som totiž slávil v jeho farnosti v Bánovciach nad Bebravou a miestny duchovný – farár, býva spravidla i manuduktorom (uvádzateľom) novokňaza. Pán prezident aj ako hlava štátu neprestal byť činný ani v pastorácii, lebo vždy na nedeľu odchádza! do Bánoviec, do svojej farnosti a slúžil aj ako kňaz Božiemu ľudu. Pred primičnou sv. omšou som pánu prezidentovi Tisovi napísal list s prosbou, aby bol mojím manuduktorom, čo on veľmi rád prijal.

Pri mojej primičnej sv. omši a potom pri slávnostnom obede boli viacerí moji rehoľní spolubratia. napríklad páter provinciál – známy literárny historik a riaditeľ nášho františkánskeho gymnázia v Malackách Dr. Celestín Lepáček. ako aj nemenej známy literárny historik páter Dr. Vševlad Jozef Gajdoš, odsúdený potom bývalým komunistickým režimom na jedenásť rokov väzenia za to, že rozmnožoval vo svojej kláštornej cele fotografie pána prezidenta Tisu. Bol prítomný aj môj bývalý spolužiak a bývalý generálny tajomník Hlinkovej slovenskej ľudovej strany Dr. Jozef Kirschbaum. Sú to nezabudnuteľné spomienky, veď sotvakedy sa na svete stalo, že by prezident štátu bol nejakému novokňazovi manuduktorom! Iste ide o svetový unikát. To však nie je moja zásluha, ale Boží dar.

Pán prezident mal pri slávnostnom obede skvelú náladu, rád sa rozprával aj s jednoduchými ľuďmi, aj s babičkami, veď i národ ho miloval. Autom prichádzal vždy v piatok alebo v sobotu do Bánoviec na svoju faru. Zvyčajne sa mu tlačil do auta „ochranca“ – detektív, ale pán prezident každému prikázal, aby ostali doma, lebo on nepotrebuje ochranku. Ako aj bola pravda. Národ ho naozaj miloval.

Preto je nepochopiteľné a zarážajúce, keď dnes mnohí ľudia, čo ho osobne nikdy nevideli a nepoznali, ba ani v tom čase nežili, a preto nepoznajú ani vtedajšie pomery, dnes píšu o pánu prezidentovi rôzne nezmysly a úplne skreslené tvrdenia, že práve on bol zodpovedný za osud slovenských Židov. Zhodou okolností čítam najnovšie číslo Literárneho týždenníka (26/97) z 26. júna, v ktorom podľa Tida Jozefa Gašpara, jedného z prominentov bývalého Slovenského štátu, sa v článku Rozviazaná pamäť VI medzi iným píše: „I od nás ríša žiadala riešenie židovskej otázky. Pýtal som sa vtedy samotného prezidenta, ako mám celú vec ponímať a ako ju predkladať verejnosti. Prezident mi vtedy povedal: „Nedopustíme sa nijakej neľudskosti. Nemci žiadajú od nás. aby sme im našich Židov dali na práce. Keď v Nemecku môže pracovať stotisíc Slovákov, myslím, že sa nič nestane, keď tam budú pracovať aj Židia.““ A ďalej píše Tido J. Gašpar, tento popredný slovenský spisovateľ a šéf tzv. Úradu propagandy (kde v tlačovom úrade pracoval aj básnik Ján Smrek): „Keď tam budú pracovať! V tom zmysle sa s ríšou uzavrela zmluva o odovzdaní slovenských Židov na práce... Skutočne som nevedel, čo sa s nimi dialo. Moje ľudské cítenie vylučovalo akékoľvek neľudskosti a zverstvá. Ani v myšlienkach som nemohol pripustiť, že by ich v Nemecku fyzicky trápili a ničili.“ – Na Slovensku, ba ani nikde inde na svete sa nevedelo, že Nemci Židov mordujú v plynových komorách. To dosvedčuje aj Luděk Pachman, Čech a šachový veľmajster židovského pôvodu, keď hovorí: „Dr. Tiso sa nepodieľal na genocíde slovenských Židov; je dokázaná historická skutočnosť, že ešte v novembri 1944 ho Svetový kongres Židov naliehavo žiadal, aby zostal vo svojej funkcii a nerezignoval, pretože Dr. Tiso preukázateľne desaťtisícom slovenských Židov zachránil život. Vyhladzovaciu akciu riadil osobný poverenec Adolfa Hitlera a jeho pomáhačmi boli Tuka a Mach.“

Prezident Dr. Jozef Tiso bol ako človek i ako kňaz bezúhonného života, človek čestný a charakterný, spravodlivý. Slovenský národ má v ňom jedného z najväčších synov. Je ozdobou a pečaťou nášho národa. To raz pochopí celý národ, najmä keď sa dlho prekrucované skutočnosti postavia do pravého svetla. No to si bude vyžadovať čas aspoň dvoch generácií, keď opadne aj vlna emotívneho hodnotenia vecí, ako je to. žiaľ, i v dnešných časoch. Táto emotívnosť a či skôr dlhodobo utváraná nenávisť voči prezidentovi – katolíckemu kňazovi dostala nehatený priechod prechodným víťazstvom ateizmu Sovietskeho zväzu a bola ňou ovplyvnená aj komunistická SNR, ktorá v rozsudku pána prezidenta neurobila ani toľko, koľko by bola aj mohla.

Dnešná zdivočilá politická situácia na Slovensku má byť vari katarziou?