V dejinách všetkých národov sú osobnosti, ktorých vplyv na ďalšie osudy a vývoj národa prežije búrky časov, invázie, okupácie a zmeny režimov. S týmto zjavom sa stretávame tak u národov malých ako aj veľkých a vplyv týchto históriu tvoriacich osobností sa často odlišuje len dimenziami. V slovenských reláciách Tido Gašpar nazval tieto osobnosti vzletným epitetom „trvalé svetlá“ v jednej zo svojich kníh vydaných v búrlivých udalostiach rokov 1938-1939.

Do tejto kategórie tvorcov slovenských dejín patrí aj prvý prezident Slovenskej republiky Mons. Dr. Jozef Tiso, a preto ktokoľvek bude chcieť objektívne hodnotiť jeho význam v slovenskom národnom živote, bude musieť vychádzať z tejto dejinnej skutočnosti, ktorá je typickou len pre málo národov v Európe. Objektívny historik si bude musieť položiť otázku, ako zapadá osobnosť a činnosť Dr. Tisu do tohto dejinného rámca, ako nadväzoval na národné tradície a ako posunul svojou činnosťou národný vývoj Slovákov k dovŕšeniu ich národotvorného procesu a k zaisteniu rovnoprávnosti s inými národmi.

Jeho odsúdenie bolo aktom pomsty politických protivníkov. A to v prvom rade ani nie z vlastného národa, ale z národa, ktorého vedúci politici sa chceli pomstiť za to, že pod vedením Dr. Tisu Slováci dokázali svoju životaschopnosť a skrižovali ich plány asimilácie Slovákov a vlády nad Slovenskom. Na slovenskej strane bol to akt politickej nenávisti, lebo ani komunisti, ani nekomunisti nemali objektívne príčiny na pomstu, ak situáciu na Slovensku počas druhej svetovej vojny posudzujeme v európskom kontexte a na obžalobu zo „zrady“ pozeráme z perspektívy osamostatňovania sa národov. Famózne „vae victis“, beda porazeným, ktoré často poznačilo dejiny nevinnou krvou významných osobností, v 1947 roku poznačilo prvý raz aj dejiny Slovákov. Ako história už rehabilitovala popravené osobnosti iných národov, niet sporu, že sa tak stane aj v prípade prvého prezidenta Slovenskej republiky.

* * *

Ako sa javí osobnosť Dr. Tisu z historickej perspektívy a čo ho charakterizovalo ako človeka?

Pre dejinnú úlohu mal Dr. Tiso osobné vlastnosti, ktoré ho v buditeľskej práci čestne stavali na prvé miesto po boku Andreja Hlinku a v štátnickej činnosti mu umožnili zachrániť Slovensko nielen pred rozdelením medzi susedov, ale dosiahnuť aj politickú štátnosť a zaistiť pre slovenský národ taký kultúrny a hospodársky rast a takú životnú úroveň počas druhej svetovej vojny, akú nemal skoro ani jeden národ v Európe, neutrálne štáty nevynímajúc.

Pre každého, komu osud dožičil pracovať v najbližšom kruhu osôb okolo Dr. Tisu a kto s ním prešiel manifestujúce Slovensko v roku 1938 a prvé roky Slovenskej republiky, bolo jasné, že Boh dal Dr. Tisovi určitú charizmu, ktorá podľa moderných sociológov a psychológov (G. Le Bon, Max Weber) spôsobujú, že masy inštinktívne cítia, že osoba obdarená týmto darom pracuje za ich záujmy, vyjadruje ich cítenie, stotožňuje sa s ich problémami, a preto má nielen ich dôveru, ale aj oddanosť do krajnosti. Niet sporu, že tento dar mal aj Andrej Hlinka, a preto ľudia išli do žalárov, dali sa prenasledovať, mnohí boli zranení alebo zabití na Hlinkových zhromaždeniach a za jeho program, kým za inými politikmi šli preto, lebo čakali výhody a opustili ich s vejúcimi zástavami, keď videli, že sľubované výhody nedostanú. Dr. J. Tiso získaval ľud nie frázovitou demagógiou, ale svoju výrečnosť používal či v pražskom parlamente alebo na zhromaždeniach a neskôr v prezidentských posolstvách na prejavy, v ktorých formuloval slovenské národné požiadavky odôvodnené logicky a podložené znalosťou nielen slovenskej problematiky a duše slovenského ľudu, ale aj solídnou znalosťou sociológie a politických doktrín doby.

Dr. Tiso prišiel totiž do politiky ako človek vzdelaný vo Viedni aj v sociológii a doplňoval si denne svoje vzdelanie čítaním, čo mu umožňovala aj znalosť cudzích rečí. Týmto sa odlišoval od väčšiny slovenských politikov svojej doby, nevynímajúc ani Andreja Hlinku, ktorý bol strhujúcim tribúnom, útočiacim skôr na city ako získavajúcim masy racionálnou analýzou problémov, terminológiou politických vied, ako to robil Dr. J. Tiso.

Dr. J. Tiso bral však politiku ako službu národu a nehľadal osobnú kariéru, a preto sa nedal znechutiť. Zostal v politike, lebo vo svojom svedomí cítil, že národ ho potrebuje a že môže národu pomôcť. Tento svoj postoj k politickej činnosti nezmenil do konca svojho života. Tí, čo im osud dožičil pracovať v jeho blízkosti, vedia o jeho častom varovaní: „Ak vláda nebude robiť politiku, ktorá slúži záujmom slovenského národa, ak pánom ministrom pôjde o osobné pozície a priazeň cudzích a nebudú sa pýtať, či to alebo ono opatrenie je v záujme národa, a nie čo na to povie Berlín, odídem do Bánoviec. Ja som nie prezidentom pre honosný titul alebo aby som splnil svoje ambície, ja som úrad prijal, aby som bránil záujmy národa, ako najlepšie viem a môžem, a budem to robiť dovtedy, kým slovenská vláda bude robiť politiku v záujme slovenského národa.“

Objektívne už dnes možno povedať, že nadväzujúc na Štúra a ideovú kontinuitu predošlých slovenských pokolení, Dr. J. Tiso hlboko kotví v kresťanskom svetonáhľade na jednotlivca a jeho pomer ku štátu, národu, rodine, spoločnosti. Jeho ideológia je silne fundovaná na princípoch modernej sociológie a štátovedy, má solídne základy filozofické a prísne logickú sústavu. Dr. J. Tiso vychádza z idey a zdôrazňuje primát duchovnosti, ale sa opiera o realitu života a rešpektuje skutočnosť. Je to výsledok dlhoročného štúdia a politických skúseností čerpaných z denného styku s národom a z nepretržitého boja s jeho nepriateľom.

Z Literárneho almanachu Slováka v Amerike, 1972