Nebol som politikom. Pracoval som medzi slovenskou mládežou: za predmníchovskej republiky v Orie. za Slovenskej republiky v Hlinkovej mládeži a v SKM (Sdruženie katolíckej mládeže).

Neraz, keď som videl, že našu mládež ohrozuje alebo trápi nejaký politický problém, požiadal som o mienku aj politikov. Tak sa stalo, že som bol na pohovore aj u pána prezidenta Tisu. Náš rozhovor sa týkal do verejnosti preniknutých správ, že Židov do Poľska nevyvážajú na prácu, ale na vyhubenie.

Na záver asi hodinu trvajúceho nášho smutného rozhovoru pán prezident vtedy povedal: „Usilujem sa zachrániť Slovákov všetkých a Židov, ktorých vládzem. Ináč by som musel odstúpiť.“ Moja odpoveď na to znela: „To rozhodne nie.“ A bol som hlboko presvedčený o správnosti svojho názoru nielen vtedy, ale aj teraz, keď sa mienka našej verejnosti v tejto veci radikálne rôzni.

Čo ma viedlo k takémuto názoru?

Bolo a je mi jasné, že Dr. Tiso bol verejný činiteľ a ako takého možno ho volať aj na zodpovednosť. Ale kto to smie urobiť a ako to smie urobiť? Veď na túto funkciu mu dal mandát slovenský národ. No bol to vari slovenský národ, ktorý' ho súdil a odsúdil?! Bralo sa do úvahy všetko, čo sa v každom regulárnom súdnom procese robí? – Dnes vieme a vedeli sme to už i pri samom procese, že sa úmyselne zamlčovalo všetko pozitívne, ba vymýšľali sa aj vyložene nepravdivé a do súvislosti sa dávali i dosiaľ ešte dávajú veci. ktoré nemajú nijakú príčinnú súvislosť.

Našou úlohou je aspoň dodatočne a celkom letmo poukázať aspoň na tie na prvý pohľad do očí bijúce pozitíva, ktoré slovenskému národu plynuli z existencie svojho vlastného štátu a zásluhou jeho vlastného prezidenta. Len si pripomeňme, že naša vlasť je doslova posiata pamätníkmi padlých v doterajších vojnách, ktoré sú takmer v každej slovenskej dedine a všimnime si túto smutnú štatistiku:

V rokoch 1914–1918. teda len za štyri roky prvej svetovej vojny sme v mojej malej rodnej Borovej oplakali 16 vojnových obetí. No za šesť rokov trvania druhej, ktorá si na celom svete vyžiadala päťdesiat miliónov životov, z Borovej nebolo ani jednej obeti. Vysvetlenie je jednoduché: Slováci v tejto vojne už mali svojho ochrancu, hoci aj tu sa ukázalo, že ani prezidentovo úsilie zachrániť všetkých Slovákov nebolo celkom v jeho moci. Z nášho rozhovoru vysvitlo, že prezident si bol vedomý, aké okolnosti sa utvorili banskobystrickým povstaním, ktoré determinovali jeho úsilie zachrániť všetkých Slovákov. Jednako jeho cesta do Banskej Bystrice po potlačení povstania sa uskutočnila práve s týmto jediným zámerom. A výsledok? – Nech historici potvrdia alebo nepotvrdia dokument, ktorý by rukolapne dokazoval, že s Tisovou prítomnosťou v Banskej Bystrici sa spája aj omilostenie 50 slovenských rukojemníkov odsúdených na smrť odvetou za odboj, alebo odvolanie Hitlerovho rozkazu zrovnať so zemou mestá Banskú Bystricu. Zvolen a Brezno, jedno však môžem ako činovník Hlinkovej mládeže sám potvrdiť: v tom čase prišli do Banskej Bystrici asi dve čaty príslušníkov HM, aby sa osobným pohovorom s niekoľkými ríšskymi dôstojníkmi pokúsili vyslobodiť slovenských povstaleckých vojakov pred ich odvezením do nemeckých koncentračných táborov. A vtedy „haemistom“ nemeckí dôstojníci umožnili vybrať našich vojakov už z naložených transportov! (No aj prijatie tohto tvrdenia závisí od toho, kto akú pravdu počuť chce, alebo nechce.)

Musím sa ešte vrátiť k slovám pána prezidenta Tisu, ktorý mi povedal aj to, že sa usiluje zachrániť zo Židov, ktorých vládze. Všeobecne sa vie, že záchra­na Židov bola v tom čase v Európe ovládnutej Hitlerom príliš ťažký problém, keďže radikálne potlačenie židovstva bolo súčasťou nemeckého plánu na ovládnutie nielen Európy, ale celého sveta. Preto vzhľadom na nemecký plán definitívneho riešenia problému židovstva (Endlösungu) nikto sa nemohol Nemcom postaviť na odpor tak, aby to malo pre Židov dajakú platnosť, ba akákoľvek pomoc a záchrana pre nich mohla mať v podmienkach nemeckej moci iba čiastkový a dočasný charakter. Bol to veľmi obmedzený priestor na to, aby sa ktokoľvek v okupovanej Európe pokúsil o všeobecnú záchranu Židov. Práve tento obmedzený priestor mal na mysli prezident Tiso, keď povedal, že sa „usiluje zachrániť Židov, ktorých vládze“. Málokto vtedy vedel, že riešenie otázky židovstva sa nedeje len ich sústreďovaním do pracovných táborov či giet, ale vyvražďovaním! Prezident Tiso, žiaľ, nevedel ani to, s akou bezohľadnosťou sa na Slovensku uskutočňovalo i samo vyvážanie. Vedel len o odvoze Židov na prácu, o uskutočnení prvého transportu židovských dievčat z Popradu, s cieľom prípravy ubytovania pre židovských robotníkov. Etický prípad vlastného vývozu sme vtedy chápali ako typický spôsob veľmocí, ktoré sa v dejinách často dopúšťali takýchto odsúdeniahodných akcií a ako to v tom čase robil aj Stalin. (Napokon robilo sa to aj v povojnovej ČSR s Nemcami, a nebojme sa to povedať, i s Maďarmi u nás, hoc v oveľa menšej miere.)

K pálčivej problematike slovenských Židov dovolím si aspoň toto odbočenie:

Ako sa zachovala slovenská vláda, keď vyšlo najavo, čo sa robí so Židmi v Poľsku? – Len čo sa správa biskupa Jána Vojtaššáka o skutočnom osude Židov v Poľsku dostala na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, zo Slovenska už nebol vyvezený ani jeden Žid. – Keby som mohol hovoriť do rozhlasu, položil by som v tejto súvislosti otázku: „Kde inde v Európe to dokázali?“

A ako plnil prezident Tiso svoje rozhodnutie zachraňovať tých Židov, ktorých vládze? – Nuž práve s jeho menom sa spája v Európe jedinečný pokus o záchranu Židov aspoň v hraniciach krajných možností. Pre Nemcov nebol ťažké uveriť, že ekonomicky zaostalé Slovensko potrebuje osobnú pomoc židovských odborníkov a iste im záležalo aj na hospodárskom vzraste svojho satelita. Veď v ich poňatí vzrast Slovenska sa priamo dotýkal aj prospechu ríše... Na Slovensku sa preto na záchranu Židov zaviedol dômyselný systém udeľovanie výnimiek proti vývozu, ale platnosť udeľovanie týchto výnimiek sa mohla viazať len na vyhlásenom zákone o takomto vývoze, aby sa vyhlo ľubovôli jednotlivcov, ktorí o tom rozhodovali. A zákonom sa toto právo udeľovania výnimiek priznalo prezidentovi republiky, ktorý ho aj v maximálne možnej miere uplatňoval. A práve s podpisom mena prezidenta Tisu sú známe tisícky židovských osôb, ktoré prežili (alebo by boli prežili, keby ich nebola postihla pohroma zo strany Nemcov pri potlačovaní povstania).

No s Tisovým menom je spojený aj menej známy pokus o záchranu maďarských Židov. Vie sa o odvážnej pomoci Židom zo strany švédskeho diplomata Wallenberga pôsobiaceho v Budapešti. Noviny Národná obroda z 28. II. 1990 priniesli však správu, že keď Wallenbergove pasy nemecká okupačná armáda prestala brať na vedomie, bol to Dr. Jozef Tiso, ktorý dal pokyn slovenskému vyslancovi v Budapešti, aby začal pomáhať slovenskými pasmi. Musím sa ešte vrátiť k prezidentovmu výroku o tom. že chce zachrániť všetkých Slovákov. Mám pred sebou nedávno vydané pamäti ministra G. Medrického, kde sa uvádza, že keď až ríšsky minister postuloval najvyššie tresty (smrti) pre organizátorov martinskej vzbury, prezident Tiso dal zisťovať, kto z nich je na Slovensku, aby sa nevyniesol nad nimi trest smrti (pozri aj Svedectvo 1993, č. 4, s. 8).

Preto sa celkom na záver chcem vrátiť ešte aj k mojej otázke, kto mal teda právo súdiť a tak kruto odsúdiť slovenského prezidenta. Bol to skutočný súd, či iba politická fraška? – Určite to druhé, čo môžem potvrdiť z vlastnej skúsenosti:

Bol som predvolaný ako svedok. Aj napriek Rašlovmu protestu proti tomu, aby som bol vypočutý, začal som svedčiť.

Advokát Dr. Žabkay mi položil otázku: Chodievali ste do prezidentského paláca? Hovorili ste tam o českej otázke?

Ja: Áno.
Daxner: Nepripúšťam!
Žabkay: Hovorili ste tam o židovskej otázke?
Ja: Áno.
Daxner: Nepripúšťam!

Ďalšie otázky je už aj zbytočné citovať.

No prokurátor Dr. Rašla na záver procesu žiadal trest smrti aj vzhľadom na vinu pána prezidenta vo veci českej a židovskej, o čom súd nechcel nič počuť! A bol to ten istý konfident Daxner. usilujúci sa o smrť prezidenta Tisu, ktorý udával ľudí divokej sovietskej tajnej službe NKVD. ako o tom napísala v Slovenskom denníku z 15. 6. 1993 spisovateľka Hana Ponická.

Veď nielenže na Slovensku sa nevedelo, aký skutočný osud stíha Židov v Poľsku, ale nevedeli to ani v samom Nemecku. Mnohí obyvatelia Weimaru nevedeli nič ani o existencii koncentračného tábora v neďalekom Buchenwalde! Ba celkom ohromujúcu správu priniesol aj citovaný mesačník Svedectvo na s. 7. kde sa spomína list Helmutha von Moltke, jedného z vedúcich členov sprisahania proti Hitlerovi, anglickému priateľovi f. Curtisovi zo dňa 25. 3. 1943, v ktorom stojí: „Som presvedčený, že aspoň 90% Nemcov nemá ani tušenia, že sme zamordovali státisíce Židov“.

Veľmi mnoho vecí svet nepozná ani z toho, o čo sa Slovenská republika a jej prezident usilovali v oných ťažkých rokoch druhej svetovej vojny. Veď keď som mal raz príležitosť navštíviť vatikánsku nunciatúru v Bratislave a hovoriť s jej predstaviteľom, položil som tam aj otázku, ako sa pozerá Vatikán na Slovenskú republiku. A vtedy som dostal túto odpoveď: „Veľmi interesantný pokus budovat na kresťanských princípoch v tieni hákovitého kríža!“

A to bolo aj hlavným obsahom nášho hodinového rozhovoru so smutným prezidentom Dr. J. Tisom, ktorý vtedy veľmi ustarostene zdôrazňoval skutočnosť ťažkých prítomných i budúcich obetí v službe národa.

+ ThDr. PhDr. Alexej Izakovič, správca fary vo Vištuku (15. 6. 1995)