Americké katolícke médium ChurchMilitant.com v súvislosti s priebehom predvolebnej prezidentskej kampane v Spojených štátoch amerických uviedlo, že Amerika nie je jedna, že Ameriky sú dve a pevne rozdelené zákopmi morálnej vojny vedenej na poli kultúrnom i politickom; a že táto skutočnosť bola tak zjavná, že by sa dala krájať práve v posledných mesiacoch a týždňoch; a že Američania by mali ďakovať nebesiam za tieto posledné dni, kedy sa každý mohol – s dostatkom informácií – vedome a svedomite, a to nad rámec hlasovania v nejakých pitoreskných demokratických voľbách, rozhodnúť, na ktorej strane chce a bude stáť, pričom za toto rozhodnutie ponesie najmä posmrtné dôsledky na svojej duši.

Pre katolíkov to nie je nič nové – vedia, že Kristus prišiel rozdeľovať; na stranu ľavú tých, ktorí neuznajú Jeho kráľovstvo a moc a na stranu pravú zasa tých, ktorí sa budú Jemu klaňať ako jedinému pravému Bohu, Kráľu všetkých kráľov a Pánu všetkých pánov, Stvoriteľovi i Vládcovi sveta viditeľného i sveta neviditeľného, tomu, ktorý nás poznal, kým nás vložil do lona našich materí.

Na týchto stránkach sme sa presne v tomto duchu odvolávali už niekoľko ráz na encykliku pápeža Leva XIII., Humanus genus z r. 1884, ktorý hovorí o rozdelí pokolenia ľudského na kráľovstvo Božie na zemi a na kráľovstvo Satanovo na zemi.

Prečo encyklika vznikla a bola premulgovaná v uvedenom období, to všetko súvisí s potrebou reagovať na ohromné hodnotové rozdelenie, ktoré ako klin bolo vrazené do samých prostriedkov národov sveta dovtedy najzreteľnejšie Veľkou francúzskou revolúciou, ktorá otvorene a viditeľne vraždila kňazov a rehoľníkov, zhodila Krista z trónu a oltáru a v štátnom náboženstve uctievala modlu rozumu, čo v horizonte relatívne krátkeho časového obdobia pomaly plynúceho starého sveta, a síce v horizonte jedného storočia, nabralo podobu tlaku na laicizáciu spoločnosti i národov. Pod laicizáciou, neskrývalo sa nič inšie ako antiklerikalizmus, teda útok na Cirkev Kristovu, ktorý pokračoval socializáciou a boľševizáciou. A ktorý pokračuje dodnes liberalizáciou a demokratizáciou.

Každý národ sveta zasiahlo (a niektoré ešte len zasiahne) Božím dopustením toto viditeľné morálne rozdelenie v momente mu Stvoriteľom určenom – tento moment určil Stvoriteľ sveta, a určil ho múdro každému národu do doby, kedy ten bude dospelý. Aby v momente, kedy bude ten-ktorý národ schopný dostatočne bezpečne s plným vedomím o dôsledkoch svojich rozhodnutí na poli celospoločenskom – teda v politickom rámci štátu – rozlíšiť tieto dve strany morálnej vojny: kráľovstvo Božie na zemi od Satanovho. Boh totiž chce, aby sme konali slobodne a pri plnom vedomí;

Dnes už nemôže byť pochýb, že za tento moment pre slovenský národ potom, ako ten dosiahol 14. marca 1939 svoju plnú neodvislosť a dospelosť vo veciach štátno-politických, určil Boh 29. august 1944, teda deň vypuknutia povstania. V nasledovných dňoch totiž nedupali po slovenskej zemi čižmy štyroch armád – nemeckej, československej, sovietskej a slovenskej – ako by sa nám mohlo z pozitivistického náhľadu na naše dejiny zdať. V tých dňoch dupali každým jedným priedomím na Slovensku čižmy iba dvoch armád: a to armády Dobra. Alebo armády Zla. Vojna sa zo zemského povrchu, zo západného či východného frontu, votrela každému jednému nášmu bratovi a sestre pod kožu. Do duše. A každý jeden z našich predkov sa musel s plným vedomím dôsledkov svojho rozhodnutia – pre večnosť i pre časnosť – vysloviť a najmä prikloniť k jednej z týchto dvoch armád v boji svojej každodennosti.

Či bude s partizánmi vraždiť kňazov a vešať gazdov v mene pátosu protifašistického boja, alebo so slovenskou armádou brániť ideu štátnosti, v ktorej slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát...

Boh sa díva. Díval sa vtedy a díva sa i dnes. Díva sa na nás, či sme ohyzdným zapachajúcim žltým hnisom, a či čistou, rýdzou krvou očistenia tryskajúcou z tejto – dnes už dávnej – rany rozdelenia, ktorá sa však dodnes nestala jazvou.

Boh sa díva. Díval sa vtedy a díva sa i dnes, či túto ranu rozdelenia poctivo šijeme – hoc i horúcou ihlou – ale najmä bielou niťou Jednej Pravdy, alebo či túto ranu párame, šklbeme a nepekne driapeme, a to najmä lžami a tisícimi pravdoláskami odporného ťahavého žltého hnisu.

Boh sa díva. Díval sa vtedy a díva sa i dnes, či sledujeme zmier a večné dobro národa jeho obrátením a či staviame pamätníky zmierenia v Jednej Pravde. Alebo či pľujeme a či ničíme pomníky jedných z bielych dvojkrížov, zatiaľ čo leštíme, pucujeme, glancujeme červené a až na kosť oblizujeme žlté hviezdy na pomníkoch druhých.

Áno, Boh sa díva. Len či sa i my dívame. A to poriadne. A či sme si všimli, že tak, ako prezidentská kampaň zviditeľnila a podčiarkla rozdelenie Ameriky v posledných dňoch, že takým istým spôsobom zviditeľnili a podčiarkli rozdelenie slovenského národa uplynulé parlamentné voľby, a najmä ich výsledok. A vôbec tým nemyslím nič, čo by sa týkalo politických strán, počtu ich získaných hlasov či mandátov, a či dokonca ich programov, majúc na pamäti, že politika i kultúra sú len dejiskom hlbšieho morálneho zápasu jednotlivcov.

Parlamentné voľby z marca tohto roku vyzliekli slovenský národ donaha, aby sme zas mohli uzrieť obrovskú ranu tiahnucu sa od jedného boku tela slovenského národa k druhému. Krvácajúcu a hnisajúcu zároveň.

Tou ranou je Jozef Tiso. Jeho poprava. Ako symbol našej vzbury proti Bohu a proti Cirkvi. Naše nečinenie pokánia a nekonanie nápravy, ústiace v stratu nielen zmyslu pre veci nadprirodzené ako je úcta k jedinému pravému náboženstvu, ale i pre samé veci prirodzenosti ako je právo človeka na život od počatia až po prirodzenú smrť.

Tá rana krváca. Krvou statočných, hoc i častokrát zmätených, obrancov pravdy.

Tá rana hnisá. Hnisom zaslepených útočníkov, ktorí nesú svetlo Satana a pochodeň odpútaného Prometea a sú tou žiarou natoľko oslepení, že nehľadajú, lebo už nevidia, jednotu v Pravde.

Nebuďme ako oni!

Za temer šesť rokov môjho pôsobenia ako správcu Rodného domu prezidenta Tisu, nezaznamenal som objektívne toľko drobných i značnejších útokov proti pamätnej tabuli na priečelí domu s reliéfom profilu prezidenta Tisu, ako tento rok ostatný. A takisto, subjektívne som nepociťoval toľko nenávisti šírenej voči prezidentovi Tisovi – mučeníkovi viery katolíckej a národa slovenského – vo verejnom priestore ako rok tento.

Rok, pred „rokom mučeníka“ , teda pred rokom 2017, v ktorom si pripomenieme 18. apríla už 70-te výročie popravy Mons. Tisu a 13. októbra zas 130-te výročie jeho narodenia, je to znamenie nebies.

Alebo ako hovorí bratislavský kanonik Karol Körper-Zrínsky – z kalichu utrpenia nečerpajme otravu, lež fanatickú odvahu!

A tak, potom ako som tento rok podal tri trestné oznámenia na útočníkov poškodzujúcich rodný dom prezidenta Tisu vo Veľkej Bytči, nechal som dnes, 11. 11. 2016, zvesiť pamätnú tabuľu z jeho priečelia, aby sme v tichosti a pokore mohli poutierať z reliéfu prezidenta všetky tie chriaky Satana, ktoré mu bol uštedril; aby sme na kolenách pozbierali vzácne slzy vyronené z kameňa nad naším národom.

A aby sme sa nadchádzajúce dva týždne – až do začiatku Adventu 27. 11. 2016 – mohli pod vysvieteným prázdnym miestom po pamätnej tabuli pripomínajúcej rodisko slovenského mučeníka, modliť na kolenách.

A za našich nepriateľov. Za ich obrátenie.

Aby sme za nich na tomto mieste zapálili verejne sviecu a tým dokázali Bohu a odkázali národu, slovenskej verejnosti i svetu, že si želáme Slovensko, kde rodinu vytvorí jedine jeden muž a jedna žena, Slovensko, v ktorom sú sodomia a potrat smrteľným hriechom! Slovensko nevytrhnuté zo svojho koreňa, lež verné a oddané svojej slovenskosti dľa vôle Božej. Jednoducho – že si želáme Slovensko slovenské a Slovensko katolícke!

A aby sme v blížiacom sa roku mučeníka Jozefa spolu s Nepoškrvnenou mohli napokon hrdo vstať a ružencovým ťažením za slovenský národ rozdrviť konečne hlavu nepriateľovi!

Sláva Bohu na výsostiach a pokoj ľuďom dobrej vôle!

Verní sebe – svorne napred!

Kristu-Kráľu na stráž!