Prednáška Mgr. Slavomíra Jančoka, ACIArb s názvom Svedectvo biskupa Karola Kmeťku o mravnej bezúhonnosti Jozefa Tisu mala odznieť v rámci akadémie II. ročníka Memoriálu mučeníka Jozefa Tisu 12. 4. 2014 o 15:30 hod. v Rodnom dome prezidenta Tisu. Prednášateľ však vopred ospravedlnil svoju neúčasť na akadémii z rodinných dôvodov, a tak Vám teraz po prvý raz prinášame znenie predmetnej prednášky.

Finis operis semper reducitur in finem operantis. S. Thomas Aquinas

Slováci, Slovenky, milí účastníci,

Predmetom mojej dnešnej úvahy je hodnotenie svedectva Karola Kmeťku o mravnej bezúhonnosti Jozefa Tisu, hovoriac tu samozrejme o svedectve otca arcibiskupa pred takzvaným Národným súdom, ustanoveným okupačnou mocou na Slovensku počas prvého obdobia okupácie Slovenskej republiky českými a sovietskymi vojskami.

Pre posúdenie mravnosti jednotlivých hlavných skutkov, ktoré či už súčasná alebo minulá propaganda kládla Jozefovi Tisovi za vinu, budeme tu prihliadať na dve podstatné zložky posúdenia konania prezidenta z morálneho hľadiska:

1. 1. posúdenie činu ako morálne dobrého/zlého,
2. 2. posúdenie pričítateľnosti skutku, teda mravnej zodpovednosti prezidenta za konkrétne konanie či už jeho ako osoby, alebo aj iných osôb ovplyvňujúcich okolnosti, za ktorých skutkové deja prebiehali.

I. Na úvod je potrebné osvetliť si podmienky od ktorých závisí posúdenie morálnosti ľudských činov.

Katolícky katechizmus sa nimi zaoberá v paragrafoch 1750-1754:

1750 Morálnosť ľudských činov závisí:

• od zvoleného predmetu,
• od zamýšľaného cieľa čiže úmyslu,
• od okolností konania.

Predmet, úmysel a okolnosti sú „pramene“ alebo základné prvky morálnosti ľudských činov.

1751 Zvolený predmet je dobro, ku ktorému vôľa vedome smeruje. Je „matériou“ ľudského činu. Zvolený predmet morálne špecifikuje úkon vôle podľa toho, či rozum tento predmet poznáva a posudzuje ako zhodný alebo nezhodný s pravým dobrom.(1794) Objektívne normy morálnosti vyjadrujú racionálny poriadok dobra a zla, ktorý dosviedča svedomie.

1752 Na rozdiel od predmetu je úmysel v konajúcom subjekte. Keďže úmysel je pri prameni dobrovoľného konania a určuje toto konanie prostredníctvom cieľa, je podstatným prvkom morálneho hodnotenia činu. Cieľ je v úmysle prvý a označuje účel, ku ktorému konanie smeruje. Úmysel je hnutie vôle k cieľu; týka sa cieľa konania.(2520) Je zameraním sa na dobro, ktoré sa očakáva od podniknutého konania. Úmysel sa neobmedzuje iba na usmerňovanie našich jednotlivých činov, ale môže zameriavať na ten istý cieľ viaceré činy; môže usmerňovať celý život k poslednému cieľu.(1731) Napríklad cieľom poskytnutej služby je pomáhať blížnemu, ale zároveň ju môže podnecovať láska k Bohu ako poslednému cieľ všetkých našich činov. Ten istý čin môžu podnietiť viaceré úmysly: napríklad službu možno preukázať s úmyslom získať si priazeň alebo sa tým vystatovať.

1753 Dobrý úmysel (napríklad pomôcť blížnemu) nerobí ani dobrým, ani správnym konanie, ktoré je samo v sebe nezriadené(2479) (napríklad lož a ohováranie). Cieľ neospravedlňuje prostriedky. Nemožno napríklad ospravedlniť odsúdenie nevinného(596) ako oprávnený prostriedok na záchranu ľudí. Naopak, pridaný zlý úmysel (napríklad márnomyseľnosť) robí zlým čin, ktorý môže byť sám v sebe dobrý (napríklad dať almužnu).

1754 Okolnosti vrátane následkov sú druhotné prvky morálneho činu. Prispievajú k zväčšeniu alebo zmenšeniu morálneho dobra alebo zla ľudských činov (napríklad veľkosť sumy pri krádeži). Môžu aj oslabiť alebo zväčšiť zodpovednosť konajúceho(1735) (napríklad konať zo strachu pred smrťou). Okolnosti samy osebe nemôžu zmeniť morálnu akosť činov. Nemôžu urobiť dobrým ani spravodlivým čin, ktorý je sám v sebe zlý.

II. Ako sa podmienky prejavujú na hodnotení činu?

To nám ozrejmujú paragrafy 1755-1756 Katechizmu:

1755 Morálne dobrý čin predpokladá, že je dobrý súčasne aj predmet, aj cieľ, aj okolnosti. Zlý cieľ pokazí čin, hoci jeho predmet je sám v sebe dobrý (Mt 6,5). Predmet voľby môže sám pokaziť celé konanie. Jestvujú konkrétne správania (napríklad smilstvo), ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo.

1756 Je teda nesprávne hodnotiť morálnosť ľudských činov, berúc do úvahy len úmysel, ktorý k nim dáva podnet, alebo len okolnosti (prostredie, spoločenský tlak, prinútenie alebo nevyhnutnosť konať atď.), ktoré tvoria ich rámec. Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené (graviter illiciti) vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie a krivá prísaha,(1789) vražda a cudzoložstvo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.

III. Je teda ešte otvorený priestor na uplatnenie princípov menšieho zla?

Anjelský učiteľ sv. Tomáš Akvinský v Summa Theologica [Iª-IIae q. 94 a. 2 co.] nepochybne správne uvádza Hoc est ergo primum praeceptum legis, quod bonum est faciendum et prosequendum, et malum vitandum. Teda prvým predpisom (prirodzeného) práva je, že dobro má byť konané, a podporované, a zlo zabraňované.

Samozrejme, je tu otázka, či možno voľbou medzi zlým a horším, teda zlom väčším a menším, intenzívnym a menej intenzívnym, trvajúcim dlhšie alebo kratšie vykonať takú voľbu, ktorá svojim cieľom a predmetom obstojí v hodnotení tak, že čin bude možné považovať za dobrý.

Cieľ činu pritom ešte morálna filozofia (morálna teológia) zvykla rozlišovať na Finis operis (vlastný cieľ konania) a finis operantis (cieľ konajúceho). Rozdiel medzi nimi môžeme ľahko pochopiť ke porovnáme cieľ operácie a cieľ lekára, ktorý ju vykonáva.

Účel operácie je napríklad odstránenie nádoru a tým zlepšenie zdravotného stavu pacienta (zabránenie alebo spomalenie jeho zhoršovania), cieľom lekára je odstránenie nádoru a tým zlepšenie zdravotného stavu pacienta (zabránenie alebo spomalenie jeho zhoršovania). V tomto vybranom prípade tak máme zhodu účelu operácie a cieľa konajúceho.

Anjelský učiteľ vo výroku, ktorým táto úvaha začína, uznáva, že cieľ činu sa vždy redukuje na cieľ, ktorý má konajúci. Pokiaľ je otázkou, či minus malum môže byť predmetom činu, ktorý tak sám o sebe nebude zlý (ako uvádza paragraf 1756 Katechizmu) odpoveď vidíme práve v uvedenom prvom predpise prirodzeného práva, teda, že dobro má byť nielen konané ale aj podporované (presadzované) a zlu má byť zabraňované.

Pritom treba zdôrazniť, že zameranie a účinky viacerých činov môžu byť nesené spoločným úmyslom a jednotiacim cieľom, a tak pokrývať aj komplexné konania, a že ako si ďalej ukážeme, pre ľudskú voľbu v zložitých morálnych situáciách sú mravnými ukazovateľmi aj princípy Bonum totius, Pars propter totum a Ratio proportionata, teda princípy dobra celku, prípustnosti obetovať časť pre zachovanie celku a napokon princíp primeranosti.

Dovolím si dokonca predoslať, že princíp Pars propter totum a Ratio proportionata majú omnoho väčší dopad práve v prípade konania na zabránenie zlého následku, než v prípade konania zameraného na konanie a presadzovanie dobra.

IV. Rozhodujúce prvky vo výpovedi arcibiskupa Kmeťka

IV.1. Radosť biskupov z voľby Jozefa Tisu za prezidenta:

Na Daxnerovu otázku: „To vás prosím aby ste nám objasnili, prečo ste povedali, že ste cítili z toho radosť, a síce túto radosť aby ste nám vysvetlili, z akého dôvodu vám bol tento fakt radostný, či ako cirkevný hodnostár, či ste hovorili i za ostatných biskupov, alebo ako Slovák, alebo ako politik, alebo z akého hľadiska. Prečo ste radosť cítili, keď bol Tiso menovaný?“ arcibiskup Kmeťko odpovedal: „Teda, že Slovensko, Slováci môžem povedať v tom čase 90%, vtedy keď oznámili, že máme samostatný štát, ja myslím, že málo Slovákov vtedy bolo, ktorí by boli povedali: „Nám sa neľúbi ten samostatný štát." My sme síce tu stratili po Svätoplukovi neodvislosť a teraz sme ju nadobudli a nám povedali, že to je stále a trvalé. Vtedy, keď sme ho išli pozdraviť, ja to, čo sme zostavili spoločne s biskupmi, ja som to prečítal. A druhá radosť, prameň druhej radosti bol to, že záruku sme videli v osobe Tisovej, že je skutočne charakterný muž a bude viesť štát i z cirkevných ohľadov tak, že nebudeme musieť sa obávať hroziaceho nebezpečenstva nemeckého nacizmu.“

IV.2. Postoj k židovskej otázke

K postoju k židovskej otázke je vhodné citovať dlhšiu časť výpovede aj s otázkami Dr. Daxnera (v zápisnici označovaný ako predseda):

Dr. Kmeťko: „Nuž ja som videl zjednej strany, že je to minus malum, keď on zostane prezidentom a keď zachráni aspoň to, čo sa zachrániť dá, lebo mal som informácie, že keby ta protivná stránka vo vláde dostala úplne moc do ruky, tak sa jeden vyslovil vraj, ani jeden Žid ani jeden Čech nezostane na Slovensku.“

Predseda: Vy ste mu povedali, že ako to môžete trpieť - vláda a čo vám na to povedal?

Dr. Kmeťko: On mi odpovedal, čo som ja úplne nevedel akceptovať: „mne to stačí, že mám uistenie z nemeckej strany, že sa s nimi humánne zaobchádza", že sú tam aplikovaní ako robotníci a keď Slováci môžu chodiť do Nemecka konať prácu, prečo by nemohli to isté konať i oni. To mi povedal.

Predseda: A vy?

Dr. Kmeťko: Ja som krútil hlavou, že dobre, keď on to akceptuje takto, že úplne verí tým nemeckým vládnym správam, že tam toto sa deje...

Predseda: A nepovedal ste mu, že sa tam špatné nakladá s tými židmi?

Dr. Kmeťko: To som rozhodne povedal, že mám informáciu - neviem už, či som spomenul aj list Dr. Buzalku, nato sa nepamätám - ale povedal som mu, že máme dobré informácie, že sa s nimi zle zaobchádza a práve preto my v tejto židovskej otázke - čo sa týka tých memoránd, sme podali na vládu.

Predseda: On tej vašej informácii neveril lebo povedal: „Ja nemám nič proti tomu lebo keď Slováci môžu chodiť do Nemecka..."

Dr. Kmeťko: On sa pridŕžal toho: „Ja mám svoje informácie, že sa s nimi dobre zaobchádza." On bol toho presvedčenia.“

Skôr než sa dostaneme k hodnoteniu židovských deportácií, obrátim Vašu pozornosť na inú odpoveď otca arcibiskupa, na otázku, či sa biskupi nezaoberali prípadnými škodami pre Cirkev, ktoré by z prezidentského postu Jozefa Tisu mohli vyplynúť po zmene režimu:

„Nuž my sme sa inou otázkou obyčajne zaoberali, že či to nebude škodiť slovenskému národu a slovenskej Cirkvi, jestli Tiso nebude prezidentom. My sme odhliadli od toho, či je kňaz alebo nie, ale sme znali jeho charakter a sme hovorili: Nech je on radšej - a keď si to žiadali aj Židia od nás, že len aby on bol prezidentom - prosím my sme mali povedať: Čo nás do toho?“

Ako je zrejmé, z prvej časti výpovede rekapituloval otec arcibiskup rozhovor zo začiatku deportácií, kde sa prezident pridŕžal náhľadu, že ide pri deportáciách o akúsi pracovnú povinnosť, obdobnú čo do zásahu do osobných slobôd prácam Slovákov v Nemecku (hoci by išlo o nútené práce), pričom sa spolieha na to, že sa s „pracovne nasadenými“ Židmi zaobchádza humánne.

V neskoršej výpovedi na otázky obžaloby otec arcibiskup odpovedá na súvisiace otázky s istým posunom:

Dr. Šujan: Pán svedok, prosím pekne, boli by sa mohli vyvážať odtiaľto Židia, keby sa bol obžalovaný Dr. Tiso postavil radikálne proti tomu?

Dr. Kmeťko: Určite nemôžem to povedať, ale mohlo sa to stať, že by bol býval odstavený a bol by na miesto neho druhý, to previedol, snáď krutejším spôsobom, ako sa to previedlo.

Dr. Šujan: Ale bol by si zachoval čistotu svojej morálky a svedomia, nie, pán svedok?

Dr. Kmeťko: To je už otázka, jestli on myslel, že tým viac osoží židom a národu, jestli ostane ďalej. To je zase tá subjektívna otázka, subjektívne svedomie, že keď človek dľa subjektívneho svedomia vtedy robí, správne, vtedy nezhreší.

Tu vidíme prvý náznak morálneho konceptu zabraňovania zlu, ktoré nie je len aplikáciou princípu minus malum, ale aj aplikáciou bonum totius, resp. princípu proporcionality.

Pokiaľ by sme túto vnútornú voľbu (voľbu predmetu konania) mali ustáliť z výpovede arcibiskupa Kmeťka, potom prezident mal možnosť vzdať sa úradu, pričom v danom čase by to nijako neznížilo pravdepodobnosť pokračovania deportácií (odstúpením by sa nezmenil ani zákon zmocňovací ani ústavný zákon o deportáciách, vonkoncom už nie židovský kódex, ktorý mal podobu vládneho nariadenia) ba naopak, prinajmenej v roku 1942 by to ich pravdepodobnosť zvýšilo.

Ústavným následkom uprázdnenia funkcie prezidenta by bol výkon jeho funkcie predsedom vlády v zmysle § 37, ods. 1, teda prof. Vojtechom Tukom, ktorý bol jednak rozhodným prívržencom deportácií (do marca 1943 teda do prerokovania tzv. Vojtaššákovho memoranda, následne ich spolu so zvyškom vlády už blokoval) a jednak mohol v súlade s ústavou rozpustiť snem, a v novom sneme prostredníctvom štátnej rady nominovať svojich prívržencov.

Samotným oslabením umierneného krídla HSĽS odstúpením prezidenta by aj radikáli boli väčšmi vystavení nemeckému tlaku (v daných podmienkach sa okrem iného mohli – čo aj využívali – vyhovárať na konzervatívnu väčšinu snemu a vlády).

Tak máme z mravnej stránky dobre zdôvodnenú mravnú správnosť rozhodnutia prezidenta Tisu neodstúpiť v roku 1942 (inou otázkou, ktorej sa výpoveď dostatočne nevenuje, je otázka dôsledkov salzburskej krízy).

K otázke deportácií stanovisko o aplikácii minus malus, ale aj bonum totius potvrdzujú odpovede otca arcibiskupa na otázky obhajoby.

Dr. Žabkay: Pokiaľ sa týka vašich rozhovorov s obžalovaným – ste nám povedali, že od roku 1943 alebo ku koncu skrátka, že ste mali viac rozhovorov s obžalovaným - povedal vám obžalovaný Dr. Tiso o Salzburgu o jeho povahe, ako to znášal vo všeobecnosti a ako osobne ako človek?

Dr. Kmeťko: Vyprával. Myslím, že nepovedal mi veľmi mnoho, len toľko, že: „chceli prichystať pre mňa pokorenie, že alebo sa poddá, alebo bude chaos".

Dr. Žabkay: Povedzte špeciálne, či vám povedal, že to znášal osobne ťažko.

Dr. Kmeťko: Že to ťažko znášal, na to sa pamätám.

Dr. Žabkay: Povedal vám pán obžalovaný, že udalosti, ktoré nasledovali po Salzburgu, mali prameň v salzburských poradách, resp. vo zmenách osobných, ktoré tam boli vybavené?

Dr. Kmeťko: Hovorím, že na tie podrobnosti sa nepamätám, len to viem, že zdôrazňoval to, že „som si vymienil aspoň to, že budem oslobodzovať Židov a ja ustálím, ktorý bude ponechaný" a to sme skúsili, že kedykoľvek sme sa obrátili naň, vykonal to a preto i tí nitrianski Židia prosili, len keby on ostal prezidentom.

V. Posúdenie postoja k židovským deportáciám vo svetle výnimiek

Odsúdenie postoja Jozefa Tisu k židovským deportáciám vo svetle výnimiek z ústavného zákona o vysťahovaní židov tak podľa môjho názoru nemôže z hľadiska katolíckej morálky obstáť osobitne s alternatívou o odstúpení z funkcie v roku 1942.

Možnosť rozhodným spôsobom vplývať na rozsah deportácií celkom nepochybne umožnila spolu s ďalšími opatreniami (cirkvou podporované ukrývanie židov, personálna politika prezidenta na znemožnenie efektívneho fungovania bezpečnostného aparátu, blokovanie nominantov radikálov – osobitne radikálnych antisemitov) do roku 1944 zachránili množstvo konkrétnych životov.

VI. Posúdenie pričítateľnosti smrti deportovaných

Aj s ohľadom na svedectvo otca arcibiskupa, ale najmä na nespornosť skutočnosti (nespochybňovanej ani tzv. národným súdom) že prezident nemal vedomosť o skutočnom účele koncentrácie židov a o spôsobe zaobchádzania s nimi (do roku 1943) pričom treba prihliadať na to, že aj po roku 1943 pri tejto neistote o osude deportovaných mohol pripúšťať aj vysvetlenie, že ide o protinemeckú propagandu (nie neobvyklú už aj v prvej svetovej vojne), preto smrť deportovaných mu nemožno – aspoň v rámci katolíckej morálky pričítať na zodpovednosť.

VII. Iné možnosti odporu voči nemeckým plánom a ich mravné zhodnotenie

Samozrejme, tak ako to činí vo výpovedi aj arcibiskup Kmeťko, mohli by sme hľadať „správny čas“ na abdikáciu prezidenta aj v inom, skoršom období, alebo hľadať iné spôsoby obrany voči nemeckým požiadavkám.

Slovensko nebolo jediným štátom v sfére vplyvu Nemecka, ktoré bolo vystavené sporu o takzvanú židovskú otázku medzi konzervatívnymi nacionalistami a radikálmi, resp. nemeckého tlaku v tejto oblasti.

Treba povedať, že sme nevyužili všetky možnosti odporovania Nemecku v otázke deportácií, a v protižidovskej politike vôbec, a to nielen pre tlak vnútorného radikalizmu, ale aj pre nedostatok zahraničnopolitických skúseností slovenskej elity v danej dobe.

Slovenská republika v rokoch 1940-1942 mala pomerne malý rozsah živých zahraničných stykov, už ani nehovoriac o takmer nefunkčnej spravodajskej službe, čo bol žiaľ jeden z dôvodov preceňovania významu radikálov (čo je osobitne otázne po potlační pokusu o prevrat Železnej gardy v Rumunsku), ale aj preceňovania nemeckého tlaku v oblasti protižidovskej politiky.

Uvedené chyby nemožno však personalizovať u prezidenta Tisu, a čiastočne boli dokonca ovplyvnené takými rozhodnutiami, ktoré boli zamerané na odpor voči nemeckému vplyvu. Posúdenie týchto krokov prezidenta, vlády či snemu však už nespadá do rozsahu tejto úvahy.