Lomcoval v duši severák októbra smutného,
každý náš sused sebecky loviť chcel z mútneho,
Operáciou zmenšili náš krotký, malý štát,
nesmieme svetským veľmociam v náporoch v ceste stáť!
Zúfanie žralo útroby, invalid zastonal,
mohol už černoch odísť, keď úlohu vykonal.
Len jeden záblesk potešil Slovensko nádejou,
akoby dúha po búrke z tatranských závejov,
Dozrela Slovač v Žiline, ruky si podala,
že ako žula bude stáť, slobodou splesala!
Vytryskla radosť zo srdca, plne sme slobodní,
už sme sa na šli v jednote pravdiví, nehodní!

Archív Matice slovenskej, f. Matica slovenská II. 1919 - 1948, š. D (doplnky) 6/1939, D VI./37-1939

Prvé zore
na obzore
nad Žilinou žiaria ranné...

Srdcia ľudí
pomsta budí
zničiť krivdu v hroznom súde;

právo majú
a nedajú,
by zas bolo pošliapané.

Svedkom sľubu
nášho ľudu
šiesty október vždy bude.

Báseň vyšla v zbierke Štefana Sonderlicha Sväť, Slovensko, sväť... v roku 1940 v Turčianskom sv. Martine, s. 36-38

Čas tiekol vôkol nás,
učil nás kríže niesť,
vzdor horký v duši mať
a tajne stisnúť päsť,
neveriť márnej sile,
nezúfať pri mohyle.

Však pod popolom bied
bol bielej iskry jas
a posvätný jej žiar
nik neudusil v nás.
Žiar lásky k vlasti vrelý,
v ktorom sme žili – mreli...

Bol šiesty október –
dní všedných vzácny hosť,
národ náš zdvihol päsť
a svetu skríkol: „Dosť!
Náš cieľ je veľký, pravý,
viac neskloníme hlavy!“

S šepotom tmavých hôr
a piesňou rodných hrúd k Tebe, ó Bože náš,
dnes modlí sa Tvoj ľud;
obeť jeho a vďaka
na požehnanie čaká...

Báseň vyšla v zbierke Štefana Sonderlicha Sväť, Slovensko, sväť... v roku 1940 v Turčianskom sv. Martine, s. 36-38

Roky sme v nádeji čakali
na slávny ten víťazný deň.
I paškal víťazstva zažali
i bili sa, trpeli preň.

A dnes je tu už, je náš,
my s ním Pochodní spev sa nesie: vpred!
Od srdca k srdcu, ó, radostným
prichádza krokom nový svet.

I nové ráno sa zablysklo.
A čistý štít do výšky pnie.
To zlato ukryté zalisklo...
O ňom málokto vedel, vie.

Hlboko bolo tu snížené
pred každým prestalo byť tlieť.
Dnes tieto plány sú skrížené.
Sviatostne cestou žitia svieť.

To duša ľudu zduchovnelá,
Ju sžieral denne ohňa plam.
No, pravda svetmi jej zachvela.
Víťazstva palmy nesie nám.

Ó, tešte hory sa, údolia,
Tešte sa stánky ľudských sŕdc!
Odkryté rany už nebolia.
Na stráž sa! Hor' za našu tvŕdz

Kto ničil nás tu cez zákony,
zúčtoval s ním dnes dobrý ľud.
Bo nomôž' zničiť tie záhony,
čo vložil Boh nám v našu hruď.

Kto zničil nás tu skrz zákony – hrobárom budú jemu ony.

Slovák, roč. XX, č. 227, 6. 10. 1938, s. 4

Reč slovenská je jasná,
Reč slovenská je hlasná,
Dnes národ touto rečou
bez zášti a bez mečov
sa našiel v samom sebe
a otvoril si nebe.

A teda od októbra
buď budúcnosť zas dobrá!
A ako je deň šiesty,
rod, nikdy nestúp s cesty!
A ako je dnes štvrtok,
Buď požehnaním, skutok!

I teraz v Božom mene vpred,
národ, zocelene!

Slovák, roč. XX, č. 228, 7. 10. 1938, s. 2

V nádeji včuľ národ žije,
nádej jedna jediná,
s ňou sa žije, s ňou i snije,
udrie naša hodina,
hej, slovenská rodina!

Verné srdcia prudšie búšia,
verné srdcia - pevný hrad
verne búšia, s vierou tušia
musí dôjsť aj na nás rad,
hej, slovenská sestra, brat!

Veľká nádej, nádej naša,
stelesňuje túžob roj,
nádej naša slabosť kmáša,
čo deň pevnie rodný voj,
hej, Slováci, národ môj!

Slovák, roč. XX, č. 227, 6. 10. 1938, s. 4

Aby tu nebolo zas na stá cudzích pánov,
nech Ty si vodca náš, čo z našej krvi si,
ten veniec, ktorý Ti ovíjame dnes skráňov,
má zeleň z Dunaja a kvety z Torysy.

 

V tridsiatomtreťom, teda v svätom roku,
nevyschla ešte slza v mojom oku
a nad hlavou mi hustnú oblaky...
Musím sa modliť viac, a bez nároku
čakať lúč pravdy, a nie zázraky.

Zázrak je, že si v poníženej zhode
s Otcovou vôľou ostal pri národe,
keď z brlohov sa čerti rútili.
Dnes dovíjam ti veniec v skromnej óde,
hoc' by aj svätí hlavou krútili...

Noc zmizla a deň vstával spod obzoru.
Bolo to na jar, keď sa polia orú
a otvárajú brázdy nádeji...
Ty krk a život dal si bez odporu,
keď prišli kati a či zlodeji...

Jar zvykne meškať ako aureola
a odsúdenec snáď sa nedovolá
priateľov, ktorí v núdzi potešia,
lež sľúbená jar tmu a zimu zdolá
a vyženie ju z nášho prístrešia.

Mučeník musí pod kly nenávisti,
dokiaľ sa nad ním nebo nevyčistí
a neožiari trúchlu otčinu...
Boh obnoví ti proces a sa zistí,
že na svedomí mal si – nevinu!

Kalendár Kanadskej slovenskej ligy 1981.

 

Nad nezmyselnú hŕbu hanopisov
jasne sa vznáša pravý obraz Tisov
a hany, ktoré suka biedny dratvár,
k nemu sa vrátia, jemu padnú na tvár.

Blahoslavený, kto sa nezaknísal
a stál jak Tiso, keď dopíjal kalich
a zatváral svoj mučenícky misál...

 

Už po tridsiaty raz kalendár našich smútkov
nám klope na pamäť a vyvoláva ráno,
ktoré by malo byť nám večnou nezábudkou,
keď Jozef mučeník povedal štedré áno
na Božiu ponuku za obeť dať sa celý
na zmytie poškvrny zo štítu Európy,
keď mizla istota a základy sa chveli
bez hrádzí, čo by svet chránili od potopy.

Na tejto obeti nie, nehľadajte prášky
so striežím pohľadom, ktorý len zlobu zrádza!
Kto zmiera za svojeť, ten padá bez porážky
a tomu na hrobe pre ľudstvo klíči mládza
lásky a nádeje, a bez triedneho hnevu
sa rodí nový raj pod žalujúcim tichom,
že sudca zrno dal za nevýžvnú plevu,
keď kňaza odsúdil nad Chlebom, nad Kalichom.

Na slávu teroru hriech už má tridsať rokov,
na slávu obete anjeli veniec pletú
a pletú aj kati povrieslo z tvrdých okov
na hrdlo národu a na zápästie svetu,
a či ho dopletú, to nerozhodnú oni.
Prst Boží nezdolné má rozhodný ťah v pláne,
čo ľudia rysujú... Zvon na vzkriesenie zvoní
a stráži pri hrobe z rúk unikajú zbrane.

Pôvodná báseň, doteraz nepublikovaná, je z literárneho archívu Jozefa M. Rydlu.

 

Čím by sme dnes boli? Poľom pod záplavou,
nebyť v jeho hlave rozum Rastislavov,
hradné zhorenisko, v ktorom sova húka,
nebyť v jeho ruke ráznosť Svätopluka.

 Zapaľujem sviečku na hrobe
Márie Kokošovej.
Zastrelili ju maďarskí žandári
a modlím sa za všetkých prenasledovaných,
ponížených hortyovskými hordami.

Bite človeka – kňaza, hlavu štátu,
čo za nás niesol ťarchu dní,
keď blesky pretínali nebesá
a šupy číhali na našu vlasť.

Raz padnú tyrani a bude nový svet,
keď z koncentrákov vyjdú ľudské práva;
hoc doma vládne ešte guľomet
a v tragédii Slovák dejstvo odohráva.

Na kríži visí obeta,
zapadá slnko bronzové;
obeť je slávou odetá,
keď vyjde mesiac v obnove.

Neustúp z boja, Slovensko, drž si slávu;
čo vzácne v tebe nesmrteľné je,
Boh zmení farbu tvoju popolavú
na bielu žiaru večnej nádeje.

Zakikiríkal kohút. Už ho vedú.
Kyvadlo skáče bez srdca a bije.
Kamenná chodba zvoní bez milosti
podkovičkami polície.
Neovenčili oltár rozmarínom
a nehrá organ, keď si ornát dáva.
Odchádza v šere s bratom kapucínom
a cez obloky mesto požehnáva.

I.
Z bied, utrpenia, oprášené z blata
povstali chrbty hore, oči k nebu mieria.
Keď bola toľká, Bože, naša viera,
nuž musela prísť táto doba zlatá.

 Medzník v búrke, vo víchrici,
brod náš slobodného rána,
si majákom v metelici
a Tvoj Odkaz pre nás manna.

Upozorňujeme, že označenie „svätý“ ako prívlastok k menu mučeníka viery katolíckej a národa slovenského, Jozefa Tisu, je na týchto stránkach používaný v ľudovom význame ako vynikajúci cnosťami, mravnosťou, bezúhonnosťou, vzbudzujúci vážnosť svojou silou, oprávnený, spravodlivý. Prívlastok „svätý“ v ľudovom význame je na týchto stránkach prisudzovaný Jozefovi Tisovi bez odobrenia pápežského úradu Cirkvi. Jeho používaním si správca Rodného domu prezidenta Tisu a týchto stránok nedovoľuje predchádzať úsudku Cirkvi, lež zverejneným dokumentuje kultus svätosti Jozefa Tisu, ktorý dodnes panuje v národe a svojou vlastnou cestou hľadá a nachádza si svoje vlastné výrazové prostriedky.

Nový účet
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore