Klikni pre podrobnosti...
Msgr. Jozef Tiso o sebe napísal:

„Chystal som sa za kňaza a nie za politika. Sem smerovalo moje štúdium a moja sebavýchova. Ako kňaz chcel som slúžiť Bohu, Cirkvi a národu, z ktorého som sa zrodil a medzi ktorým mám uplatňovať svoje kňazské povolanie. Zásady: za Boha, za národ, s ľudom a pre ľud, neboli teda len heslom, neskoršie nadobudnutým, odpočúvaným, osvojeným, ale vždy a všade platným pravidlom. Len takto sa mohlo prísť i k tomu najvyššiemu cieľu: ͵Sláva Božia a potom blaho ľudu.ʹ“

Keďže sa stal aj politikom, jeho osoba sa nevyhnutne stala „kontroverziálnou“. Nepochybne však patrí k „veľkým ľuďom našej doby“.

Dr. Jozef Tiso pochádzal zo starej slovenskej rodiny v trenčianskej stolici. Jeho otec, Gašpar Tiso, bol roľníkom, ale vyučil sa aj mäsiarskemu remeslu. Matka sa volala Terézia, rodená Budíšková. V rodine bolo sedem detí: traja chlapci a štyri dievčatá. Otcovu prísnosť vo výchove detí vyvažovala matka svojou láskavosťou. Tisová rodina bola solídna a nábožná. Svoju životnú filozofiu čerpala z čítania životopisov svätých, z Radlinského Nábožných výlevov a zo spoločných modlitieb. Táto filozofia živila ich optimizmus aj v životných búrkach.

Raz sa ho ktosi spýtal, či pochádza z bohatej rodiny. Usmial sa a povedal:

„No pravdaže pochádzam z bohatej rodiny. Bolo nás sedem. Viete, miera bohatstva na Slovensku je veľmi zaujímavá. Raz, keď som bol ešte kaplánom, prišla ku mne istá žena s plačom, že tí a tí jej čosi vykonali. Vraj, taký boháč, a mne chudobnej žene urobil takú škodu! Ale – hovoril som – veď on nie je boháč, veď má len dve kozy. No, hej – odpovedala žena – ale ja ich nemám! Mali sme slušnú strechu nad hlavou, mali sme čistý, pekný dedinský domček a peceň chleba vždy na stole, prikrytom obrusom. Mali sme to, čo človek k slušnému životu potreboval. To bolo naše bohatstvo. A čo bolo, bolo z práce.“

Na adresu tých, čo si radi spomínali zásluhy svojich rodín, hovorieval:

„U nás niet rozdielu medzi remeselníkom a roľníkom a robotníkom. Ukáž, čo si ty – radí mladým – a neodvolávaj sa na otcovské zásluhy!“

Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči. Vyrastal pod opaterou starého otca po matke. Dedko Budíšek bol kostolníkom. To je povolanie, ktoré veľmi imponuje svojou autoritou dedinským chlapcom. Ľudovú školu vychodil v miestnej trojrečovej slovensko-maďarsko-nemeckej rímskokatolíckej škole. Jeho učiteľmi boli povedomí Slováci, odchovaní na modranskom učiteľskom ústave, Pavol Trusina a Alojz Brunner. Malý Jožko stále sedával v prvej lavici. Býval najlepším žiakom v triede a bol známy tým, že rád pomáhal susedom „šuškaním“. Po skončení 6. triedy odišiel na stredoškolské štúdiá do Žiliny s úmyslom, že bude študovať za kňaza. Neskoršie prešiel do nitrianskeho seminára. Tam na piaristickom gymnáziu dokončil vyššie triedy s výborným prospechom. Na Slovensku bolo zvykom, že biskupi posielali nadaných študentov do viedenského seminára Pazmaneum. Tam študovali viacerí národne uvedomelí slovenskí kňazi. Tam si osvojil sociálne učenie Cirkvi, ktoré knihami a prednáškami šírili zvlášť profesori Schindler a Ignác Seipel.

V lete r. 1910 biskup Fischer-Colbie vysvätil Tisu vo Viedni za kňaza. Primície mal vo svojom rodisku za účasti veriacich z celého okolia. Náš ľud hovorieval, že za novokňazské požehnanie sa vyplatí hoci aj čižmy zodrať, alebo prísť poň na kolenách. Po primíciách sa znova vrátil do Viedne, kde bol po roku promovaný za doktora teológie.

Môže sa zdať divným, že mladého doktora teológie poslal biskup za kaplána do chudobnej dedinky Oščadnice. „To bola moja druhá univerzita“ – povedal Tiso neskoršie. S dekanom Krautnerom kaplán Tiso založil svojpomocný hospodársky spolok, ktorý dvíhal životnú úroveň i sebavedomie dedinčanov. Po roku sa Tiso dostal do Rajca. Tu usilovne zbieral životné skúsenosti. Tam nazrel po prvý raz do najchudobnejších chalúp a zoznamoval sa s potrebami robotníkov rajeckého okolia. Založil filiálku Slovenskej banky a remeselnícky krúžok, v ktorom učil mládež slovenský pravopis, lebo v škole ich učili len po maďarsky. Po dvoch rokoch ho biskup preložil do Bánoviec nad Bebravou, ktoré sa stali „Tisovým mestom“, lebo v ňom pôsobil dlhé roky. Ešte aj ako prezident Slovenskej republiky nevzdal sa svojej fary, ale prichádzal do nej skoro každú nedeľu. Komunista Dominik Tatarka, ktorý neskoršie vytriezvel zo svojich náhľadov, napísal román Farská republika, v ktorej zosmiešňoval Slovenskú republiku a jej prezidenta. V kapitole „Nedeľa na bánovskej fare“ opisuje Tisu, ktorý ako prezident slúžieval omšu, kázal veriacim a našiel si čas porozprávať sa s jednoduchými dedinčanmi, ktorí prichádzali k nemu s rozličnými problémami. Táto jednoduchosť nebola Tisovi na hanbu, ako to myslel Tatarka. Skromnosť a jednoduchosť je ozdobou naozaj veľkých ľudí.

Počas prvej svetovej vojny sa Tiso stal vojenským kaplánom trenčianskeho pluku. Po roku na bojisku dostal zápal obličiek a odišiel domov na liečenie. Biskup ho potom poslal do Nitry za špirituála bohoslovcov. Okrem toho vyučoval aj na gymnáziu a bol súkromným tajomníkom biskupa.

V Nitre bolo usadených veľa Maďarov, ktorí ju pokladali za maďarské mesto. Po prevrate začali v nej vyrastať rady Slovákov, ktorí potrebovali vodcov. Prozreteľnosť im poslala dvoch kňazov a profesorov: Dr. Jozefa Tisu a Dr. Eugena Filkorna. Títo vzdelaní Slováci s vodcovským nadaním vycítili, že nitrianski Slováci potrebovali solídny časopis, ktorý by im pomáhal v meste s takou bohatou slovenskou tradíciou položiť základy slovenského života. Založili časopis „Nitra“, do ktorého oni sami najviac prispievali.

„Slováci, plesajme!“ – napísal Tiso v 2. čísle:

„Prestaňme sa hanbiť za to, že sme sa ako Slováci narodili, prestaňme byť občanmi druhej triedy iba preto, že nám matka slovenskú pieseň spievala pri našej kolíske.“

Tiso ako spirituál preložil do slovenčiny Avanciniho dielo „Život a učenie Ježiša Krista“ pre kňazov a bohoslovcov. Založil a redigoval časopis pre kňazov „Dobrý pastier“.

13. februára 1921 boli v Nitre vysvätení prví traja slovenskí biskupi: Dr. Karol Kmeťko pre Nitru, Marián Blaha pre Banskú Bystricu a Ján Vojtaššák pre Spiš. V tejto udalosti slovenskí katolíci právom videli oživenie cyrilometodejskej tradície. Ženičky z Gífera a Vajnor vyšili biskupom mitry s nápisom: „Slovenským biskupom – národ slovenský“. Tiso sa stal tajomníkom biskupa Kmeťka. Hoci mali rozdielne povahy i politické zmýšľanie, predsa príkladne spolupracovali. V politike sa Kmeťko viac klonil k Msgr. Šrámkovi, Tiso zasa k Hlinkovi. Na súde v Bratislave biskup Kmeťko vydal krásne svedectvo o Tisovi:

„Keď ako spirituál prišiel ku mne a žiadal založiť literárno-slovenský spolok pre kňazov, a to už za biskupa Battányiho, z toho vysvitá, že musel byť tichým, nie otvoreným Slovákom... Prijal som ho za sekretára. On túto funkciu svedomito vykonával ako muž vzdelaný, a čo sa týka slovenčiny, usiloval sa podporovať slovenských kňazov. Nebol spriatelený s maďarskými kňazmi, a práve preto môžem povedať, dokiaľ tam bol, bol mojou pravou rukou.“

O Tisovom politickom presvedčení biskup Kmeťko vyhlásil:

„Myslím, že u neho politické presvedčenie je toto: Som v prvom rade Slovákom a budem hájiť Slovákov voči druhému, ale natoľko budem s nimi spojený, nakoľko to bude osožiť národu slovenskému.“

Tiso hneď na začiatku svojej politickej činnosti bol odsúdený na 6 týždňov za svoju reč. Dva týždne si odsedel v Trenčíne, na zvyšok dostal amnestiu. Roku 1924 sa vzdal miesta biskupského tajomníka a šiel za farára do Bánoviec. Tam začal naplno svoju politickú činnosť. Ale už 29. júna toho istého roku na orolskej slávnosti v reči spomenul, že bol odsúdený preto, že hovoril proti Čechom. „Nehovoril som ja vôbec o Čechoch, ale teraz budem.“ A potom ironickým tónom pokračoval:

„Nie je pravda, že nám Česi berú chlieb, ale je pravda, že nám ho prinášajú... Česi sú naši najlepší bratia, oni uprednostňujú Slovákov v úradoch, na Slovensku sa úraduje len po slovensky, českého slova na univerzite, v školách a úradoch nikdy ani nepočujete. Nie je pravdou, že Slováci sa sťahujú preto, že nemajú na Slovensku chlieb a robotu, ale len preto, lebo z dobrej vôle chcú vidieť svet a chodia po výletoch.“

Za túto reč sa dostal na dva týždne do väzenia.

Tiso nepatril do skupiny radikálnych politikov, ale do skupiny najumiernenejších. Usiloval sa rokovaním, prípadne ústupkami dosiahnuť to, čo iní chceli dostať útokom, radikalizmom, bojom.

Veľa ráz, zvlášť mladým, hovorieval, že radikalizmus rúca, ale aktivizmus buduje a tvorí.

„Musíme sa brániť dvoch krajností,“ povedal na adresu mladých v Žiline: „Sú ľudia, ktorí milujú svoj národ. Zabarikádujú sa za heslá, za kulisy zásad a nevyjdú von, aby videli, čo sa tam robí. Práve preto život ide vedľa nich a oni do neho nezasahujú. Sú dobrí, upevňujú úzadie a zásady nielen zdôrazňujú, ale ich aj milujú. Proti nim stoja ľudia samého pohybu. Stále pohotoví vyraziť, neoddýchnu si, ale preto si aj veci dostatočne nedomyslia. Žijú len z toho, čo sa deje pred nimi, neopierajú sa o minulosť. Treba nám spojiť oba druhy ľudí. Spojením oboch vzniká sľubná aktivita.“

V jeseni roku 1922 boli druhé voľby na Slovensku, po ktorých sa dostalo 23 poslancov z ľudovej strany do pražského parlamentu. 18. decembra Dr. Tiso po prvý raz prehovoril v parlamente:

„Týmito voľbami slovenský národ chce dať výraz svojmu želaniu, že v republike Česko–Slovenskej má svoj vlastný domov, má svoju krajinu, ktorú si ako svojrázny národ chce sám spravovať. Žiaľ, musíme konštatovať pred verejnosťou celej republiky, ale aj celého kultúrneho sveta, že tento hlas slovenského národa bol nielen nepovšimnutý, ale že sa ním úplne pohŕda. Žalovať musíme pred verejnosťou celého sveta, že v republike tejto brat brata vyslyšať nechce, brat bratovi odopiera tie najprimitívnejšie práva.“

Dr. Tiso po druhý raz prehovoril v parlamente 19. júna 1926, keď socialistické strany útočili proti kňazom:

„Dejiny kňažstva a charakter jeho sú nám zárukou, že zbraň túto vám vyrazí z ruky povedomé a majestátne vystupovanie kňažstva. Vrstva, ktorá sa môže vo svojich radoch honosiť martýrmi a prenasledovaniami, vrstva, ktorá vie trpieť, biedu znášať, a to nielen za seba, ale aj za druhých a zvlášť za Cirkev a za národ, tá vrstva sa zotročiť nedá. Volí radšej ujmu trpieť ako sa zriecť samostatnosti. A zotročiť sa nesmie dať, to od nej očakáva dvetisícročná tradícia minulosti a neprehľadná budúcnosť Cirkvi a národa.“

24. novembra 1926 Dr. Tiso vo svojej tretej reči vyhlásil, že ľudová strana, ktorá od roku 1920 bola v opozícii, je ochotná ísť do vlády nového režimu, aby tam uskutočňovala svoj program autonómie Slovenska:

„Program autonómie, to nie je volebné heslo, to je naša duša a srdce, a preto za žiadne osobné ani stavovské výhody ho nesmieme zradiť. Vyjednávame a vstupujeme do vlády iba preto, aby sme autonómiu mohli uskutočniť.“

15. januára 1927 prezident Masaryk menoval Dr. Tisu za ministra zdravotníctva.

Z príležitosti 10. výročia ústavy Dr. Tiso poukázal na to, že už prišiel čas, aby Pittsburgská dohoda bola privtelená do ústavy:

„Môžete nás nevyslyšať,“ povedal v parlamente: „...môžete hlas svedomia umelými dôvodmi potlačiť, jedno však nám nemôžete vziať: právo hlásiť sa o splnenie daného sľubu! Veríme, že Prozreteľnosť bdie nad osudmi národov. A preto aj slovenský národ si je istý toho, že aj jeho pravda zvíťazí.“

Dr. Tiso bol veľký optimista, ktorý sa nedal znechutiť nijakými ťažkosťami a prekážkami. Na otázku, čo je prameňom jeho optimizmu, povedal:

„Mám zázračnú knihu, breviár. Keď sa cez ňu človek hodinku porozpráva s Bohom, nuž si uvedomí, že život je utrpenie, že prináša kríž a že ho treba trpezlivo niesť. Uvedomí si, že je tu Boh a že on riadi naše kroky!“

Keď išlo o tzv. „katolícky blok“, t. j. o spoluprácu s českým katolíckym kňazom Msgr. Šrámkom r. 1936 Dr. Tiso povedal:

„Sme za katolícky blok, ale pod rúškom katolíckeho bloku národnej jednote československej slúžiť nebudeme. Pokladali by sme to za zradu národa i katolicizmu. Chcieť katolícky blok, robiť ho a pritom Slovákov utláčať, to nie je katolícka politika... Deliť svoju dušu celú nedáme!“

Dr. Tiso bol vytrvalým v rokovaniach až do úmoru. Jeho celá politická činnosť bola poznačená úsilím o dohodu, pravda nie dohodu za každú cenu. Jej podmienkou bolo „dosiahnuť, aby slovenský ľud voľne dýchal a aby sa nemusel schovávať pod iné meno, aby sa mohol nazývať tak, ako ho Pán Boh stvoril.“

Keď sa roku 1935 85-ročný Masaryk vzdal prezidentskej funkcie, Beneš, ako hlavný uchádzač o prezidentstvo, sľúbil Tisovi, ktorý vyjednával v mene ľudovej strany, že Slovensko dostane za rok autonómiu, ak ľudová strana bude hlasovať za neho v prezidentských voľbách. Beneš sa stal prezidentom len preto, že za neho ľudová strana hlasovala. Ale svoj sľub ohľadom autonómie Slovenska, ako aj iné sľuby, nedodržal.

V jeseni roku 1937 Dr. Tiso, ako člen delegácie Spolku sv. Vojtecha, navštívil amerických Slovákov. Pred odchodom do Ameriky povedal, že svojho národa sa nezriekne „ani za cenu republiky“. Tieto jeho slová vyvolali veľké polemiky. Tisovi však boli príležitosťou vyjasniť pochopy, čo je národ a štát. Národ je cieľom politických snažení, štát je prostriedkom:

„Národ je nám takou vysokou hodnotou, že tú v protiváhu s inými hodnotami nikdy a ničím prevážiť nedovolíme...“

29. marca 1938, kedy bolo v Európe napäté ovzdušie, Dr. Tiso prečítal v parlamente vyhlásenie klubu poslancov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, ktorí žiadali rešpektovanie osobitosti slovenského národa a zmenu centralistického režimu:

„Popieranie existencie slovenského národa a zaznávanie reči uráža národné presvedčenie Slovákov a vyvoláva nutné spory, ktoré znemožňujú bratské spolunažívanie Čechov a Slovákov. To, že slovenský národ je nútený vo svojom štáte už 20 rokov bojovať za uznanie svojej národnej individuality, za výlučné právo reči slovenskej na území Slovenska a za existenčné zaistenie Slovákov, je najvyššou obžalobou u nás panujúceho režimu... Je to skutočnosť, ktorá nás v 20. roku trvania Republiky naplňuje hlbokým bôľom v srdci, ktorá žaluje pred celým vzdelaným svetom a v záujme samého štátu volá po radikálnej náprave.“

16. augusta 1938 umrel Andrej Hlinka. Stalo sa to uprostred veľkej politickej krízy, vyvolanej sudetskými Nemcami. Tiso, ako Hlinkov nástupca v ľudovej strane, navštívil Beneša 8. septembra a upozorňoval ho na vážnosť situácie. Vrátil sa na Slovensko sklamaný. Manifest Predsedníctva ľudovej strany, vydaný 18. septembra, vyjadroval aj Tisovú mienku:

„Ako kresťanský národ odsudzujeme všetky pokusy násilného a krvavého riešenia problému národností v štáte. Vyjadrujeme hlboké presvedčenie, že sa konečne dosiahne uspokojivý vzťah medzi Čechmi a Slovákmi a s ním aj posilnenie česko-slovenského štátu doma i za hranicami. Túžime po slobodnej a pokojnej Česko-Slovenskej republike. Nech nám Pán Boh pomáha!“

Spád udalostí bol veľmi rýchly. Ľudová strana zvolala svoj výkonný výbor na 5. a 6. októbra 1938 do Žiliny. Na schôdzu boli povolaní aj zástupcovia iných politických strán okrem komunistov. Osem politických strán, pôsobiacich na Slovensku, sa dohodlo na spoločnom postupe dosiahnuť autonómiu Slovenska. Utvorila sa slovenská autonomistická vláda s piatimi ministrami a s Dr. Tisom ako ministerským predsedom. Centrálnej vláde v Prahe nič iné neostávalo ako schváliť žilinské rozhodnutie. Po 20-tich rokoch ťažkých bojov slovenská autonómia sa stala skutočnosťou a republika bola zachránená. Keď sa iní tešili a oslavovali, Dr. Tiso myslel na prácu, ktorá čakala na národ.

„Čo sa dnes deje,“ povedal: „...je vlastne revolúcia. Prichádzame z revolúcie, ale nevyhodili nás na povrch sily revolučné. 6. október je ovocím historického vývoja, ovocím snáh všetkých slovenských národných buditeľov... Toto skvelé ovocie nesmie byť zneuctené a znesvätené nijakými známkami anarchie a rozkladu. Svoju slovenskú revolúciu sme uskutočnili nie prelievaním krvi, ale so spevom na perách. Tým sme sa zaradili medzi najvyspelejšie národy... Naša pravda zvíťazila, naše právo je už v našich rukách, nedajme si ho vyrvať nepremysleným počínaním, čo by iste nastalo, keby sme sa svetu predstavili ako rušitelia občianskeho poriadku a znášanlivosti. ...Náš nacionalizmus nikdy neznamenal nenávisť proti iným, a preto i v budúcnosti si budeme brániť svoje, cudzie nechceme a každému dožičíme, čo je jeho. Ale ako malému národu tým viac nám záleží na každej slovenskej duši a na každej piadi slovenskej zeme... Malý národ, ako je náš, môže svetu imponovať len mravnou silou, kultúrou a charakterom... Kresťanského režimu sa nikto nemusí báť. Nebude siahať k retorziám, bude milosrdný, nebude sa opičiť po cudzích teóriách a vzoroch, ale keby sa mu prihodilo brániť, bude vedieť aj útočiť a vyženie zo skrýš všelijakých potuteľníkov. Kresťanstvo je láska k blížnemu, ale kresťanský režim bude vedieť aj zahnať všetko, čo pre národnú vospolnosť znamená nebezpečenstvo. Toto sme urobili, keď sme zakázali komunistickú stranu, lebo sme chceli ukázať, že rozvrat nebudeme trpieť.“

Udalosti okolo vyhlásenia samostatnosti 14. marca 1939 sú každému známe... O 11. hodine Dr. Tiso bol na historickej schôdzke snemu Slovenskej krajiny, na ktorej sa zúčastnilo 57 poslancov a všetci členovia vlády. Tiso podrobne referoval o svojej návšteve v Berlíne. Referát zakončil slovami: „Skladám tu pred snem zhrnutý materiál svojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím vás, uvažujte, rozhodujte!“

O 12. hodine, 7. minúte a 30 sekundách Dr. Sokol, predseda snemu vyhlásil:

„Zisťujem, že snem slovenskej krajiny ako jediný kompetentný orgán politickej vôle suverénneho slovenského národa sa uzniesol, že je za samostatný slovenský štát.“

Dr. Tiso sa stal predsedom slovenskej vlády, ktorú za krátky čas uznalo 27 štátov. 26. októbra 1939 bol jednohlasne zvolený za prezidenta Slovenskej republiky. Na ústavu republiky zložil túto prísahu:

„Prisahám na Boha všemohúceho a vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem verným strážcom ústavy a zákonov, že budem mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie ľudu a povediem štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“

Biskup Kmeťko o týchto udalostiach svedčil pred súdom:

„Môžem povedať, že Slovensko a Slováci v tom čase na 90% s tým súhlasili, keď oznámili, že máme samostatný štát. Ja myslím, že málo takých Slovákov bolo, ktorí by boli povedali: Nám sa neľúbi ten samostatný štát... Záruku sme videli v osobe Tisovej, že je skutočne charakterný muž a že z cirkevných ohľadov nemusíme sa obávať hroziaceho nebezpečenstva zo strany nemeckého nacizmu... On svojím kňazským poslaním, svojou učenosťou a rečníckym talentom bol považovaný za prvého rečníka Slovenskej republiky. Môžeme povedať, že u nás mu mnohí závideli. My sme vedeli, čo na neho čaká... My, tak katolíci ako aj evanjelickí biskupi, všetci sme prijali jeho voľbu s radosťou.“

Pred koncom vojny Rusi nadviazali styk s Dr. Tisom pomocou agentov ruskej armády a navrhovali mu, aby vyhlásil „slovenskú sovietsku republiku“. V tom prípade by mohol ďalej ostať prezidentom. Poukazovali na rumunský prípad: Michal zostal na tróne, hoci krajina bola okupovaná Červenou armádou. Dr. Tiso túto ponuku odmietol a povedal vyjednávačom, že nechce robiť kompromis s komunizmom:

„Môžu nás okupovať, obsadiť, môžu tu robiť čo chcú, ale to bude násilie, súhlas k tomu dať nesmieme. Ukradnutá sloboda je naša sloboda, ale tá, ktorej sme sa zriekli dobrovoľne, tá nám už nepatrí...“

Cez Veľký týždeň dr. Tiso so svojou vládou odišiel z Bratislavy do Rakúska. Ubytoval sa v benediktínskom kláštore v Kremsmúnsteri. Plánovali odísť do Mníchova a tam cez kardinála Faulhabera dostať sa do styku s americkými úradmi, ale už bolo neskoro. Americká vojenská polícia ho zatkla a odviedla do koncentračného tábora. Tam Dr. Tiso veľa trpel, zvlášť od maďarských Židov, prepustených z nemeckých koncentračných táborov.

Benešovi ľudia pracovali na tom, aby Dr. Tiso bol deportovaný a súdený na Slovensku. „Bol to najväčší nerozum ťahať Tisu domov,“ povedal evanjelický biskup Čobrda: „Keď ho privezú, musia ho súdiť; keď ho budú súdiť, musia ho odsúdiť a keď ho odsúdia, bude na Slovensku zle.“

Tak sa aj stalo, hoci kardinál Faulhaber urobil všetko, čo mohol, na Tisovu záchranu. Na Benešov priamy rozkaz Tiso bol spútaný a tak privezený do Bratislavy. Aj „Ľudová demokracia“ sa pýtala: „Ktorý propagačný génius radil Čechom, aby Česi dali retiazky na Tisove ruky?“

Dr. Ečer, ktorý v októbri roku 1938 v mene brnenského obyvateľstva ďakoval Dr. Tisovi za žilinské rozhodnutie a záchranu republiky, keď spútaval Tisu, povedal: „Tu mám sputnané samostatné Slovensko!“

V lete roku 1946 Beneš v Topoľčiankach povedal:

„Tiso musí byť obesený. Nie som krvilačný, ale bezpodmienečne Tiso musí byť popravený.“ Keď mu povedali, že je to politicky na Slovensku neúnosné, odpovedal: „Ale je to potrebné. Dvaja prezidenti nemôžeme byť na území jedného štátu. Jeden musí padnúť. Tiso padne.“

Márne hľadali nejakého katolíckeho sudcu. Našiel sa iba Dr. Igor Daxner, potomok známej evanjelickej rodiny. Prísediaci súdu boli všetci komunisti: Polák, Pátek, Benada, Staundinger, Struhárik, Demjan. Žalobu zastupovali: Šujan, Rašla a Rigan. Úradne menovaní obhajcovia boli: Dr. Martin Grečo a Dr. Ernest Žabkay.

Tisov proces bol politický proces. Práve vtedy, keď sa pripravoval, mladý slovenský učenec Dr. Manca uverejnil v „Novej práci“ štúdiu, v ktorej zhrnul charakteristické črty politických procesov v staroveku a počas Francúzskej revolúcie: V politickom procese rozsudok je už vopred určený. Víťazom je ten, čo má policajnú moc v rukách. Obžalovaný si nesmie voliť obhajcu, ten sa mu pridelí. Nemá možnosť dostať sa k spisom a k prameňom, ktoré by dokázali jeho nevinu. Svedkov obhajoby súd nepripúšťa. Obžaloba narába s falošnými svedkami a s falošným materiálom. Verejnú mienku robia tí, čo súdia a robia ju proti obžalovanému.

Toto všetko sa doslova splnilo pri Tisovom procese. Sám na začiatku svojej obhajobnej reči povedal:

„Nebol ešte na svete politický proces, ktorý by sa nebol začal bez toho, aby sa vopred nebolo ustálilo, že sa musí skončiť takto a takto. Inak by sa nebol nikdy začal... Tri dni pred ukončením môjho predbežného vypočúvania formálne mi bolo povedané: Musíte byť odsúdený, aby ste nemohli viac politizovať.“

Záverom opíšeme poslednú noc prezidenta Tisu podľa rozprávania slovenského kapucína P. Hilára Párika, ktorý zomrel v Timminse, v severnom Ontariu.

Rozprávanie opísal P. Fridrich Osuský v súkromnom liste, ktorý máme v archíve:

Dr. Tiso si želal mať pri sebe kapucína. Predložili siedmich pátrov, z ktorých Národná bezpečnosť schválila troch, medzi nimi P. Hilára. V kláštore medzi troch hodili lós a ten padol na P. Hilára, ktorý sa vybral do väznice večer okolo šiestej hodiny. Dr. Tisu našiel v hovorni, kde sa lúčil so svojimi sestrami. Bol nezvyčajne spokojný, potešoval druhých, hlas sa mu vôbec netriasol, ani neplakal, hoci návštevníci vzlykali. Neprijal nijakú večeru. Potom vstúpili do cely na treťom poschodí. Cela bola otvorená, ako je zvykom pred popravou. Na chodbe pred celou bola lavica, na ktorej sedela stráž troch mužov: dvaja z nich boli katolíci, veliteľ evanjelik. Toho poslali spať a tí dvaja katolíci si boli priniesli modlitebné, celkom nové knihy, aby bdeli s Dr. Tisom. Do deviatej hodiny čas sa minul rozhovorom. P. Hilár rozprával, čo bolo vonku počuť a ako sa pán prezident mal v Rakúsku a tuná. Na Slovensku s ním slušne zaobchádzali. O desiatej zišiel do hovorne, lebo sa s ním prišli rozlúčiť obhajcovia (Dr. Grečo a Dr. Žabkay). Potom sa prichystal na spoveď. P. Hilár zatvoril dvere. Vtedy tam bol aj ten evanjelický veliteľ, ktorý chcel vstúpiť a načúvať. P. Hilár a dvaja strážcovia ho zahnali. Dr. Tiso potom pokračoval v spovedi po latinsky. Po spovedi bol čas modlitby. Chvíľami sa modlili ústne, potom Dr. Tiso meditoval a zasa sa modlili nahlas. V tom čase sa začalo aj podpisovanie. Tí katolícki dozorcovia si dali podpísať nové modlitebné knihy. P. Hilár doniesol mnoho obrázkov, ktoré Dr. Tiso podpísal. Boli to sväté obrázky. Na dva obrázky P. Hilár napísal heslá: „Idea mučeníctvom víťazí“. Na druhom „Všetko do času – Boh je naveky“. Tieto heslá krásne charakterizujú Tisovo vnútro niekoľko hodín pred popravou. Potom si P. Hilár spomenul na odkaz. Poprosil Dr. Tisu, aby mu nadiktoval odkaz slovenskému národu. Dr. Tiso diktoval, P. Hilár ho potom čítal. Potom Dr. Tiso opravil jedno slovo: „Cirkvi katolíckej“ na „Cirkvi Kristovej“, aby zahrnul aj evanjelikov. Potom podpísal odkaz. Bolo to o tretej hodine ráno.

Tisov „Odkaz slovenskému národu“ znie takto:

„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady ,Za Boha, za národ', vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boha, ktorý prirodzený zákon stvoril a do duše národa a každého jeho príslušníka vštepil.

Tomuto zákonu slúžil som celý život a preto sa považujem za mučeníka v prvom rade tohto zákona Božieho.

V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého sa musí národ nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti všemožne chrániť. Ako si prosím od vás, aby ste si v modlitbách svojich spomenuli na mňa, tak sľubujem, že i ja budem za vás prosiť vševládneho Boha, aby národu slovenskému v životnej borbe ,za Boha – za národ' žehnal; aby národ slovenský bol vždy verným a oddaným synom Cirkvi Kristovej.“

(Dr. Tiso chcel, aby sa páter Hilár naučil ten odkaz naspamäť, lebo bolo nebezpečné vyniesť z väzenia nejaké písmo. P. Hilár však nedôveroval svojej pamäti a navrhol napísať ten odkaz rýchlopisom, ktorý bol iba jemu zrozumiteľný. Takto sa mu podarilo prepašovať odkaz z väzenia a neskoršie ho uverejniť v slovenskej tlači v zahraničí.)

Poprava mala byť ráno o 4:30. Nastala príprava na sv. omšu. Zostúpili na druhé poschodie do väzenskej kaplnky. Dr. Tiso slúžil sv. omšu. P. Hilár miništroval. Po omši sa rozlúčil s P. Hilárom, lebo nechcel robiť nijaký cirkus pred ostatnými. Potom si urobil poďakovanie. To sa predĺžilo do 5:15, lebo len vtedy bolo všetko prichystané na popravu. Dr. Tiso rezko zostúpil na dvor. Podľa predpisov mali ho dať do okov, ale tí katolíci to ani nemienili, aj P. Hilár sa upieral. Potom veci šli veľmi rýchlo. Pod šibenicou prečítali zamietnutie milosti. Potom nastala poprava. O 5:30 bolo všetko skončené. Pri poprave bol štátny zástupca, sudca, asi 20 vojakov, dvaja pomocníci, dozorcovia a P. Hilár. Smrť nastala rýchlo. Keď lekár konštatoval smrť po druhý raz a odchádzal, aj P. Hilár s ním odišiel. Kati boli v otrhaných šatách, partizáni. P. Hilár podľa ich reči nemohol zistiť, či boli Záhoráci alebo Česi. Dozorcovia mu povedali, že to boli Česi.

Toto je pravý obraz Tisov,“ končí list O. Osuský, ktorý vypočul P. Hilára koncom septembra 1948: „Môžete si predstaviť, aký som bol dojatý. P. Hilár, krásna serafínska duša, mi to tak jednoducho rozprával a tým potvrdil, čo som vždy hlásal: nemodliť sa za Tisu, ale k Tisovi: zomrel ako svätý!

Dr. Tisu azda najviac kritizujú pre „riešenie židovskej otázky“ počas Slovenského štátu. V tejto súvislosti treba povedať, že Nemci v židovskej otázke boli radikálni vo všetkých krajinách, ktoré boli pod ich vplyvom. Malé Slovensko sa nemohlo spod tohto vplyvu úplne oslobodiť. Dr. Tiso v deportáciách Židov videl zlo, ktoré sa usiloval aspoň zmierniť, keď mu nemohol celkom zabrániť. Sú hodnoverné dôkazy, že sa o to usiloval. P. Pares, britský konzul v Bratislave, referoval svojej vláde, že Tiso „nebol radikálny“ v riešení židovskej otázky. Sám Tiso nepodpísal „židovský kódex“ v septembri 1941. Je síce pravda, že niektorí na Slovensku mysleli, že Tiso sa mal vzdať prezidentstva. Boli to však sami Židia, ktorí ho žiadali, aby ostal. Vieme to aj zo svedectva biskupa Kmeťku: „Viem, že Židia aj mne povedali, že je potrebné, aby Tiso zostal naďalej prezidentom, lebo že ak on tam nebude, všetci Židia zahynú do posledného.“

„Nevzdal som sa preto,“ povedal Dr. Tiso počas procesu: „...lebo som cítil mravný záväzok funkcie, ktorú som prevzal, plniť dotiaľ, kým z tej funkcie nebudem oslobodený zákonitými ústavnými činiteľmi. A bol by som sa považoval za zbabelca, ktorý uteká od ťažkej úlohy, ktorú má plniť a bol by som egoistický, že vtedy, keď je národ v ťažkých chvíľach, že práve vtedy ho nechám a idem do súkromného života...“

Obhajca Dr. Žabkay poukázal na to, že súd nedovolil ani zistiť, koľkým Židom Tiso zachránil život tým, že si v židovských nariadeniach vynútil udeľovanie výnimiek. Súd odmietol vypočuť Dr. Neumanna, ktorý v prezidentskej kancelárii viedol práve toto oddelenie. Bolo by sa zistilo, že Tiso dal vyše 9 tisíc výnimiek Židom a tak ich zachránil.

Podľa svedectva Alexandra Macha, ktoré napísal krátko pred svojou smrťou (15. októbra 1980), keď v máji 1944 už bolo známe, čo sa deje so Židmi, slovenská vláda žiadala od Nemcov vyšetrovaciu komisiu. Keď to nedosiahla, „ostro odmietla Hitlerove zákroky“ a zastavila deportácie Židov zo Slovenska. Slovenskému vyslancovi v Budapešti dala príkaz, aby umožňoval cestu Židom na Slovensko, kde boli chránení.

Vďačnosť je zriedkavá cnosť. Sám Kristus sa divil, keď z desiatich malomocných, ktorých uzdravil, vrátil sa len jeden, a to cudzinec, aby sa mu poďakoval. Jeden zo Židov, Haviv Schreiber mal odvahu napísať na obranu Slovákov redaktorovi The World Almanach roku 1968. Medziiným napísal v liste:

„Je skutočnosťou, že nielen Slováci, ale aj ich vláda cez vojnu pomáhala tisícom židovských utečencov utiecť z Poľska na Západ cez svoje územie. Ďalej tisícky židovských študentov študovalo na univerzite v Bratislave, hlavnom meste Slovenska, keď v iných krajinách východnej Európy skusovali ͵numerus claususʹ. Cez druhú svetovú vojnu slovenská vláda, ktorej stál na čele Msgr. Tiso, chránila Židov a ostro sa postavila proti ich masovej deportácii, ktorú požadovali národní socialisti z Berlína. Neraz sme sa divili, prečo vtedy, keď tlač a komunikačné prostriedky spomínajú demokraciu, vždy sa používa meno Československa, ale keď sa hovorí o antisemitizme a netolerancii, komunikačné prostriedky vždy obviňujú Slovákov, že sú vinní.“

Podľa správy v Horizonte (č. 1–2/1983) v Atlase o osude Židov sa píše, že v Dánsku sa zachránilo do 8 tisíc Židov, vo Fínsku okolo 2 tisíc a v Belgicku 25 tisíc Židov. V tej istej publikácii sa spomínajú iba zberné tábory v Novákoch, Seredi, Vyhniach a na Východnom Slovensku, ale sa mlčí o 9 tisíc výnimkách a o zachránení 30 až 40 tisíc Židov, ktorých zachránil Dr. Tiso a o ďalších tisícoch Židov, ktorých zachránili obyvatelia Slovenska. Zamlčanie pravdy môže niekedy práve tak škodiť ako výslovná lož.

Dr. Tiso povedal na svoju obranu:

„V politike som robil len to, čo mi blaho a záujem národa slovenského diktovali. Čo som robil, robil som vždy podľa najlepšieho svojho vedomia a svedomia, že tým slúžim blahu a prospechu národa slovenského, riadiac sa vždy predpismi mravouky tak pri chápaní samotného záujmu národa, ako aj pri zvolení prostriedkov na jeho dosiahnutie; zlu som vždy všemožne odporoval a ustúpil som zlu len vtedy, keď národu hrozilo väčšie zlo, lebo som chcel tomu väčšiemu zlu zabrániť.“

Počas Tisovho procesu sudcovia sa nepekne vyjadrovali o amerických Slovákoch. Dr. Tiso sa ich zastal vo svojej reči, ktorá trvala deväť hodín a mala vyše 200 strojom písaných strán.

„Obrana cti našich amerických bratov Slovákov vyžaduje tiež odo mňa slovo. Táto naša menšina amerických Slovákov vykázala toľko kladu, toľko porozumenia a toľko úprimného snaženia, aby vypomáhala svojej otčine pod Tatrami, že si nijako nezaslúži, aby sa o nej hovorilo, že oni vlastne nie sú Slováci, že sú orientovaní viac cirkevne, že sú ovplyvňovaní vo svojom národnom povedomí cirkevnou orientáciou, že niektorí nevedia, kde sa narodili, nemajú teda spojitosti s tou slovenskou zemou a slovenskou krajinou. Ja som tam bol a iste vidím v tom akýsi zásah Prozreteľnosti do mojej politickej činnosti, že hoci som sa celý rok bránil pre domácu zaujatosť, aby som tam šiel, napokon doslova ma vytrhli z domova, posadili na vlak, aby som ta šiel roku 1937. Mal som to osobné šťastie skúsiť, čo naši americkí Slováci robia, čo všetko podnikajú, nielen aby sa udržali, ale aby všemožne pomáhali tomu koreňu, z ktorého vyšli. Preto ja im musím vzdať len svoju česť a musím im poslať svoj úprimný bratský pozdrav a vďaku za to, čo doteraz vykonali a čo v prospech slovenského národa aj v budúcnosti budú vykonávať...“

„Tento proces je naším národným nešťastím,“ povedal obhajca Dr. Žabkay:

„Tiso má zásluhy na nerušenom rozvoji národného života v čase, keď všade naokolo zúrila vojna a národy trpeli obrovské škody...“

Posledný pozdrav Msgr. Jozefa Tisu slovenskému národu

Tebe som sa usiloval slúžiť verne a poctive; prinášam i poslednú obeť na oltár Tvojho prirodzeného práva na svojský, slovenský život!

Naspäť cesta nemožná – buď vždy verný a oddaný svojej slovenskosti dľa vôle Božej! (Bratislava 16. apríla 1947.)

Nový účet
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore