Nad nezmyselnú hŕbu hanopisov
jasne sa vznáša pravý obraz Tisov
a hany, ktoré suka biedny dratvár,
k nemu sa vrátia, jemu padnú na tvár.

Potupa tieni lebku kňazožrúta,
kým na vence sa premieňajú putá
blahoslavených, štvaných na popravu
za službu ľudstvu a na Božiu slávu.

Koho má Boh rád, pred rým ľúte hnevy
nebeský oheň spáli ako plevy,
okovy sa mu na zápästí zlomia
a zaryjú sa sudcom do svedomia.

Do sŕdc a dejín stále hlbšie vniká
odkaz a meno Tisu mučeníka
a pre obetu jeho svätej smrti
slovenskú dušu kosák nerozštvrtí.