Už po tridsiaty raz kalendár našich smútkov
nám klope na pamäť a vyvoláva ráno,
ktoré by malo byť nám večnou nezábudkou,
keď Jozef mučeník povedal štedré áno
na Božiu ponuku za obeť dať sa celý
na zmytie poškvrny zo štítu Európy,
keď mizla istota a základy sa chveli
bez hrádzí, čo by svet chránili od potopy.

Na tejto obeti nie, nehľadajte prášky
so striežím pohľadom, ktorý len zlobu zrádza!
Kto zmiera za svojeť, ten padá bez porážky
a tomu na hrobe pre ľudstvo klíči mládza
lásky a nádeje, a bez triedneho hnevu
sa rodí nový raj pod žalujúcim tichom,
že sudca zrno dal za nevýžvnú plevu,
keď kňaza odsúdil nad Chlebom, nad Kalichom.

Na slávu teroru hriech už má tridsať rokov,
na slávu obete anjeli veniec pletú
a pletú aj kati povrieslo z tvrdých okov
na hrdlo národu a na zápästie svetu,
a či ho dopletú, to nerozhodnú oni.
Prst Boží nezdolné má rozhodný ťah v pláne,
čo ľudia rysujú... Zvon na vzkriesenie zvoní
a stráži pri hrobe z rúk unikajú zbrane.

Pôvodná báseň, doteraz nepublikovaná, je z literárneho archívu Jozefa M. Rydlu.