Františkán Vševlad Jozef Gajdoš (1907 - 1978) naozaj si zaslúži chválu za to, že miloval, objavoval, zachraňoval knihy. Predovšedcým aj preto, že takto konal v nevraživej, nepriateľskej dobe. V päťdesiatych rokoch XX. storočia prenasledovali a likvidovali sa nielen ľudia, aj knihy, vlastne celé knižnice. Najmä rehoľné, cirkevné, s tisícami zväzkov náboženskej literatúry stredovekej, barokovej, rekatolizačnej - až po bernolákovské a svätovojtešské. Tzv. barbarská noc z r. 1950 mala rôzne podoby, napospol neľudské a nekultúrne.
V úvodnom autobiografickom náčrte Gajdoš dosť povedal o svojom živote i činnosti, nie všetko podstatné o neprajnej dobe a jej deformujúcich zásahoch do vedy aj kultúry vôbec. O tom sa žiada uviesť pár zabudnutých či zastieraných informácií.
Gajdoš sa narodil 15. mája 1907 vo Veľkej Mani (teraz okres Nové Zámky). Pri krste 19. mája 1907 mu dali meno Jozef. Je štvrtým dieťaťom z ôsmich súrodencov. Rodičia boli poľnohospodárski robotníci, kým sa nezmohli na maloroľníkov. Otec sa volal Rudolf, matka Veronika, rod. Bugarová.
Šesťtriednu ľudovú školu vychodil v rodisku (1913 - 1919). V rodine sa hojne čítavalo. Tak si od mlada zamiloval knihy. Medzitým sa priúčal sedliackej robote. No túžba po knihe ho v jeseni 1920 priviedla do Trnavy za knihárskeho učňa. Na iné školy neboli prostriedky. Knihárska firma Richter mala svoje dielne v budove františkánskeho kláštora. Učeň Jožko sa oknom v chodbe neraz pozeral na veselých františkánskych novicov. Videl ich asistovať pri oltári a počul ich chvály v chóre. Tu sa uskutočnili prvé Gajdošove kontakty s františkánskou rehoľou, v ktorej mienil dosiahnuť svoj životný cieľ. Preto pred Vianocami 1920 zanechal knihárske remeslo a v prvé januárové dni 1921 odišiel do františkánskeho kláštora v Skalici, kde jeho starší brat Janko bol už františkánom pod menom fráter Gilbert.