Encyklika Quas primas «O Najvyššom» Svätého Otca Pia XI. daná v Ríme sv. Petra, v jedenásty deň mesiaca december, vo Svätom roku 1925, vo štvrtom roku pontifikátu Jeho Svätosti, ktorou sa do liturgického roku zavádza sviatok Krista-Kráľa.

Čítať ďalej...

Encyklika Quadragesimo Anno «Štyridsiate výročie» Svätého Otca Pia XI. daná v Ríme pri svätom Petrovi, 15. mája 1931 o obnovení spoločenského poriadku podľa evanjelia pri príležitosti štyridsiateho výročia encykliky Rerum novarum. [Preklad: Stanislav Košč, text KBS 1997]

Čítať ďalej...

Prednedávnom vyšla vďaka občianskemu združeniu Slovenská spoločnosť publikácia s názvom Dokumenty k ideológii slovenských národovcov v prvej polovici 20. storočia, ktorá obsahuje Rodobranecký katechizmus (Vojtech Tuka, 1. konfiškované vydanie) a Slovenský národný socializmus (Štefan Polakovič). Ide o málo dostupné diela, ktoré však boli kľúčové pri formovaní ideológie slovenských národovcov v prvej polovici 20. storočia. Ich poznanie je dôležité pre štúdium a pochopenie slovenských dejín v uplynulom storočí.

Čítať ďalej...

Františkán Vševlad Jozef Gajdoš (1907 - 1978) naozaj si zaslúži chválu za to, že miloval, objavoval, zachraňoval knihy. Predovšedcým aj preto, že takto konal v nevraživej, nepriateľskej dobe. V päťdesiatych rokoch XX. sto­ročia prenasledovali a likvidovali sa nielen ľudia, aj knihy, vlastne celé kniž­nice. Najmä rehoľné, cirkevné, s tisícami zväzkov náboženskej literatúry stredovekej, barokovej, rekatolizačnej - až po bernolákovské a svätovojtešské. Tzv. barbarská noc z r. 1950 mala rôzne podoby, napospol neľudské a nekultúrne.

V úvodnom autobiografickom náčrte Gajdoš dosť povedal o svojom ži­vote i činnosti, nie všetko podstatné o neprajnej dobe a jej deformujúcich zásahoch do vedy aj kultúry vôbec. O tom sa žiada uviesť pár zabudnutých či zastieraných informácií.

Zaregistrujte sa, ak chcete pokračovať v čítaní ...

Gajdoš sa narodil 15. mája 1907 vo Veľkej Mani (teraz okres Nové Zámky). Pri krste 19. mája 1907 mu dali meno Jozef. Je štvrtým dieťaťom z ôsmich súrodencov. Rodičia boli poľnohospodárski robotníci, kým sa ne­zmohli na maloroľníkov. Otec sa volal Rudolf, matka Veronika, rod. Bugarová.

Šesťtriednu ľudovú školu vychodil v rodisku (1913 - 1919). V rodine sa hojne čítavalo. Tak si od mlada zamiloval knihy. Medzitým sa priúčal sed­liackej robote. No túžba po knihe ho v jeseni 1920 priviedla do Trnavy za knihárskeho učňa. Na iné školy neboli prostriedky. Knihárska firma Richter mala svoje dielne v budove františkánskeho kláštora. Učeň Jožko sa oknom v chodbe neraz pozeral na veselých františkánskych novicov. Videl ich asis­tovať pri oltári a počul ich chvály v chóre. Tu sa uskutočnili prvé Gajdošove kontakty s františkánskou rehoľou, v ktorej mienil dosiahnuť svoj životný cieľ. Preto pred Vianocami 1920 zanechal knihárske remeslo a v prvé janu­árové dni 1921 odišiel do františkánskeho kláštora v Skalici, kde jeho starší brat Janko bol už františkánom pod menom fráter Gilbert.

Čítať ďalej...

Pri každej významnej dejinnej udalosti významným sa stáva nielen čas, ale aj miesto, kde sa niečo odohralo. I na dejiny nášho národa sa viaže mnoho takýchto miest, a to nielen novodobej histórie, ktorú charakterizuje uvedomelé národnoobrodenské hnutie, ale ešte z dávnejšej minulosti, keď sa len črtali znaky takéhoto spoločenského úsilia. V tejto súvislosti treba spomenúť viaceré mestá a miesta, v ktorých sa tento národnouvedomelý pohyb odohrával, ako je Bratislava, Trnava, Levoča - na ktoré sa viaže činnosť našich bernolákovcov a štúrovcov, ba aj vrcholenie týchto úsilí, ktoré sa odohrali v Liptovskom Mikuláši a v Martine v podobe Žiadostí slovenského národa a Memoranda, ale najmä založením Matice slovenskej na čele s významnou dvojicou nášho národného hnutia - biskupom Štefanom Moysesom a superintendentom Karolom Kuzmánym.

Zaregistrujte sa, ak chcete pokračovať v čítaní ...

Úvodné slovo

Svedecká výpoveď arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku dňa 6. januára 1947 v politickom retribučnom procese s prezidentom a kňazom Dr. Jozefom Tisom bola podľa jeho vyjadrenia pre neho zásadnou a rozhodujúcou. Dňa 11. januára 1947 Dr. Tiso pred súdom vyhlásil: „Po svedeckej výpovedi pána arcibiskupa Dr. Kmeťku je, ako som povedal svojmu obhajcovi, vlastne tento proces pre mňa skončený, lebo som dostal rozsudok tak vo veci národnej, aj v kňazskej¹“ Dr. Tisovi išlo predovšetkým o posúdenie jeho konania z hľadiska kresťanskej morálky a to bolo pre neho priaznivé.

Zaregistrujte sa, ak chcete pokračovať v čítaní ...

Jadro národa vtedy myslelo len v slovenských dimenziách, nie v triednych, stavovských alebo náboženských. Každý pochopil, že na tie časy bola na Slovensku možná len jedna politika: politika ľudovej strany s národným puritánstvom mŕtveho Hlinku, ale živého Tisa a Sidora. Nikto vtedy nezapochyboval o čistote ich úmyslov zachrániť v tejto ničivej situácii to, čo sa zachrániť dalo. A každý vedel, že zachrániť sa dá omnoho viac, ako mohli zachrániť Česi vo svojej situácii a pre seba.

Lebo medzinárodná konštelácia sa vytvorila tak, že za českým národom a českou vecou nestojí nikto vo svete, český národ nemá priateľov, len samých nepriateľov, alebo takých, ktorých jeho osud nezaujíma.

Preto ponechať v ich rukách osud Slovenska zdalo sa vtedy nebezpečné a neúnosné.

A tak každá zbytočne stratená hodina, v ktorej sa neriešila slovenská otázka a odovzdanie rozhodovania o slovenskom osude do slovenských rúk, nezáležalo na tom v akej forme, zvyšovala ohrozenie národa, vyvolávala na Slovensku napätie.

V slovenskej otázke mal Beneš fiktívny plán, ktorý nechcel nechať stroskotať. Záležal v tom, že rokovania preťahoval tak dlho, kým sa neobjaví na obzore nejaký priaznivejší fakt, ktorého by sa chytil. Odkiaľ vtedy takúto skutočnosť čakal, ťažko čo i len domyslieť. Jeho list Karlovi Čapkovi z londýnskej emigrácie pred Vianocami r. 1938 je dokladom fantastických metamorfóz Benešových politických plánov.

Počas septembrovej krízy r. 1938 sa Beneš aj vláda báli len jednej vnútropolitickej komplikácie: aby komunistická strana neovplyvnila široké masy a nezasiahla na vlastný spôsob do krízy. I pre Beneša bolo väčším nebezpečenstvom než hitlerizmus dostať sa do podozrenia, že Sovietsky zväz pomocou Československu robí vpád do Európy, aby v nej nastolil komunistický poriadok.

Ale v liste Karlovi Čapkovi potom napísal takéto názory:

Neudělal jsem Československo Španělskem, ačkoliv jsem byl přesvědčen, že československý lid by se hrdinností vyrovnal španělskému... Ale já jsem přesvědčen, že proces, který uvedl v život r. 1917 Sovětský svaz a který jsme konec konců i my podporovali, se neskončí v marasmu, nýbrž ve vítězství té světové třídy, která, majíc nejvíce povinností, tak jako tak získá pro sebe nejvíce práv. Chci a budu pracovat pro onu část národa, v jejíž budoucnost véřím a která ve spojení s obdobnými vrstvami ostatní Evropy bude míti dosti sily, aby se ujala vlády nad zasněnou Evropou.

Zaregistrujte sa, ak chcete pokračovať v čítaní ...

Martin Sokol (1901-1957) bol jedným z čelných predstaviteľov HSĽS; od roku 1929 bol generálnym tajomníkom strany, členom predsedníctva i výkonného výboru strany. V roku 1935 bol zvolený za banskobystrický kraj za poslanca Národného zhromaždenia ČSR v Prahe. Tu sa stal tajomníkom klubu poslancov HSĽS. Ako vyštudovaný právnik bol autorom niekoľkých návrhov zákonov a spolutvorcom zákona o autonómii Slovenska. Onedlho, v decembri 1938, bol zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny a v januári 1939 za jeho predsedu. Dňa 14. marca 1939, po hlasovaní poslancov, z titulu funkcie oficiálne vyhlásil samostatnosť Slovenska.

Prepis prejavu Dr. Martina Sokola, prednesený v rozprave o vyhlásení predsedu vlády Dr. Milana Hodžu na 135. schôdzi poslaneckej snemovne (dňa 4. marca 1938), z dňa 9. marca 1938 vydal (ako brožúrku) ešte v roku 1938 Klub poslancov HSĽS vlastným nákladom.

Čítať ďalej...

Gejza Medrický (1901-1989) je známy ako minister hospodárstva prvej Slo­venskej republiky a jeden z hlavných organizátorov jej hospodárskeho života. V národnom hnutí, i v katolíckospolkovej a sociálnej činnosti, sa angažoval od roku 1919. Od roku 1925 pracoval ako žurnalista v národne orientovanej tlači, hlav­ne v orgáne HSĽS Slovák. Od roku 1935 pôsobil ako člen Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny (za HSĽS) a aj ako člen Krajinského výboru. Angažoval sa tiež pri zrode Národohospodárskeho ústavu Slovenska. V rámci HSĽS patril medzi najodda­nejších stúpencov Tisovho konzervatívneho krídla. Dôležitú úlohu zohral aj v dňoch 5.-6. októbra 1938 v Žiline. Uvedený dokument pod názvom O zrode Žilinského mani­festu. Podrobnejšie poznámky a detaily napísal niekedy v 70. rokoch ako súčasť cyklu spomienok na svoju politickú činnosť. Spomienkové práce, ktoré podnes ostali zväčša v rukopise, písal jednak s úmyslom uchovania historickej pravdy, jednak ako polemiku s dobovou československou marxistickou propagandou, či už na poli historiografie, alebo publicistiky. Originál dokumentu sa nachádza vo vlastníctve jeho rodiny.

Čítať ďalej...