Encyklika Quadragesimo Anno «Štyridsiate výročie» Svätého Otca Pia XI. daná v Ríme pri svätom Petrovi, 15. mája 1931 o obnovení spoločenského poriadku podľa evanjelia pri príležitosti štyridsiateho výročia encykliky Rerum novarum. [Preklad: Stanislav Košč, text KBS 1997]
Encyklika Quas primas «O Najvyššom» Svätého Otca Pia XI. daná v Ríme sv. Petra, v jedenásty deň mesiaca december, vo Svätom roku 1925, vo štvrtom roku pontifikátu Jeho Svätosti, ktorou sa do liturgického roku zavádza sviatok Krista-Kráľa.
Prednedávnom vyšla vďaka občianskemu združeniu Slovenská spoločnosť publikácia s názvom Dokumenty k ideológii slovenských národovcov v prvej polovici 20. storočia, ktorá obsahuje Rodobranecký katechizmus (Vojtech Tuka, 1. konfiškované vydanie) a Slovenský národný socializmus (Štefan Polakovič). Ide o málo dostupné diela, ktoré však boli kľúčové pri formovaní ideológie slovenských národovcov v prvej polovici 20. storočia. Ich poznanie je dôležité pre štúdium a pochopenie slovenských dejín v uplynulom storočí.
Gajdoš sa narodil 15. mája 1907 vo Veľkej Mani (teraz okres Nové Zámky). Pri krste 19. mája 1907 mu dali meno Jozef. Je štvrtým dieťaťom z ôsmich súrodencov. Rodičia boli poľnohospodárski robotníci, kým sa nezmohli na maloroľníkov. Otec sa volal Rudolf, matka Veronika, rod. Bugarová.
Šesťtriednu ľudovú školu vychodil v rodisku (1913 - 1919). V rodine sa hojne čítavalo. Tak si od mlada zamiloval knihy. Medzitým sa priúčal sedliackej robote. No túžba po knihe ho v jeseni 1920 priviedla do Trnavy za knihárskeho učňa. Na iné školy neboli prostriedky. Knihárska firma Richter mala svoje dielne v budove františkánskeho kláštora. Učeň Jožko sa oknom v chodbe neraz pozeral na veselých františkánskych novicov. Videl ich asistovať pri oltári a počul ich chvály v chóre. Tu sa uskutočnili prvé Gajdošove kontakty s františkánskou rehoľou, v ktorej mienil dosiahnuť svoj životný cieľ. Preto pred Vianocami 1920 zanechal knihárske remeslo a v prvé januárové dni 1921 odišiel do františkánskeho kláštora v Skalici, kde jeho starší brat Janko bol už františkánom pod menom fráter Gilbert.
Generálovi Walton H. Walkerovi z U. S. armády, pre veliaceho generála XX. korpu U. S. armády.
V mene utečeneckej slovenskej vlády v Kremsmünsteri, Rakúsko, ja, Dr. Štefan Tiso, ako ministerský predseda podrobujem samého seba, členov svojej vlády, naše rodiny, našu vládnu politiku, úplne veliacemu generálovi XX. korpu III. Americkej armády.
Výkonný výbor HSĽS na zasadnutí v Žiline v dňoch 5.-6. októbra 1938 prijal MANIFEST SLOVENSKÉHO NÁRODA a požadoval prijatie zákona o autonómii podľa návrhu HSĽS z júna 1938. Medzitým si stanovisko HSĽS osvojili aj predstavitelia vládnych strán na Slovensku a podporili prijatie ústavného zákona o autonómii Slovenska. Spoločné stanovisko HSĽS, SNS, agrárnej, živnostenskej, fašistickej a čs. národnosocialistickej strany potvrdil druhý dokument – ŽILINSKÁ DOHODA. Tento pozostával z dvoch častí, resp. z dvoch dokumentov: VYHLÁSENIA ZÁSTUPCOV PRÍTOMNÝCH POLITICKÝCH STRÁN V ŽILINE a NÁVRHU ZÁKONA O DECENTRALIZÁCII VLÁDNEJ MOCI.
Gejza Medrický (1901-1989) je známy ako minister hospodárstva prvej Slovenskej republiky a jeden z hlavných organizátorov jej hospodárskeho života. V národnom hnutí, i v katolíckospolkovej a sociálnej činnosti, sa angažoval od roku 1919. Od roku 1925 pracoval ako žurnalista v národne orientovanej tlači, hlavne v orgáne HSĽS Slovák. Od roku 1935 pôsobil ako člen Krajinského zastupiteľstva Slovenskej krajiny (za HSĽS) a aj ako člen Krajinského výboru. Angažoval sa tiež pri zrode Národohospodárskeho ústavu Slovenska. V rámci HSĽS patril medzi najoddanejších stúpencov Tisovho konzervatívneho krídla. Dôležitú úlohu zohral aj v dňoch 5.-6. októbra 1938 v Žiline. Uvedený dokument pod názvom O zrode Žilinského manifestu. Podrobnejšie poznámky a detaily napísal niekedy v 70. rokoch ako súčasť cyklu spomienok na svoju politickú činnosť. Spomienkové práce, ktoré podnes ostali zväčša v rukopise, písal jednak s úmyslom uchovania historickej pravdy, jednak ako polemiku s dobovou československou marxistickou propagandou, či už na poli historiografie, alebo publicistiky. Originál dokumentu sa nachádza vo vlastníctve jeho rodiny.
Martin Sokol (1901-1957) bol jedným z čelných predstaviteľov HSĽS; od roku 1929 bol generálnym tajomníkom strany, členom predsedníctva i výkonného výboru strany. V roku 1935 bol zvolený za banskobystrický kraj za poslanca Národného zhromaždenia ČSR v Prahe. Tu sa stal tajomníkom klubu poslancov HSĽS. Ako vyštudovaný právnik bol autorom niekoľkých návrhov zákonov a spolutvorcom zákona o autonómii Slovenska. Onedlho, v decembri 1938, bol zvolený za poslanca Snemu Slovenskej krajiny a v januári 1939 za jeho predsedu. Dňa 14. marca 1939, po hlasovaní poslancov, z titulu funkcie oficiálne vyhlásil samostatnosť Slovenska.
Prepis prejavu Dr. Martina Sokola, prednesený v rozprave o vyhlásení predsedu vlády Dr. Milana Hodžu na 135. schôdzi poslaneckej snemovne (dňa 4. marca 1938), z dňa 9. marca 1938 vydal (ako brožúrku) ešte v roku 1938 Klub poslancov HSĽS vlastným nákladom.
Ako naznačuje už názov prednášky, reč bude o rozpore medzi realitou ľudskej prirodzenosti a demokratickou politickou teóriou. V konečnom dôsledku bude naznačené zlyhanie demokratickej teórie a možnosť alternatív k súčasnej odumierajúcej demokratickej hegemónii.
Demokracia je primárne v rozpore so skutočnosťou metafyzickou, konkrétne s Božou vládou nad svetom a ľudstvom. Tento rozpor demokracie, ako ľudského počinu, sa odvíja od základného postulátu novodobej demokracie, ktorý operuje s tézou, že: všetka moc v štáte a spoločnosti pochádza z ľudu. To je uholný kameň modernej doby. Človek odmieta uznať svoju závislosť na Bohu a chce byť sám sebe pánom. On sám chce byť zdrojom moci v štáte. To je v príkrom rozpore s učením Cirkvi. Téza o tom, že všetka moc pochádza z ľudu, bola odsúdená ako blud. Podľa cirkevného učenia: všetka moc v štáte a spoločnosti pochádza od Boha.
Ukrižovanie začali ako prví praktizovať Peržania okolo roku 300 pred naším letopočtom a Rimania ho zdokonalili až okolo roku 100 p. n. l.
1) Je to najbolestnejší spôsob na usmrtenie človeka, aký bol kedy ľudstvom vynájdený. Dokonca sa v latinčine udomácnil pre prídavné meno excruciātus od slova excruciō význam s konotáciou neznesiteľne lámavý, nepredstaviteľne skľučujúci, bezbreho bolestivý, nedozierne mučivý. S týmto významom dodnes poznáme slovo excrutiating v angličtine.